Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/32/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jozefa Hargaša

v právnej veci žalobcu A. M., bytom S., zastúpeného: JUDr. V. F., advokátom so sídlom P.,

proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica 13,

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č.: I/227/13925-85899/2007/992096-r z 20. novembra 2007, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 04. decembra 2008, č. k. -101, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave

zo 04. decembra 2008, č. k. -101 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného

č.: I/227/13925-85899/2007/992096-r z 20. novembra 2007, ktorým žalovaný zamietol

odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu v Hlohovci

č.: /Can z 24. septembra 2007. Týmto rozhodnutím Daňový úrad Hlohovec

(ďalej len „správca dane“) vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu daň z príjmov

fyzických osôb za rok 2002 v sume 984.586,- Sk s odôvodnením, že žalobca nepodal daňové

priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, a to ani napriek

výzve správcu dane doručenej žalobcovi do vlastných rúk dňa 18.08.2006, pričom Daňový

úrad Hlohovec zistil, že žalobca v roku 2002 dosiahol príjmy, ktoré sú predmetom dane.

Krajský súd posudzujúc správnosť právnych záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 38 ods. l, § 42, § 44 ods. 3 a 4 a § 48 ods. 2 a 4 zákona

č. o správe dané a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon

o správe daní“) napriek zmenenej výpovedi žalobcu na súdnom pojednávaní dospel k záveru,

že ani nové skutočnosti uvedené žalobcom na pojednávaní dňa 04.12.2008 nezmenili nič

na tom, že bol povinný podať daňové priznanie, čo napriek výzve neučinil. V konaní

pred správnym orgánom, ani v konaní pred súdom nebolo sporné, že finančné prostriedky boli

v roku 2002 pripísané na účet žalobcu a tento ich z účtu vybral. Správca dane teda postupoval

správne, keď vyrubil žalobcovi daň z príjmu fyzických osôb podľa pomôcok.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa a neúspešnému

žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil

tým, že napriek záveru krajského súdu z predmetného spisového materiálu

ako aj zo samotného odôvodnenia rozsudku Krajského súdu č. k. -101 vyplýva,

že žalovaný uznal, že žalobca prijatím platieb nepredstavoval konečného príjemcu,

ale bol len platobným miestom. Konečným príjemcom bola spoločnosť J., s. r. o.. Žalobca

v predmetnom období nezískal žiadne iné peňažné prostriedky, okrem tých zo závislej

činnosti, ktoré však nespĺňajú podmienky na podanie daňového priznania. Žalobca tak podľa

jeho názoru nebol povinný podať daňové priznanie. Z uvedených skutočností podľa žalobcu

vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby je nedôvodné, nakoľko žalobca

nebol daňovníkom povinným podať daňové priznanie. Z uvedeného dôvodu navrhol

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť v plnom rozsahu.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalobcu, že žalovaný

uznal, že žalobca nepredstavoval konečného príjemcu, ale bol len platobným miestom,

je nepravdivé a žalovanému nie je zrejmé, ako mohol žalobca k takémuto záveru prísť.

Ak žalobca v odvolaní tvrdí, že konečným príjemcom peňažných prostriedkov bola

spoločnosť J. s. r. o., toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením pred krajským súdom, kde

vypovedal, že „vždy v piatok vyberal peniaze z účtu a tieto odovzdal D. G. z M.“, pričom

v roku 2005 zasa tvrdil, že peniaze odovzdal M. R., a na tomto tvrdení zotrval až do vydania

rozhodnutia č. I/227/13925-85899/2007/992096-r. Na základe tých skutočností žalovaný

považuje všetky tvrdenia žalobcu v danej veci en bloc za nedôveryhodné, pretože nemôžu byť

všetky súčasne pravdivé, žalovaný ich považuje vo väčšine prípadov za nepravdivé.

S poukazom na ustanovenia a uviedol,

že relevantná otázka pre zistenie, či boli dôvody na určenie dane, podľa pomôcok

bola nesporná.

Taktiež žalovaný poukázal na to, že z podaného odvolania nie je zrejmé,

o ktorý zákonný odvolací dôvod v odvolaní ide, keďže to, že žalobca nebol daňovníkom

povinným podať daňové priznanie, vskutku nie je dôvodom podľa .

Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje odvolanie neodôvodnené podľa ,

a preto by ho mal súd podľa názoru žalovaného na základe

odmietnuť. Pokiaľ sa súd nerozhodne odvolanie odmietnuť, žalovaný navrhol rozsudok

Krajského súdu v Trnave potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania

( veta prvá a ) odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk ( a v spojení

s veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

nie je možné priznať úspech. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu napriek jeho

nedostatočnému právnemu zdôvodneniu, nakoľko z obsahu odvolania bolo zrejmé, čoho

sa žalobca domáha.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1

v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv

a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené

rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide i fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 38 ods. 1 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania

daňových orgánov daňové priznanie alebo hlásenie je povinný podať každý, komu vznikla

daňová povinnosť podľa osobitného zákona, alebo ten, koho na to správca dane vyzve.

Daňový subjekt je povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania

alebo hlásenia, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 42 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania daňových

orgánov ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie v lehote podľa tohto zákona

alebo podľa osobitného zákona, správca dane môže daňový subjekt na jeho podanie vyzvať.

Správca dane je oprávnený v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia v lehote

podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona určiť daň podľa pomôcok (§ 29).

Ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie ani v lehote určenej vo výzve správcu

dane alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení, správca

dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok (§ 29), ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám

zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane o určení dane vyhotoví

protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom postupuje podľa § 15 ods. 2 piatej vety.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania

daňových orgánov odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy

v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne

okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia,

možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi

odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech

odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového

konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb

uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania

daňových orgánov ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok

alebo o dani dohodnutej v daňovom konaní, skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných

podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane. Ak zistí odvolací orgán, že tieto zákonné

podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a obsahu administratívneho

a súdneho spisu námietky žalobcu, týkajúce sa jeho tvrdenia, že nebol povinný podávať

daňové priznanie, nemohol odvolací súd zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok

súdneho preskúmavacieho konania. V konaní nebolo sporné, že zdaniteľné plnenie medzi

spoločnosťou J., s. r. o. a spoločnosťami D. – D., s. r. o. a I. H., s. r. o. skutočne prebehlo a že

finančné prostriedky boli v roku 2002 pripísané na účet žalobcu a tento ich z účtu vybral.

Taktiež nebolo sporné, že žalobca daňové priznanie nepodal s tvrdením, že nezískal žiadne

iné peňažné prostriedky, ktoré by podliehali zdaneniu, ako tie zo zamestnania, resp. že nebol

daňový subjekt. Takto potom aj podľa názoru odvolacieho súdu správca dane postupoval

správne v súlade so zákonom, ak vyrubil žalobcovi daň z príjmu fyzických osôb podľa

pomôcok a v súlade so zákonom postupoval aj žalovaný, ak odvolanie žalobcu proti

rozhodnutiu správcu dane zamietol, keď skonštatoval, že správca dane bol oprávnený určiť

žalobcovi daň podľa pomôcok, prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývali výhody pre

daňový subjekt týkajúce sa nezdaniteľnej časti základu dane a zrazených odvodov (§ 44 ods.

3 zákona o správe daní).

K námietkam žalobcu vzneseným v odvolaní odvolací súd uvádza, že tieto

sú bez právneho významu a nemôžu neobstoja. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že tvrdenia žalobcu, že nebol povinný podať daňové priznanie, je právne irelevantná

z dôvodu, že táto povinnosť mu vznikla na základe výzvy správcu dane (§ 38 ods. 1 zákona

o správe daní); rovnako bez právneho významu je v tomto smere aj námietka, komu žalobca

peniaze vybrané zo svojho účtu odovzdal (R., G., spoločnosť J., s. r. o., či ešte niekto ďalší).

Ak by bol žalobca výzvu správcu dane uposlúchol, prebehlo by daňové konanie, v ktorom sa

v rámci sa žalobca mohol brániť, že bol iba platobným miestom.

Odvolací súd preto dáva do pozornosti žalobcu, že aj keď sa daňový subjekt

domnieva, že daňová povinnosť mu nevznikla, mal by na výzvu správcu dane reagovať,

skontaktovať sa s ním a situáciu objasniť. Inak sa vystavuje riziku uplatnenia postihu

za nespolupôsobenie v daňovom konaní podľa § 35 zákona o správe daní, resp. určeniu dane

podľa § 42 zákona o správe daní správcom dane bez spolupráce s daňovým subjektom,

ako tomu bolo i v preskúmavanej veci.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené,

a keďže v rozhodnutí a postupe žalovaného ani krajského súdu nezistil iné vady,

ktoré by mohli viesť k zrušeniu rozhodnutia žalovaného alebo rozsudku prvostupňového

súdu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave podľa veta druhá

a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s veta prvá a podľa , nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

A ani mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. marca 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková