Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e1b/366784.3ed58a.pdf
PDF · 133.79 KB
No categories available
5Sžf/32/2009
Najvyšší súd 5Sžf/32/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jozefa Hargaša
v právnej veci žalobcu A. M., bytom S., zastúpeného: JUDr. V. F., advokátom so sídlom P.,
proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica 13,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.: I/227/13925-85899/2007/992096-r z 20. novembra 2007, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 04. decembra 2008, č. k. 14S/34/2008-101, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave
zo 04. decembra 2008, č. k. 148/34/2008-101 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného
č.: I/227/13925-85899/2007/992096-r z 20. novembra 2007, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu v Hlohovci
č.: 647/230/31926/07/Can z 24. septembra 2007. Týmto rozhodnutím Daňový úrad Hlohovec
(ďalej len „správca dane“) vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu daň z príjmov
fyzických osôb za rok 2002 v sume 984.586,- Sk s odôvodnením, že žalobca nepodal daňové
priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, a to ani napriek
výzve správcu dane doručenej žalobcovi do vlastných rúk dňa 18.08.2006, pričom Daňový
úrad Hlohovec zistil, že žalobca v roku 2002 dosiahol príjmy, ktoré sú predmetom dane.
Krajský súd posudzujúc správnosť právnych záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 38 ods. l, § 42, § 44 ods. 3 a 4 a § 48 ods. 2 a 4 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe dané a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon
o správe daní“) napriek zmenenej výpovedi žalobcu na súdnom pojednávaní dospel k záveru,
že ani nové skutočnosti uvedené žalobcom na pojednávaní dňa 04.12.2008 nezmenili nič
na tom, že bol povinný podať daňové priznanie, čo napriek výzve neučinil. V konaní
pred správnym orgánom, ani v konaní pred súdom nebolo sporné, že finančné prostriedky boli
v roku 2002 pripísané na účet žalobcu a tento ich z účtu vybral. Správca dane teda postupoval
správne, keď vyrubil žalobcovi daň z príjmu fyzických osôb podľa pomôcok.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že napriek záveru krajského súdu z predmetného spisového materiálu
ako aj zo samotného odôvodnenia rozsudku Krajského súdu č. k. 14S/34/2008-101 vyplýva,
že žalovaný uznal, že žalobca prijatím platieb nepredstavoval konečného príjemcu,
ale bol len platobným miestom. Konečným príjemcom bola spoločnosť J., s. r. o.. Žalobca
v predmetnom období nezískal žiadne iné peňažné prostriedky, okrem tých zo závislej
činnosti, ktoré však nespĺňajú podmienky na podanie daňového priznania. Žalobca tak podľa
jeho názoru nebol povinný podať daňové priznanie. Z uvedených skutočností podľa žalobcu
vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby je nedôvodné, nakoľko žalobca
nebol daňovníkom povinným podať daňové priznanie. Z uvedeného dôvodu navrhol
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť v plnom rozsahu.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalobcu, že žalovaný
uznal, že žalobca nepredstavoval konečného príjemcu, ale bol len platobným miestom,
je nepravdivé a žalovanému nie je zrejmé, ako mohol žalobca k takémuto záveru prísť.
Ak žalobca v odvolaní tvrdí, že konečným príjemcom peňažných prostriedkov bola
spoločnosť J. s. r. o., toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením pred krajským súdom, kde
vypovedal, že „vždy v piatok vyberal peniaze z účtu a tieto odovzdal D. G. z M.“, pričom
v roku 2005 zasa tvrdil, že peniaze odovzdal M. R., a na tomto tvrdení zotrval až do vydania
rozhodnutia č. I/227/13925-85899/2007/992096-r. Na základe tých skutočností žalovaný
považuje všetky tvrdenia žalobcu v danej veci en bloc za nedôveryhodné, pretože nemôžu byť
všetky súčasne pravdivé, žalovaný ich považuje vo väčšine prípadov za nepravdivé.
S poukazom na ustanovenia § 38 ods.1 a § 42 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol,
že relevantná otázka pre zistenie, či boli dôvody na určenie dane, podľa pomôcok
bola nesporná.
Taktiež žalovaný poukázal na to, že z podaného odvolania nie je zrejmé,
o ktorý zákonný odvolací dôvod v odvolaní ide, keďže to, že žalobca nebol daňovníkom
povinným podať daňové priznanie, vskutku nie je dôvodom podľa § 205 ods. 2 OSP.
Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje odvolanie neodôvodnené podľa § 205 ods. 2 OSP,
a preto by ho mal súd podľa názoru žalovaného na základe § 218 ods. 1 písm. d/ OSP
odmietnuť. Pokiaľ sa súd nerozhodne odvolanie odmietnuť, žalovaný navrhol rozsudok
Krajského súdu v Trnave potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné priznať úspech. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu napriek jeho
nedostatočnému právnemu zdôvodneniu, nakoľko z obsahu odvolania bolo zrejmé, čoho
sa žalobca domáha.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené
rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide i fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov daňové priznanie alebo hlásenie je povinný podať každý, komu vznikla
daňová povinnosť podľa osobitného zákona, alebo ten, koho na to správca dane vyzve.
Daňový subjekt je povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania
alebo hlásenia, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 42 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania daňových
orgánov ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie v lehote podľa tohto zákona
alebo podľa osobitného zákona, správca dane môže daňový subjekt na jeho podanie vyzvať.
Správca dane je oprávnený v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia v lehote
podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona určiť daň podľa pomôcok (§ 29).
Ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie ani v lehote určenej vo výzve správcu
dane alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení, správca
dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok (§ 29), ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám
zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane o určení dane vyhotoví
protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom postupuje podľa § 15 ods. 2 piatej vety.
Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy
v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne
okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia,
možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi
odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech
odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového
konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb
uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok
alebo o dani dohodnutej v daňovom konaní, skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných
podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane. Ak zistí odvolací orgán, že tieto zákonné
podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a obsahu administratívneho
a súdneho spisu námietky žalobcu, týkajúce sa jeho tvrdenia, že nebol povinný podávať
daňové priznanie, nemohol odvolací súd zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok
súdneho preskúmavacieho konania. V konaní nebolo sporné, že zdaniteľné plnenie medzi
spoločnosťou J., s. r. o. a spoločnosťami D. – D., s. r. o. a I. H., s. r. o. skutočne prebehlo a že
finančné prostriedky boli v roku 2002 pripísané na účet žalobcu a tento ich z účtu vybral.
Taktiež nebolo sporné, že žalobca daňové priznanie nepodal s tvrdením, že nezískal žiadne
iné peňažné prostriedky, ktoré by podliehali zdaneniu, ako tie zo zamestnania, resp. že nebol
daňový subjekt. Takto potom aj podľa názoru odvolacieho súdu správca dane postupoval
správne v súlade so zákonom, ak vyrubil žalobcovi daň z príjmu fyzických osôb podľa
pomôcok a v súlade so zákonom postupoval aj žalovaný, ak odvolanie žalobcu proti
rozhodnutiu správcu dane zamietol, keď skonštatoval, že správca dane bol oprávnený určiť
žalobcovi daň podľa pomôcok, prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývali výhody pre
daňový subjekt týkajúce sa nezdaniteľnej časti základu dane a zrazených odvodov (§ 44 ods.
3 zákona o správe daní).
K námietkam žalobcu vzneseným v odvolaní odvolací súd uvádza, že tieto
sú bez právneho významu a nemôžu neobstoja. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že tvrdenia žalobcu, že nebol povinný podať daňové priznanie, je právne irelevantná
z dôvodu, že táto povinnosť mu vznikla na základe výzvy správcu dane (§ 38 ods. 1 zákona
o správe daní); rovnako bez právneho významu je v tomto smere aj námietka, komu žalobca
peniaze vybrané zo svojho účtu odovzdal (R., G., spoločnosť J., s. r. o., či ešte niekto ďalší).
Ak by bol žalobca výzvu správcu dane uposlúchol, prebehlo by daňové konanie, v ktorom sa
v rámci sa žalobca mohol brániť, že bol iba platobným miestom.
Odvolací súd preto dáva do pozornosti žalobcu, že aj keď sa daňový subjekt
domnieva, že daňová povinnosť mu nevznikla, mal by na výzvu správcu dane reagovať,
skontaktovať sa s ním a situáciu objasniť. Inak sa vystavuje riziku uplatnenia postihu
za nespolupôsobenie v daňovom konaní podľa § 35 zákona o správe daní, resp. určeniu dane
podľa § 42 zákona o správe daní správcom dane bez spolupráce s daňovým subjektom,
ako tomu bolo i v preskúmavanej veci.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené,
a keďže v rozhodnutí a postupe žalovaného ani krajského súdu nezistil iné vady,
ktoré by mohli viesť k zrušeniu rozhodnutia žalovaného alebo rozsudku prvostupňového
súdu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
A ani mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. marca 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková