Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ae6/367907.ad59a5.pdf
PDF · 123 KB
No categories available
5Cdo/217/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny
Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu R. K., bývajúceho v Š., proti žalovanému J. K. – E.,
A. IČO: X., zastúpeného JUDr. V. G., advokátom v P., o zaplatenie 1 177,45 eur (35 472,80
Sk), vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27 C 19/2005, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. marca 2008, sp. zn. 9 Co 36/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom zo 4. októbra 2007 č. k. 27 C 19/2005–62 zamietol
návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 35 472,80 Sk titulom nevyplateného
odstupného po ukončení pracovného pomeru . Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania 14 425,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho
zástupcu a trovy štátu Okresnému súdu Trnava vo výške 128,-- Sk do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že žalovaný skončil pracovný pomer
so žalobcom výpoveďou zo dňa 24.2.2005 z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/
Zákonníka práce. Výpoveď žalobca prevzal dňa 28.2.2005 medzi 13,00 hod. a 13,30 hod., ale
odmietol podpísať prevzatie výpovede. Až dňa 1.3.2005 potvrdil i písomne prevzatie
výpovede dňa 28.2.2005. Žalobca listom zo dňa 28.2.2005, teda pred začatím plynutia
výpovednej doby, požiadal žalovaného o ukončenie pracovného pomeru dohodou
k 28.2.2005. Jeho žiadosť sa mu nepodarilo doručiť žalovanému pred začatím plynutia
výpovednej lehoty. Výpoveďami účastníkov i svedka Mgr. P. G., bolo preukázané, že
žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 28.2.2005 žalovaný prevzal
1.3.2005, teda počas plynutia dvojmesačnej výpovednej lehoty a antidatoval dátum prevzatia
28.2.2005. Napriek tomu žalovaný trval na skončení pracovného pomeru po uplynutí
výpovednej doby k 30.4.2005. Až dňa 4.3.2005 žalovaný súhlasil s ukončením pracovného
pomeru dohodou k 28.2.2005. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Zákonník práce
garantuje zamestnancovi nárok na poskytnutie odstupného len za predpokladu, že
zamestnanec súhlasí so skončením pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1
písm. a/ až c/ Zákonníka práce pred začatím plynutia výpovednej doby. Nakoľko žalovaný
skončenie pracovného pomeru žalobcovi pred začatím plynutia výpovednej lehoty nenavrhol,
povinnosť na zaplatenie odstupného mu nevznikla. Naviac ani prejav vôle žalobcu a to jeho
súhlas so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby sa žalobcovi
nepodarilo doručiť žalovanému pred tým, ako mu dňa 1.3.2005 začala plynúť výpovedná
doba. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 25. marca 2008, sp. zn. 9 Co 36/2008, rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak že, žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi 35.472,80 Sk do troch dní od právoplatnosti. Potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti trov konania štátu. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania 7 472,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že ak sa
zamestnanec stane pre zamestnávateľa nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov
so zámerom zvýšiť efektívnosť práce alebo vzhľadom na iné cieľom organizačné zmeny, má
zamestnávateľ právo pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru. Pracovný pomer potom
v zmysle § 59 Zákonníka práce možno skončiť buď dohodou alebo výpoveďou. Pracovník,
ktorého sa organizačná zmena dotýka, má byť zamestnávateľom o nej informovaný a má
možnosť predtým, ako zamestnávateľ rozhodne o výpovedi, skončiť pracovný pomer
dohodou, inak má zamestnávateľ právo využiť ustanovenie § 59 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce a skončiť pracovný pomer výpoveďou. O taký prípad sa jednalo v súdenej veci.
Žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, a keďže medzi účastníkmi nedošlo k dohode
o skončení tohto pracovného pomeru, žalovaný dňa 24.2.2005 rozhodol o jeho skončení
výpoveďou, ktorú výpoveď doručil žalobcovi dňa 28.2.2005. Žalobca sa ešte tohto dňa
po porade s právnikom rozhodol, že so skončením pracovného pomeru súhlasí. Preto
vypracoval svoje písomné stanovisko k výpovedi zo dňa 28.2.2005 a oznámil žalovanému, že
v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce žiada o rozviazanie pracovného pomeru dohodou
v zmysle § 60 Zákonníka práce ku dňu 28.2.2005 z dôvodu nadbytočnosti. Uplatnil si súčasne
právo na odstupné. Podľa odvolacieho súdu z prejavu vôle žalobcu zo dňa 28.2.2005
jednoznačne vyplývalo, že žalobca v tomto písomnom úkone prejavil súhlas s výpovedným
dôvodom, prejavil súhlas s tým, že pre žalovaného sa stal nadbytočný a preto s výpovedným
dôvodom súhlasil a žiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou. K tomuto prejavu vôle
došlo až potom, ako mu bola doručená výpoveď zo strany žalovaného. Pokiaľ súd prvého
stupňa uviedol, že súhlas so skončením pracovného pomeru mal v tomto prípade vyjsť
od zamestnávateľa a nie od zamestnanca, s týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil.
Poukázal na ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka práce v znení do 31.3.2005, podľa ktorého
nárok na odstupné patrí tomu zamestnancovi, ktorý súhlasí so skončením pracovného pomeru
a to pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/
Zákonníka práce. Toto zákonné ustanovenie dávalo zamestnancovi právo zvážiť jeho ďalšie
zotrvanie v organizácii, keď bolo rozhodnuté o tom, že sa stal pre zamestnávateľa
nadbytočným. Takúto možnosť mal zamestnanec od okamihu, kedy sa o svojej nadbytočnosti
pre organizáciu dozvedel, až do okamihu, než začala plynúť výpovedná doba vedúca
ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu organizačnej zmeny pre nadbytočnosť. K dohode
o skončení pracovného pomeru, ktorú v takomto prípade mal právo iniciovať zamestnanec,
musí dôjsť v rozhodnom období, ktorým je okamih od vtedy, ako sa zamestnanec stal
nadbytočným do času, než nezačne plynúť výpovedná doba. Už dňa 24.2.2005 žalovaný
rozhodol o skončení pracovného pomeru výpoveďou, ktorú žalobcovi doručil dňa 28.2.2008,
preto mal žalobca možnosť prejaviť svoj súhlas s takýmto skončením pracovného pomeru len
do 1.3.2005. Zo strany žalobcu k tomuto prejavu vôle došlo, keďže dňa 28.2.2005
so skončením pracovného pomeru z dôvodu jeho nadbytočnosti prejavil písomný súhlas.
V tom čase už bolo rozhodnuté o skončení jeho pracovného pomeru výpoveďou, výpoveď mu
bola účinne doručená a on prejavil voči zamestnávateľovi vôľu skončiť pracovný pomer
z dôvodov daných zamestnávateľom. Preto v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce, keďže
žalobca prejavil súhlas so skončením pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, a to ešte
pred začatím plynutia výpovednej doby, má právo na odstupné. V danom prípade v rozsahu
dvoch mesiacov. Výklad ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce uskutočnený súdom prvého
stupňa bol podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny, nevyplýval z gramatického ani
logického výkladu tohto ustanovenia, pretože k skončeniu pracovného pomeru dohodou
s nárokom na odstupné môže dôjsť do začatia plynutia výpovednej lehoty, k čomu v danom
prípade došlo. Zákonodarca nevyžadoval, aby návrh na uzavretie dohody v takomto prípade
vyšiel od zamestnávateľa, práve naopak, takýto návrh má právo podať zamestnanec a to i
za stavu, keď už bolo rozhodnuté o skončení jeho pracovného pomeru výpoveďou, pretože
ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka druhá veta, takéto právo zamestnanca výslovne zakotvuje
oproti stanovenej povinnosti zamestnávateľa takejto žiadosti vyhovieť. Preto nesúhlas
žalovaného so skončením pracovného pomeru dohodou nebol právne účinný, a nebolo
potrebné naň prihliadnuť. V konaní vznikli pochybnosti o tom, či prejav vôle žalobcu skončiť
pracovný pomer ku dňu 28.2.2005 z dôvodu nadbytočnosti dohodou bol doručený
do dispozície žalovaného ešte pred začatím plynutia výpovednej doby, t.j. do 1.3.2005. Medzi
účastníkmi nebolo sporné, že dňa 28.2.2005 potom, ako žalovaný žalobcovi doručil výpoveď
z pracovného pomeru, žalovaný z pracoviska odišiel. Žalobca sa ešte toho dňa rozhodol tak,
že súhlasí so skončením pracovného pomeru, pokúšal sa doručiť svoju žiadosť o skončenie
pracovného pomeru dohodou ešte toho dňa, t.j. pred začatím plynutia výpovednej doby, čo sa
mu však nepodarilo, pretože žalovaný sa napriek prísľubu na pracovisko nevrátil. Odvolací
súd mal za preukázané, že žalovaný, ktorý podnikal ako živnostník bol malou prevádzkou,
a pracovníka splnomocneného na preberanie písomností nemal, písomnosti sa doručovali len
jemu osobne do vlastných rúk, a to priamo na pracovisko, prípadne poštou. Pracovníčka V.
M., ktorá sa v poobedňajších hodinách kritického dňa na pracovisku nachádzala, nebola
oprávnená preberať pre žalovaného zásielky. O tom, že žalobca ho so svojim právnikom čaká
na pracovisku žalovaný vedel a i keď prisľúbil, že sa na pracovisko vráti,
z dôvodu zaneprázdnenosti sa mu to nepodarilo. Písomnosť prevzal v skutočnosti až dňa
1.3.2005, i keď na ňu napísal dátum prevzatia 28.2.2005. V danom prípade odvolací súd
vychádzal z toho, že žalobca uskutočnil všetky potrebné kroky k tomu, aby svoj prejav vôle –
súhlas so skončením pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti ku dňu 28.2.2005 doručil
žalovanému. Jedine žalovaný bol oprávnený prijať túto písomnosť. Pokiaľ by žalobca
pristúpil k doručovaniu tejto písomnosti poštou, nepodarilo by sa ju doručiť žalovanému pred
začatím plynutia výpovednej doby, preto osobné doručenie písomnosti do rúk žalovanému
bolo jediným možným spôsobom, ako dosiahnuť skončenie pracovného pomeru ku dňu
28.2.2008. Žalovaný vedel o tom, že žalobca ho na pracovisku, resp. v sídle spoločnosti čaká,
prisľúbil, že sa vráti, že sa dostaví. Nesplnomocnil prípadne prítomnú pracovníčku V. M., aby
písomnosť za neho od žalobcu prevzala, na pracovisko sa nevrátil, čím zmaril možnosť
doručenia písomnosti od žalobcu. Písomnosť však prevzal nasledujúceho dňa a sám vlastne
osvedčil účinky doručenia dňom 28.2.2005, keď tento dátum uviedol na žiadosti žalobcu ako
deň jej prevzatia. Preto odvolací súd vychádzal z toho, že k doručeniu písomnosti žalobcu
žalovanému došlo ešte dňa 28.2.2005 a to v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 Zákonníka
práce v znení do 31.3.2005 a preto ku skončeniu pracovného pomeru dohodou z dôvodu
nadbytočnosti medzi účastníkmi došlo dňom 28.2.2005, t.j. pred začatím plynutia výpovednej
doby v trvaní dvoch mesiacov. Sám žalovaný v ďalšom období bol uzrozumený s tým, že
pracovný pomer medzi účastníkmi takto skončil. Všetky k skončeniu pracovného pomeru sa
vzťahujúce doklady vyhotovil žalobcovi ku dňu 28.2.2005 a tento postup odvolací súd
považoval za správny a v súlade s ustanovením § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd za
týchto okolností nemal pochybnosti o tom, že žalobcovi vznikol nárok na odstupné za dva
mesiace a preto v súlade s ustanovením § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi odstupné za dva mesiace v zmysle výpočtu
zárobku žalobcu podľa § 134 Zákonníka práce, ktorý uskutočnila pracovníčka žalovaného V.
M.. Žalobcov priemerný mesačný zárobok predstavoval 17 736,40 Sk. O trovách konania
odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodňoval podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože smerovala proti
výrokom napadnutého rozhodnutia v rozsahu výrokov, ktorými odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil v napadnutej zamietajúcej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 35 472,80 Sk do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 7 472,-- Sk do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadal v napadnutých častiach rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že konanie pred odvolacím súdom bolo
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď odvolací
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že odvolací súd
nesprávne vyložil ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru, vznik nároku
na odstupné je viazaný na súhlas zamestnanca so skončením pracovného pomeru pred začatím
výpovednej doby, z čoho vyplýva, že skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia
výpovednej doby musí najskôr navrhnúť zamestnancovi zamestnávateľ a zamestnanec môže,
ale nemusí, s takýmto návrhom súhlasiť. Poukázal na to, že Zákonník práce neupravuje pojmy
ako návrh a súhlas, a preto je potrebné na ich výklad použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka. V tomto smere aj ustanovenie o povinnosti zamestnávateľa súhlasiť so žiadosťou
zamestnanca o skončenie pracovného pomeru (§ 76 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce) je
podľa názoru žalovaného v rozpore s § 2 Občianskeho zákonníka a môže byť v rozpore
i s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý uvádza, že ľudia sú slobodní a rovní
v dôstojnosti a právach. Inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
videl žalovaný v tom, že odvolací súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že
k doručeniu žiadosti o skončenie pracovného pomeru došlo ešte dňa 28.2.2005, keď
nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, že žalovaný svojím konaním zmaril doručenie
písomnosti.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady
uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že
by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo
prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore
uvedených vád v konaní nezistil a dovolateľ ich ani nenamietal.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
V predmetnej veci sa odvolací súd zaoberal nárokom žalobcu na odstupné
po skončení pracovného pomeru dohodou, t.j. bolo treba vychádzať z aplikácie § 76 ods. 2
Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 28.2.2005 (zákon č. 311/2002 Z.z. v znení novely
č. 210/2003, ďalej len „Zákonníka práce“), kedy reálne jeho pracovný pomer skončil.
Zákonná úprava odstupného v § 76 ods. 1, 2 Zákonníka práce bola nasledovná:
(1) Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer
skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/.
(2) Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej
dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného
pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/
až c/; zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné
v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu.
Ak zamestnanec požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto
žiadosti vyhovieť.
Kým podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce bolo poskytnutie odstupného na vôli
zamestnávateľa („môže“), pri skončení pracovného pomeru dohodou z organizačných
dôvodov musí zamestnávateľ odstupné vo výške závislej od dĺžky pracovného pomeru
poskytnúť („patrí odstupné“). Práve z dôvodu, aby bola vylúčená ľubovôľa zamestnávateľa,
či dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrie, došlo s účinnosťou zákona
č. 210/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Zákonník práce (od 1. júla 2003) k zmene
ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý ukladá zamestnávateľovi žiadosti
zamestnanca o skončenie pracovného pomeru pred začiatkom plynutia výpovednej doby
vyhovieť. Posledná veta tohto ustanovenia vlastne nahrádzala vôľu zamestnávateľa
pri uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru.
Dovolací súd preto považoval za nesprávny záver dovolateľa, že len zamestnávateľ
môže navrhnúť skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti a zamestnanec môže,
ale nemusí takýto návrh prijať. Takýto názor je v rozpore so znením § 76 ods. 2 Zákonníka
práce, účinného v čase skončenia pracovného pomeru účastníkov. Námietka dovolateľa
ohľadom rozporu uvedeného ustanovenia Zákonníka práce s Občianskym zákonníkom je
v danom prípade nesprávna, pretože i keď Zákonník práce uvádza, že ak nie je v Zákonníku
práce uvedené inak, vzťahuje sa na právne vzťahy Občiansky zákonník, avšak nie ako
výkladové pravidlo pri výklade jasne daného obsahu konkrétnych ustanovení, ako je to
v prípade § 76 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý presne uvádza práva a povinnosti oboch
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska skončenia pracovného pomeru a nárokov
z toho vyplývajúcich (odstupné). Ani „ústavná„ úvaha dovolateľa o slobode a rovnosti práv
a povinností ľudí, v danom prípade neobstojí z hľadiska jasne vymedzených špecifických
pracovnoprávnych vzťahov, upravených na to príslušnou právnou normou a to Zákonníkom
práce.
V zmysle § 60 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú
na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. V tomto
smere je podstatný deň, ku ktorému sa dohodli zamestnávateľ a zamestnanec na skončení
pracovného pomeru, a dohoda o skončení pracovného pomeru nie je neplatný právny úkon,
i keď sa uzavrie spätne, t.j. účastníci ju podpíšu i po dni, na ktorom sa dohodli, že je dňom
skončenia pracovného pomeru. V tomto smere je potom irelevantná námietka, že návrh
na uzavretie dohody ku dňu 28.2.2005, t.j. k dátumu, kedy mal byť pracovný pomer
skončený, bol doručený žalovanému až dňa 1.3.2005 (ako aj skutočnosť, ktorú si vyhodnotil
odvolací súd ako zmarenie doručenia). Podstatná z tohto hľadiska je vôľa žalobcu ukončiť
pracovný pomer dohodou a to z dôvodu organizačných zmien (§ 60 ods. 2 Zákonníka práce)
ku dňu 28.2.2005 a tomu nadväzujúca povinnosť žalovaného takýto návrh na uzavretie
dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle § 76 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce,
prijať. Ako vyplynulo z dokazovania, žalovaný takýto návrh prijal a sám na jeho prijatí
vyznačil i dátum 28.2.2005 (viď odpoveď na žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru
dohodou zo strany žalovaného zo dňa 4.3.2005, v ktorom žalovaný uvádza, že vyhovel
žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou a pracovný pomer skončil ku dňu
28.2.2005, č.l. 6 spisu). Všetky ostatné „odkazy“ žalovaného na ustanovenia Občianskeho
zákonníka, sú v danom prípade právne irelevantné.
Správne preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na odstupné
po skočení pracovného pomeru za dva mesiace (§ 76 ods. 2 Zákonníka práce), keď výška
mesačného zárobku nebola medzi účastníkmi sporná a preto zaviazal žalovaného
na zaplatenie uplatnenej sumy titulom odstupného, ktoré žalobcovi pri skončení pracovného
pomeru dohodou v danom prípade patrilo.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská