Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/50/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., a JUDr. Marianny

Reiffovej, v právnej veci žalobkyne A. F. bytom v O., zastúpenej Mgr. G., advokátom v G.,

proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29.augusta č.8,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 3. novembra 2008 číslo 322-5349-GC-

04/2007, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,

č.k. -40, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,

č.k. -40, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 31. marca 2009, č.k. -40 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia z 3. novembra 2008 číslo 322-

(ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne

a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový

správny orgán“) číslo 700-0440024507/07-14 z 23.júla 2007 podľa ktorého povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

(ďalej len „poistenie“) žalobkyni podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 16.februára 2007 nevzniklo. Krajský súd dospel

k záveru, že pre ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok

a jeho predpisy o povinnom poistení, i keď trval jej pracovný pomer so zamestnávateľom M.,

s.r.o., so sídlom K., Slovenská republika a keď pracovala v užívateľskej organizácii v

Maďarskej republike. Dôvody pre trvanie povinného poistenia neexistovali, preto rozhodnutie

žalovanej považoval za vecne správne. Súd prvého stupňa neúspešnej žalobkyni náhradu trov

konania nepriznal.

Vo včas podanom odvolaní žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Namietala, že rozsudok súdu je vecne nesprávny, lebo podmienku vzniku poistného pomeru

na území Slovenskej republiky splňuje. Na základe platne uzatvorenej zmluvy bola

zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon

riadiacich činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje spoločnosť na

uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania zdôraznila, že spoločnosť M., s.r.o.

zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku

v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov

zamestnávala na základe dohody o vykonaní práce. Namietala, že „Kódex dobrej praxe“,

a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, ktorý bol podkladom pre

rozhodnutie súdu nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené

ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000, preto dôvod zániku

poistenia nebol daný.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.

Uviedla, že podmienky vyslania, upravuje článok 14(1)(a) nariadenia Rady(EHS) č.1408/71

zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby

samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva

a realizuje ho rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne

zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, tak, že zamestnávateľ musí

podmienky vyslania spĺňať ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť

splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej

únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie,

a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia.

Možnosť vysielania sa preto má obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú

významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností,

či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol

založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia

v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného

zamestnávania by mohla úspešne poukázať na inštitút vyslania len v prípade existencie

podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na

výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však uvedená

spoločnosť nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.

Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie

a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú

významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré

vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu,

ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako

zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely

sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods.1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola žalovaná

nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená skutočnosť však

nemá vplyv na posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase

vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.

Žalovaná tiež uviedla, že článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až

16. Podľa neho dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady

určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13

až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou

formou bude táto spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená.

S výsledkami rokovania medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol

zamestnávateľ žalobkyne oboznámený viac razy, bol upozornený na povinnosť postupovať

v súlade s nariadením a mal dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením

prihlásil svojich zamestnancov do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni

výnimka podľa článku 17 udelená nebola, čo vyplýva aj z listu Ministerstva práce, sociálnych

vecí a rodiny Slovenskej republiky zo 7. septembra 2006 číslo 17720/06-1/72(24855/06),

preto sa na ňu od 29. januára 2007 nevzťahovali predpisy Slovenskej republiky o sociálnom

poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

Podľa II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo uplatňovania právnych predpisov toho štátu, v ktorom sa

vykonáva práca (činnosť). Toto pravidlo určovania právnych predpisov, ktoré treba použiť

platí automaticky, pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Len vtedy, ak osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre

ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu,

aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého

členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov

a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

(viď článok 14 ods.1 písm. a) a článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia).

Aj podľa záverov odvolacieho súdu platí, že v prípade, ak užívateľský zamestnávateľ

má sídlo na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa

podmienky pre vyslanie zamestnanca len vtedy, ak existujú po podstatné znaky pre vyslanie

a je vylúčené, aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných

členských štátov. Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať

podnik, ktorý bol založený v členskom štáte, a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného

členského štátu a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom

členskom štáte. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať

ministerstvo. Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako

príslušného štátneho orgánu a do jej právomoci patrí len oprávnenie len vystaviť potvrdenie

o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102) na základe udelenej konkrétnej

výnimky (meno, doba vyslania).

Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou MENTOR, s.r.o., Senný

trh 18, Komárno, Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) 16. februára 2007

pracovnú zmluvu o vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú, s určením dátumu vzniku

pracovného pomeru v ten istý deň a súčasne uzavrela zmluvu o dočasnom pridelení na výkon

práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. Kft., T., Maďarská republika na čas

od 16.februára 2007 do 15. februuára 2008 s určeným druhom práce „operátor“ a s miestom

výkonu práce H-42942 N., Á., Maďarská republika. Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra

dočasného zamestnávania M., s.r.o. so sídlom na území Slovenskej republiky.

Činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonáva Agentúra dočasného

zamestnávania M., s.r.o. na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny

z 28.februára 2006 č.:AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Zamestnávateľ žalobkyne ako agentúra dočasného zamestnávania, ju od 29.januára

2007 vyslal na výkon práce pre zamestnávateľa N. H. Kft. so sídlom v Maďarskej republike.

Od uvedeného dňa sa na žalobkyňu vzťahovali maďarské právne predpisy, lebo podľa článku

17 nariadenia č. 1408/71 nepodliehala udelenej výnimke a nevzťahoval sa na ňu vystavený

formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme

sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšej žiadosti zamestnávateľa

o udelenie výnimky nebolo vyhovené, vzťahovalo sa na žalobkyňu pravidlo uplatnenia

právnych predpisov štátu, v ktorom vykonávala prácu.

Nemožno ponechať bez povšimnutia, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie

článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom

a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,

možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej

zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou

pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom

a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady

EHS č. 1408/71 sa vzťahuje iba na tie podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné

ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovalo zamestnávateľa

žalobkyne o skutočnosti, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné

orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali

spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie

výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami

dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka

2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobkyne v období

od februára 2006 vysielal do iného členského štátu (do Maďarskej republiky) svojich

zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E. S., E., pričom v tom istom období zamestnával

5-6 zamestnancov mesačne v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku, na

upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe

dohody o vykonaní práce. Z vyhlásenia konateľa spoločnosti M., s.r.o, v uvedenom období

spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na území Slovenskej republiky .

V konaní bolo preto potrebné posúdiť, či za takýchto okolností bola žalobkyňa

s účinnosťou od 16. februára 2007 do 15. februára 2008 na území Slovenskej republiky

povinne poistená v nezamestnanosti, či bola povinne nemocensky a dôchodkovo poistená

alebo či jej poistenie na tomto území zaniklo.

Súhlas vysielať zamestnancov do Maďarska mal zamestnávateľ žalobkyne na základe

dohody z 22.júna 2006 iba do 30.októbra 2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady

EHS č.1408/71 z uplatňovania inštitútu vyslania mu na ďalšie obdobie pre žalobkyňu nebola

udelená. Dňom 16. februára 2007 preto žalobkyni nevzniklo v Slovenskej republike povinné

nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom

poistení a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na ňu po tomto termíne

vzťahovali právne predpisy Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo

vykonávala činnosť zamestnankyne len na území Maďarskej republiky.

Podľa I. hlavy článku 1 (10) (15) (a)(i) nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/ zákona

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická osoba

v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov

z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky

so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom

štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním

dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je

usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že

dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov,

ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej

republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,

môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované

týmto podnikom.

Nemožno zohľadniť námietku žalobkyne, že podmienka splnenia minimálneho počtu

zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere k celkovému počtu

zamestnancov nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nenaplnenie uvedeného

pomeru nemohla žalovaná použiť ako dôvod odmietnutia použitia slovenského práva na jej

poistné pomery. Hoci takýto percentuálny pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym

všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie

č.181 z 13.decembra 2000, nemožno súhlasiť s názorom, že žalovaná ho svojvoľne určila

v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, podmienka

vykonávania činnosti na území Slovenskej republiky vo významnom rozsahu je upravená

záväzným spôsobom. Výklad tohto pojmu patrí žalovanej ako správnemu orgánu, ktorý

ho posudzuje v rámci voľnej úvahy.

Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že určenie kritéria

25 % obratu na území Slovenskej republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj kritéria 25 %

zamestnancov na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom

prípade je vecou voľnej úvahy správneho orgánu, ktoré nevybočilo z rámca povolenej

správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva

významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by

zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej

republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území Slovenskej

republiky.

Aj odvolací súd mal však zistil, že zamestnávateľ žalobkyne na výkon práce

u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho

zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z administratívnych spisov rovnako vyplýva, že žalovaná sa zaoberala nielen

zisťovaním počtu zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne

skúmala aj výšku obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na

území Slovenskej republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ

žalobkyne na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-6 administratívnych pracovníkov

a jedného upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca. Záver

žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky ani

žalobkyňa nespochybňovala.

Tvrdenie žalovanej, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného zamestnávania)

na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho zamestnanca preto nebolo

hodnoverným spôsobom spochybnené.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa tieto osoby sa podľa I. hlavy článku 1(a)(i) nariadenia

v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za

zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej

aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať.

Odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka

práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne.

Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobkyni bez toho, aby mala udelenú výnimku podľa článku 17 (9)

nariadenia, t.j. dňom 16.februára 2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom

poistení.

Hoci žalobkyňa poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 11.decembra 2007 č.k.7Sžo/68/2007, treba uviesť, že jeho predmetom bolo rozhodnutie

vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského

súdu podľa v spojení s a potvrdil.

Žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, preto jej súd náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal ( v spojení s ).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová