Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
793/368825.dc5bb8.pdf
PDF · 149.9 KB
No categories available
1Sža/14/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/14/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. v právnej veci žalobcu: N., nar. X., štátny príslušník V., zastúpený advokátom JUDr. S.,
N., proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, so sídlom v Prešove,
Jarková 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-
192-3/RHCP-PO-HCP-2009 zo dňa 23. apríla 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove č. k. 11Scud 11/2009-54 dňa 13. októbra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 11Scud 11/2009-54 dňa 13. októbra 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. UHCP-192-3/RHCP-PO-HCP-2009 zo dňa 23. apríla 2009 z r u š u j e a vec
v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 373,76 €
k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. S., na účet vedený v U., a.s., pobočka B., č. ú. X.,
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania
postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-192-3/RHCP-PO-HCP-2009 zo dňa 23. apríla
2009 a následného zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov dospel k záveru,
že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného nie je
v rozpore so zákonom, a preto dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a zamietnuté odvolanie žalobcu
je vecne správne.
Krajský súd uviedol, že dokazovaním vykonaným správnym orgánom prvého stupňa
bolo nepochybné, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie
na prechodný pobyt, pri jeho výsluchu bol prítomný tlmočník, ktoré skutočnosti vyplývajú
z výpovede konateľa B. s.r.o.
K námietkam žalobcu vo vzťahu k procesným pochybeniam krajský súd uviedol,
že aj keď z obsahu spisu je nepochybné, že prvostupňový správny orgán začal z vlastného
podnetu konanie o zrušenie povolenia o prechodný pobyt a následne vykonával už úkony
vo vzťahu k administratívnemu vyhosteniu, toto procesné pochybenie nemôže pre žalobcu
priniesť vecne iné rozhodnutie, pretože sám konateľ spoločnosti B. s.r.o. ako svedok
vypovedal, že štátni príslušníci V. vrátane žalobcu vykonávali ako brigádnici 7 dní prácu pre
spoločnosť K., ktorá ich platila.
Krajský súd pripustil, že odvolacia námietka žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie
je veľmi stručné, napriek vykonanému dokazovaniu je dôvodná, odvolací správny orgán však
dôvody rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu doplnil v napadnutom rozhodnutí,
čo je v súlade so zákonom, nakoľko odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním v prvom
stupni.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca sa nestotožnil so skutkovým a právnym názorom krajského súdu.
Uviedol, že už v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného namietal nezákonnosť postupu
a rozhodnutia konajúcich správnych orgánov, a to nevykonanie dokazovania v potrebnom
rozsahu, nezákonný spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov, vydanie rozhodnutia
v rozpore s vykonaným dokazovaním, odopretie možnosti účastníkovi konania vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom a skutočnosť, že účastníkovi ako cudzincovi nebolo stanoveným
spôsobom oznámené, že sa vedie voči nemu konanie a o aké konanie ide.
Žalobca namietal, že odvolací správny orgán sa nevysporiadal dostatočne
s námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní. Ak dôvodom pre administratívne vyhostenie
žalobcu je podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 3/ zákona o pobyte cudzincov vykonávanie inej
činnosti, musí byť podľa žalobcu táto činnosť presne popísaná a musí byť preukázané,
či žalobca skutočne vykonával prácu pre spoločnosť K. s.r.o. alebo pre spoločnosť B. s.r.o.
a ak túto činnosť vykonával, o akú sa jednalo.
Žalobca vyjadril presvedčenie, že správne orgány pochybili, ak mu neumožnili
sa vyjadriť k dôvodom administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu na územie SR a tiež
v tom, že ho nepoučili o tom, že výsluch je zameraný na účel administratívneho vyhostenia
a zákaz vstupu na územie SR.
Ak pri podaní vysvetlenia žalobca uviedol, že po príchode na územie SR vykonával
upratovacie práce vo svojej firme, z rozhodnutia správnych orgánov nie je zrejmé, ako dospeli
k záveru, že sa jedná o firmu K. a nie o firmu B., ktorej žalobca je spoločníkom.
Naviac prvostupňovému správnemu orgánu vyčítal, že pôvodne zameral svoje šetrenie
za účelom zrušenia prechodného pobytu žalobcu a bez akéhokoľvek odôvodnenia výsledky
dokazovania použil pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu
na územie SR.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu a námietky žalobcu
uvedené v odvolaní považuje za účelové a neopodstatnené. Vyjadril presvedčenie,
že skutkový stav bol dostatočne zistený a zadokumentovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu treba
priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 9. marca 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy,
orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby
a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,
ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom
správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku).
V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu č. žalovaného č. UHCP-192-3/RHCP-PO-HCP-2009 zo dňa
23. apríla 2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov
č. UHCP-8-4/RHCP-PO-CP-PO-ZVC-2009 zo dňa 11.3.2009, (ktorým bolo vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení a a zákaze vstupu žalobcu na územie SR
do 11.3.2014) a odvolanie žalobcu zamietnuté.
Podľa § 57 ods.1 písm. b/ bod 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov účinného
do 31.12.2007 policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu na päť
rokov, ak cudzinec vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie
na prechodný pobyt cudzincov.
Z obsahu spisu vyplynulo, že prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa
11.3.2009 rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu vstupu
na územie SR do 11.3.2014 na tom skutkovom základe, že šetrením správneho orgánu bolo
zistené, že žalobca, ktorému bolo dňa 1.12.2008 ako spoločníkovi B., s.r.o. udelené povolenie
na prechodný pobyt na území SR na účel zamestnania podľa § 20 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov, vykonával manuálnu pracovnú činnosť pre spoločnosť K., s.r.o., v ktorej nie je
spoločníkom. V danom prípade išlo o záujem sprostredkovateľskej firmy, spoločnosť K.,
s.r.o., ktorá sprostredkoval žalobcovi prácu na území SR za účelom dosiahnutia ich vlastného
zisku. Podľa prvostupňového správneho orgánu výkon pracovnej činnosti pre ďalšie subjekty
nie je plnením úloh pre obchodnú spoločnosť B., s.r.o. Podľa prvostupňového správneho
orgánu žalobca naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods.1 písm. b/ bod 3
zákona o pobyte cudzincov.
Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že žalobca podal proti prvostupňovému správnemu
rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal, že pred vydaním rozhodnutia prvostupňový
správny orgán nezistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si nezaobstaral
potrebné podklady tak ako predpokladá ustanovenie § 32 Správneho poriadku.
Žalobca vyčítal prvostupňovému správnemu orgánu, že si neoveril skutočnosti
ohľadne existencie spoločnosti K., s.r.o. v obchodnom registri, ak by tak konal, zistil by, že
spoločnosť K. s.r.o. neexistuje, existuje spoločnosť K. EU, s.r.o. ktorá má sídlo na ulici M.
a na tejto adrese má sídlo aj obchodná spoločnosť B., s.r.o., ktorej spoločníkom je aj žalobca.
Týmto žalobca poukazoval na to, že sa zdržiaval v sídle spoločnosti, ktorej je spoločníkom.
Ak vykonával manuálnu pracovnú činnosť, tak jedine v záujme získania potrebných
pracovných zručností a jedine v rámci prípravy na plnenie úloh pre spoločnosť B., s.r.o.
Žalobca namietal, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí
nešpecifikoval o akú manuálnu pracovnú činnosť sa malo jednať a akú mohol vykonávať
podľa riadne udeleného povolenia na prechodný pobyt.
Žalobca tiež namietal, že nemal možnosť využiť svoje práva ako účastníka správneho
konania najmä tým, aby aj prostredníctvom právneho zástupcu mohol v konaní navrhovať
dôkazy, resp. vyjadriť sa k pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom, k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť dokazovanie.
Vyjadril presvedčenie, že prvostupňový správny orgán rozhodol vo veci predčasne,
bez náležitého zistenia skutočného stavu veci, navrhol, aby odvolací správny orgán napadnuté
rozhodnutie zrušil.
Žalovaný napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil
a odvolanie žalobcu zamietol. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že prvostupňový
správny orgán sa dôsledne riadil ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, pričom uviedol,
že prvostupňový správny orgán mal dostatok nepochybných podkladov pre vydanie
napadnutého rozhodnutia.
V rozhodnutí argumentoval, že žalobca v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa
11.3.2009 sám potvrdil naplnenie dôvodu na vydanie rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, správny orgán preto nemal žiadne dôvod iniciovať navrhovanie dôkazov proti
vlastným tvrdeniam účastníka konania. Naviac ide o dispozitívne právo účastníka, v ktorom
mu nebolo nijako bránené.
Žalovaný v rozhodnutí poukázal na to, že žalobcovi bolo dňa 1.12.2008 Oddelením
cudzineckej polície Prešov udelené povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania
do 1.12.2009. Žalobca vo svojej žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt deklaroval,
že je spoločníkom B., s.r.o. s tým, že uzavrel pracovnú zmluvu s touto firmou. Podľa
pracovnej zmluvy zo dňa 1.9.2008 mal vykonávať zváračský druh práce v meste B. a mal byť
ubytovaný na adrese Z., na ktorú mal udelené povolenie. Dňa 4.3.2009 vykonalo Oddelenie
cudzineckej polície Prešov kontrolu platného pobytu počas ktorej bol žalobca spolu s ďalšími
ôsmimi spoločníkmi B. s.r.o. zastihnutý pri vykonávaní stavebných prác v sídle spoločnosti
B. s.r.o.. Pri kontrole predložil konateľ spoločnosti J. pracovnú zmluvu zo dňa 19.1.2009,
podľa ktorej mal žalobca vykonávať zváračské práce v Novom Meste na d Váhom. Zo
zápisnice z ústneho pojednávania s pánom H. a zápisnice o podaní vysvetlenia žalobcu
vyplynulo viacero jednoznačných záverov. Žalobca netuší, že je spoločníkom B. s.r.o. a že
práve s touto spoločnosťou uzavrel pracovnú zmluvu. Ako sám žalobca uviedol, pracuje pre
spoločnosť K., so sídlom totožným s B. s.r.o., ktorú riadi pán K.. Žalobca ďalej tvrdil, že je
spoločníkom K. a jeho vklad do spoločnosti nebol žiaden. Ako ďalej tvrdil, počas svojho
pobytu upratoval kancelárie spoločnosti K..
Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán
pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci a samotné rozhodnutie bolo vydané v zmysle zákona.
Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu namietal, že prvostupňový správny orgán si neoveril
skutočnosti ohľadne existencie spoločnosti K., s.r.o. v obchodnom registri, (podľa žalobcu, ak
by tak konal, zistil by, že spoločnosť K. s.r.o. neexistuje, existuje spoločnosť K. .EU, s.r.o.
ktorá má sídlo na ulici M. a na tejto adrese má sídlo aj obchodná spoločnosť B., s.r.o., ktorej
spoločníkom je aj žalobca).
Žalobca ďalej tvrdil, že vykonával manuálnu pracovnú činnosť v sídle spoločnosti,
ktorej je spoločníkom v záujme získania potrebných pracovných zručností a jedine v rámci
prípravy na plnenie úloh pre spoločnosť B., s.r.o.
Žalovaný sa však s týmito námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal. Rovnako sa nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že prvostupňový
správny orgán žalobcovi neoznámili začatie konania v danej veci a výsledky šetrenia
správneho orgánu vykonané dňa 4.3.2009 a v nasledujúcich dňoch, ktoré mali slúžiť
správnemu orgánu ako podklad pre konanie o zrušenie prechodného pobytu
žalobcovi, správne orgány využili v konaní o vyhostení žalobcu, pričom o začatí takéhoto
konania nemal žalobca vedomosť. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že nemal možnosť
využiť svoje práva ako účastníka správneho konania najmä tým, aby aj prostredníctvom
právneho zástupcu mohol v konaní navrhovať dôkazy, resp. vyjadriť sa pred vydaním
rozhodnutia k jeho podkladom, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť dokazovanie.
Žalovaný sa rovnako nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny
orgán vo svojom rozhodnutí nešpecifikoval o akú manuálnu pracovnú činnosť sa malo jednať
a akú mohol vykonávať podľa riadne udeleného povolenia na prechodný pobyt.
Odvolací súd preto považuje názor krajského súdu, že z vykonaného
dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobca v čase vykonania kontroly a následne
vydania prvostupňového rozhodnutia porušil podmienky udelené v povolení
na prechodný pobyt, za predčasný.
Podľa § 78 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ak nie je v tomto zákone alebo
v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný
predpis o správnom konaní.
Rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu
na územie SR je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do nadobudnutých
práv cudzinca. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu
na územie SR musí byť preto založené na takých podkladoch, aby bol presne a úplne zistený
skutočný stav veci. Za tým účelom je správny orgán rozhodujúci vo veci, povinný obstarať
potrebné podklady na rozhodnutie a vykonať náležité dokazovanie. Okrem dôkazov
navrhnutých účastníkom konania je správny orgán povinný vykonať aj iné dôkazy, ktoré
účastník konania nenavrhol, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.
V predmetnej veci nemožno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne uznávaných
právnych princípov administratívneho konania, ako je právo účastníka konania byť vypočutý,
právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, právo navrhovať v konaní dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, právo oboznámiť sa s odôvodnením administratívneho aktu
(Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31 z 28. septembra 1977).
Uvedené práva nemohol navrhovateľ uplatniť v plnom rozsahu, najmä preto,
že žalobca nemal vedomosť o tom, že prebieha konanie o administratívnom vyhostení
žalobcu. Z obsahu administratívneho spisu totiž vyplynulo, že dňa 6.3.2009 začalo konanie
vo veci zrušenia povolenia na prechodný pobyt žalobcu. Za tým účelom prvostupňový
správny orgán vykonal dokazovanie, okrem iného aj podaním vysvetlenia žalobcu (zápisnica
zo dňa 11.3.2009). V ten istý deň prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie
o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR
do 11.3.2014. Predmetné rozhodnutie žalobca v uvedený deň aj prevzal.
Z predmetnej zápisnice o podaní vysvetlenia vyplýva, že prvostupňový správny orgán
predvolal žalobcu k výsluchu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku ku konaniu o zrušení
povolenia na prechodný pobyt.
Z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov však nevyplýva, že žalobca bol
upovedomený o začatí konania vo veci administratívneho vyhostenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu ide o zásadné a neodstrániteľné pochybenie správneho
orgánu. Rozhodnutie správneho orgánu, bez oznámenia účastníkovi, v akej veci koná
a bez vytvorenia možnosti na jeho oboznámenie sa s podkladom rozhodnutia nemôže byť
považované za rozhodnutie, ktoré vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci
(§ 209 ods. 1 zákona) a podľa § 250i OSP je dôvodné ho zrušiť, pretože uvedený postup
mohol mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
Rovnako aj vyhodnotenie vykonaných dôkazov v neprospech žalobcu (bez objasnenia
vzťahov medzi spoločnosťami B.,s.r.o. a K., s.r.o.), najmä za situácie, keď správne orgány
nemali bez pochybností náležite objasnené, či žalobca skutočne vykonával inú činnosť, než na
akú mu bolo udelený prechodný pobyt, je možné považovať za pochybenie, ktoré malo vplyv
na samotné rozhodnutie, ktoré za danej situácie nie je možné kvalifikovať za také, ktoré
vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci
Konanie a rozhodovanie súdu o žalobe žalobcu, ktorou sa domáha preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu
vstupu na územie SR je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP
a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu
doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného a nie je jeho úlohou
ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia
skutočného stavu veci už v administratívnom konaní.
Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec
na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne
rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje pre nedostatočné zistenie
skutočného stavu veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie
(§ 250l ods. 2 v súvislosti s § 250ja ods. 4 OSP).
Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv
účastníka konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho administratívnom vyhostení a určení zákazu
vstupu na územie SR, nepovažuje odvolací súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo
nepodloženým a z právneho hľadiska blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.
O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 2 v spojení s § 250k
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v sume
373,76 €. Výška náhrady trov konania bola určená v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Náhrada
trov konania v sume 373,76 € pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby
(realizovaných v konaní pred krajským súdom i v odvolacom konaní) a zo zaplatených
súdnych poplatkov:
• príprava a prevzatie veci (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) v sume 53,49 €
• žaloba podaná na krajský súd dňa 29.5.2009 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky)
v sume 53,49 €
• účasť na pojednávaní pred krajským súdom dňa 13.10.2009 (§ 14 ods. 1
písm. d/ vyhlášky) v sume 53,49 €
• odvolanie proti rozsudku krajského súdu zo dňa 24.11.2009 (§ 14 ods. 1
písm. c/ vyhlášky) v sume 53,49 €
• režijný paušál – 4 x 6,95 € = 27,80 € (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky),
• zaplatené súdne poplatky za žalobu v sume 66,– € a za odvolanie v sume 66,-€.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal žalobcovi náhradu trov konania za úkon
a prislúchajúci režijný paušál označený vo vyčíslení trov konania zo dňa 8.2.2010
ako „odvolanie proti rozhodnutiu“, pretože uskutočnenie takéhoto úkonu nevyplýva zo spisu
krajského súdu. Právny zástupca žalobcu si navyše chybne vyčíslil odmenu za účasť
na pojednávaní pred krajským súdom a odvolanie proti rozsudku krajského súdu, keď odmenu
za jeden úkon určil podľa § 11 ods. 2 vyhlášky v sume 115,90 € (konanie pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky) a nie podľa § 11 ods. 1 vyhlášky v sume 53,49 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 9. marca 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová