Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
66c/368434.0675cc.pdf
PDF · 164.77 KB
No categories available
9Sžso/42/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobkyne: A. M. zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústrediu, Ul. 29. augusta č.8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
číslo 322-5320-GC-04/2007 z 27.novembra 2008, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 31.marca 2009, č.k. 15S/38/2008-47, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31.marca 2009,
č.k. 15S/38/2008-47, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zrušenia rozhodnutia žalovanej číslo 322-5320-GC-04/2007 z 27.novembra 2008
a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Komárno č.700-044002870/07-14 z 25.júla 2007,
a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5320-GC-
04/2007 z 27.novembra 2008 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky
Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.700-
044002870/07-14 z 25.júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán podľa § 178
ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej
len „zák.č. 461/2003 Z.z“) rozhodol, že žalobkyni dňom 19. marca 2007 nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa mala od 19.marca 2007 uzatvorenú pracovnú
zmluvu v spoločnosti M., s.r.o., ktorá ju ako Agentúra dočasného zamestnávania vyslala na
výkon práce pre zamestnávateľa N. H.. so sídlom v Maďarskej republike. Poukázal na to, že
prvoradou podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je
existencia priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto
podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru,
vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo
spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou pre uplatnenie článku 14 uvedeného
nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik
založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba
na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné ekonomické činnosti na území členského
štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd mal tiež za preukázané, že zamestnávateľ
žalobkyne bol zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
opakovane informovaný o podmienkach, za akých môžu jeho vyslaní zamestnanci podliehať
legislatíve Slovenskej republiky. Taktiež mal za preukázané, že podľa článku 17 nariadenia
Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na
rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov
13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania
slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú
vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe
tejto dohody Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ministerstvo“) dňa
7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených zamestnancov
zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí obdobia, na ktorú bola
výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra 2006, apríla 2007,
októbra 2007, februára a marca 2008 žiadal o udelenie predmetnej výnimky. Žalobkyňa je
uvedená v prílohe listu zo dňa 16. apríla 2007 a zamestnávateľ pre ňu žiadal udelenie
výnimky od 19. marca 2007.V období od 1. novembra 2006 do 31. marca 2007 zamestnávateľ
žalobkyne vysielal do iného členského štátu – Maďarskej republiky v priemere 65
zamestnancov mesačne pre spoločnosť N. H.. a pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku
zamestnával cca 6 zamestnancov v administratíve, 1 zamestnanca na upratovanie a ďalších
zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce, pričom podľa potvrdenia
konateľa spoločnosť M., s.r.o. nedosiahla v uvedenom období 25 %-ný obrat na území
Slovenskej republiky. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné
rozhodovať ministerstvo. Krajský súd konštatoval, že žalovaný nie je oprávnený vstupovať do
rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu a v jeho kompetencii je na
základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania) iba vystaviť potvrdenie
o uplatniteľnej legislatíve (formulár E 101). Na spätné udelenie výnimky podľa článku 17
nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý bol daný len do konca roka 2006
a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby svoj postup pri vysielaní
pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými predpismi.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich nesprávny právny záver.
Podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky splnila, lebo na základe
platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd
konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území SR neoprávňuje
na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si protirečil, keďže mal
za preukázané, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri
zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 6 mesačne, na upratovanie zamestnával
1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce.
Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí
vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia (diskriminujú)
zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať
nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne
nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu
spĺňal. Žalobkyňa namietla i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej
a Maďarskej republiky nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným
spôsobom a samotný zápis z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný
dokument nemožno považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať
na obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala aj
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžo/68/2007, v ktorom Najvyšší
súd Slovenskej republiky riešil nárok na vznik dávky sociálneho poistenia, pričom ako
predbežnú otázku musel vyriešiť vznik poistného pomeru. Žalobkyňa poukázala taktiež
na to, že jej zamestnávateľ riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie a poistenie v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím
de facto akceptovala daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby
odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu
trov odvolacieho konania.
Žalovaná k odvolaniu žalobkyne podala vyjadrenie z 1. júna 2009. Uviedla, že
podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo
činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v článku 14(1)(a)
a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať
kumulatívne, ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej
doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie
č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne
záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa
preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti
na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle
vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné
skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte,
ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla
dovolávať inštitútu vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase
dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi v Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území
Slovenskej republiky. Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod
organizácie a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí
vykonávajú významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické
osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd
vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa
§ 4 ods.1 písm. a/ zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z.)
považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania nevytvárala
obrat na území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike.
Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna
poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Nebolo sporné, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., K., Slovenská
republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na
výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. H.., so sídlom v Maďarskej
republike od 19. marca 2007.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania
na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426
z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza
na území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej
legislatívy zamestnancom M.-u, s.r.o., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7.sepembra
2006.
Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje,
a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala
prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná
s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom
na území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/
zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (F.), keď skonštatoval, že článok 14
(1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované v danom
ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak
zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.
Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala
potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)
v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená
žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani
z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila
v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov
na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne
na území Slovenskej republiky s výnimkou 6 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne
(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov
nezamestnáva.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy
nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zák.č.461/2003 Z.z. na účely nariadenia
za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení
významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka práce č.311/2001
Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25 % obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25 % zamestnancov
na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo
z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky vykonáva významné aktivity. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len
v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj
na území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce
na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ
na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne
nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení dňom 5.apríla 2007 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej
poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala
na rozsudok najvyššieho súdu č.k. 7Sžo/68/2007 z 11.decembra 2007, odvolací súd
poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky
v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2010
JUDr. Viera Nevedelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová