Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
499/369115.0428c8.pdf
PDF · 97.92 KB
No categories available
3Cdo/44/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 44/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E., bývajúcej v T.,
zastúpenej JUDr. V., advokátkou so sídlom v T., proti odporkyni V. a.s., K., IČO: X.,
zastúpenej JUDr. J., so sídlom v T., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej
na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 10 C 66/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 30. novembra 2009 sp. zn. 4 Co 363/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 5. septembra 2008 č.k. 10 C 66/2007-147 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru danej odporkyňou. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Rozhodnutie založil na
zistení, že navrhovateľka pracovala u odporkyne v T. na základe pracovnej zmluvy od roku
1990 ako referentka fakturácie, neskôr ako referentka odbytu. Odporkyňa jej listom z 5.
januára 2007 dala výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce (ďalej len „Zákonník práce“), ktorú odôvodnila tým, že jej funkčné miesto bolo zrušené
v súvislosti s uskutočňovanými organizačnými zmenami a racionalizačnými opatreniami
zameranými na zvýšenie efektívnosti práce, v dôsledku čoho sa navrhovateľka stala pre
zamestnávateľa nadbytočnou a nemá možnosť zamestnať ju v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce ani v mieste jej bydliska. Výpoveď z pracovného pomeru jej bola
doručená 8. januára 2007 na pracovisku. Pracovný pomer navrhovateľke skončil uplynutím
výpovednej lehoty 30. apríla 2007. Navrhovateľka listom z 5. apríla 2007 oznámila
odporkyni, že trvá na ďalšom zamestnávaní (ako referentky odbytu) v dohodnutom mieste
výkonu práce. Dokazovaním bolo zistené, že navrhovateľka bola vedená ako pracovník so
zmenenou pracovnou schopnosťou v období rokov 1990 až 1998; súd však neprihliadol na jej
námietku, že je osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou, lebo v čase dania výpovede
tento status nemala. Odporkyňa preto nebola povinná žiadať v zmysle § 66 Zákonníka práce
úrad práce o predchádzajúci súhlas k výpovedi a túto povinnosť vzhľadom na existujúcu
judikatúru súdov (R 28/72 a R 13/1976) nemala ani v prípade začatého správneho konania.
Vedomosť o rozhodnutí Sociálnej poisťovne z 22. marca 2007, ktorým sa navrhovateľke
priznal invalidný dôchodok, nadobudla odporkyňa 4. mája 2007, teda až po doručení
výpovede. K námietke navrhovateľky, že jej miesto sa nemalo rušiť, súd prvého stupňa
poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré potvrdili, že centralizácia
ekonomického úseku závodov na generálnom riaditeľstve bola riešená hromadným
prepúšťaním a každému nadbytočnému pracovníkovi závodu bola ponúknutá práca na
generálnom riaditeľstve. Navrhovateľka, aj keď požiadala o prijatie do zamestnania na
generálnom riaditeľstve, napokon ponúkanú prácu odmietla. So zreteľom na uvedené dospel
súd prvého stupňa k záveru, že výpoveď nie je neplatná; návrh preto ako neopodstatnený
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka odvolanie. Krajský súd v Košiciach
rozsudkom z 30. novembra 2009 sp. zn. 4 Co 363/2008 napadnutý rozsudok potvrdil
a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že
rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Súd prvého
stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vec správne právne posúdil
s poukazom na výsledky hodnotenia vykonaného dokazovania a dospel k správnemu záveru,
s ktorým sa odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Zdôraznil, že navrhovateľka sa
domáhala zmeny prvostupňového rozhodnutia iba so zreteľom na to, že v rozhodnej dobe,
teda v čase doručovania výpovede, bola osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou
(invalidný dôchodok jej Sociálna poisťovňa priznala spätne od 11. decembra 2006).
Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase doručenia výpovede
(v januári 2007) navrhovateľka nevykazovala znaky zamestnanca so zdravotným postihnutím.
Odporkyňa preto nebola povinná žiadať príslušný úrad práce o predchádzajúci súhlas
k výpovedi (§ 66 Zákonníka práce). Na tom nič nemení skutočnosť, že navrhovateľka bola pri
nástupe do práce osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou – tento status jej bol odobratý
v roku 1998. Na tom, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, nemení nič okolnosť,
že invalidný dôchodok bol navrhovateľke priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne
z 22. marca 2007 (teda až po doručení výpovede) spätne ku dňu podania žiadosti o priznanie
invalidného dôchodku. Odporkyňa nemala povinnosť čakať na ukončenie správneho konania
začatého na základe uvedenej žiadosti. Odvolací súd vzhľadom na to vecne správny rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie,
v ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, že za invalidnú dôchodkyňu bola uznaná so spätnou
účinnosťou od 11. decembra 2006. Výpoveď, ktorú jej doručila odporkyňa 8. januára 2007,
bola daná teda tomu, na koho sa už od 11. decembra 2006 malo hľadieť ako na zamestnanca
so zdravotným postihnutím. Pokiaľ k výpovedi neudelil súhlas príslušný úrad práce podľa
§ 66 Zákonníka práce, nemôže byť výpoveď platná. Dodala, že zamestnávateľ od jej prijatia
do pracovného pomeru vedel o jej zdravotnom (očnom) postihnutí. Z týchto dôvodov žiadala
zrušiť rozsudky súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu označila tento opravný prostriedok navrhovateľky
za neopodstatnený. V čase, keď bola navrhovateľke doručená výpoveď, nebolo jej zdravotné
postihnutie preukázané rozhodnutím Sociálnej poisťovne, preto ani nebol potrebný súhlas
úradu práce v zmysle § 66 Zákonníka práce. Vzhľadom na to žiadala dovolanie zamietnuť
a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací
súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci
dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Vzhľadom na to dovolanie navrhovateľky nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne
prípustné.
Dovolanie navrhovateľky by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní na
súdoch nižších stupňov došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v ustanovení § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať existenciu takejto vady vyplýva pre dovolací súd
z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľka netvrdila existenciu žiadnej z vád konania uvedených v § 237 O.s.p.;
vada tejto povahy ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
navrhovateľky preto nevyplýva ani z § 237 O.s.p.
Navrhovateľka dovolanie odôvodnila len tým, že napadnutý potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne
právne posúdenie veci ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď
napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn.
2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesnú prípustnosť
dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť ani z § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p.
Keďže dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné, Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol tento opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd výnimočne nepriznal odporkyni náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 150 ods. 1
O.s.p.), pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval zdravotné postihnutie
a sociálnu situáciu navrhovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková