Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
38c/376423.eb9251.pdf
PDF · 109.79 KB
No categories available
1Cdo/223/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 223/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu RSDr. K. Š., CSc.,
bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. Š. Š., advokátom v N., proti žalovanej Slovenskej
republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Kutuzovova č. 8, o náhradu škody vo výške 267,94 € (8 072,-- Sk) s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7 C 209/2005, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. júna 2009 sp. zn. 3 Co 19/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava III 26. septembra 2005 sa žalobca
domáhal voči žalovanej pôvodne zaplatenia sumy 7 070,-- Sk, neskôr upravenej na sumu
8 072,-- Sk spolu s príslušenstvom, titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, keď žalobcovi bol vydaný dňa 13. septembra 2002
s účinnosťou od 1. septembra 2002 nový Výmer služobného príjmu (platový výmer) počas
žalobcovej činnej služby. Žalobca bol personálnym rozkazom ministra obrany Slovenskej
republiky č. X zo dňa 30. apríla 2002 dňom 1. mája 2002 zaradený do personálnej zálohy
podľa § 26 zák. č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe, náčelníka Generálneho štábu
ozbrojených síl Slovenskej republiky. Zo služobného pomeru profesionálneho vojaka bol
žalobca prepustený ku dňu 30. septembra 2002 podľa § 32 ods. 1 písm. c/ zák. č. 370/1997
Z.z. Z ustanovenia § 34 zák. č. 380/1997 Z.z. o peňažných náležitostiach vojakov vyplýva, že
v čase zaradenia do personálnej zálohy a aj počas plynutia lehoty na prepustenie, t.j. pri
personálnych opatreniach, mu mali byť vyplácané jednotlivé zložky služobného príjmu podľa
toho, ako mu boli naposledy priznané výmerom služobného príjmu. V rozpore s týmto riadne
vydaným a právoplatným platovým výmerom bol žalobcovi posledný služobný príjem – už
ako civilnej osobe – vyplatený v nižšej sume, a to bez právoplatného zákonného podkladu.
Za škodu považoval rozdiel medzi priznanou výškou služobného príjmu a výškou príjmu
skutočne vyplatenou, spolu v čiastke 8 072,-- Sk.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 11. apríla 2007 č.k. 7 C 209/2005-101 žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal
preukázané, že uplatňovaný nárok titulom nesprávneho úradného postupu podľa § 18 zák.
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, nemá oporu
v zákone. Žalobca nesplnil základné atribúty predpokladané zákonodarcom pre uplatnenie si
náhrady škody v zmysle tohto zákona. Pre splnenie zodpovednosti zo strany štátu je potrebné
preukázať nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi týmito
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, čo žalobca súdu nepreukázal. Žalobca sa
na základe zákona č. 58/1969 Zb. domáhal mzdového vyrovnania, pričom v konaní nebola
preukázaná ani žalobcom tvrdená jeho diskriminácia, keď v prípade profesionálneho vojaka
K. nešlo o identický prípad. Z uvedeného vyplýva, že neboli splnené podmienky vzniku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, § 20, § 25
ods. 2 a § 26 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. a § 14 ods. 4, § 21 ods. 1 písm. b/, g/, § 26
ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 26 ods. 2 písm. a/ a ods. 4 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej
službe.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. júna
2009 sp. zn. 3 Co 19/2008 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny
a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Takto rozhodol, keď sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Aj podľa jeho názoru neboli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu – nebola zistená ani jedna z podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Vyplatenie služobného
príjmu žalobcovi bolo upravené zákonom č. 370/1997 Z.z. a v súlade s § 181 cit. zákona aj
Zákonníkom práce. Peňažné náležitosti boli vyplatené v zmysle zákona č. 380/1997 Z.z.
V prípade vydania platového výmeru z 13. septembra 2002 a nevyplatenia služobného príjmu
vo výške podľa platového výmeru nešlo o nesprávny úradný postup v zmysle § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne
nevznikli.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca. Dovolanie
odôvodnil § 241 ods. 2 písm. b/, c/ a § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že jeho dovolanie smeruje
tak proti výroku rozsudku ako aj proti jeho odôvodneniu, pretože postupom odvolacieho súdu
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci a je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolaciemu súdu vytkol prerokovanie veci bez nariadenia ústneho pojednávania,
ktoré odôvodnil vtedy neexistujúcim ustanovením § 214 ods. 3 O.s.p., čo má za následok
nesprávny úradný postup a preto navrhol vyhlásiť rozsudok za neplatný. Odvolací súd taktiež
nerešpektoval jeho námietku v odvolaní, že súd prvého stupňa nevykonal ním požadované
dôkazy, vykonania ktorých sa preto domáhal aj v odvolacom konaní. Taktiež odvolací súd
nerešpektoval čl. 48 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
a tiež sa nevyporiadal s jeho námietkou, týkajúcou sa práva na rovnakú odmenu za prácu
rovnakej hodnoty. Vyslovil nesúhlas s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého nebola
splnená ani jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pričom rozsudok je
postavený na zásadne nesprávnej argumentácii, čo je dôvod na jeho zrušenie alebo označenie
za neplatný.
Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pretože procesný
postup prvostupňového aj odvolacieho súdu bol správny a zákonný, a žalobca tak v danej veci
nepreukázal žiaden z dôvodov dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p.,
podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie podľa § 238
ods. 1 O.s.p. preto nie je prípustné. Nejde ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd
v tejto veci nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ani o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti
zmluvnej podmienky (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie preto podľa § 238 O.s.p. nie je
prípustné.
S prihliadnutím na námietku dovolateľa, ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť
dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, postihnutom niektorou z vád uvedených v § 242 ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa
dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou vadou v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
(t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení. Za nedôvodnú považoval námietku dovolateľa o odňatí
možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktoré malo spočívať v tom, že odvolací
súd prejednal jeho odvolanie bez nariadenia pojednávania. V súvislosti s týmto tvrdením
poukazoval na potrebu doplnenia dokazovania v ním navrhovanom rozsahu.
Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 a 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).
V danom prípade odvolací súd nedoplňoval ani neopakoval dokazovanie (žalobca
v odvolaní taký návrh ani nepodal), lebo sa stotožnil so skutkovým stavom a právnym
posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa na prejednanie veci
nariadil podľa § 115 O.s.p. pojednávanie 13. decembra 2006, 28. februára 2007 a 11. apríla
2007. Podľa názoru dovolacieho súdu, vzhľadom na povahu veci, nejde o vec dôležitého
verejného záujmu. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd v danej
veci nemal povinnosť nariadiť pojednávanie na prejednanie veci samej. Za týchto okolností
bol preto postup odvolacieho súdu správny a žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred
týmto súdom. Neobstojí ani námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k navrhovaným
a vykonaným dôkazom, pretože túto možnosť mal v rámci prvostupňového konania
na pojednávaniach uskutočnených v hore uvedených dňoch.
Žalovaný dovolanie odôvodnil tiež odkazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (t.j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), ako aj odkazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j., že
rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní.
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne
došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Treba uviesť, že za inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nemohlo byť považované žalobcom namietané odvolacím súdom v odôvodnení
rozsudku uvedené ustanovenie § 214 ods. 3 O.s.p., keď zjavne v čase rozhodovania odvolací
súd postupoval podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. V danom prípade išlo o zrejmú
nesprávnosť v písaní, ktorá však nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je
ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn.
3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby (podľa názoru dovolateľa) išlo o nesprávne
právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie
žalovaného nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd
na tomto mieste len poukazuje na to, že žalobca uplatnil svoj nárok na základe ustanovenia
§ 18 zák. č. 58/1969 Zb. (por. č.l. 2 – 6 spisu) a oba súdy predmetnú vec tak aj posúdili.
Dovolací súd poznamenáva, že aj za predpokladu, že by v označenej veci bolo
dovolanie procesne prípustné, vecnému prejedaniu dovolania by dovolaciemu súdu bránilo
ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 5 veta prvá a tretia O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach,
v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V danom prípade predmetom dovolacieho konania bolo totiž zaplatenie sumy
267,94 € (8 072,-- Sk). Žaloba bola podaná na súde prvého stupňa 26. septembra 2005.
V čase podania žaloby bola priemerná minimálna mzda 6 500,-- Sk (215,76 €), trojnásobok
mzdy predstavuje sumu 19 500,-- Sk (647,28 €), a tak požadovaná suma neprevyšuje
trojnásobok minimálnej mzdy.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu smerovalo proti
rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné podľa § 238 O.s.p. nie je; keďže neboli
zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 veta prvá O.s.p.), bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (per analogiam) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1
O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovanej
v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. marca 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová