Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/16/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci navrhovateľa: M. nar. X. v meste D., naposledy bytom v zahraničí: F., t. č. D. proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,

Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-2545-

23/PO-Ž/2006 zo dňa 30. marca 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -102 zo dňa 7. októbra 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -102 zo dňa 7. októbra 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-2545-23/PO-Ž/2006 zo dňa 30. marca 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13

ods. 1 a o azyle a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území

Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení

doplnkovej ochrany navrhovateľov a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že neexistuje

prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa a

do Bangladéša.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne

a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom

udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.

K námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že podľa názoru krajského

súdu, odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, správne vychádzal

z dôvodov, ktoré navrhovateľ prezentoval počas azylového konania, pretože jeho povinnosť

zistiť stav veci je ohraničená dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol na odôvodnenie svojej

žiadosti. Odporca za účelom posúdenia bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny

jeho pôvodu vyhľadal a do spisu založil relevantné správy o Bangladéši.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, krajský súd uviedol,

že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených. Navrhovateľ v priebehu azylového

konania uviedol, že o azyl žiada z dôvodu, že 1/ bol v Bangladéši trestne stíhaný za predaj

nelegálnych zbraní, 2/ bol v Bangladéši neprávom obvinený z trestného činu, 3/ že v Moskve

počas jeho štúdií bol atakovaný tamojšími skinhedmi, 4/ že jeho brat a strýko boli napadnutí

členmi strany Sobrohara a 5/ že sa mu otec jeho priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom

vyhrážal smrťou.

K dôvodu ad 1/ krajský súd uviedol, že navrhovateľ až v priebehu konania pred súdom

predložil súdu dokumenty (zatykač zo dňa 10.4.2002, zamietnutie žiadosti o prepustenie

navrhovateľa z väzby zo dňa 25.4.2002, prepustenie navrhovateľa z väzby zo dňa 30.4.2002),

podľa ktorých bol v roku 2002 trestne stíhaný podľa zákona o zbrani. I keď išlo o dokumenty

predložené až v konaní pred súdom, i keby krajský súd pripustil pravosť týchto dokumentov,

prezentované trestné stíhania navrhovateľa podľa zákona o zbrani nezakladá dôvod udelenia

azylu, pretože ide o legálny postu štátu Bangladéš voči osobe podozrivej zo spáchania

trestného činu. Nejde podľa krajského súdu o perzekúciu v zmysle § 2 písm. d/ zákona

o azyle.

Naviac krajský súd poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľa (ním predložených

dokladov), pretože je logický predpoklad, že osoba, ktorá je obvinená a stíhaná za trestný čin

predaja nelegálnych zbraní, by nemohla opustiť územie Bangladéša, iba ak za predpokladu

zastavenia trestného stíhania čo však navrhovateľ neprezentoval. V prípade tohto dôvodu teda

podľa krajského súdu absentuje minimálne prvok perzekúcie z dôvodu § 8 zákona o azyle.

K dôvodu ad 2/ krajský súd uviedol, že bez ohľadu na skutočnosť, či išlo o obvinenie

dôvodné alebo nie, niet dôvodu odoprieť Bangladéšu ako štátu jeho oprávnenie stíhať osoby

podozrivé zo spáchania trestného činu či činov. Nejde teda o perzekúciu v zmysle § 8 zákona

o azyle. Naviac krajský súd poukázal na to, že osoba podozrivá zo spáchania trestného činu

vraždy by pravdepodobne nemohla legálne opustiť územie Bangladéša. K navrhovateľom

predloženému dôkazu (fotokópia článku z novín The daily Anirvan z 2.9.2009), podľa

ktorého mal byť za vraždu Jalila z Fultati v roku 2002 a za nelegálnu držbu zbrane odsúdený

k rôznym trestom, krajský súd uviedol, že ak by išlo o existujúci denník s existujúcim

článkom, (čo však preukázané nebolo), obsah článku by nesvedčil o ničom inom ako o tom,

že navrhovateľ bol právoplatne odsúdený za trestné činy. Takýto postup justičných orgánov

vzhľadom na označené trestné činy, ktorých sa mal navrhovateľ dopustiť, nie je možné podľa

krajského súdu považovať za prenasledovania navrhovateľa, ale za riadny výkon štátnej moci

na poli boja proti kriminalite. Rovnako aj v tomto prípade podľa krajského súdu absentuje

prvok perzekúcie z dôvodu podľa § 8 zákona o azyle.

K dôvodu ad 3/ krajský súd uviedol, že k údajným rasistickým útokom malo

dochádzať v inej krajine ako krajine pôvodu navrhovateľa, preto aplikácia ust. § 8 zákona

o azyle neprichádza do úvahy, pretože navrhovateľ zjavne nie je štátnym občanom Ruskej

federácie, kde k útokom malo dôjsť.

K dôvodu ad 4/ (brat a strýko boli napadnutí členmi strany Sobrohara), k tomuto

incidentu malo dôjsť z dôvodu pomsty členov strany Sobrohara za to, že navrhovateľov brat

svedčil proti členom tejto strany. Krajský súd uviedol, že ako vyplýva z informácií

o Bangladéši, založených v spise odporcu, strana Sobrohara je teroristickou stranou

(organizáciou), ktorej aktivity sú zamerané voči vláde, niet preto pochýb o tom, že v prípade

potreby by navrhovateľovi vláda poskytla ochranu.

K dôvodu ad 5/ (navrhovateľovi sa otec jeho priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom

a vyhrážal sa smrťou), krajský súd uviedol, že aj v tomto prípade platí argumentácia uvedená

v bode ad 4/. Naviac dôvodom navrhovateľovej obavy je osobný vzťah medzi navrhovateľom

a otcom jeho údajnej priateľky a nie perzekúcia z dôvodu § 8 zákona o azyle.

K bezpečnostným rizikám návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu krajský súd

uviedol, že ako to vyplýva zo samotného obsahu pohovoru navrhovateľa u odporcu,

navrhovateľovi nebol uložený trest smrti alebo mu nehrozí jeho výkon. S poukazom na obsah

navrhovateľových výpovedí pred odporcu niet dôvodu sa domnievať, že by mu v prípade

návratu do krajiny pôvodu hrozilo mučenie, či iné neľudské zaobchádzanie. Aktuálne

v Bangladéši niet konfliktu, na ktorý odkazuje ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle v dôsledku

ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa ohrozená. Preto podľa krajského súdu výrok

o neposkytnutí doplnkovej ochrany je správny a zákonný.

Nakoľko v konaní nebolo preukázané prenasledovanie navrhovateľa podľa § 8 zákona

o azyle a ani prípadné obavy samotného navrhovateľa nie je možné subsumovať

pod perzekúciu, konštatovanie odporcu o neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia

navrhovateľa do Bangladéša je správne a zákonné.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi

neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o neexistencii prekážok jeho

administratívneho vyhostenia ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

S dôvodmi (odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci), pre ktoré

krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu vyjadril nesúhlas. Uviedol, že práve dôvodom

podania opravného prostriedku bolo nedostatočné zistenie stavu veci odporcom z pohľadu

nedostatočného zistenia si relevantných informácií viažucich sa k jeho žiadosti o azyl.

Odporcovi vyčítal, že si nezaobstaral relevantné informácie k jeho tvrdeniam o zavraždenom

členovi BNP (aké bolo jeho meno, kde konkrétne malo dôjsť k vražde). Podľa navrhovateľa,

chýbalo akékoľvek vyhodnotenie ním uvedených dôvodov, a to aj čo sa týka predaja

nelegálnych zbraní ako aj spomínanej vraždy v nadväznosti na § 8 zákona o azyle.

Krajskému súdu vyčítal, že sa zaoberal jeho dôveryhodnosťou, pričom zdôraznil,

že posudzovanie dôveryhodnosti jeho osoby, resp. dokladov bolo na odporcovi a súd mal

následne preskúmať tento postup. Krajský súd v jeho prípade namiesto odporcu uskutočnil

dokazovanie, ktoré však subjektívne vyhodnotil bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov

v neprospech jeho osoby.

Krajskému súdu vyčítal, že svoju pochybnosť o existencii denníka, resp. článku, ktorý

doložil do spisu ničím nepodložil, naviac tieto informácie si mal predovšetkým zistiť odporca

a súd ich mal len overiť.

Krajskému súdu tiež vyčítal, že nikde neuvádza, z akého zdroja dospel k záveru,

že by mu v Bangladéši poskytli ochranu pred členmi strany Sobrohara, preto aj tento záver

súdu považoval za subjektívny.

Taktiež podľa navrhovateľa absentuje uvedenie podkladu, z ktorého vychádzal krajský

súd pri svojom hodnotení bezpečnostných rizík v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.

Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie

odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol

ako vecne správny potvrdiť.

Odporca uviedol, že navrhovateľ svoju žiadosť o azyl ani svoju totožnosť nepodložil

žiadnymi dokladmi alebo inými dôkazmi o svojej identite, ktoré by potvrdzovali jeho

tvrdenia.

Na dôvody, ktoré navrhovateľ predostrel až v súdnom konaní nemal krajský súd

prihliadnuť, nakoľko súd preskúmava skutkový stav, ktorý tu reálne existoval v čase vydania

napadnutého rozhodnutia, preto ďalšie dôvody uvedené v opravnom prostriedku by podľa

názoru odporcu nemali byť relevantnými pre posúdenie rozhodnutia odporcu.

Ak mal navrhovateľ skutočné obavy z prenasledovania, mal sa v prvom rade obrátiť

na štátne orgány v krajine jeho pôvodu, ktoré zabezpečujú ochranu svojim občanom

aj opätovne potom, čo sa nepodarilo usvedčiť údajných páchateľov. Odporca v tejto súvislosti

uviedol, že pri ústnom pojednávaní navrhovateľ neuviedol, že sa snažil dostatočným

spôsobom obrátiť na štátne orgány v domovskej krajine.

Odporca poukázal aj na to, že v predchádzajúcom konaní ako dôvod svojej žiadosti

uvádzal zlú ekonomickú situáciu v krajine jeho pôvodu a nepriaznivé životné podmienky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. marca 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa o azyle (účinného do 31.12.2007)

ministerstvo žiadosť o udelenie azylu zamietne ako zjavne neopodstatnenú, ak o udelenie

azylu požiada žiadateľ, ktorý zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch ako v § 8, 10, 13a

alebo § 13b, najmä na dôvodoch, ako je hľadanie zamestnania alebo lepších životných

podmienok.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo

zamietne žiadosť ako zjavne neopodstatnenú, neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, vo výroku rozhodnutia uvedie, či existuje

prekážka administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa o pobyte cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie.

Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest

smrti alebo v ktorom je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže

byť uložený.

Podľa § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest;

to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený

za obzvlášť závažný trestný čin 22) a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej a o neexistencii prekážok jeho

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona, preto primárne v medziach odvolania

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ

o krajine pôvodu (správa „Americké vládne správy o dodržiavaní ľudských práv - 2005,

vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA 8.3.2006, Informačný

bulletin o krajine pôvodu Bangladéš MV VB z 16.1.2007, Operačná a odporúčacia nóta MV

VB z 19.12.2006, Lexikón zemí 2003 a CD – ROM Microsoft Encarta Premium S2003),

z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine

pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu

a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 29.12.2006 navrhovateľ uviedol,

že všetky dôvody, ktoré uviedol v predchádzajúcom pohovore dňa 5.1.2005 platia a dodal,

že ďalším dôvodom jeho žiadosti, ktorý neuvádzal v predchádzajúcom konaní je, že jeho brat

a strýko 20.11.2006 boli v ich dome napadnutí členmi strany Sobrohara, ktorí na nich

strieľali, postrelili ich, strýko zraneniam podľahol. Prepadli ich preto, že brat proti nim

na polícii svedčil (proti ich strane) a oni sa im za to pomstili. Nevie, aké zranenia mal brat,

pretože o incidente sa dozvedel od priateľky. Matke ani sestre neublížili.

Ďalej uviedol, že otec jeho priateľky sa dozvedel o ich vzťahu, zatelefonoval mu,

že nemá chodiť s jeho dcérou, lebo iba on určí, s kým sa môže jeho dcéra stýkať. Tiež mu

povedal, že je bratom toho, kto svedčil proti ich strane na polícii, a preto, keď ho uvidí,

tak ho zabije.

Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 5.1.2005, na ktorý sa navrhovateľ odvolával,

vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uvádzal, že mal problémy s miestnymi členmi

BNP a políciou. Polícia ho chcela zatknúť, preto odišiel študovať do Moskvy. Tam mal však

tiež problémy ako iní študenti tmavšej pleti so skinhedmi a neofašistami. Preto prišiel na

územie SR a požiadal o azyl.

Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 5.1.2005 vyplynulo, že navrhovateľ

uviedol, že bol radovým členom Chatra League (študentská organizácia politickej strany

Awami league) v meste Khulna od roku 1997. V krajine pôvodu v januári 2002 začali chodiť

do jeho reštaurácie miestni členovia BNP, pričom sa najedli, nezaplatili a potom odišli. To sa

opakovalo 10-15 krát. Keď prišli opäť dvaja miestni členovia BNP a bez zaplatenia chceli

odísť, zastavil ich a požadoval, aby zaplatili. Následne vytiahli zbraň, nestrieľali, ale zbili

ho päsťami a odišli. Incident chcel nahlásiť aj na polícii, ale odmietli oznámenie zobrať

s tým, že to najskôr prešetria a potom akceptujú oznámenie o incidente.

Vo februári 2002 prišli znova dvaja spomínaní členovia BNP do jeho reštaurácie,

pričom sa mu vyhrážali, že ak do týždňa nezaplatí 50 000 thaka, bude zle. Odmietol zaplatiť,

o pár dní okolo polnoci, keď sa vracal z reštaurácie, zastavili ho štyria ľudia, zatiahli

ho na tmavé miesto a vyhrážali sa mu, že ak nezaplatí, tak ho zabijú. Tiež mu hrozili,

aby viacej neotváral reštauráciu, Odvtedy ju viac neotvoril. Tieto udalosti oznámil polícii,

tá však opäť jeho oznámenie neprijala a vec nevyšetrovala.

10.4.2002 prišli k nim domov policajti so zatykačom. Zatkli ho za údajný predaj

nelegálnych zbraní. To bolo však falošné obvinenie, 20 dní bol vo väzbe a 30.4.2002

ho prepustili na kauciu. Na konci mája 2002 bol u nich v dedine zavraždený člen BNP J.,

počul o tom, ale nič bližšie nevedel. V júni 2002, keď nebol doma, prišli k nim policajti

so zatykačom. Chceli ho zatknúť kvôli uvedenej vražde. Potom ako mu to povedala matka,

rozhodol sa, že odíde do Dhaky a začal si vybavovať cestu do Moskvy.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho

prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,

nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca

prenasledovania.

Odporca poukázal na to, že dňa 25.1.2005 mu rozhodnutím č.p.: MU-9463/PO-Ž/2004

azyl neudelil. O opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa

28.3.2006 tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

27.4.2006.

Odporca v rozhodnutí zo dňa 30.3.2007 uviedol, že o dôvodoch žiadosti

z predchádzajúceho konania už právoplatne rozhodol, preto sa zameral na dôvody, ktoré

uplatnil v tomto konaní, a to, že v jeho rodnom dome boli jeho brat a strýko 20.11.2006

napadnutí členmi strany Sobrohara, ktorí na nich strieľali, postrelili ich, strýko zraneniam

podľahol. Prepadli ich preto, že brat proti nim na polícii svedčil (proti ich strane) a oni sa im

za to pomstili. Nevie, aké zranenia mal brat, pretože o incidente sa dozvedel od priateľky.

Matke ani sestre neublížili.

Ďalším dôvodom bolo, že otec jeho priateľky sa dozvedel o ich vzťahu, zatelefonoval

mu, že nemá chodiť s jeho dcérou, lebo iba on určí, s kým sa môže jeho dcéra stýkať. Tiež mu

povedal, že je bratom toho, kto svedčil proti ich strane na polícii, a preto, keď ho uvidí, tak ho

zabije.

Odporca sa uvedenými dôvodmi podrobne zaoberal a v rozhodnutí podrobil analýze

uvedené dôvody. Uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľov brat mal mať v krajine pôvodu

problémy s členmi strany Sobrohara, nie je dôvodom na udelenie azylu navrhovateľovi,

nakoľko sa nejedná o prenasledovanie navrhovateľa, ale o útok na jeho brata členmi

Sobrohara za to, že proti nim na polícii svedčil. Podľa odporcu v danom prípade ide

o vybavovanie si účtov medzi bratom navrhovateľa a členmi Sobrohara a nie

o prenasledovanie. Odporca na základe informácií o krajine pôvodu objasnil, že sa jedná

o komunistickú stranu Bangladéša, ktorá je veľmi kritická voči politickým stranám vrátane

Awami League a BNP. Ak by sa udalosti stali tak, ako ich navrhovateľ popísal, odporca

uviedol, že brat navrhovateľa sa mohol obrátiť na políciu so žiadosťou o pomoc.

Dôvodom pre udelenie azylu podľa odporcu nie ani skutočnosť, že sa mu otec jeho

priateľky, ktorý bol členom strany Sobrohara vyhrážal, že ak ho stretne tak ho zabije, pretože

je bratom osoby, ktorá proti jeho strane svedčila. Nie je ním ani skutočnosť, že otec jeho

priateľky nechcel dovoliť, aby sa priatelil s jeho dcérou. Podľa odporcu nedôveryhodne

vyznieva aj to, že by jeho priateľka mala jeho telefónne číslo na Slovensko a jeho rodina nie.

Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol v opakovanej žiadosti o azyl sú podľa odporcu

nedôveryhodné a z hľadiska udelenia azylu irelevantné.

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,

či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona

o azyle.

Podľa odporcu ani jedna z možností vážneho bezprávia ustanovených zákonom

o azyle sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Zo správ o krajine pôvodu

vyplynulo, že dňa 12.1.2007 „Výnos o výkone moci počas výnimočného stavu 2007 zostáva

v platnosti počas trvania výnimočného stavu. Podľa uvedeného výnosu, bola relevantným

štátnym orgánom daná právomoc obmedziť akúkoľvek aktivitu považovanú za podvratnú

voči štátu alebo narušujúcu vzťahy Bangladéša s inými krajinami alebo narušujúcu poriadok

v ktorejkoľvek časti krajiny alebo vytvárajúcu nepriateľstvo, nenávisť alebo konfrontácie

rôznymi časťami spoločnosti.

Na základe uvedeného odporca navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol.

Odporca odôvodnil rozhodnutie o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia

navrhovateľa do krajiny pôvodu s odkazom navrhovateľom prezentované dôvody jeho obáv

z návratu do krajiny a na správy o krajine pôvodu nepreukázaním existencie prekážok

administratívneho vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ opakovane požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy zo strany

Sobrohara, ktorí sa mali pomstiť jeho bratovi a strýkovi za to, že svedčil proti ich strane

na polícii a strachu zo strany otca jeho priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom. Odporca

venoval týmto dôvodom náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu

navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí

s uvedením zdrojov aj uviedol.

Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom

prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto i za

predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách zo strany Sobrohara a otca jeho

priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom by bola pravdivé, neboli odvolacie námietky

navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli

poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ

sa podľa vlastných vyjadrení na políciu obrátil, tá však bola nečinná, resp. odmietla

prijať jeho oznámenie. Navrhovateľ sa však so žiadosťou o pomoc neobrátil na ďalšie

štátne orgány, ktoré by eventuálne preskúmali nečinnosť polície.

Odvolacia námietka navrhovateľa, týkajúca sa nesprávnosti postupu krajského súdu,

ktorému vyčítal, že sa zaoberal jeho dôveryhodnosťou, pričom zdôraznil, že posudzovanie

dôveryhodnosti jeho osoby, resp. dokladov bolo na odporcovi a súd mal následne preskúmať

tento postup, podľa odvolacieho súdu nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.

Dôvodom neudelenia azylu totiž nebola nedôveryhodnosť navrhovateľa, resp. jeho

tvrdení v správnom konaní, hoci odporca v dôvodoch rozhodnutia z časti spochybňuje

nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa, ale primárnym dôvodom neudelenia azylu bolo

nesplnenie podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, keď odporca vyhodnotil

dôvody navrhovateľa za irelevantné z pohľadu taxatívne vymedzených dôvodov svojimi

dôvodmi nenaplnil.

S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd a hoci bolo možné vyčítať krajskému

súdu, že sa zaoberal dôveryhodnosťou osoby navrhovateľ z pohľadu dôkazov, ktoré predložil

až v štádiu súdneho konania naviac tieto dôkazy (zatykač zo dňa 10.4.2002, zamietnutie

žiadosti o prepustenie navrhovateľa z väzby zo dňa 25.4.2002, prepustenie navrhovateľa

z väzby zo dňa 30.4.2002),sa nevzťahovali k dôvodom jeho žiadosti o azyl, ktoré produkoval

v rámci administratívneho konania o novej žiadosti o azyl, ale týkali sa jeho tvrdení

z predchádzajúceho konania, ktoré však bolo skončené právoplatným rozhodnutím vo veci.

Pre krajský súd bol v zmysle rozhodujúci skutkový stav, ktorý

tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a keďže odporca správne vychádzal

pri posudzovaní novej žiadosti o azyl z dôvodov v nej uvedených, nad rámec súdneho

prieskumu krajský súd zaujímal stanovisko k dôkazom, ktoré sa netýkali skutkového stavu

veci, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Toto pochybenie však nemalo

vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý potvrdil rozhodnutie odporcu .

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne

vyhodnotil neexistenciu skutočností, ktoré by podľa § 47 zákona o azyle bránili návratu

žalobcu do krajinu pôvodu a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu

považoval za zákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, o neposkytnutí doplnkovej ochrany

a rozhodnutie o neexistencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, ktorým napadnuté

rozhodnutie potvrdil, ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 9. marca 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová