Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžso/24/2009

4

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobkyne V. F., zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,

ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej číslo 322-5298-GC-04/2007 z 29. októbra 2008, na odvolanie žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 3. marca 2009, č.k. -41, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 3. marca 2009,

č.k. -41, p o t v r d z u j e.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5298-GC-

04/2007 z 29. októbra 2008 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietla odvolanie

žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len

„prvostupňový správny orgán“) č.700-0440011307/07-14 zo 16. júla 2007, ktorým tento

prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods. 1 zákona

č. o sociálnom poistení (ďalej len „“) rozhodol, že žalobkyni

dňom 1. novembra 2006 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané, že

žalobkyňa mala od 2. marca 2006 uzatvorenú pracovnú zmluvu v spoločnosti M., S., ktorá ju

ako Agentúra dočasného zamestnávania od toho istého dňa vyslala na výkon práce

pre zamestnávateľa N. H. so sídlom v Maďarskej republike. Taktiež mal za preukázané, že

žalobkyňa mala podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71 udelenú výnimku a vystavený

formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme

sociálneho zabezpečenia iba do 1. novembra 2006. Vzhľadom na to, že ďalšej žiadosti

zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo vyhovené, krajský súd dospel k záveru, že pre

ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok a jeho predpisy

o povinnom poistení, i keď naďalej trval jej pracovný pomer so zamestnávateľom M., S., so

sídlom Komárno, Slovenská republika a pracovala v užívateľskej organizácii v Maďarskej

republike. Krajský súd poukázal na to, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie článku 14

nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom

a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,

možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej

zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou

pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom

a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady

EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné

ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd mal tiež

za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne bol zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí

a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovaný o tom, že podľa článku 17 nariadenia

Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na

rokovaní dňa 22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov

13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania

slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú

vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti.

Zamestnávateľ žalobkyne v období od novembra 2006 do marca 2007 vysielal do iného

členského štátu – Maďarskej republiky – v priemere 65 svojich zamestnancov mesačne pre

spoločnosť N. H., pričom v tom istom období zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne

v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1

zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce.

Podľa prehlásenia konateľa spoločnosti M., S. v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25

% obratu na území Slovenskej republiky. Výnimka z uplatniteľnej legislatívy bola

zamestnávateľovi pre žalobkyňu na základe dohody zo dňa 22. júna 2006 udelená od 2. marca

2006 do 1. novembra 2006, na ďalšie obdobie nebola udelená. O udelení výnimky

z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaný nie je

oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu a v jeho

kompetencii je len na základe udelenej výnimky vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej

legislatíve, teda formulár E 101.

Rozsudok krajského súdu napadla žalobkyňa včas podaným odvolaním namietajúc, že

krajský súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny

záver. Poukázala na to, že spĺňa podmienku trvania poistenia na území Slovenskej republiky,

lebo na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M.,

S. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území SR

neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si protirečil, keďže mal

za preukázané, že spoločnosť M., S. zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri

zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1

zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce.

Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí

vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia (diskriminujú)

zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať

nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne

nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu

spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho

vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným

právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS

č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Namietala i to, že žiadna Dohoda medzi

príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola uzatvorená, nebola verejne

publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Podľa uvádzanej dohody by sa výnimka mala

vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006, ako to aplikovala

žalovaná. Poukázala na to, že jej zamestnávateľ riadne odvádzal poistné na nemocenské

poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto

odvody prijímala, čím de facto akceptovala daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila.

Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú

zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná k odvolaniu žalobkyne podala vyjadrenie z 5. mája 2009. Uviedla, že

podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971

o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo

činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a)

a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne

zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať

kumulatívne, ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej

doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie

č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne

záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa

preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti

na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle

vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné

skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte,

ktorého sa to týka. Spoločnosť M., S. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla

dovolávať inštitútu vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase

dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému

zamestnávateľovi v Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území

Slovenskej republiky. Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod

organizácie a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí

vykonávajú významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické

osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného

pomeru z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy.

Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna poisťovňa nútená zmeniť

percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však nemá vplyv na posúdenie

danej veci, lebo spoločnosť M., S., v čase vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej

republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni bola udelená výnimka

do 1. novembra 2006.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zániku

nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti žalobkyne

podľa dňom 1. novembra 2006.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., S., so

sídlom B., (do 10. augusta 2009 so sídlom S. T.), Slovenská republika (ďalej len

„zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce

u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. H., T., Maďarská republika.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza

na území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce. Ide o základné pravidlo určovania

príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by na žalobcu nemohla byť udelená výnimka

z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 2. marca do 1. novembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom

na území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala

potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)

v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená

žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani

z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila

v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov

na území Slovenskej republiky však žalobkyňa nespochybňovala.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že sa zaoberala nielen zisťovaním počtu

zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne skúmala aj výšku

obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobcu

na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne

(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho

zamestnanca.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia

za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení

významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj

na území Slovenskej republiky, t.j. ak by dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon

práce aj na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že

zamestnávateľ žalobkyne na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území

Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a preto na tomto území

významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobkyni po uplynutí doby, na ktorú mala udelenú výnimku podľa

článku 17 (9) nariadenia, t.j. dňom 1. novembra 2006, zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona

č. o sociálnom poistení. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu poukázala na rozsudok najvyššieho súdu č.k. z 11. decembra

2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku

2005 za iných skutkových okolností.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského

súdu podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. marca 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

Kanc.: Opíš

Expeduj: 5x do spisu KS

1x predsedníčke správneho kolégia 2x senátu, ktorý rozhodol 1x do zberného spisu Vráť spis Krajskému súdu v Nitre Vyznač v registri ako bolo skončené

V Bratislave,