Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5c2/376180.9d7243.pdf
PDF · 106.81 KB
No categories available
5Cdo/28/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 28/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu 1/ PaeDr. M. Č.,
bývajúceho v B., 2/ JUDr. K. Č., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. J. B., advokátom so
sídlom v B., proti žalovanej E. P., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. A. L., advokátom so
sídlom v B., o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III, pod sp. zn. 10 C 355/1996, na dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo 4. novembra 2009, sp. zn. 4 Co 313/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy dovolacieho konania 50,66 €
na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. B., advokáta so sídlom v B., do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 1. októbra 2008 č.k. 10 C 355/1996-120 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 16 151,-- Sk s úrokom z omeškania
vo výške 17,6 % ročne zo sumy 9 111,-- Sk od 8. augusta 1996 do zaplatenia
a zo sumy 7 040,-- Sk od 27. januára 1998 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku; žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania 6 265,-- Sk
(644,-- Sk + 5 621,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku; návrh žalovanej
na prerušenie konania zamietol. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV
č. X., kat. úz. N., parcela č. X. zastavaná plocha, stavba súpisné č. X. postavená na parcele č.
X. a parcela č. X. záhrada. Žalovaná tieto nehnuteľnosti užívala bez právneho dôvodu (bez
nájomnej zmluvy), tým na ich úkor získala bezdôvodne obohatenie (§ 451, § 456, § 458 ods.
1 Občianskeho zákonníka), ktorého výšku súd považoval za primeranú v sume 16 151,-- Sk,
preto žalobe vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods.
1 O.s.p. Z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. návrh žalovanej
na prerušenie konania zamietol.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. novembra 2009
sp. zn. 4 Co 313/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobcom 1/ a 2/ nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na
výsledky vykonaného dokazovania považoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa
a z neho vyplývajúci právny záver za správny. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p), keď námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné.
Vychádzal z toho, že žalobcovia sú bezpodielovýymi spoluvlastníkmi dotknutých
nehnuteľností, ktoré žalovaná užívala bez náhrady dlhšiu dobu, čo vyplýva zo skôr vydaných
súdnych rozhodnutí, ktorými bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcom úhrady
za neoprávnené užívanie nehnuteľností titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovanej sa
nepodarilo spochybniť vlastnícke právo žalobcov k nehnuteľnostiam ani preukázať, že je
oprávnenou držiteľkou týchto nehnuteľností. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie a žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.
a § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Uviedla, že žalobcovia nie sú skutočnými vlastníkmi
predmetných nehnuteľností. Tieto pôvodne patrili J. P., ktorému bol majetok skonfiškovaný z
politických dôvodov na základe rozhodnutia súdu z dôvodu opustenia republiky. J. P. bol
neskôr rehabilitovaný. Žalovaná a jej dvaja synovia, ako právni nástupcovia J. P., sú
skutočnými vlastníkmi dotknutých nehnuteľností. Žalobcovia kúpnou zmluvou uzavretou
s rodinou E. tieto nadobudli neoprávnene. Prejudiciálne sa otázka vlastníckeho práva rieši v
konaní na Okresnom súde Bratislava III. Žalovaná v konaní pred súdom prvého stupňa
označila dôkazy (čísla súdnych spisov) a žiadala, aby súd zabezpečil na vec vzťahujúce sa
doklady zo správy katastra nehnuteľnosti. Uvedené dôkazy neboli súdom zabezpečené ani
vykonané, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a súčasne došlo k porušeniu
základných procesných povinností i Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalovanej odmietnuť a priznať náhradu trov
dovolacieho konania 50,66 €. Zamietnutím návrhu na vykonanie dokazovania súdom, ktoré
nesúviselo s prejednávanou vecou, podľa ich názoru nedošlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom žalovanej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďže konanie o každom mimoriadnom
opravnom prostriedku má vždy znak výnimočnosti, rámec možného prieskumu obmedzuje
zákon len na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom
prostriedku.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, (len vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Prípustnosť dovolania žalovanej
v danom prípade nemožno vyvodiť z vyššie uvedených ustanovení, lebo napadnutý nie je
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ
nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku
odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p
So zreteľom na to by dovolanie žalovanej mohlo byť procesne prípustné, len ak by
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou vadou
v zmysle § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom § 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred
súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcu žalovanej realizáciu
jej procesných práv.
Dovolateľka súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali ňou navrhnuté dôkazy a tak
nesprávne dospel k záveru, že vlastníkmi nehnuteľností sú žalobcovia. Pokiaľ ide o námietku
nevykonania navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý
dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom
dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred
súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).
Treba zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka mylne
domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania
(§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 3 O.s.p.). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná
(napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované
za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke
žalovanej je vhodné dodať (i keď to dovolateľka výslovne nenamietala), že súd neodníme
účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z
vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to
ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľka mienila namietať, že súdy pri rozhodovaní
vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní
došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní
došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama
osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
K námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (i rozsudok súdu
prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia predbežnej otázky (otázky vlastníckeho práva
dotknutých nehnuteľností), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,
že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného
oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
I keby teda tvrdenia dovolateľky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ako predbežnej otázky) boli prípadne aj
opodstatnené, dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu,
proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú
v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalobcom vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu žalovanej z 20. januára 2010 (§ 14 ods. l písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej
odmeny priznal podľa § 10 ods. l tejto vyhlášky len v požadovanej výške 36,51 € (správne
36,52 €), čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t.j. vo výške 7,21 € a daňou
z pridanej hodnoty 6,94 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky), predstavuje spolu 50,66 €.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská