Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c81/377399.6af1a9.pdf
PDF · 163.26 KB
No categories available
4Sžso/47/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Sžso/47/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobkyne D. P., zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
číslo 322-5108-GC-04/2007 z 24. októbra 2008, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009, č.k. 15S/33/2008-44, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,
č.k. 15S/33/2008-44, p o t v r d z u j e.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5108-GC-
04/2007 z 24. októbra 2008 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietla odvolanie
žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) č.700-0440013507/07-14 zo 16. júla 2007, ktorým tento
prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyni dňom 1.novembra 2006 zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa mala od 1. marca 2006 uzatvorenú pracovnú
zmluvu so spoločnosťou M., S., ktorá ju ako Agentúra dočasného zamestnávania
od toho istého dňa vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej
republike. Krajský súd mal tiež za preukázané, že žalovaný vykonal v obchodnej spoločnosti
M. S. kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie, pričom kontrolou bolo zistené, že je
vylúčené aby hlavnou činnosťou tejto obchodnej spoločnosti bolo vysielanie zamestnancov
do iných členských štátov pokiaľ chcú využiť ustanovenia o vyslaní. Charakteristické znaky
vyslania v zmysle Kódexu dobrej praxe a rozhodnutia č. 181/2000 správnej komisie
u obchodnej spoločnosti M. S. nie sú naplnené. Krajský súd uviedol, že v článku 14
nariadenia Rady EHS č.1408/71 sú upravené výnimky, podľa ktorých osoba zamestnaná na
území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje a ktorá je vyslaná týmto
podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik,
naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu, v prípade že trvanie takejto
práce nepresiahne 12 mesiacov a jej činnosť nesúvisí s nahradením činnosti inej osoby. Podľa
rozhodnutia č. 181 zo dňa 13. decembra 2000 vydaného správnou komisiou sa môže
zamestnávateľ domáhať uznania inštitútu vyslania len v prípade, ak preukáže, že vykonáva
obvykle významné činnosti na území štátu vyslania. Krajský súd poukázal, že podľa čl. 17
nariadenia č. 1408/71 je možné spoločnou dohodou príslušných orgánov členských štátov
upraviť výnimky z ustanovenia čl. 13 až 16. Príslušné orgány Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky sa podľa čl. 17 nariadenia Rady EHS 1408/71 dohodli, že výnimky
možno udeliť len do konca roka 2006. Výnimka z uplatniteľnej legislatívy bola pre žalobkyňu
udelená od 1. marca 2006 do 1. novembra 2006, na ďalšie obdobie nebola udelená, nakoľko
v nasledujúcom období nedošlo k dohode medzi Slovenskou republikou a Maďarskou
republikou o udeľovaní výnimiek v zmysle čl. 17 nariadenia č. 1408/71.
Rozsudok krajského súdu napadla žalobkyňa včas podaným odvolaním namietajúc, že
krajský súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny
záver. Poukázala na to, že spĺňa podmienku trvania poistenia na území Slovenskej republiky,
lebo na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy bola zamestnancom spoločnosti M., S.
Uviedla, že krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a v plnej miere vychádzal
z administratívneho spisu žalovanej o tom, že zamestnávateľ žalobcu zamestnával okrem
zamestnancov v administratíve aj ďalších zamestnancov na základe dohody o vykonaní práce
a teda nespĺňa podmienky vyslania. Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť
zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu, a teda si krajský súd protirečil.
Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia (diskriminujú) zamestnancov na tých,
ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať nebude. Ide o účelové
kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňal kritériá pre vyslanie
svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský
súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu
zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie
je stanovené ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000.
Namietla i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej
republiky nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom.
Podľa uvádzanej dohody by sa výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie
iba do 30. októbra 2006, ako to aplikovala žalovaná. Poukázala na to, že jej zamestnávateľ
riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala
daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania.
Žalovaná k odvolaniu žalobkyne podala vyjadrenie z 29. júna 2009. Uviedla, že
podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo
činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a)
a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať
kumulatívne, ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej
doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie
č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne
záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia. Možnosť
vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností,
či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol
založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia
v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., S. ako agentúra dočasného
zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade existencie podstatných
znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce
k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však nevykonávala významné
činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú
vnútorných chod organizácie a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať
za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov
nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu,
ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako
zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely
sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods.1 písm. a/ zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
(ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z.) považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch. Za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., S., v čase vyslania nevytvárala
obrat na území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni bola udelená výnimka
do 1. novembra 2006.
Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1. augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna
poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zániku
nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti žalobkyne
podľa zák.č.461/2003 Z.z. dňom 1. novembra 2006.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa 1. marca 2006 na dobu určitú
od 1. marca 2006 do 28. februára 2007 uzavrela so spoločnosťou M., S., so sídlom R., B., (do
10. augusta 2009 so sídlom S. T.), Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú
zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa –
spoločnosti N. H..
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania
na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426
z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza
na území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce. Ide o základné pravidlo určovania
príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by na žalobkyňu nemohla byť udelená výnimka
z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 1. marca do 1.novembra 2006.
Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom
na území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/
zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak
zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.
Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala
potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)
v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukazovala na to, že taká kvóta nie je
stanovená žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia
ani z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila
v roku 2006 na 15%, resp. 25%.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že sa zaoberala nielen zisťovaním počtu
zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne skúmala aj výšku
obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne
na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobcu (agentúra
dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho
zamestnanca.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce č.311/2001 Z.z., títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy
nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zák.č.461/2003 Z.z. na účely nariadenia
za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení
významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka práce č.311/2001
Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo
z rámca povolenej správnej úvahy. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len
v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj
na území Slovenskej republiky, t.j. ak by dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon
práce aj na území Slovenskej republiky. Odvolací súd mal preukázané, že zamestnávateľ
žalobkyne na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky
dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a preto na tomto území významnú činnosť
nevykonával.
Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni po uplynutí doby, na ktorú mala udelenú výnimku podľa
článku 17 (9) nariadenia, t.j. dňom 1.novembra 2006, zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona
č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej
poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu poukazovala na rozsudok najvyššieho súdu č.k.7Sžo/68/2007 z 11.decembra
2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku
2005 za iných skutkových okolností.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods.3 v spojení s § 219 ods.1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová