Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2e0/368828.7a1553.pdf
PDF · 141.73 KB
No categories available
8Sžo/300/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sžo/300/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a z členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: J., bytom P., zast. JUDr. E., advokátkou, B., proti
žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný
inšpektorát, Kuzmányho 8, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p. KRP-64-
1/DI-1-2008 zo dňa 20. mája 2008 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6S/88/2008-38 zo dňa 23. apríla 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/88/2008-38 zo dňa 23. apríla 2009 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto
rozhodnutia zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. p. KRP-64-1/DI-1-2008 zo dňa 20. mája 2008, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu proti rozhodnutiam Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach č. p.: ORP-P-
151/1-ODI-2008 zo dňa 13. marca 2008 a potvrdené rozhodnutie o uznaní viny zo spáchania
priestupku podľa § 22 ods. 2 zákona č. 372/ 1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov a uložení pokuty vo výške 4.000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo
na dobu 4 mesiacov.
S poukazom na zistenie, že v správnom konaní bolo v dostatočnom rozsahu vykonané
dokazovanie, ktoré viedlo k správnym právnym záverom, krajský súd žalobu zamietol.
V dôvodoch rozsudku krajský súd poukázal na to, že v priestupkovom konaní bolo
jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 3 ods. 2 písm. a/ a § 19
ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších
predpisov, na tom skutkovom základe ako je uvedené v rozhodnutí oboch správnych orgánov.
Krajský súd uviedol, že nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov,
spôsobe ich vykonania a ich vyhodnotenia. Tvrdenie žalobcu, že podľa neho on prichádzal
z vedľajšej cesty na hlavnú cestu, ale sa pripájal do pripájacieho pruhu nie je podľa krajského
súdu dôvodná, pretože z obsahu administratívneho spisu a predovšetkým z vykonaného
dokazovania ale aj odborného vyjadrenia znalca, žalobca, ktorý prichádzal z vedľajšej cesty
na hlavnú cestu nenapájal sa prostredníctvom príjazdového pruhu, pretože v križovatke nie je
žiadny pripájací pruh, ale sú tam súbežne po hlavnej ceste iba dva jazdné pruhy.
Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorý spochybňoval záver
znalca, pretože odborné vyjadrenie vychádza z popisu situácia na mieste nehody ako aj
z toho, aké je skutočné dopravné značenie na križovatke ulíc Slanecká cesta a Rovníková,
kde došlo k dopravnej nehode.
Skutkové zistenia správnych orgánov neboli spochybnené a krajský súd mal za to,
že zistenie stavu veci v správnom konaní bolo objektívne a vykonané dôkazy sú logickým
možným skutkovým záverom ku ktorému dospeli správne orgány. Preto námietky žalobcu
vznesené v žalobe hodnotil ako skutkovo a právne bezvýznamné.
Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol,
že naďalej zotrváva na presvedčení, že žiadne dopravné predpisy neporušil a teda dopravnú
nehodu nezavinil, ale zavinil ju vodič autobusu, ktorý náhle vošiel z ľavého jazdného pruhu
do jeho pravého pripájacieho pruhu, v ktorom sa celým vozidlom nachádzal, bez ukazovateľa
zmeny smeru jazdy a bez toho, aby sa presvedčil či neohrozí vodiča jazdiaceho v pravom
jazdnom pruhu, do ktorého prechádza. Keď si vodič autobusu oneskorene všimol,
že sa nachádza v pravom jazdnom pruhu, rýchle strhol riadenie späť doľava, pričom zadná
časť autobusu tak narazila do jeho vozidla. Následkom porušenia týchto povinností vodiča
autobusu došlo k vzniku dopravnej nehody, ktorej bol on účastníkom.
Krajskému súdu vyčítal, že sa nevysporiadal s jeho argumentmi uvedenými v žalobe
a že správny orgán nesprávne posúdil označenie križovatky zvislým a vodorovným
dopravným značením a v dôsledku toho nesprávne vyvodil záver o porušení právnych
predpisov oboch účastníkov dopravnej nehody. Správny orgán podľa žalobcu nesprávne
vychádzal zo skutočnosti, že pri vjazde na križovatku vychádzal z vedľajšej cesty na hlavnú
a mal tak jednoznačne povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu idúcemu po hlavnej ceste.
Z organizácie križovatky je však podľa žalobcu zrejmá skutočnosť, že on síce
vychádzal z vedľajšej cesty, avšak použil pri tom pripájací pruh, ktorý slúži na plynulé
zaradenie sa vozidla, idúceho z vedľajšej cesty, do priebežného jazdného pruhu.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie § 33 ods. 3 zákona č. 315/1996
Z.z., podľa ktorého vodič musí pred vjazdom do priebežných pruhov na diaľnici použiť
pripájací pruh. Tam, kde pripájací pruh nie je, vodič musí dať prednosť v jazde vozidlám
idúcim v priebežných pruhoch.
Žalobca vyjadril presvedčenie, že keďže zákon nikde neupravuje spôsob použitia
pripájacieho pruhu inde ako na diaľnici, analogicky bude nevyhnutné použiť práve uvedené
ustanovenie zákona.
Žalobca namietal, že znalec nie je oprávnený hodnotiť právne otázky, a teda ani to,
či porušil predpisy, pretože sa jedná výlučne o právnu otázku.
Podľa žalobcu, ako uviedol sám znalec, vzhľadom na to, že sa vozidlami po nehode
hýbalo, nie je možné analyzovať vzájomný pohyb vozidla a autobusu, situáciu bolo možné
posudzovať iba z výpovedí vodičov. Práve s ohľadom na túto skutočnosť v administratívnom
konaní navrhoval rekonštrukciu dopravnej nehody na základe výpovede účastníkov, pretože
v nej by boli rozpory výpovede vodiča autobusu so skutkovým stavom.
Podľa žalobcu správny orgán sa nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne
nedostatočne zisteného stavu, neodstránil rozpory vo výpovediach a nezobjektivizoval
ich žiadnym spôsobom tak, aby znalec na ich podklade mohol zaujať skutočne objektívne
stanovisko k posúdeniu príčin dopravnej nehody. Správny orgán nezobral do úvahy výpoveď
svedkyne, ktorá bola priamym svedkom nehody a pri posúdení jeho viny vychádzal výlučne
z výpovede vodiča autobusu, ktorá nie je jednoznačná a odchyľuje sa v dôležitých detailoch.
V prílohe žalobca predložil čestné vyhlásenie menovanej osoby, ktorá v správnom konaní
nebola vypočutá s odôvodnením príslušníka polície, že svedkovia z jeho auta nie sú
svedkovia. Jej výpoveď je pritom v rozpore s výpoveďou vodiča autobusu tak, ako je
v rozpore s jeho výpoveďou a svedkyne V.. Vyjadrenia znalca považuje žalobca za
neobjektívne, nakoľko príslušník polície nesprávne zdokumentoval miesto nehody, pretože
vôbec nezaznamenal polohu autobusu po zastavení. Pritom práve vzdialenosť vozidiel
a ich poloha je základný údaj pre vypracovanie posudku a výpočet rýchlosti jednotlivých
vozidiel v čase nehody. Nie je preto podľa žalobcu zrejmé, z akých údajov znalec vychádzal,
keď ani z výpovede svedka - vodiča autobusu nevyplýva taký prejazd autobusu
cez križovatku, aký použil znalec pri svojich výpočtoch. Znalec okrem toho uvádza šikmý
prejazd cez križovatku, no pokiaľ by vodič skutočne šiel šikmo cez križovatku, tak keby malo
dôjsť k nehode v čase, keď už autobus bol na zastávke (ako uviedol vodič autobusu), musel
by autobus prechádzať cez obrubník.
Žalobca navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného
navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobca odvolanie proti rozsudku krajského súdu doplnil písomným podaním,
doručeným súdu dňa 15.6.2009, v ktorom zopakoval dôvody odvolania proti napadnutému
rozsudku s citáciou príslušných ustanovení vyhláška č. 225/2004 Z.z., Správneho poriadku
ako aj zákona č. 315/1996 Z.z. ako aj predložil kópie mapy miesta nehody, fotodokumentáciu
a náčrt nehody.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že žiadal rozsudok krajského súdu
potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. marca 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu proti rozhodnutiu
žalovaného č. p. KRP-64/DI-1-2008 zo dňa 20. mája 2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie
žalobcu proti rozhodnutiam Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach č. p.: ORP-P-151/1-ODI-
2008 zo dňa 13. marca 2008 a potvrdené rozhodnutie o uznaní viny zo spáchania priestupku
podľa § 22 ods. 2 zákona č. 372/ 1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
a uložení pokuty vo výške 4.000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu
4 mesiacov.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými
v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia.
Z administratívneho spisu je zjavné, že žalovaný vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to záznamom o podaní vysvetlenia žalobcu
zo dňa 5.12.2007, záznamom o podaní vysvetlenia P. zo dňa 4.12.2007, záznamom o podaní
vysvetlenia M. zo dňa 23.11.2007, záznamom o podaní vysvetlenia J. zo dňa 9.12.2007,
záznamom o podaní vysvetlenia B. zo dňa 9.12.2007, záznamom dopravnej nehody zo dňa
17.11.2007, zápisnicou o ohliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 17.11.2007, rozhodnutím
o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 19.11.2007, správou o výsledku objasňovania
priestupku zo dňa 10.1.2008, zápisnicou z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa
13.3.2008, náčrtkom miesta dopravnej zo dňa a fotodokumentáciou z miesta dopravnej
nehody, evidenčnou kartou žalobcu, odborným vyjadrením znalca z odboru cestná doprava
zo dňa 7.1.2008.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že žalovaný riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný
vychádzal pri svojom rozhodovaní o priestupku žalobcu.
Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo zistené, že žalobca dňa v čase o 15.10 hod.
viedol osobné motorové vozidlo zn. VW Golf ev. č. B. v meste Košice po ul. Poludníkovej
v smere jazdy do križovatky s ul. Slanecká cesta po ceste označenej dopravnou značkou „Daj
prednosť v jazde“, v čase, keď po ul. Slanecká cesta v smere v smere jazdy od Krásnej po
ceste označenej dopravnou značkou „Hlavná cesta“ do križovatky vchádzal autobus zn.
Karosa ev. č. K., ktorý viedol vodič P., ktorému žalobca nedal prednosť v jazde, následkom
čoho došlo k zrážke medzi vozidlami, čím spôsobil dopravnú nehodu.
Žalobca namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentmi uvedenými
v žalobe a že správny orgán nesprávne posúdil označenie križovatky zvislým a vodorovným
dopravným značením a v dôsledku toho nesprávne vyvodil záver o porušení právnych
predpisov oboch účastníkov dopravnej nehody. Správny orgán podľa žalobcu nesprávne
vychádzal zo skutočnosti, že pri vjazde na križovatku vychádzal z vedľajšej cesty na hlavnú
a mal tak jednoznačne povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu idúcemu po hlavnej ceste.
V danom prípade, však aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetný skutok bol
dostatočným spôsobom zistený a náležite zdokumentovaný.
Keďže obrana žalobcu v administratívnom konaní bola založená na jeho tvrdení,
že dopravnú nehodu zavinil vodič autobusu, ktorý vošiel náhle z ľavého jazdného pruhu
do pravého jazdného pruhu, v ktorom sa nachádzal so svojim vozidlom žalobca, pričom vodič
autobusu prešiel do pravého jazdného pruhu bez ukazovateľa smeru jazdy a bez toho,
aby sa presvedčil, či neohrozí vodiča jazdiaceho v pravom jazdnom pruhu, správny orgán
prvého stupňa zameral dokazovanie (odborným posúdením znalca) na posúdenie vplyvu
konania vodiča autobusu P. na dopravnú nehodu, a to podľa verzie žalobcu, (že vodič P.
nedal znamenie o zmene smeru jazdy) ako aj podľa verzie vodiča P., (že dal znamenie
o zmene smeru jazdy).
Z odborného posúdenia znalca vyplynulo, že na posúdenie situácie nie je podstatné,
či vodič autobusu mal, alebo nemal zapnutý ukazovateľ zmeny smeru jazdy doprava,
nakoľko križovatkou prechádzal priamo. Znalec upresnil, že pred križovatkou je pre priamy
smer jazdy vyznačený iba jeden jazdný pruh a za križovatkou sú dva jazdné pruhy, teda vodič
autobusu mohol za križovatkou, ktorú prechádzal priamo pokračovať v jazde v ktoromkoľvek
jazdnom pruhu, teda mohol vchádzať aj do pravého jazdného pruhu bez zapnutého
ukazovateľa zmeny smeru jazdy.
Na zisteniach prvostupňového správneho orgánu (ktoré si osvojil tak žalovaný
ako aj krajský súd) ohľadne priebehu dopravnej nehody a jeho záveroch ohľadne zavinenia
nehody, nemohlo mať podľa odvolacieho súdu vplyv ani tvrdenie žalobcu, že vodič autobusu
prešiel do pravého jazdného pruhu bez ukazovateľa smeru jazdy a bez toho, aby sa presvedčil,
či neohrozí vodiča jazdiaceho v pravom jazdnom pruhu, čím mal zaviniť dopravnú nehodu,
pretože z ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 315/ 1996 Z. z. z ktorého vyplýva, že vodič,
ktorý prichádza na križovatku po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia
cesta, je povinný dať prednosť v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej
dopravnou značkou ako hlavná cesta.
Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani námietka žalobcu, že síce vychádzal
z vedľajšej cesty, avšak použil proti tom pripájací pruh, ktorý slúži na plynulé zaradenie
sa vozidla, idúceho z vedľajšej cesty, do priebežného jazdného pruhu, pričom argumentoval
nutnosťou použitia analógie § 33 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z. na danú situáciu.
Ako totiž z fotodokumentácie z miesta nehody vyplýva (z fotografie č. 7 vychádzal
aj znalec v odbornom vyjadrení) z vodorovného dopravného značenia križovatky nevyplýva,
že by pri vchádzaní z vedľajšej cesty na hlavnú bol pripájací jazdný pruh. Ten by musel byť
podľa odborného posúdenia znalca vyznačený po ľavej strane v smere jazdy vozidla idúceho
z vedľajšej cesty plnou deliacou čiarou tak, aby doňho vozidlá idúce po hlavnej ceste nemohli
tesne za križovatkou vchádzať.
Rovnako neobstojí ani námietka žalobcu, že vzhľadom na to, že sa vozidlami
po nehode hýbalo, nie je možné analyzovať vzájomný pohyb vozidla a autobusu a situáciu
bolo možné posudzovať iba z výpovedí vodičov.
Znalec pri analýze pohybu vozidiel v úseku nehody totiž vychádzal z toho, že vodič vozidla
VW - žalobca narazil do zadného kolesa kĺbového autobusu vo vzdialenosti 14,2 metra
od predného obrysu autobusu. Na základe toho ustálil, že do križovatky vchádzal v čase,
keď autobus prechádzal pred ním, tzn. že mohol mať vedomosť že ďalším pokračovaním
v odbočovaní môže dôjsť ku kolízii jeho automobilu s predchádzajúcim autobusom.
Keďže do križovatky vchádzal z vedľajšej cesty, bol povinný dať prednosť v jazde
autobusu a do križovatky mohol vojsť až za autobusom, potom ako by autobus celou dĺžkou
prešiel pred ním.
Pokiaľ správne orgány pri posúdení zavinenia predmetnej dopravnej nehody
vychádzali zo záverov odborného posúdenia znalca, (že z technického hľadiska bol vznik
nehody vyvolaný konaním vodiča J., ktorý vošiel do križovatky v čase, keď pred ním z pravej
strany prechádzal križovatkou autobus a do pravého jazdného pruhu odbočil skôr, ako zadná
časť autobusu prešla pred ním) a tieto sa stali podkladom rozhodnutia správnych orgánov
o uznaní viny žalobcu na predmetnej nehode, nebolo možné správnemu orgánu vyčítať, že
vychádzal z technického hodnotenia vzniku a priebehu dopravnej nehody znalcom, pričom
odvolací súd považuje námietku žalobcu, že znalec riešil vo svojom odbornom hodnotení
právnu otázku za ničím nepodloženú.
Pokiaľ teda správny orgán vychádzal zo skutkových zistení, (ktoré mal spoľahlivo
zistené z vykonaných dôkazov), a to, že žalobca vošiel do križovatky z vedľajšej cesty
na hlavnú v čase, keď pred ním z pravej strany prechádzal križovatkou autobus a do pravého
jazdného pruhu odbočil skôr, ako zadná časť autobusu prešla pred ním), táto okolnosť bola
správnymi orgánmi správne vyhodnotená za príčinu dopravnej nehody.
K námietke žalobcu uplatnenej v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, že správne
orgány ani krajský súd nevyhoveli jeho žiadosti o rekonštrukciu dopravnej nehody na základe
výpovede účastníkov, a nevypočuli ďalšiu svedkyňu, považuje odvolací súd za dôležité
zdôrazniť, že podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb. ak nie je v tomto alebo v inom zákone
ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom
konaní. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 správneho poriadku).
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. (ods. 2).
Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré
sú mu známe (ods. 3).
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (ods. 5).
Podľa odvolacieho súdu prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s vyššie
citovaným ustanovením Správneho poriadku. Pokiaľ považoval správny orgán zistený
skutkový stav za dostatočný na základe vykonaného dokazovania a rekonštrukciu dopravnej
nehody na základe výpovede účastníkov, resp. vypočutia ďalšieho svedka nenariadil,
nepochybil. Odvolací súd dospel tak k záveru, že žalovaný mal dostatok podkladov
pre vydanie rozhodnutia o odvolaní a z toho dôvodu sa dôvodne rozhodol nevykonávať ďalšie
preukazovanie skutočností, ktoré by už boli zjavne nepotrebné a nadbytočné.
Podľa odvolacieho súdu dokazovaním v prvostupňovom správnom konaní bola
jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 3 ods. 2 písm. a/ a § 19
ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších
predpisov, na tom skutkovom základe ako je uvedené v rozhodnutí oboch správnych orgánov.
Podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z. účastník cestnej premávky je ďalej
povinný) správať sa disciplinovane a ohľaduplne, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť
cestnej premávky; pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému
a dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke a svojim schopnostiam.
Z ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 315/ 1996 Z. z. vyplýva, že vodič, ktorý
prichádza na križovatku po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta,
je povinný dať prednosť v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej
dopravnou značkou ako hlavná cesta.
Pokiaľ teda správny orgán vychádzal zo skutkových zistení, (ktoré mal spoľahlivo
zistené z vykonaných dôkazov), a to, že žalobca viedol osobné motorové vozidlo
zn. VW Golf ev. č. B. v meste Košice po ul. Poludníkovej v smere jazdy do križovatky s ul.
Slanecká cesta po ceste označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“, v čase, keď po
ul. Slanecká cesta v smere v smere jazdy od Krásnej po ceste označenej dopravnou značkou
„Hlavná cesta“ do križovatky vchádzal autobus zn. Karosa ev. č. K., ktorý viedol vodič P.,
ktorému žalobca nedal prednosť v jazde, následkom čoho došlo k zrážke medzi vozidlami,
čím spôsobil dopravnú nehodu, správne správny orgán vyhodnotil takéto konanie za
priestupok žalobcu a podľa § 22 ods. 2 písm. l/ zákona č. 372/ 1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov a rozhodol o uložení pokuty vo výške 4.000,- Sk a zákaze
činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 4 mesiacov.
Podľa odvolacieho súdu sa krajský súd podrobne zaoberal všetkými žalobnými
námietkami, ktoré sú totožné s námietkami odvolacími a dospel k správnemu záveru,
že žalobca nebol ukrátený na svojich právach rozhodnutím a postupom správnych orgánov,
pretože tieto konali v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniam. Správny je aj záver
krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu dôvodov
a uvedených v žalobe je v súlade so zákonom, a preto bolo dôvodné žalobu žalobcu
zamietnuť.
Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci nepriznal náhradu trov
konania.
POUČENIE: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. marca 2010
JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová