Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f57/376970.9452bd.pdf
PDF · 122.96 KB
No categories available
1Sžo/78/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/78/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci
žalobcu: MUDr. J., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M., S. proti žalovanému:
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát,
Kuzmányho č. 8, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. KRP-160-1/DI-1-2007 zo dňa 16.10.2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č. k. 6S/136/2007-24 zo dňa 11.12.2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/136/2007-24 zo dňa 11.12.2008 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho
rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-160-1/DI-1-2007 zo dňa
16.10.2007, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Michalovciach č. p. ORP-47/DI-S-2007 zo dňa 1.3.2007 o uznaní žalobcu vinným
zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. d/, l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a uložení sankcií podľa § 22
ods. 2 tohto zákona vo forme pokuty vo výške 3.000,–Sk (99,58 €) a zákazu činnosti viesť
motorové vozidlo na dobu 2 mesiacov. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol s poukazom na zistenie, že obidve správne rozhodnutia
obsahujú všetky náležitosti, sú dostatočne odôvodnené a preskúmateľné. Námietku žalobcu,
že správny orgán nevypočul jeho manželku ako svedka, ktorá s ním bola v danom čase v aute,
vyhodnotil aj súd ako účelovú, pretože toto tvrdenie uviedol žalobcu prvýkrát až v odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu a bolo v rozpore s výpoveďou poškodeného ale aj
samotného žalobcu. Krajský súd neprihliadol na čestné prehlásenie žalobcovej manželky
z dôvodu, že toto prehlásenie predložené až v konaní pred súdom nie je takou skutočnosťou,
na ktorú by bolo potrebné pri posudzovaní skutkového stavu prihliadnuť vzhľadom
na výpovede poškodeného i samotného žalobcu bezprostredne po dopravnej nehode
a v priestupkovom konaní ako aj vzhľadom na obsah tohto prehlásenia, ktoré je v rozpore
s výpoveďou žalobcu. Námietku žalobcu, že ku škode nedošlo a teda chýba pojmový znak
dopravnej nehody, vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnenú a nezodpovedajúcu
skutočnosti vzhľadom na jednoznačný dôkaz nachádzajúci sa v administratívnom spise,
a to na fotodokumentáciu vyhotovenú bezprostredne po nehode. Krajský súd skonštatoval,
že žalobca neopatrným cúvaním porušil § 21 ods. 2 a 3 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke
na pozemných komunikáciách o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „zákon
č. 315/1996 Z.z.“) a následne porušil povinnosti účastníka dopravnej nehody podľa § 50
a § 51 zákona č. 315/1996 Z. z. tým, že z miesta nehody ušiel, čím spáchal priestupok podľa
§ 22 ods. 1 písm. d/, l/ zákona o priestupkoch. Krajský súd považoval uloženú sankciu
za zodpovedajúcu medziam zákonnej úpravy, pričom jej výšku správny orgán náležitým
a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil s prihliadnutím na to, že žalobca bol v minulosti
už dvakrát postihnutý pre dopravný priestupok.
Proti rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajskému súdu vytýkal, že sa dôsledne
nevysporiadal s dôvodmi žaloby, najmä, že žalovaný sa v priestupkovom konaní neriadil
takým procesným postupom, ktorý by zabezpečil zákonný a spravodlivý postup v zmysle
základných pravidiel správneho konania vyjadrených v § 3 ods. 4, § 32 ods. 1, § 46 a § 47
ods. 3 SP, ktoré vychádzajú zo zásady materiálnej pravdy. Uviedol, že správny orgán má
vykonať aj dôkazy vyplývajúce z tvrdení (obrany) účastníka správneho konania tak,
aby sa zabezpečilo spoľahlivé zistenie skutočného stavu veci. Tvrdil, že bol žalovaným
poškodený, pretože tento v rámci voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotil získané
a vykonané dôkazy v rozpore so zásadou materiálnej pravdy. Namietal, že dôkazy boli
vykonávané a vyhodnotené jednostranne v jeho neprospech a žalovaný nevypočul jeho
manželku, ktorá bola účastníčku dopravnej nehody, čo vyplýva z jej čestného prehlásenia
ako aj z odvolania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, o čom príslušník
dopravného inšpektorátu vedel. Zotrval na svojom tvrdení, že k dopravnej nehode nedošlo,
pretože na vozidlách nevznikla žiadna škoda. Namietal, že správny orgán nevykonal ohliadku
jeho vozidla a nevysvetlil, ako mohla v dôsledku jemného kontaktu dvoch vozidiel vzniknúť
na jednom z nich škoda 10.000,–Sk a na druhom žiadna.
Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku
o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. Uviedol, že je vecou úvahy správneho orgánu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná
a berie ich do úvahy, pokiaľ môžu prispieť k objasneniu skutkového stavu veci. Dodal,
že v správnom konaní bolo preukázané, že došlo k dopravnej nehode a ku škode na jednom
z vozidiel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP)
a podľa § 250ja ods. 3, veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2010, po tom,
čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 28.12.2006
v čase o 14.54 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Peugeot 307,
EČ M., s ktorým na Kukučínovej ulici v Michalovciach cúval a zadnou časťou vozidla narazil
do pravého rohu predného nárazníka tam zaparkovaného osobného motorového vozidla
továrenskej značky Opel Astra, EČ K., s ktorým tam parkoval Mgr. P., čím došlo k zrážke
a na vozidle Opel vznikla škoda podľa predbežného odhadu policajta objasňujúceho dopravnú
nehodu vo výške približne 10.000,–Sk (331,94 €).
Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobca porušil § 21 ods. 2,3, § 50
písm. a/, § 51 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. a preto ho rozhodnutím č. p. ORP-47/DI-S-2007
zo dňa 1.3.2007 uznal vinným zo spáchania priestupku v zmysle § 22 ods. 1 písm. d/, l/
zákona o priestupkoch a podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch mu uložil pokutu v sume
3.000,–Sk (99,58 €) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 2 mesiacov.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán vychádzal
zo správy o výsledku objasňovania priestupku, protokolu o nehode v cestnej premávke, plánu
a fotodokumentácie z miesta nehody, zápisov o dychových skúškach vodičov a evidenčnej
karty žalobcu. Pri určení druhu sankcie a jej výmery prihliadal na závažnosť priestupku
a to v tom zmysle, že samotným porušením zákona zo strany žalobcu došlo k dopravnej
nehode, ako aj na skutočnosť, že žalobca si po dopravnej nehode nesplnil povinnosti
vyplývajúce zo zákona č. 315/1996 Z. z., pretože nezotrval na mieste dopravnej nehody
a tiež na to, že žalobca má v karte vodiča dva dopravné priestupky.
V odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalobca nepopieral,
že došlo ku kontaktu dvoch vozidiel pri cúvaní, išlo však len o „jemný dotyk a nedošlo ním
k poškodeniu ani jeho vozidla a ani vozidla Mgr. K. Uviedol, že bezprostredne po nehode
vystúpil aj so svojou manželkou z auta a v prítomnosti Mgr. K. nezistili žiadnu škodu na
vozidlách. Preto na mieste údajnej nehody nezotrval a odišiel preč. Namietal, že k nehode
nedošlo, pretože neboli naplnené pojmové znaky nehody uvedené v § 49 zákona č. 315/1996
Z. z. a správnemu orgánu vyčítal, že jeho rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné,
pretože z neho nie je zrejmé, ako priestupkový orgán dospel k záveru, že došlo ku škode na
majetku.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že k spáchaniu priestupku došlo tak,
ako bolo ustálené v prvostupňovom konaní, správny orgán na dokazovanie použil všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a postupoval v súlade
so základnými pravidlami konania; hodnotením dôkazov, ktoré je vecou správnej úvahy
zabezpečil presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. K námietke žalobcu, že k žiadnej
dopravnej nehode nedošlo, žalovaný poukázal na tvrdenia žalobcu, že „nechtiac buchol
do Opla“ a že „nepopiera, že došlo ku kontaktu oboch vozidiel pri cúvaní“, ako aj na § 49
zákona č. 315/1996 Z. z. a na fotodokumentáciu tvoriacu súčasť spisového materiálu,
z ktorého je nepochybné, že minimálne na vozidle Opel Astra došlo ku škode, čo bolo riadne
zadokumentované policajným orgánom, podľa odhadu ktorého išlo o škodu približne
vo výške 10.000,–Sk (331,94 €). Z výpovedí oboch účastníkov nehody bolo zrejmé aj to,
že žalobca z miesta odišiel a teda nesplnil si povinnosť účastníka dopravnej
nehody. Námietku žalobcu, že v konaní nebola vypočutá jeho manželka, žalovaný považoval
za účelovú a uviedol, že podľa výpovede poškodeného bol žalobca v aute sám a tiež to,
že žalobca nenavrhol vypočutie svedkov na mieste nehody a ani v konaní
pred prvostupňovým správnym orgánom.
V žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobca uviedol totožné námietky
ako v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a dodal, že viesť motorové vozidlo
je nevyhnutnosťou pre výkon jeho povolania. Namietal porušenie zásady dvojinštančnosti
správneho konania, keď žalovaný nezrušil prvostupňové rozhodnutie napriek tomu, že podľa
§ 59 SP tak urobiť mal, pretože prvostupňový orgán neuviedol, akými správnymi úvahami
sa riadil a ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil. Namietal neexistenciu jednoznačného dôkazu,
napr. znaleckého posudku, svedčiaceho o tom, že poškodenie na vozidle Mgr. K. pochádza
z jeho vozidla.
Podľa § 22 ods. 1 zákona priestupku sa dopustí ten, kto
a) ako vodič motorového vozidla prekročí povolenú rýchlosť ustanovenú vo všeobecne
záväznom právnom predpise o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky 3a) alebo prekročí
rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou,
b) vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, po jeho odobratí alebo
v čase zadržania vodičského preukazu okrem prípadov, ak sa ho učí viesť podľa právnych
predpisov alebo ak sa podrobuje skúške z jeho vedenia,
c) ako vodič motorového vozidla s celkovou hmotnosťou prevyšujúcou 7 500 kg nedodrží
ustanovenie o obmedzení jazdy určené pre niektoré druhy vozidiel,
d) ako vodič sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil motorové vozidlo
alebo si nesplnil povinnosť účastníka dopravnej nehody ustanovenú v osobitnom
zákone, 3b)
e) ako vodič sa nezdržal požitia alkoholického nápoja alebo užitia inej návykovej látky
po dopravnej nehode v čase, ak by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou, alebo počas jazdy
požil alkoholický nápoj alebo užil návykovú látku,
f) ako vodič sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva
dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi, alebo
ak sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného
biologického materiálu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou,
3c) hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie,
g) ako vodič počas vedenia vozidla požije alkoholický nápoj alebo užije inú návykovú látku,
alebo vedie vozidlo bezprostredne po požití alkoholu alebo užití inej návykovej látky, alebo
v čase, keď by mohol byť pod ich vplyvom,
h) vedie vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil
požitím alkoholického nápoja alebo užitím inej návykovej látky,
i) vedie vozidlo vyradené z cestnej premávky alebo vozidlo vyradené z evidencie vozidiel,
alebo vozidlo, ktoré nie je opatrené evidenčným číslom, ak tejto povinnosti podlieha, alebo
vozidlo, ktoré nespĺňa podmienky na používanie v cestnej premávke,
j) neoprávnene použije osobitné označenie vozidla prepravujúceho ťažko zdravotne alebo
ťažko pohybovo postihnutú osobu alebo poruší zákaz zastavenia alebo státia na mieste
vyhradenom pre vozidlá prepravujúce ťažko zdravotne alebo ťažko pohybovo postihnutú
osobu,
k) iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h), poruší všeobecne záväzný právny
predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky,
l) porušením uvedeným v písmene k) bezprostredne ohrozí bezpečnosť alebo plynulosť
cestnej premávky alebo spôsobí dopravnú nehodu.
Podľa § 21 zákona č. 315/1996 Z. z. vodič nesmie pri cúvaní ohroziť ostatných
účastníkov cestnej premávky (ods. 2).
Ak to vyžadujú okolnosti, najmä nedostatočný rozhľad, vodič je povinný zaistiť
bezpečné otáčanie alebo cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby (ods. 3).
Podľa § 50 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z. z. vodič, ktorý sa zúčastnil na dopravnej
nehode, je povinný bezodkladne zastaviť vozidlo.
Podľa § 51 zákona č. 315/1996 Z. z. účastník dopravnej nehody je osoba, ktorá
sa priamo aktívne alebo pasívne zúčastnila na dopravnej nehode (ods. 1).
Ak pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu osoby alebo k jej zraneniu, ak došlo
k poškodeniu cesty alebo všeobecne prospešného zariadenia, ak unikli nebezpečné veci 11)
alebo ak na niektorom zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí alebo na inom
majetku vznikla hmotná škoda zrejme prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy
zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenou osobitným predpisom, 12)
účastník dopravnej nehody je povinný
a) ohlásiť bezodkladne dopravnú nehodu policajtovi,
b) zdržať sa konania, ktoré by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, najmä
premiestnenia vozidiel; ak sa situácia, ktorá vznikla dopravnou nehodou, musí zmeniť, najmä
ak je to potrebné na uvoľnenie alebo na ošetrenie zranenej osoby alebo na obnovenie
premávky predovšetkým vozidiel verejnej hromadnej dopravy osôb, účastník dopravnej
nehody je povinný vyznačiť situáciu a stopy,
c) zotrvať na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto
bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody
(ods. 3).
Ak škoda spôsobená pri dopravnej nehode na žiadnom zo zúčastnených vozidiel
vrátane prepravovaných vecí ani na inom majetku nedosiahla výšku ustanovenú v odseku 3
účastníci dopravnej nehody sú povinní postupovať podľa odseku 3, len ak sa výslovne
nedohodli inak (ods. 4).
Podľa § 22 ods. 2/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. k)
možno uložiť pokutu do 2 000 Sk, za priestupok podľa odseku 1 písm. c) a d) možno
uložiť pokutu do 5 000 Sk a zákaz činnosti do 6 mesiacov, za priestupok podľa odseku 1
písm. a), b) a l) možno uložiť pokutu do 7 000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka,
za priestupok podľa odseku 1 písm. j) možno uložiť pokutu do 10 000 Sk, za priestupok podľa
odseku 1 písm. g) a i) možno uložiť pokutu do 10 000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka,
za priestupok podľa odseku 1 písm. e), f) a h) možno uložiť pokutu do 15 000 Sk a zákaz
činnosti do dvoch rokov.
Podľa § 12 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne
na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti,
za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to,
či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní
(ods. 1).
Za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží
sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz
činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov (ods. 2).
V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v konkrétnej právnej veci v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy,
z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých
pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku,
či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán
dospel. Súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis. Pre súd je
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i
ods. 1 OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom krajského súdu,
že dopravný priestupok kladený za vinu žalobcovu sa stal tak, ako to vyplýva z napadnutého
rozhodnutia žalovaného. Tento záver žalovaného i krajského súdu nie sú spôsobilé
spochybniť ani dôvody odvolania žalobcu, ktoré sú obsahovo zhodné s dôvodmi uvedenými
v žalobe, s ktorými sa krajský súd vysporiadal.
V konaní nebolo sporné, že pri cúvaní žalobcu s jeho vozidlom došlo ku kolízii
s vozidlom poškodeného Mgr. K. Túto skutočnosť nepopieral ani žalobca a pokiaľ
spochybňoval, že by svojim konaním spôsobil škodu na vozidle poškodeného, keď na jeho
vozidle žiadna škoda nevznikla, je potrebné poukázať na to, že aj z fotodokumentácie
vyhotovenej na mieste nehody, ktorá je súčasťou pripojeného administratívneho spisu
žalovaného, je viditeľné poškodenie pravého rohu predného nárazníka vozidle Mgr. K.,
z ktorého škodu nehodu vyšetrujúci policajt orientačne odhadol na 10.000,–Sk (331,94 €),
preto súd námietku žalobcu v tomto smere nepovažoval za dôvodnú. Obdobne súd
neprihliadol ani na námietku vytýkajúcu žalovanému, že nevypočul v konaní jeho manželku,
ktorá s ním mala byť v tom čase vo vozidle, nakoľko zo spisu žalovaného vyplýva, že žalobca
ani v protokole o nehode v cestnej premávke zo dňa 28.12.2006, ani v zápisnici z ústneho
pojednávania dňa 1.3.2007, napriek poučeniu podľa § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch
o práve navrhnúť dôkazy na svoju obhajobu, nenavrhol vypočuť v konaní svoju manželku
ako svedka. Urobil tak až v štádiu odvolania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu.
Z protokolu o nehode v cestnej premávke zo dňa 28.12.2006, ktorý žalobca podpísal, naopak
z výpovede poškodeného vyplýva, že žalobca bol vo vozidle sám a nasvedčuje tomu
aj výpoveď samotného žalobcu, ktorý spomínal len vodičov, ktorí mali vystúpiť z oboch
vozidiel a ďalšie svoje konanie (....pozrel vozidlá, ...nevidel škodu, ....odišiel) opisoval len
v jednotnom čísle (hoci v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu už uvádza aj manželku,
s ktorou ako „spolujazdkyňou, žiadnu škodu nezistil“). Z uvedeného dôvodu sa tvrdenie
žalobcu, že bol vo vozidle v rozhodnom čase aj s manželkou, ktorá by mohla potvrdiť jeho
verziu nehody, javí aj odvolaciemu súdu ako nevierohodné a účelové. Žalobca v konaní
nepopieral ani tú skutočnosť, že po kolízii vozidiel z miesta nehody odišiel. Aj odvolací súd
preto považuje záver žalovaného, že žalobca neopatrným cúvaním vrazil do stojaceho auta
Mgr. K., čím spôsobil škodu na tomto vozidle a následne z miesta nehody odišiel, za logický,
majúci podklad vo vykonaných dôkazoch a za daných okolností by bolo vykonanie
znaleckého dokazovania nadbytočné a nedôvodné.
K námietkam žalobcu o neprimeranosti a nezákonnosti uložených sankcií odvolací súd
poukazuje na to, že výška uloženej sankcie je vecou voľnej úvahy správneho orgánu
a v takom prípade súd preskúmava len to, či správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk
stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického uvažovania
a či predpoklady takého úsudku boli zistené riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto
predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých okolností vyvodiť iné alebo dokonca opačné
závery.
Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia v napadnutom rozhodnutí ani v konaní, ktoré
mu predchádzalo. Správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcu uznali
vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. d/, l/ zákona o priestupkoch,
za čo mu dôvodne uložili pokutu podľa § 22 ods. 2 zákona.
Rovnako nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa zaoberal všetkými žalobnými
námietkami, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami a dospel k správnemu názoru,
že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených
záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým
spôsobom odôvodnil.
Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti
rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie námietky
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom
na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom
podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech
v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 23. februára 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová