Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)363/362369.c1ad4c.pdf
PDF · 141.36 KB
No categories available
3To/17/2010
N a j v y š š í s ú d 3 To 17/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Milana Lipovského a členov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Štefana Sekelského
v trestnej veci obţalovanej O. Ž. pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1,
ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, na verejnom zasadnutí 16. marca 2011
v Bratislave prejednal odvolanie obţalovanej O. Ţ. podané jej obhajkyňou JUDr. A. C. proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. októbra 2010, sp. zn. 7T 8/2003, a takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. por. odvolanie obhajkyne obţalovanej O. Ţ. – JUDr. A. C.
sa zamieta.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom bola obţalovaná O. Ţ. uznaná vinnou trestným činom
úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005
(ďalej Tr. zák.) na tom skutkovom základe, ţe
obţalovaná O. Ţ., ako štatutárny orgán spoločnosti E.E., ako aj spoločnosti A.A.
sa podieľala v čase od 1. októbra 1999 na vybavení účelového úveru pre obec O. v Českej
republike, na čo bola podpísaná v B. „Zmluva o obstaraní finančných prostriedkov“ a to dňa
11. októbra 1999, podľa ktorej mala obec O. zloţiť sumu 300 000 USD
pre obstarávateľa úveru zábezpeku na získanie úveru v celkovej výške 450 000 USD
pre obstarávateľa úveru firmy E.E., čo predstaviteľ obce O. vykonal a dňa 12. októbra 2000
na účet spomenutej spoločnosti bola hotovosť zloţená. Následne na toto bola podpísaná v B.
v Českej republike „Úverová zmluva“ zo dňa 14. februára 2000, kde je uvedený
ako veriteľ spoločnosť A.A., spoločnosť zastupujúca veriteľa je uvedená E.E., dňa
21. februára 2000 bola vrátená obci O. späť z účtu v B. čiastka 150 000 USD, ale zmluva
zo strany veriteľa A. nebola naplnená v dohodnutom termíne, preto sa „D.“ zo dňa
16. júna 2000, podpísaným v O. zmenil splátkový kalendár a úroková sadzba sa zníţila
v prospech obce O., ale ani obsah tohto dodatku nebol zo strany veriteľa naplnený a úver
pre obec O. v dohodnutej výške nebol poskytnutý, rovnako ako nebola vrátená garancia
vo výške 150 000 USD, naopak, bola po čiastkach dňa 19. novembra 1999 a 11. januára 2000
z účtu E., vybratá a zloţená na presne neurčenom mieste. Jej konaním bola spôsobená škoda
obci O. vo výške minimálne 6 126 000 Sk.
Uloţil jej za to podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť)
rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. pre výkon uloţeného trestu ju zaradil do I. (prvej)
nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. uloţil jej aj trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľsko-
obchodnú činnosť po dobu 5 (päť) rokov.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej Tr. por.) zaviazal
obţalovanú nahradiť poškodenej strane obec O. so sídlom Česká republika, O., H.
č. X. škodu v sume 150 000 (stopäťdesiattisíc) USD s úrokom z omeškania odo dňa 11.
januára 2000 aţ do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie obţalovaná,
prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. A. C.. Vytýkala súdu, ţe v otázke viny aj trestu
rozhodol nesprávne, keď ju uznal vinnou a potrestal, lebo týmto porušil zásadu
„in dubio pro reo“. Poukazovala pritom na výsledky vykonaného dokazovania v rámci
ktorého ani jeden z vypočutých svedkov ju neusvedčil z aktívnej činnosti.
Navrhovala preto zrušiť napadnutý rozsudok, spod obţaloby krajského prokurátora
ju oslobodiť o poškodenú stranu obec O. s nárokom na náhradu škody odkázať na konanie
o veciach občianskoprávnych.
Na podklade tohto odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
napadnutého rozsudku proti ktorým odvolateľka mohla podať odvolanie i správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolanie obţalovanej nie je dôvodné.
Rozsudok krajského súdu je výsledkom konania, v ktorom nedošlo k ţiadnym takým
chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci alebo na moţnosť
uplatnenia práva obţalovanej na obhajobu.
V súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné dôkazy, ktoré tieto potom vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných
súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným
spôsobom, ktorému z hľadiska postupu stanoveného v § 2 ods. 6 Tr. por. nemoţno nič
vytknúť.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 125
Tr. por. vyloţil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia
oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného
dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov.
Krajský súd na tomto základe vyvodil z vykonaných dôkazov správne a úplné
skutkové zistenia, ktoré zodpovedajú tým dôkazom, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá preto pochybnosti o správnosti
skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku.
K odvolacím námietkam obţalovanej je potrebné uviesť, ţe pouţitie zásady „in dubio
pro reo“ v preskúmavanom prípade vôbec neprichádza v úvahu. Aplikácia tejto zásady
(v pochybnostiach v prospech) vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 5 Tr. por. je totiţ namieste
len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú
aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môţu reálne prispieť
k náleţitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci
a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. A toto sa nevzťahuje na konkrétny prípad.
Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, konkrétne z výpovedi svedkov F. L.,
J. L., JUDr. M. S., A. Š., S. W., Mgr. V. P., Ing. R. Ď., J. B. a F. K. ako aj z tých listinných
dôkazov, ktoré súd prvého stupňa podrobne rozvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku
je nepochybne preukázané, ţe celú podvodnú transakciu organizovala a riadila obţalovaná
O. Ţ.. Na jej popud, spolu s teraz uţ nebohým Ing. J. Ď. zaloţili 26. marca 1999 spoločnosť
E.E. (ďalej E.), prostredníctvom ktorej mali poskytovať úvery, ktoré mala zabezpečovať
práve obţalovaná. Jedinými akcionármi spoločnosti boli obţalovaná a Ing. J. Ď.. Vzápätí
na to opäť na popud obţalovanej bola v A. zaloţená 11. júna 1999 spoločnosť A. (ďalej A.),
ktorej opäť jedinými spoločníkmi, vystupujúcimi ako riaditelia, boli obţalovaná O. Ţ.
a Ing. J. Ď.. Práve táto spoločnosť úverovou zmluvou uzavretou 14. februára 2000 medzi
veriteľom A., v zastúpení E., a dlţníkom – obec O. sa zaviazala poskytnúť dlţníkovi
dlhodobý úver vo výške 450 000 USD. K naplneniu tejto zmluvy však nikdy nedošlo a ani
dôjsť nemohlo. S.A., so sídlom v A. totiţ nielenţe nedisponovala ţiadnym finančným
kapitálom, ale vyloţene predstavovala schránkovú firmu, ktorá formálne existovala len
do konca roku 1999, do ktorej doby obţalovaná O. Ţ. zaplatila udrţiavací poplatok.
Dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní nevnášajú ţiadne pochybnosti o účasti
obţalovanej O. Ţ. na ţalovanom skutku. Naopak. Presvedčivým spôsobom potvrdzujú,
ţe bola to obţalovaná, ktorá v úverovej zmluve vedome uvádzala nepravdivé relevantné údaje
o poskytnutí úveru. Vedela, ţe S.A., nemá ţiadne finančné prostriedky, na aj napriek tomu
zaviazala sa ich poskytnúť firme E. - sprostredkovateľovi (teda sebe samému) a následne
dlţníkovi – obci O.. Je zrejmé, ţe účasť zahraničnej spoločnosti mala vniesť do prípadu istú
dôveryhodnosť, čo sa v konečnom dôsledku aj podarilo. Obţalovaná takouto formou vlastne
vylákala od obce O. finančnú sumu 150 000 USD, ako zábezpeku úveru, ktorú sumu doposiaľ
poškodenej strane nevrátila.
Zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil krajský súd správny právny záver,
keď uznal obţalovanú O. Ţ. vinnou zo spáchania trestného činu úverového podvodu podľa
§ 250a ods.1, ods. 5 Tr. zák.
Preto o vine a právnom posúdení konania obţalovanej Najvyšší súd Slovenskej
republiky nemal pochybnosti.
Nepochybil súd prvého stupňa ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, keď uloţil
obţalovanej O. Ţ. nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov. Uloţený trest
zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov,
ale aj účelu trestu podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. a ostatným rozhodným kritériám podľa
ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. zák. V tomto smere sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom
rozsahu stotoţňuje s úvahami a závermi rozvedenými v napadnutom rozsudku, ktoré viedli
krajský súd k uloţeniu nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom
stanovenej trestnej sadzby.
Keďţe krajský súd zákonne rozhodol aj vo výroku uloţení trestu zákazu činnosti,
a tieţ aj vo výrokoch o zaradení obţalovanej pre účely výkonu trestu odňatia slobody
do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny a tieţ o náhrade spôsobenej škody, preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky o odvolaní obţalovanej rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 16. marca 2011
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Štefan Sekelský
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová