Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
316/376985.be3e97.pdf
PDF · 153.47 KB
No categories available
1Sža/19/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/19/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: T., nar. X. v obci P., naposledy bytom v zahraničí: P., t. č. Pobytový tábor
R., na dlhodobej priepustke N., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
odporcu č. ČAS: MU-723-14/PO-Ž-2008 zo dňa 14. januára 2009, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 6/2009-33 zo dňa 21.
októbra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 6/2009-33 zo dňa 21. októbra 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-723-14/PO-Ž-2008 zo dňa 14. januára 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13
ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území
Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení
doplnkovej ochrany navrhovateľovi.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom
udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.
Krajský súd k námietke, že odporca zabezpečil nedostatočný počet informácií o Indii
a že ide o jednostranné informácie, uviedol, že táto námietka nie je dôvodná, nakoľko
povinnosť odporcu vyhľadať a do administratívneho spisu založiť informácie o krajine
pôvodu je zakotvená v § 19a/ zákona o azyle, pričom táto povinnosť mu vyplýva aj
z ustanovenia § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Krajský súd v tejto súvislosti
uviedol, že je mu známe, že komplexné správy o krajinách pôvodu sú medzinárodnými
organizáciami vydávané v priebehu prvého štvrťroka bežného roka. Pretože odporca vydal
napadnuté rozhodnutie 14.1.2009, vyhľadanie správ o Indii, ktoré sú založené
v administratívnom spise možno považovať za dostatočne aktuálne. Podľa krajského súdu
nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že odporca vychádzal iba z informácií pochádzajúcich
z dvoch zdrojov, nakoľko v odôvodnení sú uvedené komplexné správy obsahujúce informácie
pochádzajúce z rôznych zdrojov. Podobne nie je podľa krajského súdu pravdivé
konštatovanie, že ide o jednostranné informácie, čo je zrejmé z ich obsahu.
K námietke navrhovateľa, že sa zoznámil počas pobytu na Slovensku so ženou,
s ktorou sa plánuje oženiť, krajský súd uviedol, že táto námietka je irelevantnou, pretože
plány navrhovateľa, týkajúce sa jeho osobného života nehrajú žiadnu úlohu v posudzovaní
navrhovateľovej žiadosti o azyl a to ani v prípade, ak by žena, s ktorou chce uzavrieť
manželstvo bola azylantkou.
V tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenia § 10a 13b zákona o azyle, ktoré
sa vzťahujú výlučne na zlúčenie rodiny azylanta, resp. s osobou, ktorej bola poskytnutá
doplnková ochrana, čo však nie je prípad navrhovateľa.
K námietke, že jeho strach pramení z napadnutia bratov dievčiny s ktorou sa stretával,
ktorú súd uviedol, že túto námietku nesprávneho právneho posúdenia veci považoval
za nedôvodnú. Uviedol, že existencia obáv v prípadoch žiadateľov azyl je iba jedným
zo štyroch predpokladov pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. I keď navrhovateľ mal
strach z prípadného brachiálneho útoku členov rodiny dievčaťa, absentuje v jeho prípade
prvok perzekúcie z dôvodu navrhovateľovej rasy, náboženstva, národnosti či zastávania
určitých politických názorov. Tento skutkový stav podľa krajského súdu nedovoľuje
odporcovi udeliť navrhovateľovi azyl podľa § 8 zákona o azyle.
Odporca podľa krajského súdu postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu
nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona
o azyle, preto dôvodne nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol
navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia
v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany ako rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že dôvodom
jeho žiadosti o azyl sú kastové a náboženské problémy a strach o život. V Indii sa v roku 1998
zaľúbil do dievčiny meno U., ale vzhľadom k tomu, že ich náboženstvá boli rozdielne
(navrhovateľ je kresťanského vierovyznania a U. bola skihského vierovyznania), jej rodičia
nesúhlasili s tým, aby sa stretávali, dokonca sa mu vyhrážali, že ho zabijú, pokiaľ vzťah s ňou
neukončí. V roku 2005 sa pohádal s bratmi dievčiny a zo strachu o život v novembri 2005
krajinu opustil. Následne sa dozvedel, že U. je nezvestná.
Navrhovateľ nesúhlasil s námietkou odporcu, že počas azylového konania neuviedol
žiadne skutočnosti ani nepredložil žiadne dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť
jeho žiadosti.
Navrhovateľ poukázal na faxovú fotokópiu čestného vyhlásenia jeho otca, v ktorom
potvrdil, že bratia U. ich oboch z dôvodu ich vyššej kasty a rozdielneho náboženského
vierovyznania prenasledovali a pokúsili sa ich zabiť. Podľa jeho otca, práve oni zabili jeho
priateľku, o čom sa dozvedel až následne po príchode na Slovensko, čím jeho obavy len
stúpli.
Vyjadril obavy, že ak by zostal v Indii, bratia jeho priateľky by ho pravdepodobne
zabili, aby ochránili česť svojej rodiny, ktorá je z vyššej kasty.
Preto má za to, že dostatočným spôsobom preukázal opodstatnenosť svojej žiadosti
o azyl, pretože jeho ďalšie zotrvanie v Indii by ohrozilo jeho život.
V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na správu o náboženskej slobode z roku 2009
vydanej MZV USA, z ktorej vyplýva, že India oficiálne deklaruje náboženskú slobodu
a tresty za jej porušenie, no „v mnohých prípadoch vzťahujúcich sa k náboženskej
neznášanlivosti nie sú dostatočne efektívne vynútiteľné“.
Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd prihliadol to, že už tretí rok sa nachádza
v azylovom zariadení na území SR, neodišiel z územia SR a očakáva rozhodnutie vo veci
aj s prihliadnutím na fakt, že od roku 2007 má blízky citový vzťah s R., preto by chcel ostať
žiť na Slovensku.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhol zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný
z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Po vyhodnotení dostupných správ o krajine
pôvodu nebolo podľa odporcu preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým,
že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. marca 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon
o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej, preto primárne v medziach
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (informácie Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MVSR
zo dňa 28.1.2008 a 21.7.2008, ako aj voľne dostupných internetových stránok
www.businessinfo.cz- India z 1.10.2008), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú
politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa
do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 4.11.2008 navrhovateľ uviedol,
že sa v plnej miere pridržiava svojej výpovede z predchádzajúceho konania. Mal problémy
s rodičmi priateľky U., ktorí nechceli, aby sa stretával s ich dcérou, pretože on je
kresťanského vierovyznania a ona bola sikh. Dodal, že sa dodatočne dozvedel, že U. je
nezvestná od roku 2005, kedy opustil krajinu pôvodu. Príbuzní rozprávajú, že U. je mŕtva, ale
túto informáciu nevie potvrdiť. Momentálne má priateľku na Slovensku a chcel by s ňou
ostať na bývať na Slovensku.
Uviedol, že sa obáva o svoj život pred rodičmi bývalej priateľky U., ktorí by mu mohli
ublížiť.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle.
Podľa odporcu sa jedná o druhú žiadosť o udelenie azylu, pričom predchádzajúce rozhodnutie
odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi a rozhodnutí o tom, že sa na navrhovateľa
nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Indie bolo potvrdené rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave a ten rozsudkom NS SR sp. zn. 1Sža 11/2008 zo dňa 24.6.2008.
Odporca uviedol, že dôvody opakovanej žiadosti podrobil podrobnej analýze a dospel
k záveru, že príbeh, ktorý navrhovateľ predostrel sa javí ako nepravdivý, pretože pokiaľ
by rodinní príslušníci jeho priateľky skutočne boli proti ich vzťahu, tak by nesúhlas prejavili
už v počiatku ich vzájomného citového vzťahu a nie až po siedmych rokoch. Pokiaľ by aj
odporca pripustil pravdivosť príbehu, tak by bolo podľa odporcu logické, že by Indiu opustil
hneď po incidente a nie až po piatich bezproblémových mesiacoch. Okrem toho, navrhovateľ
sa údajne prestal po incidente v júni 2005 s priateľkou stretávať, de facto splnil požiadavku jej
príbuzných, a preto z dôvodu, ako o ňom vypovedal, nemusel Indiu opustiť. Naviac
navrhovateľ vypovedal, že mal v úmysle Indiu opustiť ešte v roku 1998, kedy si vybavil
cestovný pas a s platnosťou desať rokov, aby sa dopravil do Nemecka s cieľom zamestnať
sa ako elektrikár. Vzhľadom k tomu, že sa v tom čase nepodarilo vybaviť nemecké víza,
v roku 1998 z Indie nevycestoval. Podľa odporcu uvedené skutočnosti jednoznačne poukazujú
na ekonomické dôvody jeho odchodu z krajiny, ktoré tak ako skutočnosť, že v súčasnosti má
na Slovensku priateľku, s ktorou by chcel v budúcnosti žiť, nezakladajú žiaden relevantný
dôvod pre udelenie azylu na území SR.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona
o azyle.
Odporca uviedol, že z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že nebolo proti nemu vedené
trestné konanie, nebol väznený, zatknutý a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol
vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trest. V súčasnej
dobe taktiež podľa odporcu neprebieha žiaden medzinárodný alebo vnútroštátny konflikt,
ktorý by pre navrhovateľa predstavoval individuálnu hrozbu podľa definície ujmy, a preto
dospel k záveru, že niet dôvodu na poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život pred rodičmi
bývalej priateľky, ktorí nesúhlasili s tým, že sa spolu stretávajú.
Odporca venoval tomuto dôvodu jeho žiadosti o azyl náležitú pozornosť a vykonal
dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých
podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách o život zo strany rodičov
priateľky navrhovateľa, ktorí nesúhlasili s ich vzťahom by boli pravdivé, neboli
odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne
orgány mu odopreli poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu
obrátil. Podľa vyjadrení navrhovateľa, na štátne orgány sa so žiadosťou o pomoc vôbec
neobrátil, po incidente s bratmi priateľky sa dokonca prestali stretávať.
Skutočnosť, že politický systém v krajine pôvodu navrhovateľa dáva jednotlivcom
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi nebola v konaní o udelenie
azylu vyvrátená, naviac navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok
mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany rodiny jeho bývalej
priateľky. Preto odvolacie námietky navrhovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu odporcu
o neudelení azylu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
ani zákonnosť rozhodnutia odporcu.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že v zásade k totožným dôvodom
žiadosti navrhovateľa o azyl z predchádzajúceho azylového konania už NS SR zaujal
stanovisko, a to v rozsudku sp. zn. 1Sža 11/2008 zo dňa, 24.6.2008 v ktorom uviedol,
že navrhovateľom označené dôvody, pre ktoré žiadal udeliť azyl, odporca považoval správne
za irelevantné a neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území SR.
Vzhľadom k tomu, že v novej žiadosti o azyl navrhovateľ uvádzal tie isté skutočnosti,
ku ktorým už najvyšší súd zaujal stanovisko, neboli odvolacie námietky navrhovateľa
dôvodné, a to ani po doplnení nových údajov – o údajnej smrti bývalej priateľky, ktorú mali
zavraždiť jej bratia.
Z vyjadrení navrhovateľa totiž vyplynulo, že takúto skutočnosť preukázať nevie
a tvrdenie navrhovateľa o údajnej hrozbe zo strany rodiny priateľky, ktorú mal potvrdiť
čestným vyhlásením aj otec navrhovateľa, je podľa odvolacieho súdu dôkazom, ktorý nie je
spôsobilý (vzhľadom na navrhovateľom tvrdenú osobnú zaangažovanosť jeho rodičov
na odchode z krajiny pôvodu, ktorá vyplýva z jeho vyjadrení o želaní jeho rodiny,
aby si našiel nejakú prácu v zahraničí a zarobil nejaké peniaze), za relevantný dôkaz
o skutočnej hrozbe v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, a to aj vzhľadom na časové
hľadisko udalostí, z ktorých pramení strach navrhovateľa z návratu do krajiny (rok 2005)
ako aj skutočnosť, že pravdepodobnosť takýchto tvrdení je znížená aj samotným faktom,
že navrhovateľ od roku 2005 po incidente s bratmi priateľky, s touto kontakty prerušil.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.
K námietke navrhovateľa, že odporca mal zvážiť aj možnosť udelenia azylu
z humanitných dôvod, odvolací súdu udáva, že sa jedná o nenárokový právny inštitút, a teda
v medziach správnej úvahy odporcu je, aké konkrétne dôvody bude za ne považovať. Zákon
výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie
o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Keďže nejde o nárok,
o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia
správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka navrhovateľa, že správny
orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal neobstojí, najmä
za situácie, že navrhovateľ v priebehu administratívneho konania ani netvrdil, že existujú
dôvody v tomto ustanovení uvedené.
Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie
azylu (v zmysle § 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce
tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala
sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu
k takejto okolnosti ani nerozviedol, nepochybil.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 23. marca 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová