Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e69/368699.454dbf.pdf
PDF · 131.13 KB
No categories available
7Sžso/50/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/50/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., a JUDr. Marianny
Reiffovej, v právnej veci žalobkyne A. F. bytom v O., zastúpenej Mgr. G., advokátom v G.,
proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29.augusta č.8,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 3. novembra 2008 číslo 322-5349-GC-
04/2007, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,
č.k. 15S/35/2008-40, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,
č.k. 15S/35/2008-40, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 31. marca 2009, č.k. 15S/35/2008-40 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia z 3. novembra 2008 číslo 322-
5349-GC-04/2007 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne
a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) číslo 700-0440024507/07-14 z 23.júla 2007 podľa ktorého povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
(ďalej len „poistenie“) žalobkyni podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1
zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 16.februára 2007 nevzniklo. Krajský súd dospel
k záveru, že pre ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok
a jeho predpisy o povinnom poistení, i keď trval jej pracovný pomer so zamestnávateľom M.,
s.r.o., so sídlom K., Slovenská republika a keď pracovala v užívateľskej organizácii v
Maďarskej republike. Dôvody pre trvanie povinného poistenia neexistovali, preto rozhodnutie
žalovanej považoval za vecne správne. Súd prvého stupňa neúspešnej žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal.
Vo včas podanom odvolaní žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
Namietala, že rozsudok súdu je vecne nesprávny, lebo podmienku vzniku poistného pomeru
na území Slovenskej republiky splňuje. Na základe platne uzatvorenej zmluvy bola
zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon
riadiacich činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje spoločnosť na
uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania zdôraznila, že spoločnosť M., s.r.o.
zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku
v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov
zamestnávala na základe dohody o vykonaní práce. Namietala, že „Kódex dobrej praxe“,
a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, ktorý bol podkladom pre
rozhodnutie súdu nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené
ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000, preto dôvod zániku
poistenia nebol daný.
Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Uviedla, že podmienky vyslania, upravuje článok 14(1)(a) nariadenia Rady(EHS) č.1408/71
zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby
samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva
a realizuje ho rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, tak, že zamestnávateľ musí
podmienky vyslania spĺňať ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť
splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej
únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie,
a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia.
Možnosť vysielania sa preto má obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností,
či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol
založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia
v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného
zamestnávania by mohla úspešne poukázať na inštitút vyslania len v prípade existencie
podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na
výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však uvedená
spoločnosť nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu,
ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako
zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely
sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods.1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola žalovaná
nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená skutočnosť však
nemá vplyv na posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase
vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.
Žalovaná tiež uviedla, že článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až
16. Podľa neho dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady
určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13
až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou
formou bude táto spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená.
S výsledkami rokovania medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol
zamestnávateľ žalobkyne oboznámený viac razy, bol upozornený na povinnosť postupovať
v súlade s nariadením a mal dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením
prihlásil svojich zamestnancov do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni
výnimka podľa článku 17 udelená nebola, čo vyplýva aj z listu Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky zo 7. septembra 2006 číslo 17720/06-1/72(24855/06),
preto sa na ňu od 29. januára 2007 nevzťahovali predpisy Slovenskej republiky o sociálnom
poistení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
Podľa II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo uplatňovania právnych predpisov toho štátu, v ktorom sa
vykonáva práca (činnosť). Toto pravidlo určovania právnych predpisov, ktoré treba použiť
platí automaticky, pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Len vtedy, ak osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre
ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu,
aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého
členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov
a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
(viď článok 14 ods.1 písm. a) a článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia).
Aj podľa záverov odvolacieho súdu platí, že v prípade, ak užívateľský zamestnávateľ
má sídlo na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa
podmienky pre vyslanie zamestnanca len vtedy, ak existujú po podstatné znaky pre vyslanie
a je vylúčené, aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných
členských štátov. Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať
podnik, ktorý bol založený v členskom štáte, a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného
členského štátu a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom
členskom štáte. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať
ministerstvo. Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako
príslušného štátneho orgánu a do jej právomoci patrí len oprávnenie len vystaviť potvrdenie
o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102) na základe udelenej konkrétnej
výnimky (meno, doba vyslania).
Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou MENTOR, s.r.o., Senný
trh 18, Komárno, Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) 16. februára 2007
pracovnú zmluvu o vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú, s určením dátumu vzniku
pracovného pomeru v ten istý deň a súčasne uzavrela zmluvu o dočasnom pridelení na výkon
práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. Kft., T., Maďarská republika na čas
od 16.februára 2007 do 15. februuára 2008 s určeným druhom práce „operátor“ a s miestom
výkonu práce H-42942 N., Á., Maďarská republika. Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra
dočasného zamestnávania M., s.r.o. so sídlom na území Slovenskej republiky.
Činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonáva Agentúra dočasného
zamestnávania M., s.r.o. na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
z 28.februára 2006 č.:AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Zamestnávateľ žalobkyne ako agentúra dočasného zamestnávania, ju od 29.januára
2007 vyslal na výkon práce pre zamestnávateľa N. H. Kft. so sídlom v Maďarskej republike.
Od uvedeného dňa sa na žalobkyňu vzťahovali maďarské právne predpisy, lebo podľa článku
17 nariadenia č. 1408/71 nepodliehala udelenej výnimke a nevzťahoval sa na ňu vystavený
formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme
sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšej žiadosti zamestnávateľa
o udelenie výnimky nebolo vyhovené, vzťahovalo sa na žalobkyňu pravidlo uplatnenia
právnych predpisov štátu, v ktorom vykonávala prácu.
Nemožno ponechať bez povšimnutia, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie
článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom
a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,
možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou
pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom
a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady
EHS č. 1408/71 sa vzťahuje iba na tie podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovalo zamestnávateľa
žalobkyne o skutočnosti, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné
orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali
spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie
výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami
dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka
2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobkyne v období
od februára 2006 vysielal do iného členského štátu (do Maďarskej republiky) svojich
zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E. S., E., pričom v tom istom období zamestnával
5-6 zamestnancov mesačne v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku, na
upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe
dohody o vykonaní práce. Z vyhlásenia konateľa spoločnosti M., s.r.o, v uvedenom období
spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na území Slovenskej republiky .
V konaní bolo preto potrebné posúdiť, či za takýchto okolností bola žalobkyňa
s účinnosťou od 16. februára 2007 do 15. februára 2008 na území Slovenskej republiky
povinne poistená v nezamestnanosti, či bola povinne nemocensky a dôchodkovo poistená
alebo či jej poistenie na tomto území zaniklo.
Súhlas vysielať zamestnancov do Maďarska mal zamestnávateľ žalobkyne na základe
dohody z 22.júna 2006 iba do 30.októbra 2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady
EHS č.1408/71 z uplatňovania inštitútu vyslania mu na ďalšie obdobie pre žalobkyňu nebola
udelená. Dňom 16. februára 2007 preto žalobkyni nevzniklo v Slovenskej republike povinné
nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom
poistení a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na ňu po tomto termíne
vzťahovali právne predpisy Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo
vykonávala činnosť zamestnankyne len na území Maďarskej republiky.
Podľa I. hlavy článku 1 (10) (15) (a)(i) nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/ zákona
o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická osoba
v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov
z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky
so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom
štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním
dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je
usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že
dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov,
ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej
republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované
týmto podnikom.
Nemožno zohľadniť námietku žalobkyne, že podmienka splnenia minimálneho počtu
zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere k celkovému počtu
zamestnancov nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nenaplnenie uvedeného
pomeru nemohla žalovaná použiť ako dôvod odmietnutia použitia slovenského práva na jej
poistné pomery. Hoci takýto percentuálny pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym
všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie
č.181 z 13.decembra 2000, nemožno súhlasiť s názorom, že žalovaná ho svojvoľne určila
v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, podmienka
vykonávania činnosti na území Slovenskej republiky vo významnom rozsahu je upravená
záväzným spôsobom. Výklad tohto pojmu patrí žalovanej ako správnemu orgánu, ktorý
ho posudzuje v rámci voľnej úvahy.
Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že určenie kritéria
25 % obratu na území Slovenskej republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj kritéria 25 %
zamestnancov na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom
prípade je vecou voľnej úvahy správneho orgánu, ktoré nevybočilo z rámca povolenej
správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva
významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by
zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej
republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území Slovenskej
republiky.
Aj odvolací súd mal však zistil, že zamestnávateľ žalobkyne na výkon práce
u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho
zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z administratívnych spisov rovnako vyplýva, že žalovaná sa zaoberala nielen
zisťovaním počtu zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne
skúmala aj výšku obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ
žalobkyne na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-6 administratívnych pracovníkov
a jedného upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca. Záver
žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky ani
žalobkyňa nespochybňovala.
Tvrdenie žalovanej, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného zamestnávania)
na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho zamestnanca preto nebolo
hodnoverným spôsobom spochybnené.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce tieto osoby sa podľa I. hlavy článku 1(a)(i) nariadenia
v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za
zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej
aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať.
Odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka
práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne.
Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni bez toho, aby mala udelenú výnimku podľa článku 17 (9)
nariadenia, t.j. dňom 16.februára 2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom
poistení.
Hoci žalobkyňa poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2007 č.k.7Sžo/68/2007, treba uviesť, že jeho predmetom bolo rozhodnutie
vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods.3 v spojení s § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
Žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, preto jej súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal ( § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová