Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
024/368805.8882ef.pdf
PDF · 132.78 KB
No categories available
5Sžf/59/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: F., bytom
M., IČO: X., zast.. s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom K., proti žalovanému: Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová Ulica č. 13, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. februára 2009
č. k. 21S 59/2008–32 v časti o trovách konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 17. februára 2009 č. k. 21S 59/2008–32 v časti o trovách konania r u š í a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozhodnutím č.: I/228/5173-33674/2008/992016-r zo dňa 07.04.2008 žalovaný ako
odvolací orgán podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (na účely
tohto rozsudku ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina
II. č. 894/230/6201/08/Dol zo dňa 11.02.2008, ktorým podľa § 35b ods. 1 písm. f) zák. č.
511/1992 Zb. vyrubil sankčný úrok za nezaplatenie cestnej dane na zdaňovacie obdobie 2004
v lehote splatnosti vo výške 7.872,- Sk.
Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v rokoch 2002 až 2004 bol správcom dane vyzývaný
na zaplatenie cestnej dane za uvedené zdaňovacie obdobia. Keďže žalobca nereagoval
na výzvy správcu dane a neoznámil mu zmenu skutočností súvisiacich s predmetom dane
za zdaňovacia obdobie 2002 až 2004, správca dane nemal dôvod v týchto zdaňovacích
obdobiach zmeniť žalobcovi daňovú povinnosť na cestnej dani. Preto bol žalobca povinný
zaplatiť cestnú daň za zdaňovacie obdobie 2004 naraz do 02.02.2004 vo výške 8.200,– Sk.
Následne správca dane s odkazom na ust. § 35b ods. 1 písm. f) a § 35b ods. 2 zák. č. 511/1992
Zb. vyrubil žalobcovi sankčný úrok vo výške 7.872,– Sk za nezaplatenie cestnej dane
za zdaňovacie obdobie 2004 v lehote splatnosti.
Ďalej sa žalovaný zaoberal niektorými meritórnymi námietkami žalobcu, týkajúcich
sa samotnej zmeškanej platby cestnej dane.
II.
Uvedené rozhodnutie žalovaného žalobca napadol žalobou na Krajskom súde v Žiline.
Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba je dôvodná,
a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol tak, že vzhľadom
na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorých podstatu videl v tom, že
hoci žalobca mal vo veci plný úspech, krajský súd mu však náhradu trov konania ako
úspešnému účastníkovi nepriznal v zmysle ust. § 250k ods. 1 veta druhá O.s.p. a to z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd
predovšetkým v tom, že žalobca skutočne porušil právnu povinnosť v tom, že neoznámil
príslušnému daňovému úradu zánik svojej daňovej povinnosti vyplývajúcej mu zo zák. č.
Ďalej krajský súd v svojom odôvodnení zrekapituloval zistenia ako aj právne závery
jednotlivých daňových orgánov vo vzťahu k uloženej sankcii. Najmä uviedol, že nakoľko
žalobca v roku 2002 vyradil predmetné osobné automobily z podnikania, potom aj tieto
prestal na podnikateľskú činnosť používať. Žalobca podľa krajského súdu poukazoval
na tú skutočnosť, že dôkazom jeho tvrdení sú daňové priznania za roky 2003 až 2006,
v ktorých sú jeho príjmami už iba príjmy zo závislej činnosti a dôvodil tým, že od roku 2002
sa zamestnal a z týchto dôvodov automobily vyradil z podnikania I odvtedy ich používal
iba na súkromné účely.
V danom prípade podľa krajského súdu bolo medzi účastníkmi konania potrebné
vyriešiť spornú otázku a to, či v dôsledku nesplnenia si oznamovacej povinnosti žalobcu
vo vzťahu k zániku daňovej povinnosti k cestnej dani bolo možné následne zo strany správcu
dane postupovať tak, že za nesplnenie si oznamovacej povinnosti je možné sankcionovať
žalobcu cez inštitút sankčného úroku zakotveného v zák. č. 511/1992 Zb. alebo či mal byť
žalobca, ako to on sám tvrdí, postihnutý za príslušný správny delikt cez ust. § 35 zák. č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Krajský súd si z ustanovení § 110 písm. c) ods. 5 a § 110e zák. č. 511/1992 Zb. osvojil
záver, že do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej
únii sa ustanovenia § 35b ods. 1 až 9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane z pridanej
hodnoty a potrebných daní (§ 100c ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.). Podľa krajského súdu
vzhľadom na uvedené ustanovenia a na poukázané právne skutočnosti v danom prípade
právny názor správnych orgánov o sankcionovaní žalobcu cez inštitút sankčného úroku nie je
možný a v danom prípade, podľa názoru súdu, nebol by súladný so zákonom. Správca dane
mal k dispozícii iné právne prostriedky v zmysle zák. č. 511/1992 Zb., ktorými mohol
sankcionovať žalobcu za nesplnenie si svojej oznamovacej povinnosti v súvislosti so zánikom
daňovej povinnosti a nič mu nebránilo vo vzťahu k žalobcovi použiť inú sankciu za porušenie
právnej povinnosti.
III.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v časti týkajúcej sa nepriznania trov
konania včas odvolanie z 18. marca 2009 (č. l. 39) s poukazom na samotný text odôvodňujúci
právny záver krajského súdu o nepriznaní trov konania, tzn. že:
hoci žalobca mal vo veci plný úspech, krajský súd mu však náhradu trov konania ako
úspešnému účastníkovi nepriznal v zmysle ust. § 250k ods. 1 veta druhá O.s.p. a to z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd
predovšetkým v tom, že žalobca skutočne porušil právnu povinnosť v tom, že neoznámil
príslušnému daňovému úradu zánik svojej daňovej povinnosti vyplývajúcej mu zo zák. č.
Predovšetkým žalobca namietal, že príslušný správca dane svoje rozhodnutie vydal
bez akéhokoľvek riadneho preskúmania skutkového stavu veci napriek tomu, že zák. č.
511/1992 Zb. pozná celú škálu právnych inštitútov, ktoré mohol k zisteniu skutkového stavu
využiť. Napriek existencii takých inštitútov ako napr. predvolanie, predvedenie, daňová
kontrola, tieto nevyužil, a týmto konaním najmä porušil ust. § 2 ods. 1 a 2 zák. č. 511/1992
Zb. Tým, že správca dane nevyhovel odvolacím dôvodom len v skutočnosti prinútil žalobcu
brániť svoje právo až cestou súdu. Napriek tomu, že žalovaný správny orgán mal priestor
a čas učiniť rozhodnutie v súlade s platným hmotným právom (vyhovením odvolaniu),
je to práve on, kto pochybil, kto zamietnutím odvolania spôsobil, že vecou sa musel zaoberať
súd.
Takisto žalobca poukazoval na to, že rozhodnutie o nepriznaní trov konania musí byť
riadne odôvodnené. Krajským súdom vyhotovené odôvodnenie je podľa názoru žalobcu
nedostatočné nielen preto, že dôvody hodné osobitého zreteľa definované súdom tu nie sú
dané (text uvedený vyššie), ale i z dôvodu, že súd sa neopiera o skutočnosti ktoré
preukázateľne nastali a sú nesporné, ale vychádza z predpokladov, ktorých výsledok sám len
prejudikuje. Preto podľa žalobcu rozhodnutie súdu budí skôr dojem, že súd sa snaží svojim
rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania suplovať správcu dane, ktorému
sa v dôsledku svojho konania pre premlčalo právo na udelenie pokuty za nesplnenie
oznamovacej povinnosti.
Záverom žalobca požiadal Najvyšší súd, aby rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej
sa trov zmenil a vydal rozhodnutie o ich priznaní vo vyčíslenej výške.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (v texte rozhodnutia len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle
§ 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 212 a nasl. ustanovenia O.s.p.) a následne dospel k názoru, že odvolanie je
dôvodné.
Krajský súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania s odkazom na ust. § 250k ods. 1
veta druhá O.s.p. s odôvodnením, že dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd
predovšetkým v tom, že žalobca skutočne porušil právnu povinnosť v tom, že neoznámil
príslušnému daňovému úradu zánik svojej daňovej povinnosti vyplývajúcej mu zo zák. č.
Podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. platí, že ak mal žalobca úspech celkom alebo
sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov
konania.
Určitou výnimkou z tohto všeobecného pravidla o zákonnom vzniku práva na náhradu
trov konania v prípade úspechu žalobcu je nutné hľadať v druhej vete citovaného ustanovenia,
podľa ktorého súd môže prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa, a na ich základe,
hoci právo úspešnému žalobcovi zo zákona vzniklo, rozhodnúť, že náhrada trov konania
celkom alebo sčasti neprizná. V danom prípade zákonodarca prostredníctvom existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa vytvoril právom akceptovanú prekážku, ktorá bráni
priznať náhradu trov konania.
Občiansky súdny poriadok ani iný právny predpis pojem dôvody hodné osobitného
zreteľa bližšie nevymedzuje, a preto je povinnosťou všeobecných súdov postupne
vymedzovať obsah tomuto všeobecnému pojmu pri konkrétnych procesných situáciách.
Je jednoznačné, že musí ísť o veľmi výnimočné, objektívne a vzhľadom na existujúce
okolnosti zriedkavo sa vyskytujúce situácie v súdnom konaní. Problémy spojené s výkladom
právnych predpisov (nejednoznačnosť právnej úpravy, nejasnosť pojmov alebo neexistencia
legálnych definícií v konkrétnych právnych predpisoch) je systémovou vlastnosťou právneho
poriadku, ktorý väčšinou vo vzťahu k pochopeniu zámeru zákonodarcu ako aj zmyslu, ktorý
bol vložený do jednotlivých právnych noriem, nie je kryštálovo čistý a tento nedostatok štát
napravuje poskytovaním právnej pomoci jednotlivcovi na rôznej úrovni a intenzite
(viď článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky). Na druhej strane z princípu právneho
štátu vyplýva záver, že štátne orgány poznajú právo, nakoľko ho realizujú na základe ústavou
alebo zákonom im vymedzených pôsobností.
Bolo preto základnou úlohou krajského súdu, aby aj svoju právnu úvahu pri aplikácii
právne nejasného pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ dostatočným a presvedčivým
spôsobom v odôvodnení objasnil. Preto Najvyšší súd nemohol súhlasiť s argumentáciou
krajského súdu, ktorý na jednej strane pripustil úspech žaloby, ale na druhej strane
so všeobecným poukazom na žalobcovo nežiaduce konanie ako daňového subjektu (krajský
súd tu priamo vyslovuje meritórny záver o porušení daňovej povinnosti, ktorý však možno
prislúcha vysloviť daňovému orgánu v ďalšom konaní), posúdil tieto skutočnosti, ako
okolnosti osobitného zreteľa hodné, a na tomto základe následne krajský súd úspešnému
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Pritom vymedzenie pojmu „dôvody hodné
osobitného zreteľa“ by malo predovšetkým vychádzať z procesných alebo iných skutočností,
ktoré sú viac späté s osobou účastníka, ako zo záverov zistených správnym orgánom. Potom
sa ako oprávnená javí námietka žalobcu, že hoci bol úspešný v svojom odporu proti uloženej
daňovej sankcii, bola mu za rovnaké konanie namiesto nej už teraz uložená súdna sankcia
vo forme nepriznania trov konania.
Na základe uvedeného Najvyšší súd ako odvolací súd postupom podľa § 220 O.s.p.
zmenil rozsudok v napadnutej časti nepriznania trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 224 ods. 3 v spoj. s § 246c
ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 09. marca 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová