Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/217/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu R. K., bývajúceho v Š., proti žalovanému J. K. – E.,

A. IČO: X., zastúpeného JUDr. V. G., advokátom v P., o zaplatenie 1 177,45 eur (35 472,80

Sk), vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. marca 2008, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom zo 4. októbra 2007 č. k. 27 C 19/2005–62 zamietol

návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 35 472,80 Sk titulom nevyplateného

odstupného po ukončení pracovného pomeru . Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu

trov konania 14 425,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho

zástupcu a trovy štátu Okresnému súdu Trnava vo výške 128,-- Sk do 15 dní

od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že žalovaný skončil pracovný pomer

so žalobcom výpoveďou zo dňa 24.2.2005 z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/

. Výpoveď žalobca prevzal dňa 28.2.2005 medzi 13,00 hod. a 13,30 hod., ale

odmietol podpísať prevzatie výpovede. Až dňa 1.3.2005 potvrdil i písomne prevzatie

výpovede dňa 28.2.2005. Žalobca listom zo dňa 28.2.2005, teda pred začatím plynutia

výpovednej doby, požiadal žalovaného o ukončenie pracovného pomeru dohodou

k 28.2.2005. Jeho žiadosť sa mu nepodarilo doručiť žalovanému pred začatím plynutia

výpovednej lehoty. Výpoveďami účastníkov i svedka Mgr. P. G., bolo preukázané, že

žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 28.2.2005 žalovaný prevzal

1.3.2005, teda počas plynutia dvojmesačnej výpovednej lehoty a antidatoval dátum prevzatia

28.2.2005. Napriek tomu žalovaný trval na skončení pracovného pomeru po uplynutí

výpovednej doby k 30.4.2005. Až dňa 4.3.2005 žalovaný súhlasil s ukončením pracovného

pomeru dohodou k 28.2.2005. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že

garantuje zamestnancovi nárok na poskytnutie odstupného len za predpokladu, že

zamestnanec súhlasí so skončením pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1

písm. a/ až c/ pred začatím plynutia výpovednej doby. Nakoľko žalovaný

skončenie pracovného pomeru žalobcovi pred začatím plynutia výpovednej lehoty nenavrhol,

povinnosť na zaplatenie odstupného mu nevznikla. Naviac ani prejav vôle žalobcu a to jeho

súhlas so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby sa žalobcovi

nepodarilo doručiť žalovanému pred tým, ako mu dňa 1.3.2005 začala plynúť výpovedná

doba. O trovách konania súd rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 25. marca 2008, sp. zn. , rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak že, žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcovi 35.472,80 Sk do troch dní od právoplatnosti. Potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti trov konania štátu. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania 7 472,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že ak sa

zamestnanec stane pre zamestnávateľa nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie

zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov

so zámerom zvýšiť efektívnosť práce alebo vzhľadom na iné cieľom organizačné zmeny, má

zamestnávateľ právo pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru. Pracovný pomer potom

v zmysle možno skončiť buď dohodou alebo výpoveďou. Pracovník,

ktorého sa organizačná zmena dotýka, má byť zamestnávateľom o nej informovaný a má

možnosť predtým, ako zamestnávateľ rozhodne o výpovedi, skončiť pracovný pomer

dohodou, inak má zamestnávateľ právo využiť ustanovenie § 59 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce a skončiť pracovný pomer výpoveďou. O taký prípad sa jednalo v súdenej veci.

Žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, a keďže medzi účastníkmi nedošlo k dohode

o skončení tohto pracovného pomeru, žalovaný dňa 24.2.2005 rozhodol o jeho skončení

výpoveďou, ktorú výpoveď doručil žalobcovi dňa 28.2.2005. Žalobca sa ešte tohto dňa

po porade s právnikom rozhodol, že so skončením pracovného pomeru súhlasí. Preto

vypracoval svoje písomné stanovisko k výpovedi zo dňa 28.2.2005 a oznámil žalovanému, že

v zmysle žiada o rozviazanie pracovného pomeru dohodou

v zmysle ku dňu 28.2.2005 z dôvodu nadbytočnosti. Uplatnil si súčasne

právo na odstupné. Podľa odvolacieho súdu z prejavu vôle žalobcu zo dňa 28.2.2005

jednoznačne vyplývalo, že žalobca v tomto písomnom úkone prejavil súhlas s výpovedným

dôvodom, prejavil súhlas s tým, že pre žalovaného sa stal nadbytočný a preto s výpovedným

dôvodom súhlasil a žiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou. K tomuto prejavu vôle

došlo až potom, ako mu bola doručená výpoveď zo strany žalovaného. Pokiaľ súd prvého

stupňa uviedol, že súhlas so skončením pracovného pomeru mal v tomto prípade vyjsť

od zamestnávateľa a nie od zamestnanca, s týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil.

Poukázal na ustanovenie v znení do 31.3.2005, podľa ktorého

nárok na odstupné patrí tomu zamestnancovi, ktorý súhlasí so skončením pracovného pomeru

a to pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/

. Toto zákonné ustanovenie dávalo zamestnancovi právo zvážiť jeho ďalšie

zotrvanie v organizácii, keď bolo rozhodnuté o tom, že sa stal pre zamestnávateľa

nadbytočným. Takúto možnosť mal zamestnanec od okamihu, kedy sa o svojej nadbytočnosti

pre organizáciu dozvedel, až do okamihu, než začala plynúť výpovedná doba vedúca

ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu organizačnej zmeny pre nadbytočnosť. K dohode

o skončení pracovného pomeru, ktorú v takomto prípade mal právo iniciovať zamestnanec,

musí dôjsť v rozhodnom období, ktorým je okamih od vtedy, ako sa zamestnanec stal

nadbytočným do času, než nezačne plynúť výpovedná doba. Už dňa 24.2.2005 žalovaný

rozhodol o skončení pracovného pomeru výpoveďou, ktorú žalobcovi doručil dňa 28.2.2008,

preto mal žalobca možnosť prejaviť svoj súhlas s takýmto skončením pracovného pomeru len

do 1.3.2005. Zo strany žalobcu k tomuto prejavu vôle došlo, keďže dňa 28.2.2005

so skončením pracovného pomeru z dôvodu jeho nadbytočnosti prejavil písomný súhlas.

V tom čase už bolo rozhodnuté o skončení jeho pracovného pomeru výpoveďou, výpoveď mu

bola účinne doručená a on prejavil voči zamestnávateľovi vôľu skončiť pracovný pomer

z dôvodov daných zamestnávateľom. Preto v zmysle , keďže

žalobca prejavil súhlas so skončením pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, a to ešte

pred začatím plynutia výpovednej doby, má právo na odstupné. V danom prípade v rozsahu

dvoch mesiacov. Výklad ustanovenia uskutočnený súdom prvého

stupňa bol podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny, nevyplýval z gramatického ani

logického výkladu tohto ustanovenia, pretože k skončeniu pracovného pomeru dohodou

s nárokom na odstupné môže dôjsť do začatia plynutia výpovednej lehoty, k čomu v danom

prípade došlo. Zákonodarca nevyžadoval, aby návrh na uzavretie dohody v takomto prípade

vyšiel od zamestnávateľa, práve naopak, takýto návrh má právo podať zamestnanec a to i

za stavu, keď už bolo rozhodnuté o skončení jeho pracovného pomeru výpoveďou, pretože

ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka druhá veta, takéto právo zamestnanca výslovne zakotvuje

oproti stanovenej povinnosti zamestnávateľa takejto žiadosti vyhovieť. Preto nesúhlas

žalovaného so skončením pracovného pomeru dohodou nebol právne účinný, a nebolo

potrebné naň prihliadnuť. V konaní vznikli pochybnosti o tom, či prejav vôle žalobcu skončiť

pracovný pomer ku dňu 28.2.2005 z dôvodu nadbytočnosti dohodou bol doručený

do dispozície žalovaného ešte pred začatím plynutia výpovednej doby, t.j. do 1.3.2005. Medzi

účastníkmi nebolo sporné, že dňa 28.2.2005 potom, ako žalovaný žalobcovi doručil výpoveď

z pracovného pomeru, žalovaný z pracoviska odišiel. Žalobca sa ešte toho dňa rozhodol tak,

že súhlasí so skončením pracovného pomeru, pokúšal sa doručiť svoju žiadosť o skončenie

pracovného pomeru dohodou ešte toho dňa, t.j. pred začatím plynutia výpovednej doby, čo sa

mu však nepodarilo, pretože žalovaný sa napriek prísľubu na pracovisko nevrátil. Odvolací

súd mal za preukázané, že žalovaný, ktorý podnikal ako živnostník bol malou prevádzkou,

a pracovníka splnomocneného na preberanie písomností nemal, písomnosti sa doručovali len

jemu osobne do vlastných rúk, a to priamo na pracovisko, prípadne poštou. Pracovníčka V.

M., ktorá sa v poobedňajších hodinách kritického dňa na pracovisku nachádzala, nebola

oprávnená preberať pre žalovaného zásielky. O tom, že žalobca ho so svojim právnikom čaká

na pracovisku žalovaný vedel a i keď prisľúbil, že sa na pracovisko vráti,

z dôvodu zaneprázdnenosti sa mu to nepodarilo. Písomnosť prevzal v skutočnosti až dňa

1.3.2005, i keď na ňu napísal dátum prevzatia 28.2.2005. V danom prípade odvolací súd

vychádzal z toho, že žalobca uskutočnil všetky potrebné kroky k tomu, aby svoj prejav vôle –

súhlas so skončením pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti ku dňu 28.2.2005 doručil

žalovanému. Jedine žalovaný bol oprávnený prijať túto písomnosť. Pokiaľ by žalobca

pristúpil k doručovaniu tejto písomnosti poštou, nepodarilo by sa ju doručiť žalovanému pred

začatím plynutia výpovednej doby, preto osobné doručenie písomnosti do rúk žalovanému

bolo jediným možným spôsobom, ako dosiahnuť skončenie pracovného pomeru ku dňu

28.2.2008. Žalovaný vedel o tom, že žalobca ho na pracovisku, resp. v sídle spoločnosti čaká,

prisľúbil, že sa vráti, že sa dostaví. Nesplnomocnil prípadne prítomnú pracovníčku V. M., aby

písomnosť za neho od žalobcu prevzala, na pracovisko sa nevrátil, čím zmaril možnosť

doručenia písomnosti od žalobcu. Písomnosť však prevzal nasledujúceho dňa a sám vlastne

osvedčil účinky doručenia dňom 28.2.2005, keď tento dátum uviedol na žiadosti žalobcu ako

deň jej prevzatia. Preto odvolací súd vychádzal z toho, že k doručeniu písomnosti žalobcu

žalovanému došlo ešte dňa 28.2.2005 a to v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 Zákonníka

práce v znení do 31.3.2005 a preto ku skončeniu pracovného pomeru dohodou z dôvodu

nadbytočnosti medzi účastníkmi došlo dňom 28.2.2005, t.j. pred začatím plynutia výpovednej

doby v trvaní dvoch mesiacov. Sám žalovaný v ďalšom období bol uzrozumený s tým, že

pracovný pomer medzi účastníkmi takto skončil. Všetky k skončeniu pracovného pomeru sa

vzťahujúce doklady vyhotovil žalobcovi ku dňu 28.2.2005 a tento postup odvolací súd

považoval za správny a v súlade s ustanovením . Odvolací súd za

týchto okolností nemal pochybnosti o tom, že žalobcovi vznikol nárok na odstupné za dva

mesiace a preto v súlade s ustanovením rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi odstupné za dva mesiace v zmysle výpočtu

zárobku žalobcu podľa , ktorý uskutočnila pracovníčka žalovaného V.

M.. Žalobcov priemerný mesačný zárobok predstavoval 17 736,40 Sk. O trovách konania

odvolací súd rozhodol podľa a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodňoval podľa , pretože smerovala proti

výrokom napadnutého rozhodnutia v rozsahu výrokov, ktorými odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil v napadnutej zamietajúcej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 35 472,80 Sk do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a rozhodol, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 7 472,-- Sk do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadal v napadnutých častiach rozsudok odvolacieho súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že konanie pred odvolacím súdom bolo

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď odvolací

súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že odvolací súd

nesprávne vyložil ustanovenie . Podľa jeho názoru, vznik nároku

na odstupné je viazaný na súhlas zamestnanca so skončením pracovného pomeru pred začatím

výpovednej doby, z čoho vyplýva, že skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia

výpovednej doby musí najskôr navrhnúť zamestnancovi zamestnávateľ a zamestnanec môže,

ale nemusí, s takýmto návrhom súhlasiť. Poukázal na to, že neupravuje pojmy

ako návrh a súhlas, a preto je potrebné na ich výklad použiť ustanovenia Občianskeho

zákonníka. V tomto smere aj ustanovenie o povinnosti zamestnávateľa súhlasiť so žiadosťou

zamestnanca o skončenie pracovného pomeru ( druhá veta ) je

podľa názoru žalovaného v rozpore s a môže byť v rozpore

i s , ktorý uvádza, že ľudia sú slobodní a rovní

v dôstojnosti a právach. Inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

videl žalovaný v tom, že odvolací súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že

k doručeniu žiadosti o skončenie pracovného pomeru došlo ešte dňa 28.2.2005, keď

nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, že žalovaný svojím konaním zmaril doručenie

písomnosti.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov

v prípadoch uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady

uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že

by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo

prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore

uvedených vád v konaní nezistil a dovolateľ ich ani nenamietal.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie

, t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

V predmetnej veci sa odvolací súd zaoberal nárokom žalobcu na odstupné

po skončení pracovného pomeru dohodou, t.j. bolo treba vychádzať z aplikácie § 76 ods. 2

v znení účinnom ku dňu 28.2.2005 ( v znení novely

č. 210/2003, ďalej len „“), kedy reálne jeho pracovný pomer skončil.

Zákonná úprava odstupného v , bola nasledovná:

(1) Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer

skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/.

(2) Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej

dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného

pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/

až c/; zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné

v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu.

Ak zamestnanec požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto

žiadosti vyhovieť.

Kým podľa bolo poskytnutie odstupného na vôli

zamestnávateľa („môže“), pri skončení pracovného pomeru dohodou z organizačných

dôvodov musí zamestnávateľ odstupné vo výške závislej od dĺžky pracovného pomeru

poskytnúť („patrí odstupné“). Práve z dôvodu, aby bola vylúčená ľubovôľa zamestnávateľa,

či dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrie, došlo s účinnosťou zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa (od 1. júla 2003) k zmene

ustanovenia , ktorý ukladá zamestnávateľovi žiadosti

zamestnanca o skončenie pracovného pomeru pred začiatkom plynutia výpovednej doby

vyhovieť. Posledná veta tohto ustanovenia vlastne nahrádzala vôľu zamestnávateľa

pri uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru.

Dovolací súd preto považoval za nesprávny záver dovolateľa, že len zamestnávateľ

môže navrhnúť skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti a zamestnanec môže,

ale nemusí takýto návrh prijať. Takýto názor je v rozpore so znením § 76 ods. 2 Zákonníka

práce, účinného v čase skončenia pracovného pomeru účastníkov. Námietka dovolateľa

ohľadom rozporu uvedeného ustanovenia s je

v danom prípade nesprávna, pretože i keď uvádza, že ak nie je v Zákonníku

práce uvedené inak, vzťahuje sa na právne vzťahy , avšak nie ako

výkladové pravidlo pri výklade jasne daného obsahu konkrétnych ustanovení, ako je to

v prípade , ktorý presne uvádza práva a povinnosti oboch

účastníkov pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska skončenia pracovného pomeru a nárokov

z toho vyplývajúcich (odstupné). Ani „ústavná„ úvaha dovolateľa o slobode a rovnosti práv

a povinností ľudí, v danom prípade neobstojí z hľadiska jasne vymedzených špecifických

pracovnoprávnych vzťahov, upravených na to príslušnou právnou normou a to Zákonníkom

práce.

V zmysle ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú

na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. V tomto

smere je podstatný deň, ku ktorému sa dohodli zamestnávateľ a zamestnanec na skončení

pracovného pomeru, a dohoda o skončení pracovného pomeru nie je neplatný právny úkon,

i keď sa uzavrie spätne, t.j. účastníci ju podpíšu i po dni, na ktorom sa dohodli, že je dňom

skončenia pracovného pomeru. V tomto smere je potom irelevantná námietka, že návrh

na uzavretie dohody ku dňu 28.2.2005, t.j. k dátumu, kedy mal byť pracovný pomer

skončený, bol doručený žalovanému až dňa 1.3.2005 (ako aj skutočnosť, ktorú si vyhodnotil

odvolací súd ako zmarenie doručenia). Podstatná z tohto hľadiska je vôľa žalobcu ukončiť

pracovný pomer dohodou a to z dôvodu organizačných zmien ( )

ku dňu 28.2.2005 a tomu nadväzujúca povinnosť žalovaného takýto návrh na uzavretie

dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle veta druhá ,

prijať. Ako vyplynulo z dokazovania, žalovaný takýto návrh prijal a sám na jeho prijatí

vyznačil i dátum 28.2.2005 (viď odpoveď na žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru

dohodou zo strany žalovaného zo dňa 4.3.2005, v ktorom žalovaný uvádza, že vyhovel

žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou a pracovný pomer skončil ku dňu

28.2.2005, č.l. 6 spisu). Všetky ostatné „odkazy“ žalovaného na ustanovenia Občianskeho

zákonníka, sú v danom prípade právne irelevantné.

Správne preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na odstupné

po skočení pracovného pomeru za dva mesiace ( ), keď výška

mesačného zárobku nebola medzi účastníkmi sporná a preto zaviazal žalovaného

na zaplatenie uplatnenej sumy titulom odstupného, ktoré žalobcovi pri skončení pracovného

pomeru dohodou v danom prípade patrilo.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s ). Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko

nepodal návrh na ich priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská