Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
38c/368824.2559fb.pdf
PDF · 155.51 KB
No categories available
1Sža/16/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/16/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: M. nar. X. v meste D., naposledy bytom v zahraničí: F., t. č. D. proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,
Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-2545-
23/PO-Ž/2006 zo dňa 30. marca 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9Saz 82/2007-102 zo dňa 7. októbra 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 82/2007-102 zo dňa 7. októbra 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-2545-23/PO-Ž/2006 zo dňa 30. marca 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13
ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území
Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení
doplnkovej ochrany navrhovateľov a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že neexistuje
prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z.
do Bangladéša.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom
udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.
K námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že podľa názoru krajského
súdu, odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, správne vychádzal
z dôvodov, ktoré navrhovateľ prezentoval počas azylového konania, pretože jeho povinnosť
zistiť stav veci je ohraničená dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol na odôvodnenie svojej
žiadosti. Odporca za účelom posúdenia bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny
jeho pôvodu vyhľadal a do spisu založil relevantné správy o Bangladéši.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, krajský súd uviedol,
že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených. Navrhovateľ v priebehu azylového
konania uviedol, že o azyl žiada z dôvodu, že 1/ bol v Bangladéši trestne stíhaný za predaj
nelegálnych zbraní, 2/ bol v Bangladéši neprávom obvinený z trestného činu, 3/ že v Moskve
počas jeho štúdií bol atakovaný tamojšími skinhedmi, 4/ že jeho brat a strýko boli napadnutí
členmi strany Sobrohara a 5/ že sa mu otec jeho priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom
vyhrážal smrťou.
K dôvodu ad 1/ krajský súd uviedol, že navrhovateľ až v priebehu konania pred súdom
predložil súdu dokumenty (zatykač zo dňa 10.4.2002, zamietnutie žiadosti o prepustenie
navrhovateľa z väzby zo dňa 25.4.2002, prepustenie navrhovateľa z väzby zo dňa 30.4.2002),
podľa ktorých bol v roku 2002 trestne stíhaný podľa zákona o zbrani. I keď išlo o dokumenty
predložené až v konaní pred súdom, i keby krajský súd pripustil pravosť týchto dokumentov,
prezentované trestné stíhania navrhovateľa podľa zákona o zbrani nezakladá dôvod udelenia
azylu, pretože ide o legálny postu štátu Bangladéš voči osobe podozrivej zo spáchania
trestného činu. Nejde podľa krajského súdu o perzekúciu v zmysle § 2 písm. d/ zákona
o azyle.
Naviac krajský súd poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľa (ním predložených
dokladov), pretože je logický predpoklad, že osoba, ktorá je obvinená a stíhaná za trestný čin
predaja nelegálnych zbraní, by nemohla opustiť územie Bangladéša, iba ak za predpokladu
zastavenia trestného stíhania čo však navrhovateľ neprezentoval. V prípade tohto dôvodu teda
podľa krajského súdu absentuje minimálne prvok perzekúcie z dôvodu § 8 zákona o azyle.
K dôvodu ad 2/ krajský súd uviedol, že bez ohľadu na skutočnosť, či išlo o obvinenie
dôvodné alebo nie, niet dôvodu odoprieť Bangladéšu ako štátu jeho oprávnenie stíhať osoby
podozrivé zo spáchania trestného činu či činov. Nejde teda o perzekúciu v zmysle § 8 zákona
o azyle. Naviac krajský súd poukázal na to, že osoba podozrivá zo spáchania trestného činu
vraždy by pravdepodobne nemohla legálne opustiť územie Bangladéša. K navrhovateľom
predloženému dôkazu (fotokópia článku z novín The daily Anirvan z 2.9.2009), podľa
ktorého mal byť za vraždu Jalila z Fultati v roku 2002 a za nelegálnu držbu zbrane odsúdený
k rôznym trestom, krajský súd uviedol, že ak by išlo o existujúci denník s existujúcim
článkom, (čo však preukázané nebolo), obsah článku by nesvedčil o ničom inom ako o tom,
že navrhovateľ bol právoplatne odsúdený za trestné činy. Takýto postup justičných orgánov
vzhľadom na označené trestné činy, ktorých sa mal navrhovateľ dopustiť, nie je možné podľa
krajského súdu považovať za prenasledovania navrhovateľa, ale za riadny výkon štátnej moci
na poli boja proti kriminalite. Rovnako aj v tomto prípade podľa krajského súdu absentuje
prvok perzekúcie z dôvodu podľa § 8 zákona o azyle.
K dôvodu ad 3/ krajský súd uviedol, že k údajným rasistickým útokom malo
dochádzať v inej krajine ako krajine pôvodu navrhovateľa, preto aplikácia ust. § 8 zákona
o azyle neprichádza do úvahy, pretože navrhovateľ zjavne nie je štátnym občanom Ruskej
federácie, kde k útokom malo dôjsť.
K dôvodu ad 4/ (brat a strýko boli napadnutí členmi strany Sobrohara), k tomuto
incidentu malo dôjsť z dôvodu pomsty členov strany Sobrohara za to, že navrhovateľov brat
svedčil proti členom tejto strany. Krajský súd uviedol, že ako vyplýva z informácií
o Bangladéši, založených v spise odporcu, strana Sobrohara je teroristickou stranou
(organizáciou), ktorej aktivity sú zamerané voči vláde, niet preto pochýb o tom, že v prípade
potreby by navrhovateľovi vláda poskytla ochranu.
K dôvodu ad 5/ (navrhovateľovi sa otec jeho priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom
a vyhrážal sa smrťou), krajský súd uviedol, že aj v tomto prípade platí argumentácia uvedená
v bode ad 4/. Naviac dôvodom navrhovateľovej obavy je osobný vzťah medzi navrhovateľom
a otcom jeho údajnej priateľky a nie perzekúcia z dôvodu § 8 zákona o azyle.
K bezpečnostným rizikám návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu krajský súd
uviedol, že ako to vyplýva zo samotného obsahu pohovoru navrhovateľa u odporcu,
navrhovateľovi nebol uložený trest smrti alebo mu nehrozí jeho výkon. S poukazom na obsah
navrhovateľových výpovedí pred odporcu niet dôvodu sa domnievať, že by mu v prípade
návratu do krajiny pôvodu hrozilo mučenie, či iné neľudské zaobchádzanie. Aktuálne
v Bangladéši niet konfliktu, na ktorý odkazuje ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle v dôsledku
ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa ohrozená. Preto podľa krajského súdu výrok
o neposkytnutí doplnkovej ochrany je správny a zákonný.
Nakoľko v konaní nebolo preukázané prenasledovanie navrhovateľa podľa § 8 zákona
o azyle a ani prípadné obavy samotného navrhovateľa nie je možné subsumovať
pod perzekúciu, konštatovanie odporcu o neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia
navrhovateľa do Bangladéša je správne a zákonné.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o neexistencii prekážok jeho
administratívneho vyhostenia ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
S dôvodmi (odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci), pre ktoré
krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu vyjadril nesúhlas. Uviedol, že práve dôvodom
podania opravného prostriedku bolo nedostatočné zistenie stavu veci odporcom z pohľadu
nedostatočného zistenia si relevantných informácií viažucich sa k jeho žiadosti o azyl.
Odporcovi vyčítal, že si nezaobstaral relevantné informácie k jeho tvrdeniam o zavraždenom
členovi BNP (aké bolo jeho meno, kde konkrétne malo dôjsť k vražde). Podľa navrhovateľa,
chýbalo akékoľvek vyhodnotenie ním uvedených dôvodov, a to aj čo sa týka predaja
nelegálnych zbraní ako aj spomínanej vraždy v nadväznosti na § 8 zákona o azyle.
Krajskému súdu vyčítal, že sa zaoberal jeho dôveryhodnosťou, pričom zdôraznil,
že posudzovanie dôveryhodnosti jeho osoby, resp. dokladov bolo na odporcovi a súd mal
následne preskúmať tento postup. Krajský súd v jeho prípade namiesto odporcu uskutočnil
dokazovanie, ktoré však subjektívne vyhodnotil bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov
v neprospech jeho osoby.
Krajskému súdu vyčítal, že svoju pochybnosť o existencii denníka, resp. článku, ktorý
doložil do spisu ničím nepodložil, naviac tieto informácie si mal predovšetkým zistiť odporca
a súd ich mal len overiť.
Krajskému súdu tiež vyčítal, že nikde neuvádza, z akého zdroja dospel k záveru,
že by mu v Bangladéši poskytli ochranu pred členmi strany Sobrohara, preto aj tento záver
súdu považoval za subjektívny.
Taktiež podľa navrhovateľa absentuje uvedenie podkladu, z ktorého vychádzal krajský
súd pri svojom hodnotení bezpečnostných rizík v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť.
Odporca uviedol, že navrhovateľ svoju žiadosť o azyl ani svoju totožnosť nepodložil
žiadnymi dokladmi alebo inými dôkazmi o svojej identite, ktoré by potvrdzovali jeho
tvrdenia.
Na dôvody, ktoré navrhovateľ predostrel až v súdnom konaní nemal krajský súd
prihliadnuť, nakoľko súd preskúmava skutkový stav, ktorý tu reálne existoval v čase vydania
napadnutého rozhodnutia, preto ďalšie dôvody uvedené v opravnom prostriedku by podľa
názoru odporcu nemali byť relevantnými pre posúdenie rozhodnutia odporcu.
Ak mal navrhovateľ skutočné obavy z prenasledovania, mal sa v prvom rade obrátiť
na štátne orgány v krajine jeho pôvodu, ktoré zabezpečujú ochranu svojim občanom
aj opätovne potom, čo sa nepodarilo usvedčiť údajných páchateľov. Odporca v tejto súvislosti
uviedol, že pri ústnom pojednávaní navrhovateľ neuviedol, že sa snažil dostatočným
spôsobom obrátiť na štátne orgány v domovskej krajine.
Odporca poukázal aj na to, že v predchádzajúcom konaní ako dôvod svojej žiadosti
uvádzal zlú ekonomickú situáciu v krajine jeho pôvodu a nepriaznivé životné podmienky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. marca 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného do 31.12.2007)
ministerstvo žiadosť o udelenie azylu zamietne ako zjavne neopodstatnenú, ak o udelenie
azylu požiada žiadateľ, ktorý zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch ako v § 8, 10, 13a
alebo § 13b, najmä na dôvodoch, ako je hľadanie zamestnania alebo lepších životných
podmienok.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo
zamietne žiadosť ako zjavne neopodstatnenú, neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, vo výroku rozhodnutia uvedie, či existuje
prekážka administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzinca nemožno administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie.
Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest
smrti alebo v ktorom je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže
byť uložený.
Podľa § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo
v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest;
to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený
za obzvlášť závažný trestný čin 22) a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej a o neexistencii prekážok jeho
administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (správa „Americké vládne správy o dodržiavaní ľudských práv - 2005,
vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA 8.3.2006, Informačný
bulletin o krajine pôvodu Bangladéš MV VB z 16.1.2007, Operačná a odporúčacia nóta MV
VB z 19.12.2006, Lexikón zemí 2003 a CD – ROM Microsoft Encarta Premium S2003),
z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine
pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu
a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 29.12.2006 navrhovateľ uviedol,
že všetky dôvody, ktoré uviedol v predchádzajúcom pohovore dňa 5.1.2005 platia a dodal,
že ďalším dôvodom jeho žiadosti, ktorý neuvádzal v predchádzajúcom konaní je, že jeho brat
a strýko 20.11.2006 boli v ich dome napadnutí členmi strany Sobrohara, ktorí na nich
strieľali, postrelili ich, strýko zraneniam podľahol. Prepadli ich preto, že brat proti nim
na polícii svedčil (proti ich strane) a oni sa im za to pomstili. Nevie, aké zranenia mal brat,
pretože o incidente sa dozvedel od priateľky. Matke ani sestre neublížili.
Ďalej uviedol, že otec jeho priateľky sa dozvedel o ich vzťahu, zatelefonoval mu,
že nemá chodiť s jeho dcérou, lebo iba on určí, s kým sa môže jeho dcéra stýkať. Tiež mu
povedal, že je bratom toho, kto svedčil proti ich strane na polícii, a preto, keď ho uvidí,
tak ho zabije.
Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 5.1.2005, na ktorý sa navrhovateľ odvolával,
vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uvádzal, že mal problémy s miestnymi členmi
BNP a políciou. Polícia ho chcela zatknúť, preto odišiel študovať do Moskvy. Tam mal však
tiež problémy ako iní študenti tmavšej pleti so skinhedmi a neofašistami. Preto prišiel na
územie SR a požiadal o azyl.
Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 5.1.2005 vyplynulo, že navrhovateľ
uviedol, že bol radovým členom Chatra League (študentská organizácia politickej strany
Awami league) v meste Khulna od roku 1997. V krajine pôvodu v januári 2002 začali chodiť
do jeho reštaurácie miestni členovia BNP, pričom sa najedli, nezaplatili a potom odišli. To sa
opakovalo 10-15 krát. Keď prišli opäť dvaja miestni členovia BNP a bez zaplatenia chceli
odísť, zastavil ich a požadoval, aby zaplatili. Následne vytiahli zbraň, nestrieľali, ale zbili
ho päsťami a odišli. Incident chcel nahlásiť aj na polícii, ale odmietli oznámenie zobrať
s tým, že to najskôr prešetria a potom akceptujú oznámenie o incidente.
Vo februári 2002 prišli znova dvaja spomínaní členovia BNP do jeho reštaurácie,
pričom sa mu vyhrážali, že ak do týždňa nezaplatí 50 000 thaka, bude zle. Odmietol zaplatiť,
o pár dní okolo polnoci, keď sa vracal z reštaurácie, zastavili ho štyria ľudia, zatiahli
ho na tmavé miesto a vyhrážali sa mu, že ak nezaplatí, tak ho zabijú. Tiež mu hrozili,
aby viacej neotváral reštauráciu, Odvtedy ju viac neotvoril. Tieto udalosti oznámil polícii,
tá však opäť jeho oznámenie neprijala a vec nevyšetrovala.
10.4.2002 prišli k nim domov policajti so zatykačom. Zatkli ho za údajný predaj
nelegálnych zbraní. To bolo však falošné obvinenie, 20 dní bol vo väzbe a 30.4.2002
ho prepustili na kauciu. Na konci mája 2002 bol u nich v dedine zavraždený člen BNP J.,
počul o tom, ale nič bližšie nevedel. V júni 2002, keď nebol doma, prišli k nim policajti
so zatykačom. Chceli ho zatknúť kvôli uvedenej vražde. Potom ako mu to povedala matka,
rozhodol sa, že odíde do Dhaky a začal si vybavovať cestu do Moskvy.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,
nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca
prenasledovania.
Odporca poukázal na to, že dňa 25.1.2005 mu rozhodnutím č.p.: MU-9463/PO-Ž/2004
azyl neudelil. O opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa
28.3.2006 tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.4.2006.
Odporca v rozhodnutí zo dňa 30.3.2007 uviedol, že o dôvodoch žiadosti
z predchádzajúceho konania už právoplatne rozhodol, preto sa zameral na dôvody, ktoré
uplatnil v tomto konaní, a to, že v jeho rodnom dome boli jeho brat a strýko 20.11.2006
napadnutí členmi strany Sobrohara, ktorí na nich strieľali, postrelili ich, strýko zraneniam
podľahol. Prepadli ich preto, že brat proti nim na polícii svedčil (proti ich strane) a oni sa im
za to pomstili. Nevie, aké zranenia mal brat, pretože o incidente sa dozvedel od priateľky.
Matke ani sestre neublížili.
Ďalším dôvodom bolo, že otec jeho priateľky sa dozvedel o ich vzťahu, zatelefonoval
mu, že nemá chodiť s jeho dcérou, lebo iba on určí, s kým sa môže jeho dcéra stýkať. Tiež mu
povedal, že je bratom toho, kto svedčil proti ich strane na polícii, a preto, keď ho uvidí, tak ho
zabije.
Odporca sa uvedenými dôvodmi podrobne zaoberal a v rozhodnutí podrobil analýze
uvedené dôvody. Uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľov brat mal mať v krajine pôvodu
problémy s členmi strany Sobrohara, nie je dôvodom na udelenie azylu navrhovateľovi,
nakoľko sa nejedná o prenasledovanie navrhovateľa, ale o útok na jeho brata členmi
Sobrohara za to, že proti nim na polícii svedčil. Podľa odporcu v danom prípade ide
o vybavovanie si účtov medzi bratom navrhovateľa a členmi Sobrohara a nie
o prenasledovanie. Odporca na základe informácií o krajine pôvodu objasnil, že sa jedná
o komunistickú stranu Bangladéša, ktorá je veľmi kritická voči politickým stranám vrátane
Awami League a BNP. Ak by sa udalosti stali tak, ako ich navrhovateľ popísal, odporca
uviedol, že brat navrhovateľa sa mohol obrátiť na políciu so žiadosťou o pomoc.
Dôvodom pre udelenie azylu podľa odporcu nie ani skutočnosť, že sa mu otec jeho
priateľky, ktorý bol členom strany Sobrohara vyhrážal, že ak ho stretne tak ho zabije, pretože
je bratom osoby, ktorá proti jeho strane svedčila. Nie je ním ani skutočnosť, že otec jeho
priateľky nechcel dovoliť, aby sa priatelil s jeho dcérou. Podľa odporcu nedôveryhodne
vyznieva aj to, že by jeho priateľka mala jeho telefónne číslo na Slovensko a jeho rodina nie.
Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol v opakovanej žiadosti o azyl sú podľa odporcu
nedôveryhodné a z hľadiska udelenia azylu irelevantné.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona
o azyle.
Podľa odporcu ani jedna z možností vážneho bezprávia ustanovených zákonom
o azyle sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Zo správ o krajine pôvodu
vyplynulo, že dňa 12.1.2007 „Výnos o výkone moci počas výnimočného stavu 2007 zostáva
v platnosti počas trvania výnimočného stavu. Podľa uvedeného výnosu, bola relevantným
štátnym orgánom daná právomoc obmedziť akúkoľvek aktivitu považovanú za podvratnú
voči štátu alebo narušujúcu vzťahy Bangladéša s inými krajinami alebo narušujúcu poriadok
v ktorejkoľvek časti krajiny alebo vytvárajúcu nepriateľstvo, nenávisť alebo konfrontácie
rôznymi časťami spoločnosti.
Na základe uvedeného odporca navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol.
Odporca odôvodnil rozhodnutie o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia
navrhovateľa do krajiny pôvodu s odkazom navrhovateľom prezentované dôvody jeho obáv
z návratu do krajiny a na správy o krajine pôvodu nepreukázaním existencie prekážok
administratívneho vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ opakovane požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy zo strany
Sobrohara, ktorí sa mali pomstiť jeho bratovi a strýkovi za to, že svedčil proti ich strane
na polícii a strachu zo strany otca jeho priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom. Odporca
venoval týmto dôvodom náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu
navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí
s uvedením zdrojov aj uviedol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto i za
predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách zo strany Sobrohara a otca jeho
priateľky, ktorý nesúhlasil s ich vzťahom by bola pravdivé, neboli odvolacie námietky
navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli
poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ
sa podľa vlastných vyjadrení na políciu obrátil, tá však bola nečinná, resp. odmietla
prijať jeho oznámenie. Navrhovateľ sa však so žiadosťou o pomoc neobrátil na ďalšie
štátne orgány, ktoré by eventuálne preskúmali nečinnosť polície.
Odvolacia námietka navrhovateľa, týkajúca sa nesprávnosti postupu krajského súdu,
ktorému vyčítal, že sa zaoberal jeho dôveryhodnosťou, pričom zdôraznil, že posudzovanie
dôveryhodnosti jeho osoby, resp. dokladov bolo na odporcovi a súd mal následne preskúmať
tento postup, podľa odvolacieho súdu nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.
Dôvodom neudelenia azylu totiž nebola nedôveryhodnosť navrhovateľa, resp. jeho
tvrdení v správnom konaní, hoci odporca v dôvodoch rozhodnutia z časti spochybňuje
nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa, ale primárnym dôvodom neudelenia azylu bolo
nesplnenie podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, keď odporca vyhodnotil
dôvody navrhovateľa za irelevantné z pohľadu taxatívne vymedzených dôvodov svojimi
dôvodmi nenaplnil.
S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd a hoci bolo možné vyčítať krajskému
súdu, že sa zaoberal dôveryhodnosťou osoby navrhovateľ z pohľadu dôkazov, ktoré predložil
až v štádiu súdneho konania naviac tieto dôkazy (zatykač zo dňa 10.4.2002, zamietnutie
žiadosti o prepustenie navrhovateľa z väzby zo dňa 25.4.2002, prepustenie navrhovateľa
z väzby zo dňa 30.4.2002),sa nevzťahovali k dôvodom jeho žiadosti o azyl, ktoré produkoval
v rámci administratívneho konania o novej žiadosti o azyl, ale týkali sa jeho tvrdení
z predchádzajúceho konania, ktoré však bolo skončené právoplatným rozhodnutím vo veci.
Pre krajský súd bol v zmysle § 250i ods. 1 OSP rozhodujúci skutkový stav, ktorý
tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a keďže odporca správne vychádzal
pri posudzovaní novej žiadosti o azyl z dôvodov v nej uvedených, nad rámec súdneho
prieskumu krajský súd zaujímal stanovisko k dôkazom, ktoré sa netýkali skutkového stavu
veci, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Toto pochybenie však nemalo
vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý potvrdil rozhodnutie odporcu .
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne
vyhodnotil neexistenciu skutočností, ktoré by podľa § 47 zákona o azyle bránili návratu
žalobcu do krajinu pôvodu a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu
považoval za zákonné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, o neposkytnutí doplnkovej ochrany
a rozhodnutie o neexistencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, ktorým napadnuté
rozhodnutie potvrdil, ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 9. marca 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová