Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/59/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: F., bytom

M., IČO: X., zast.. s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom K., proti žalovanému: Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová Ulica č. 13, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. februára 2009

č. k. –32 v časti o trovách konania, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 17. februára 2009 č. k. –32 v časti o trovách konania r u š í a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutím č.: I/228/5173-33674/2008/992016-r zo dňa 07.04.2008 žalovaný ako

odvolací orgán podľa o správe daní a poplatkov (na účely

tohto rozsudku ďalej len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina

II. č. /Dol zo dňa 11.02.2008, ktorým podľa § 35b ods. 1 písm. f) zák. č.

vyrubil sankčný úrok za nezaplatenie cestnej dane na zdaňovacie obdobie 2004

v lehote splatnosti vo výške 7.872,- Sk.

Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v rokoch 2002 až 2004 bol správcom dane vyzývaný

na zaplatenie cestnej dane za uvedené zdaňovacie obdobia. Keďže žalobca nereagoval

na výzvy správcu dane a neoznámil mu zmenu skutočností súvisiacich s predmetom dane

za zdaňovacia obdobie 2002 až 2004, správca dane nemal dôvod v týchto zdaňovacích

obdobiach zmeniť žalobcovi daňovú povinnosť na cestnej dani. Preto bol žalobca povinný

zaplatiť cestnú daň za zdaňovacie obdobie 2004 naraz do 02.02.2004 vo výške 8.200,– Sk.

Následne správca dane s odkazom na ust. a

Zb. vyrubil žalobcovi sankčný úrok vo výške 7.872,– Sk za nezaplatenie cestnej dane

za zdaňovacie obdobie 2004 v lehote splatnosti.

Ďalej sa žalovaný zaoberal niektorými meritórnymi námietkami žalobcu, týkajúcich

sa samotnej zmeškanej platby cestnej dane.

II.

Uvedené rozhodnutie žalovaného žalobca napadol žalobou na Krajskom súde v Žiline.

Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba je dôvodná,

a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa zrušil a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol tak, že vzhľadom

na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorých podstatu videl v tom, že

hoci žalobca mal vo veci plný úspech, krajský súd mu však náhradu trov konania ako

úspešnému účastníkovi nepriznal v zmysle ust. veta druhá a to z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd

predovšetkým v tom, že žalobca skutočne porušil právnu povinnosť v tom, že neoznámil

príslušnému daňovému úradu zánik svojej daňovej povinnosti vyplývajúcej mu zo zák. č.

Ďalej krajský súd v svojom odôvodnení zrekapituloval zistenia ako aj právne závery

jednotlivých daňových orgánov vo vzťahu k uloženej sankcii. Najmä uviedol, že nakoľko

žalobca v roku 2002 vyradil predmetné osobné automobily z podnikania, potom aj tieto

prestal na podnikateľskú činnosť používať. Žalobca podľa krajského súdu poukazoval

na tú skutočnosť, že dôkazom jeho tvrdení sú daňové priznania za roky 2003 až 2006,

v ktorých sú jeho príjmami už iba príjmy zo závislej činnosti a dôvodil tým, že od roku 2002

sa zamestnal a z týchto dôvodov automobily vyradil z podnikania I odvtedy ich používal

iba na súkromné účely.

V danom prípade podľa krajského súdu bolo medzi účastníkmi konania potrebné

vyriešiť spornú otázku a to, či v dôsledku nesplnenia si oznamovacej povinnosti žalobcu

vo vzťahu k zániku daňovej povinnosti k cestnej dani bolo možné následne zo strany správcu

dane postupovať tak, že za nesplnenie si oznamovacej povinnosti je možné sankcionovať

žalobcu cez inštitút sankčného úroku zakotveného v alebo či mal byť

žalobca, ako to on sám tvrdí, postihnutý za príslušný správny delikt cez ust. § 35 zák. č.

v znení neskorších predpisov.

Krajský súd si z ustanovení a osvojil

záver, že do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej

únii sa ustanovenia § 35b ods. 1 až 9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane z pridanej

hodnoty a potrebných daní ( ). Podľa krajského súdu

vzhľadom na uvedené ustanovenia a na poukázané právne skutočnosti v danom prípade

právny názor správnych orgánov o sankcionovaní žalobcu cez inštitút sankčného úroku nie je

možný a v danom prípade, podľa názoru súdu, nebol by súladný so zákonom. Správca dane

mal k dispozícii iné právne prostriedky v zmysle , ktorými mohol

sankcionovať žalobcu za nesplnenie si svojej oznamovacej povinnosti v súvislosti so zánikom

daňovej povinnosti a nič mu nebránilo vo vzťahu k žalobcovi použiť inú sankciu za porušenie

právnej povinnosti.

III.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v časti týkajúcej sa nepriznania trov

konania včas odvolanie z 18. marca 2009 (č. l. 39) s poukazom na samotný text odôvodňujúci

právny záver krajského súdu o nepriznaní trov konania, tzn. že:

hoci žalobca mal vo veci plný úspech, krajský súd mu však náhradu trov konania ako

úspešnému účastníkovi nepriznal v zmysle ust. veta druhá a to z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd

predovšetkým v tom, že žalobca skutočne porušil právnu povinnosť v tom, že neoznámil

príslušnému daňovému úradu zánik svojej daňovej povinnosti vyplývajúcej mu zo zák. č.

Predovšetkým žalobca namietal, že príslušný správca dane svoje rozhodnutie vydal

bez akéhokoľvek riadneho preskúmania skutkového stavu veci napriek tomu, že zák. č.

pozná celú škálu právnych inštitútov, ktoré mohol k zisteniu skutkového stavu

využiť. Napriek existencii takých inštitútov ako napr. predvolanie, predvedenie, daňová

kontrola, tieto nevyužil, a týmto konaním najmä porušil ust. a

Zb. Tým, že správca dane nevyhovel odvolacím dôvodom len v skutočnosti prinútil žalobcu

brániť svoje právo až cestou súdu. Napriek tomu, že žalovaný správny orgán mal priestor

a čas učiniť rozhodnutie v súlade s platným hmotným právom (vyhovením odvolaniu),

je to práve on, kto pochybil, kto zamietnutím odvolania spôsobil, že vecou sa musel zaoberať

súd.

Takisto žalobca poukazoval na to, že rozhodnutie o nepriznaní trov konania musí byť

riadne odôvodnené. Krajským súdom vyhotovené odôvodnenie je podľa názoru žalobcu

nedostatočné nielen preto, že dôvody hodné osobitého zreteľa definované súdom tu nie sú

dané (text uvedený vyššie), ale i z dôvodu, že súd sa neopiera o skutočnosti ktoré

preukázateľne nastali a sú nesporné, ale vychádza z predpokladov, ktorých výsledok sám len

prejudikuje. Preto podľa žalobcu rozhodnutie súdu budí skôr dojem, že súd sa snaží svojim

rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania suplovať správcu dane, ktorému

sa v dôsledku svojho konania pre premlčalo právo na udelenie pokuty za nesplnenie

oznamovacej povinnosti.

Záverom žalobca požiadal Najvyšší súd, aby rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej

sa trov zmenil a vydal rozhodnutie o ich priznaní vo vyčíslenej výške.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (v texte rozhodnutia len „“) bez nariadenia pojednávania v zmysle

preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní ( a nasl. ustanovenia ) a následne dospel k názoru, že odvolanie je

dôvodné.

Krajský súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania s odkazom na ust. § 250k ods. 1

veta druhá s odôvodnením, že dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd

predovšetkým v tom, že žalobca skutočne porušil právnu povinnosť v tom, že neoznámil

príslušnému daňovému úradu zánik svojej daňovej povinnosti vyplývajúcej mu zo zák. č.

Podľa prvá veta platí, že ak mal žalobca úspech celkom alebo

sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov

konania.

Určitou výnimkou z tohto všeobecného pravidla o zákonnom vzniku práva na náhradu

trov konania v prípade úspechu žalobcu je nutné hľadať v druhej vete citovaného ustanovenia,

podľa ktorého súd môže prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa, a na ich základe,

hoci právo úspešnému žalobcovi zo zákona vzniklo, rozhodnúť, že náhrada trov konania

celkom alebo sčasti neprizná. V danom prípade zákonodarca prostredníctvom existencie

dôvodov hodných osobitného zreteľa vytvoril právom akceptovanú prekážku, ktorá bráni

priznať náhradu trov konania.

ani iný právny predpis pojem dôvody hodné osobitného

zreteľa bližšie nevymedzuje, a preto je povinnosťou všeobecných súdov postupne

vymedzovať obsah tomuto všeobecnému pojmu pri konkrétnych procesných situáciách.

Je jednoznačné, že musí ísť o veľmi výnimočné, objektívne a vzhľadom na existujúce

okolnosti zriedkavo sa vyskytujúce situácie v súdnom konaní. Problémy spojené s výkladom

právnych predpisov (nejednoznačnosť právnej úpravy, nejasnosť pojmov alebo neexistencia

legálnych definícií v konkrétnych právnych predpisoch) je systémovou vlastnosťou právneho

poriadku, ktorý väčšinou vo vzťahu k pochopeniu zámeru zákonodarcu ako aj zmyslu, ktorý

bol vložený do jednotlivých právnych noriem, nie je kryštálovo čistý a tento nedostatok štát

napravuje poskytovaním právnej pomoci jednotlivcovi na rôznej úrovni a intenzite

(viď a nasl. ). Na druhej strane z princípu právneho

štátu vyplýva záver, že štátne orgány poznajú právo, nakoľko ho realizujú na základe

alebo zákonom im vymedzených pôsobností.

Bolo preto základnou úlohou krajského súdu, aby aj svoju právnu úvahu pri aplikácii

právne nejasného pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ dostatočným a presvedčivým

spôsobom v odôvodnení objasnil. Preto Najvyšší súd nemohol súhlasiť s argumentáciou

krajského súdu, ktorý na jednej strane pripustil úspech žaloby, ale na druhej strane

so všeobecným poukazom na žalobcovo nežiaduce konanie ako daňového subjektu (krajský

súd tu priamo vyslovuje meritórny záver o porušení daňovej povinnosti, ktorý však možno

prislúcha vysloviť daňovému orgánu v ďalšom konaní), posúdil tieto skutočnosti, ako

okolnosti osobitného zreteľa hodné, a na tomto základe následne krajský súd úspešnému

žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Pritom vymedzenie pojmu „dôvody hodné

osobitného zreteľa“ by malo predovšetkým vychádzať z procesných alebo iných skutočností,

ktoré sú viac späté s osobou účastníka, ako zo záverov zistených správnym orgánom. Potom

sa ako oprávnená javí námietka žalobcu, že hoci bol úspešný v svojom odporu proti uloženej

daňovej sankcii, bola mu za rovnaké konanie namiesto nej už teraz uložená súdna sankcia

vo forme nepriznania trov konania.

Na základe uvedeného Najvyšší súd ako odvolací súd postupom podľa

zmenil rozsudok v napadnutej časti nepriznania trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 224 ods. 3 v spoj. s § 246c

ods. 1 súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 09. marca 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová