Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/55/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty

Miničovej a členov JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Anny Petruľákovej, v právnej veci žalobcu

1/ F. Š., nar. X. a žalobkyne 2/ M. Š. nar. X., obaja bytom Č., obaja zastúpení JUDr. T. S.,

advokátom, X., proti žalovaným 1/ T. D., A. a 2/ M. D., A., obaja zastúpení JUDr. M. T..,

advokátom, X., o zaplatenie 41 066,93 € s prísl., na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. januára 2009 č. k. -299,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa

12. januára 2009 č. k. -299 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy

odvolacieho konania v sume 1 026,32 € na účet ich právneho zástupcu s tým, že plnením

jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 12. 01. 2009 č. k. -299

zaviazal žalovaných 1/ a 2/ uhradiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 41 066,93 €

(1 237 182,40 Sk) a úrok vo výške 14,75% zo sumy 28 882,20 € (870 105,20 Sk)

od 22. 05. 2000 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaných 1/ a 2/

zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ a 2/ na účet ich právneho zástupcu

trovy konania vo výške 2 688,16 €. V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci S. a. s.

ako právny predchodca žalobcov a žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci platne uzavreli dňa 04. 07.

1996 úverovú zmluvu, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá suma 1 mil. Sk.

Žalovaným 1/ a 2/ vznikla povinnosť vrátiť sumu 1 mil. Sk a zaplatiť úroky a poplatky.

V konaní nebolo spochybnené, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci boli v omeškaní s úhradou

splátok za obdobie od júna 1999 do októbra 1999, t.j. s úhradou 5-tich splátok, preto

veriteľovi S., a. s., vzniklo podľa zmluvnej dohody, uvedenej v čl. II. bod 3 zmluvy, právo

žiadať splatenie celého úveru naraz. Uvedené právo veriteľ uplatnil v prípisoch (č. l.5, 6),

ktoré žalovaní prevzali 07. 03. 2000 a žiadal ich o úhradu zvyšnej časti úveru vo výške

1 259 461,30 Sk a úrokov a poplatkov. Úroky boli v zmluve dohodnuté vo výške 11,50 %

ročne s tým, že v prípade zmeny úrokovej sadzby, sa táto mení, a v uznaní a dodatku

k zmluve z 03. 03. 1999 žalovaná 1/ aj v zastúpení žalovaného 2/ uznala úrok vo výške 17,50

% ročne. Tým došlo k zmene dohody o výške úrokovej sadzby, ktorá od 03. 03. 1999 bola

dohodnutá vo výške 17,50 % ročne. Na pojednávaní 12. 01. 2009 právny zástupca žalobcov,

ako aj žalovaný 2/ uznali, že žalovaní na splatenie úveru uhradili celkom sumu 401 000,-- Sk.

Žalovaná 1/ dňa 03. 03. 1999 uznala svoj záväzok z predmetnej úverovej zmluvy vo výške

1 181 049,30 Sk a 35 593,90 Sk, t. j. celkom vo výške 1 216 643,20 Sk, čo bola suma

nevrátených peňažných prostriedkov a úrokov, na ktoré žalobcovi vzniklo právo do 03. 03.

1999. Súd zistil, že žalovanou uznaná suma zohľadňuje sumu 180 000,-- Sk, uhradenú do 03.

03. 1999, t. j. do uznania záväzku, ako aj dohodnutú úrokovú sadzbu a jej zvýšenie o 3 % pri

omeškaní s úhradou. Keďže žalovaná 1/ dňa

03. 03. 1999 uznala svoj záväzok vo výške 1 216 643,20 Sk, čo bola výška jej záväzku

k 03. 03. 1999, platí zákonná domnienka, že jej záväzok dňa 03. 03. 1999 v uvedenej výške

trval. Preto mal súd za to, že k uvedenému dňu bol záväzok žalovanej vo výške 1 216 643,20

Sk a tento tvorila nesplatená istina a úrok do 03. 03. 1999. Podľa dôkazov, predložených

v konaní v období od 03. 03. 1999 do 22. 05. 2000, žalovaní 1/ a 2/ uhradili sumu 206 000,--

Sk. Po uvedenom dni ešte žalovaní 1/ a 2/ uhradili dňa 27. 06. 2000 sumu 15 000,-- Sk.

Žalobca sumu 206 000,-- Sk započítal na úhradu úrokov a k 22. 05. 2000 evidoval nevrátené

peňažné prostriedky vo výške 885 105,20 Sk a neuhradené úroky vo výške 367 077,20 Sk, t. j.

celkom v sume 1 252 182,40 Sk, čo bola výška žalovanej sumy. Ohľadom sumy 15 000,-- Sk,

čo je suma uhradená dňa 27. 06. 2000, ktorá nebola zohľadnená v žalobe, žalobca

na pojednávaní dňa 27. 10. 2004 vzal v tejto časti istiny žalobu späť, v ktorej časti súd

konanie zastavil. Pokiaľ ide o úroky, právo na úrok z úveru mal žalobca do splatenia úveru,

pretože od úverovej zmluvy neodstúpil, iba podľa § 565 Obč. zák. žiadal zaplatenie celej

pohľadávky, čo nie je odstúpenie od zmluvy. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu úroku podľa § 502

Obch. zák., keďže úrok za poskytnutie úveru bol v zmluve dohodnutý, resp. bol dohodnutý

spôsob jeho určenia, súd nie je oprávnený takto dohodnutý úrok meniť a žalobcovi priznať

úrok ako pri hypotekárnom úvere. V zmluve bol pri omeškaní s úhradou splátok dohodnutý

zvýšený úrok o 3 % ročne. Keďže žalovaní sú v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, žalobcovi

vzniklo právo na úrok zvýšený o 3%. Žalobca v konaní uplatnil od 22. 05. 2000 úrok

vo výške 14,75% ročne. Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu mal súd za to, že

podľa § 497 Obch. zák. sú žalovaní 1/ a 2/ povinní uhradiť žalobcovi sumu, ktorá im bola

poskytnutá ako úver a nebola doposiaľ vrátená, a to činí 870 105,20 Sk a úroky

do 22. 05. 2000 v sume 367 077,20 Sk a úroky do 22. 05. 2000 v sume 367 077,20 Sk. V časti

o úrok vo výške 14,75% ročne zo sumy 367 077,20 Sk od 22. 05. 2000 do zaplatenia súd

žalobu zamietol, keďže z uvedenej sumy, ktorú tvorí úrok z úveru, žalobcovi nevzniklo právo

na úrok podľa § 502 Obch. zák., ktorý v žalobe uplatnil, ale právo na úrok z omeškania podľa

§ 369 ods.1 Obch. zák., ktorý v žalobe neuplatnil.

Proti rozsudku v časti, v ktorej žalobe bolo vyhovené, sa odvolali žalovaní 1/ a 2/

Namietali, že dlh vo výške priznanej rozsudkom nikdy nepodpísali, čoho dôkazom je zmluva

o pôžičke. Žiadajú, aby žalobca zanechal záložné právo na dom, ktorý toho času tvoril 200%

oproti požičanej sume. Pretože sa nachádzajú vo finančnej tiesni a nemajú finančné

prostriedky na splatenie pohľadávky, navrhujú, aby bolo uplatnené právo zo záložnej veci,

ktorá má súdno-znaleckú hodnotu cca 2 000 000,-- Sk oproti požičanej sume 1 000 000,-- Sk.

V doplnení odvolania uviedli, že pôvodným žalobcom v konaní bola S. a. s., ktorá

mala postúpiť svoju pohľadávku na spoločnosť G., a. s. V súdnom spise sa nenachádza žiaden

dôkaz o tom, že pohľadávka, ktorá bola priznaná v tomto konaní, bola predmetom postúpenia.

Zo zmluvy o postúpení, ktorá je založená v spise, totiž vyplýva, že predmetom postúpenia

bolo väčšie množstvo pohľadávok, avšak bez ich riadnej špecifikácie. Z tohto dôvodu

nemožno tvrdiť, že nároky, uplatnené v konaní, platne prešli na súčasných žalobcov, ktorým

bol nárok priznaný. Pretože počas celého konania boli žalovanými osoby v 1/ až 6/ rade,

z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom zaniklo účastníctvo žalovaných v 3/

až 6/ rade v konaní. Pretože v súdnom spise sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, že žalobcovia

poverili právneho zástupcu na ich zastupovanie v predmetnom konaní, žalovaní majú za to, že

im nemal byť priznaný nárok

na náhradu trov konania v časti trov právneho zastúpenia. Z uvedených dôvodov žalovaní 1/

a 2/ považujú rozsudok za nesprávny a navrhujú jeho zrušenie.

Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom stanovisku k odvolaniu považujú odvolanie žalovaných

za účelové a neopodstatnené. Navrhujú napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedli, že súd prvého stupňa veľmi dôsledne vychádzal z úverovej zmluvy, čo sa podľa nej

malo započítavať k istine, ako mal byť úver splácaný a disponoval konkrétnymi splátkami

na úver. Z týchto zistil skutočný a správny zostatok dlhu z úveru, zisťoval výšku úrokov

a správnosť ich zvýšenia. Skutočnú výšku dlhu uznala ku dňu 03. 03. 1999 aj žalovaná 2/

a po tomto dátume nebol sporný rozsah splácania úveru a tým ani výška jeho zostatku. Výšku

zostatku dlhu súd prvého stupňa zistil nepochybným spôsobom a toto zistenie odvolanie ani

nespochybňuje. Námietky žalovaných ohľadne záložného práva nehnuteľnosťou, ktoré

zaniklo, sú pre toto konanie bez právneho významu a možno ich považovať za špekulatívne,

s úmyslom od samého začiatku dlh z úveru, ktorý použili na vlastné účely, nezaplatiť ani len

čiastočne.

K doplneniu odvolania uviedli, že rozširovať a dopĺňať dôvody odvolania možno len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania, a preto k nemu s poukazom na ust. § 205 ods. 3

nemožno prihliadnuť. Napriek tomu však i doplňujúce dôvody nepovažujú

za opodstatnené, nakoľko o postúpení pohľadávky na G., a. s., rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky na základe predloženej zmluvy a súd prvého stupňa následne

rozhodoval o prechode pohľadávky na žalobcov. Aktívna legitimácia žalobcov a prechod

pohľadávky na nich je preto absolútne nesporná a bola preskúmavaná odvolacím súdom.

Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že voči žalovaným v 3/ až 6/ rade bolo už právoplatne

rozhodnuté a že do spisu bolo tiež doložené splnomocnenie pre právneho zástupcu od

žalobcov 1/ a 2/ Z toho dôvodu je neopodstatnené tiež odvolanie čo do trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

, bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že

odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ nie je možné vyhovieť.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, ktorého správnosť žalovaní 1/

a 2/ dôvodmi svojho odvolania nespochybnili.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že medzi právnym predchodcom žalobcov a žalovanými 1/

a 2/ bola riadne uzavretá úverová zmluva. V konaní bolo nepochybne zistené, že na základe

uzavretej zmluvy poskytol právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ žalovaným 1/ a 2/ úver, ktorí

sa títo zaviazali splatiť aj s dohodnutými úrokmi v zmluvne dohodnutej lehote.

Z konania tiež nesporne vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ poskytnutý úver s dohodnutými

úrokmi nesplatili a boli teda tiež v omeškaní s platbami jednotlivých splátok v dohodnutých

lehotách.

Tiež bolo v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané, že výšku dlhu na istine

a úrokoch žalovaná 2/ ako spoludlžníčka ku dňu 03. 03. 1999 uznala a účinky tohto uznania

žalovaní 1/ a 2/ ani v ďalšom konaní nevyvrátili z dôvodov, ktoré súd prvého stupňa správne

uviedol, či už ohľadne postupu pri započítaní poskytnutých čiastočných platieb žalovaných

a tiež oprávnenej výšky úrokov, s ktorými závermi súdu prvého stupňa sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky stotožnil.

Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je dotknutá ani námietkou žalovaných

1/ a 2/ o uplatnení práva zo záložnej zmluvy.

Zriadenie záložného práva a tiež ručiteľský záväzok sú možnými spôsobmi

zabezpečenia dlhu a sú právom veriteľa uspokojiť svoj dlh prostredníctvom takto prevzatého

zabezpečovacieho inštitútu a vecou veriteľa je, či svoje právo uplatní.

Z tohto dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal existenciu tvrdeného

záložného práva, pretože odvolanie žalovaných 1/ a 2/ z tohto dôvodu je so zreteľom

na uvedené právne irelevantné.

Pretože existencia ručiteľského záväzku nezakladá nerozlučné spoločenstvo

účastníkov a v závislosti na vôli veriteľa je právom samostatne uplatniteľným, žalovaní 1/

a 2/ nemôžu byť účastníkmi konania rozhodnutím súdu v tomto smere dotknutí.

K ostatným dôvodom, o ktoré žalovaní 1/ a 2/ rozšírili svoje odvolanie po uplynutí

odvolacej lehoty, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ust.

nemohol prihliadnuť, udáva však, že ich dôvodnosť so zreteľom k obsahu spisu nebola tiež

daná.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd prvého stupňa rozhodol v súlade

s právnym predpisom, keď žalobe voči žalovaným I. a II. v napadnutej časti vyhovel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach

v napadnutej časti ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

v spojení s tak, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/

priznal náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to

odmeny za 2 úkony právnej služby po 506,21 € a 2x režijný paušál po 6,95 €, t. j. 1 026,32 €

(, a vyhl. č. ). Právnym zástupcom

žalobcov vyčíslené DPH Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal, pretože tento

nedoložil, že je jeho platiteľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. marca 2010

JUDr. Beata Miničová , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová