Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
921/377407.78e83f.pdf
PDF · 170.37 KB
No categories available
4Sžso/26/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Sžso/26/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobkyne H. K., zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej číslo 322-5159-GC-04/2007 z 22. novembra 2008, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. februára 2009, č.k. 11S/159/2008-51, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. februára
2009, č.k. 11S/159/2008-51, p o t v r d z u j e.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5159-GC-
04/2007 z 22. novembra 2008 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietla odvolanie
žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) č.700-0440014107/07-14 zo 16. júla 2007, ktorým tento
prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z“) rozhodol, že žalobkyni
dňom 1. novembra 2006 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané, že
žalobkyňa mala od 2. marca 2006 uzatvorenú pracovnú zmluvu v spoločnosti M., S., ktorá ju
ako Agentúra dočasného zamestnávania od toho istého dňa vyslala na výkon práce
pre zamestnávateľa N. H.. so sídlom v Maďarskej republike. Taktiež mal za preukázané, že
žalobkyňa mala podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71 udelenú výnimku a vystavený
formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme
sociálneho zabezpečenia iba do 1. novembra 2006. Vzhľadom na to, že ďalšej žiadosti
zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo vyhovené, krajský súd dospel k záveru, že pre
ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok a jeho predpisy
o povinnom poistení, i keď naďalej trval jej pracovný pomer so zamestnávateľom M., S., so
sídlom Komárno, Slovenská republika a pracovala v užívateľskej organizácii v Maďarskej
republike. Krajský súd poukázal na to, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie článku 14
nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom
a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,
možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou
pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom
a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady
EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd mal tiež
za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne bol zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovaný o tom, že podľa článku 17 nariadenia
Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na
rokovaní dňa 22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov
13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania
slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú
vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti.
Zamestnávateľ žalobkyne v období od februára 2006 vysielal do iného členského štátu –
Maďarskej republiky – svojich zamestnancov pre spoločnosť N. H.. a E., E., pričom v tom
istom období zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne v administratíve pri zabezpečovaní
vnútorného chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších
zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa prehlásenia konateľa
spoločnosti M., S., v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na území
Slovenskej republiky .
Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že ak užívateľský zamestnávateľ má
sídlo na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa podmienky
pre vyslanie zamestnanca len v prípade existencie podstatných znakov pre vyslanie a je
vylúčené, aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských
štátov. Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý
bol založený v členskom štáte a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu
a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.
O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.
Žalovaný nie je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho
orgánu a v jeho kompetencii je len na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba
vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102).
Súhlas na základe dohody zo dňa 22.júna 2006 bol pre žalobkyňu daný iba do 30.októbra
2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 z uplatňovania inštitútu
vyslania jej na ďalšie obdobie nebola udelená. Na spätné udelenie výnimky podľa článku 17
nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý bol daný len do konca roka 2006
a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby svoj postup pri vysielaní
pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými predpismi. Dňom 1.novembra
2006 preto žalobkyni zaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti podľa zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a podľa čl. 13 (2)
nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na ňu po tomto termíne vzťahovali právne predpisy
Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo vykonávala činnosť
zamestnankyne len na území Maďarskej republiky. Postup zamestnávateľa pri vykonávaní
zrážok zo mzdy žalobkyne podľa § 131 Zákonníka práce nebol v súlade s nariadením.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.
Poukázala na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej
republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M.,
S. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území SR
neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si protirečil, keďže mal
za preukázané, že spoločnosť M., S. zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri
zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1
zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce.
Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí
vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaný v konečnom dôsledku delia (diskriminujú)
zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať
nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne
nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu
spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho
vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným
právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS
č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Žalobkyňa namietla i to, že žiadna Dohoda
medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola uzatvorená, nebola
verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Podľa uvádzanej dohody sa však
výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006.
Žalobkyňa poukázala na to, že jej zamestnávateľ riadne odvádzal poistné na nemocenské
poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto
odvody prijímala, čím de facto akceptovala daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila.
Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú
zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila 15.mája 2009. Uviedla, že podmienky
vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní
systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje
rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie
migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,
ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby
vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,
ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,
sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto
mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území
členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho
obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.
Spoločnosť M., S. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu
vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia
občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v
Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd
vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa
§ 4 ods.1 písm. a/ zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z.)
považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., S., v čase vyslania nevytvárala
obrat na území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni bola udelená výnimka
do 1.novembra 2006.
Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna
poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zániku
nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti žalobkyne
podľa zák.č.461/2003 Z.z. dňom 1.novembra 2006.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa 2.marca 2006 na dobu určitú
od 2.marca 2006 do 28.februára 2007 uzavrela so spoločnosťou M., S., so sídlom B., (do 10.
augusta 2009 so sídlom S. T.), Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú
zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa –
spoločnosti N. H.., T., Maďarská republika.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania
na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426
z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by žalobkyni nemohla byť udelená výnimka
z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 2.marca do 1.novembra 2006.
Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom
na území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/
zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak
zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.
Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala
potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)
v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená
žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani
z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila
v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky však žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že sa zaoberal nielen zisťovaním počtu
zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne skúmala aj výšku
obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne
na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne
(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho
zamestnanca.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce č.311/2001 Z.z., títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy
nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zák.č.461/2003 Z.z. na účely nariadenia
za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení
významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka práce č.311/2001
Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo
z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len
v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj
na území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce
na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ
na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne
nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni po uplynutí doby, na ktorú mala udelenú výnimku podľa
článku 17 (9) nariadenia, t.j. dňom 1.novembra 2006, zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona
č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej
poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu poukazovala na rozsudok najvyššieho súdu č.k.7Sžo/68/2007 z 11.decembra
2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku
2005 za iných skutkových okolností.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods.3 v spojení s § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová