Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1db/377146.d21bd2.pdf
PDF · 113.7 KB
No categories available
2MObdo/2/2009
Najvyšší súd 2 M Obdo 2/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Štefanku a sudkýň JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľákovej v právnej veci
mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Štúrova č. 2, 812 85
Bratislava z 19. marca 2009, č. VI/2 Pz 505/08-7, v právnej veci navrhovateľa: D., s. r. o., so
sídlom v B.,S., zast. JUDr. M.M., advokátom, Advokátska kancelária, J.,B. proti odporcovi:
K. s.r.o., M., V., zast. JUDr. G.M., PhD., advokátkou, Advokátska kancelária, U.B.,
o zaplatenie 52 184,40 Sk s prísl., ktoré podal generálny prokurátor proti časti výroku
rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici z 22. októbra 2007, č. k. 61 Cb 3/2007-101,
ktorým zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14.2.2008, č. k. 43 Cob
386/2007-123, ktorým rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti časti výroku rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici
z 22. októbra 2007, č. k. 61 Cb 3/2007-101 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 14. februára 2008, č. k. 43Cob 386/2007-123, ktorým rozsudok v napadnutej
časti potvrdil, z a m i e t a.
22 M Obdo 2/2009
Ani jednému z účastníkov nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e:
Žalobca sa žalobou doručenou na Okresný súd v Banskej Bystrici domáhal voči
žalovanému zaplatenia 52 184,40 Sk so 7% úrokom z omeškania ročne od 20. septembra
2003 do zaplatenia. Svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že žalovaný kúpil od pôvodného
veriteľa K.spol. s r.o., B. obchodný tovar, za odobratie ktorého mu bola vyúčtovaná kúpna
cena v celkovej výške 52 184,40 Sk (1 732,20 Eur). Pôvodný veriteľ žalovaného zmluvou
o postúpení pohľadávky z 19. septembra 2003 postúpil svoju pohľadávku na ďalšieho veriteľa
E., spol. s r. o., so sídlom v P.Č.. Podľa tvrdenia žalobcu bolo postúpenie pohľadávky
oznámené žalovanému 22. septembra 2003. Nový veriteľ postúpil uvedenú pohľadávku
žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávky z 29. septembra 2006 a oznámenie o tomto
postúpení bolo žalovanému doručené 4. októbra 2006. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením,
že žiadne oznámenie o postúpení pohľadávky mu v septembri 2003 pôvodným veriteľom
doručené nebolo, a preto uhradil pohľadávku pôvodnému veriteľovi K. spol. s r. o., B., a to
faktúru č. 20030664 z 13. augusta 2003, splatnú 20. augusta 2003, vo výške 45 114 Sk uhradil
30. októbra 2003 a faktúru č. 20030761 z 12. septembra 2003, splatnú
19. septembra 2003, vo výške 7 070,40 Sk uhradil 5. decembra 2003.
Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. októbra 2007, č. k. 61 Cb 3/2007-
101, žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania
vo výške 18 729 Sk na účet právnej zástupkyne žalovaného do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vykonaným dokazovaním dospel okresný súd k záveru, že žalobca v konaní
nepreukázal svoje tvrdenia o doručení oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému,
a preto nenastali účinky zmeny v osobe veriteľa vo vzťahu k žalovanému podľa § 526
Občianskeho zákonníka a žalovaný mal právo zbaviť sa svojho záväzku plnením pôvodnému
veriteľovi. Na základe uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol. S dôvodmi
zamietnutia žaloby v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie príslušenstva
sa v odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal.
Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, v ktorom okrem iného
namietal, že žalovaný bol v omeškaní s plnením žalovaných pohľadávok a prvostupňový súd
mal správne zaviazať žalovaného aspoň na zaplatenie úroku z omeškania, pretože predmetom
postúpenia boli pohľadávky včítane ich príslušenstva a práv s nimi spojenými.
32 M Obdo 2/2009
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 14. februára 2008, č. k. 43 Cob
386/2007-123 rozsudok okresného súdu vo výroku v merite veci potvrdil. Výrok o trovách
konania zmenil tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške
18 565,50 Sk na účet právneho zástupcu žalovaného. Žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa
a uviedol, že žalobca, ktorý sa mal stať v poradí tretím veriteľom, nebol v tomto konaní
aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože v čase jej podania žiadny záväzok
žalovaného voči žalobcovi neexistoval. Rovnako ani krajský súd svoje rozhodnutie v časti
týkajúcej sa odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí žaloby v časti
uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania neodôvodnil.
Žalobca D., s. r. o., so sídlom S.,B., ako účastník konania, podal v zastúpení JUDr.
M.M., advokátom, so sídlom v B.J., na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podnet
na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici z 22.
októbra 2007, č. k.
61 Cb 3/2007-101 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. februára
2008, č. k. 43 Cob 386/2007-123. Uvedenými rozhodnutiami súdov oboch stupňov bol podľa
názoru generálneho prokurátora porušený zákon.
Poukázal na procesné ustanovenie § 1, § 2, § 3, § 132 § 157 ods. 2 a § 220 O.s.p.
a ďalej na hmotnoprávne ustanovenia § 121 ods.3, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 369 ods. 1, § 502 ods. 1 a § 763a Obchodného zákonníka, ktorými sa súdy dostatočne
neriadili.
Zo žaloby doručenej okresnému súdu vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia dlžnej sumy nadobudnutej postúpením pohľadávok od predchádzajúcich
veriteľov z dvoch právnych dôvodov, a to jednak zaplatenia istiny vo výške 52 184,40 Sk
a jednak zaplatenia ročného 7% úroku z omeškania zo sumy 45 114 Sk od 21. augusta 2003
do zaplatenia a zo sumy 7 070,40 Sk od 20. septembra 2003 do zaplatenia.
Vychádzal z toho názoru, že vo vzťahu k zaplateniu istiny posúdili súdy oboch
stupňov žalobcom uplatnený nárok správne, keď žalobu zamietli s tým, že žalobca v konaní
nepreukázal svoje tvrdenia o doručení oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému,
a preto nenastali účinky zmeny veriteľa vo vzťahu k žalovanému podľa § 526 Občianskeho
zákonníka a žalovaný mal právo zbaviť sa svojho záväzku plnením pôvodnému veriteľovi,
v dôsledku čoho nebol v tomto konaní aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože v čase
jej podania žiadny záväzok žalovaného voči žalobcovi neexistoval.
42 M Obdo 2/2009
Nestotožnil sa však so zamietnutím žaloby v časti žalobcom uplatneného nároku
na zaplatenie úrokov z omeškania. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pôvodný veriteľ
K. zmluvou o postúpení pohľadávok z 19. septembra 2003 postúpil okrem iného dotknuté
pohľadávky s príslušenstvom obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., P., ktorá následne
zmluvou o postúpení pohľadávok z 29. septembra 2006 postúpila dotknuté pohľadávky
s príslušenstvom žalobcovi. V konaní bolo preukázané, že žalovaný faktúru č. 20030664 z 13.
augusta 2003, splatnú
20. augusta 2003, vo výške 45 114 Sk uhradil pôvodnému veriteľovi K.,
spol. s r. o., B. dňa 30. októbra 2003 a faktúru č. 20030761 z 12. septembra 2003, splatnú 19.
septembra 2003, vo výške 7 070,40 Sk uhradil pôvodnému veriteľovi dňa
5. decembra 2003. Do výšky istiny zanikla pohľadávka plnením, nakoľko však obidve faktúry
uhradil dlžník po lehote splatnosti, povinnosť platiť úrok z omeškania z faktúry č. 20030761
vznikla dlžníkovi deň nasledujúci po dni jej splatnosti, t. j. 21. augusta 2003 a povinnosť
platiť úrok, t. j. 20. septembra 2003. Úroky z omeškania dlžník pôvodnému veriteľovi K.spol.
s r.o., B. spolu s istinou neuhradil a neuhradil ich ani prvému postupníkovi, ani žalobcovi,
z čoho vyplýva, že jeho povinnosť uhradiť úroky z omeškania z dlžných súm v rozsahu
uplatnenom žalobcom doposiaľ trvá.
Na uplatnenie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania sa nevzťahuje záver súdov
o tom, že žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia o doručení oznámenia o postúpení
pohľadávky žalovanému, a preto nenastali účinky zmeny veriteľa vo vzťahu k žalovanému
podľa § 526 Občianskeho zákonníka. Tento záver je správny iba vo vzťahu k istine.
Zo súdneho spisu je však preukázateľné, že o postúpení pohľadávok s príslušenstvom
z pôvodného veriteľa na žalobcu sa dozvedel dlžník najneskôr na prvom pojednávaní
na okresnom súde, ktoré sa konalo 12. februára 2007, teda týmto dňom nastali na strane
žalobcu vo vzťahu k žalovanému v časti príslušenstva, medzi ktoré patria aj úroky
z omeškania, účinky zmeny v osobe veriteľa podľa § 526 Občianskeho zákonníka, a preto mal
okresný súd v tejto časti žalobe vyhovieť. Ak tak neurobil, nesprávny právny záver okresného
súdu mohol odstrániť v odvolaní krajský súd zmenou rozsudku súdu prvého stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že v časti uplatneného nároku na zaplatenie úrokov
z omeškania súdy oboch stupňov vec nesprávne právne posúdili, čím je daný dovolací dôvod
podľa § 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.
Okrem uvedeného nedostatku, súdy; okresný súd v písomnom vyhotovení rozsudku
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd
podstatný obsah výpovedí, stručne a jasne uvedie, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré
52 M Obdo 2/2009
nie a o ktoré dôkazy opieral svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení § 132 O.s.p.,
ktorý ukladá súdu hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo pritom prihliadať ku všetkému, čo vyšlo
v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku
správne konštatuje rozsah uplatneného nároku (istiny aj príslušenstva), v ďalšom
sa nevyporiadal s dôvodmi zamietnutia tejto časti uplatneného nároku, a preto je v tejto časti
jeho rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Krajský súd na základe odvolania žalobcu, v ktorom
poukazuje na uvedený nedostatok konania súdu prvého stupňa, tento nedostatok neodstránil.
Zaťažil tak konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Mimoriadne dovolanie doručil dovolací súd účastníkom na vyjadrenie (§ 243i ods. 1
O.s.p.). Žalobca, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa s mimoriadnym
dovolaním plne stotožnil, žalovaný sa nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že sú splnené procesné podmienky
mimoriadneho dovolania (§ 243e - § 243i O.s.p.), preskúmal výrok napadnutého rozsudku
v napadnutom rozsahu a zistil, že mimoriadne dovolanie nie je podané dôvodne.
Na rozdiel od stanoviska a právneho hodnotenia v mimoriadnom dovolaní, dovolací
súd vychádza z toho, že oba súdy rozhodli správne a na ich právne závery sa dovolací súd
odvoláva. Možno pripomienkovať len prvostupňovému súdu, že sa mal podrobnejšie zaoberať
základom žaloby a aby presvedčil aj kvalifikované (práva znalé) osoby vystupujúce v tomto
mimoriadnom dovolaní. V tomto smere dovolací súd doplňuje. Zistený skutkový stav bol
dostatočným podkladom pre spravodlivé rozhodnutie súdov (§ 153 ods. 1 pre odvolací súd
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Mimoriadne dovolanie svojim obsahom bolo nad rámec
samotného podnetu a neprípustne sa dotýka postupu súdov.
Podľa § 132 O.s.p. „Dôkazy súd hodnotí ....“, ďalej podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
„V odôvodnení rozsudku súd uvedie ...“, teda ide o právo a povinnosť súdu, do ktorého
postupu nikto, ani generálny prokurátor zasahovať nemôže, nemôže súd usmerňovať a súdu
vytýkať tento postup, zvlášť keď nejde o konanie bez návrhu alebo o konanie, do ktorého
prokurátor vstúpil a má práva účastníka. Rozhodnutie musí byť zrozumiteľné predovšetkým
účastníkom a prípadne odvolaciemu (dovolaciemu) súdu, ktorému pripadá kompetenčne túto
otázku posudzovať. Zákon dáva dostatok možností, aby účastník v rámci konania (opravných
prostriedkov) dosiahol nápravu, ak k takým vadám došlo. Tak isto generálnemu prokurátorovi
pri rozhodnutí o podaní či nepodaní mimoriadneho dovolania (§ 243e O.s.p.) procesne
nemôže zasahovať ani súd, aj keď o tomto mimoriadnom dovolaní rozhoduje.
62 M Obdo 2/2009
Hmotnoprávnym základom práva, na ktorom žalobca svoje nároky zakladá
je postúpená pohľadávka (§ 524 ods. 1 OZ), ktoré postúpenie súdy neuznali za právne účinné,
pretože žalobca ako postupník nepreukázal svoje tvrdenie o doručení oznámenia o postúpení
pohľadávky žalovanému. Táto otázka bola správne prvostupňovým aj odvolacím súdom
vyriešená a akceptovaná aj generálnym prokurátorom.
V tejto súvislosti nemožno obísť pojem, čo za pohľadávku považuje právna teória.
Podľa nej pohľadávka je právo vznikajúce jednému účastníkovi (veriteľovi) požadovať určité
plnenie od druhého účastníka (dlžníka), a to z určitého záväzkového vzťahu, predovšetkým
zo zmluvy. V lehote splatnosti (dospelosti) pohľadávky získava veriteľ oprávnenie
toto plnenie u príslušného štátneho orgánu vymáhať, pretože veriteľovi vznikol nárok.
Dlžníkovi vzniká povinnosť dlžné plnenie (záväzok) uskutočniť, čiže veriteľovu pohľadávku
uspokojiť.
Podľa zákonnej úpravy v citovanom ustanovení § 524 ods. 1 OZ, ktoré výslovne
stanoví, že „Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému“, možno nepochybne vyvodiť, že len takú pohľadávku možno postúpiť.
Ods. 2 tohto ustanovenia stanoví, že:
„S postúpenou pohľadávkou prechádza na postupníka aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené“.
Pohľadávka je aj nehmotnou vecou a čo je jej príslušenstvom rieši ustanovenie § 121
ods. 1, 3 OZ, pričom pohľadávku možno postúpiť ako nehmotnú vec. Pri odpovedi na otázku,
čo sa rozumie pod úpravou „všetky práva s ňou spojené“, treba vychádzať z toho, že ide
o práva spojené priamo s pohľadávkou, teda napr. čas a miesto plnenia, splátkový kalendár,
dohodnutá mena a pod., teda práva spojené s pohľadávkou a nie nejaké iné práva upravené
v iných ustanoveniach OZ. Samostatne „práva spojené s pohľadávkou“ postúpiť nemožno,
pretože to nemá oporu v zákone. Úvaha, či sa žalovaný dozvedel o postúpení a kedy,
je nadbytočná, pretože je rozhodujúci hmotnoprávny predpis, aby dlžníkovi bolo doručené
oznámenie o postúpení.
Práva žalobcu ako postupníka sú odvodzované od faktúry, ktorá žalovanému
ako dlžníkovi bola známa. K tomu treba dodať, že vyhotovenie faktúry je jednostranným
právnym úkonom, a to vyhotovením účtovného dokladu zo strany dodávateľa príjemcovi.
Faktúra je písomné vyúčtovanie ceny dodaného tovaru alebo odplaty za vykonané práce
či služby. Strany si môžu v zmluve spôsob a náležitosti fakturácie dohodnúť. Pokiaľ sa tak
v zmluve nedohodnú, nie je vystavenie faktúry podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť
na základe poskytnutého plnenia jeho cenu. Zákon tiež nestanoví povinnosť oprávneného
72 M Obdo 2/2009
do určitej lehoty faktúru vystaviť. To je vecou dohody zmluvných strán. Všeobecnou
náležitosťou faktúry je, že v nej musí byť identifikovaný dodávateľ a odberateľ, predmet
plnenia a výška odplaty. Faktúra dodávateľa sa stáva dokladom o dodaní tovaru odberateľovi
až akceptáciou (prijatím, schválením, zaplatením kúpnej ceny) odberateľa, a to vo všetkých
jej údajoch. Faktúra nenahradzuje dohodu, predpokladá, že taká dohoda medzi dodávateľom
a odberateľom jestvuje a jej obsahu zodpovedá aj faktúra.
Z týchto dôvodov súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.
Úspešnému žalovanému trovy s dovolacím konaním nevznikli, preto mu ani nemohli
byť priznané.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2010
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová