Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
98c/363217.90b7d6.pdf
PDF · 103.17 KB
No categories available
5Tost/24/2009
N a j v y š š í s ú d 5 Tost 24/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Tatiany Biednikovej
v trestnej veci proti obvinenému M. R. a spol. pre trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2,
§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005 prerokoval
na neverejnom zasadnutí konanom 25. marca 2010 v Bratislave sťažnosť matky obvineného
M. R. J. R. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 26. mája 2009, sp. zn.
9 To 249/1995 a rozhodol
t a k t o:
Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie s a z r u š u j e
a Krajskému súdu v Košiciach s a u k l a d á, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e:
Vyššie citovaným uznesením Krajský súd v Košiciach podľa § 81 ods. 5 Tr. por. zrušil
peňažnú záruku vo výške 6 638,78 Eur (200 000 Sk), ktorá bola zložená na depozitnom účte
Krajského súdu v Košiciach a podľa § 81 ods. 3 Tr. por. rozhodol, že peňažná záruka
vo výške 6 638,78 Eur pripadá štátu.
Toto uznesenie nadväzuje na predchádzajúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 19. mája 1995, č.k. 9 To 249/l995-83, ktorým podľa § 73a ods. 1 Tr. por., v znení účinnom
do 31. decembra 2005 bola prijatá peňažná záruka vo výške 200 000 Sk, zložená
J. R., matkou obvineného M. R.. Na základe tohto uznesenia bol menovaný dňa 19. mája
1995 prepustený z väzby na slobodu.
Krajský súd v Košiciach až po skončení trestného stíhania proti obvinenému
M. R. pre vyššie uvedený trestný čin vydierania rozhodol o predmetnej peňažnej záruke.
Konštatoval, že obvinený M. R. v čase, keď bolo proti nemu vznesené ďalšie obvinenie, v júli
1997, ušiel do zahraničia a striedavo sa zdržiaval v Taliansku, v Lichtenštajnskú, v Poľsku,
v Nemecku a Českej republike a takýmto spôsobom sa vyhýbal trestnému stíhaniu.
S poukazom na to, že obvinený sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska, neoznámil zmenu
miesta pobytu, dopustil sa inej trestnej činnosti, čím nesplnil primerané povinnosti
a nedodržal obmedzenia, ktoré sa mu uložili pri zložení peňažnej záruky z 19. mája 1995,
rozhodol, že peňažná záruka pripadne štátu.
Poznamenať treba, že proti uvedenému uzneseniu o zrušení peňažnej záruky
a jej pripadnutí štátu podal najprv sťažnosť obvinený M. R., ale jeho sťažnosť bola uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2009, sp. zn. 2 Tost 13/2009 podľa
§ 193 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zamietnutá, ako podaná neoprávnenou osobou, lebo oprávnenou
osobou, ktorej sa toto uznesenie priamo týkalo bola jeho matka J. R., ktorá zložila peňažnú
záruku za obvineného M. R..
Po doručení vyššie citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
matke obvineného M. R. J. R. podala J. R. prostredníctvom svojho splnomocnenca sťažnosť
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 26. mája 2009, sp. zn. 9 To 249/1995. V nej aj
uviedla, že nebola náležite poučená o možnosti podania opravného prostriedku proti tomuto
uzneseniu.
K podstate napadnutého uznesenia sa sťažovateľka vyjadrila v tom zmysle, že jej syn
bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, a tak aj jeho väzba bola nezákonná
a nemožno vysloviť prepadnutie peňažnej záruky v prospech štátu, ale táto mala byť vrátená
jej, lebo ona ju zložila. Preto navrhla zrušiť napadnuté uznesenie a peňažnú záruku vrátiť jej,
ako zložiteľke.
Je zrejmé, že sťažnosť matky obvineného by bola podaná oneskorene, ale ustanovenie
§ 193 ods. 2 Tr. por. nedovoľuje ako oneskorenú zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba
podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri
oznámení uznesenia.
Za nesprávne je treba považovať aj také poučenie, ktoré nie je dostatočne jasné
a zrozumiteľné v tom smere, kto proti nemu môže podať sťažnosť. V nadväznosti
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým rozhodol, že obvinený nie
je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti predmetnému uzneseniu krajského súdu,
je zrejmé, že matka obvineného sa mohla v dôsledku nedostatočného poučenia, že jedine ona,
okrem prokurátora, je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti, mylne domnievať, že takou
osobou je jej syn, o ktorého väzbu išlo, na nahradenie ktorej bola poskytnutá peňažná záruka.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade sťažnosti matky obvineného
podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ktorým bolo
podľa § 81 ods. 3 Tr. por., účinného od 1. januára 2006 rozhodnuté, že peňažná záruka
pripadá štátu ako aj konanie, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo. Najvyšší súd pritom zistil,
že sťažnosť matky obvineného, smerujúca proti výroku napadnutého uznesenia podľa § 81
ods. 3 Tr. por., je dôvodná.
V prvom rade treba podotknúť, že najvyšší súd postupoval podľa § 192 a nasl.
Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. len preto, že krajský súd použil ustanovenia § 81 ods. 5
a § 81 ods. 3 tohto Trestného poriadku, hoci správne mal použiť ustanovenia Trestného
poriadku účinného do 31. decembra 2005. Vyplýva to z ustanovenia § 564 ods. 4 Tr. por.
č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého vo veciach, v ktorých bola
podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd
podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému
rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje,
ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd.
Podľa § 564 ods. 5 Tr. por. č. 301/2005 Z. z. konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie
aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania
o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.
Keďže citované ustanovenia používajú pojem konanie, ktorý je vysvetlený v
§ 10 ods. 15 Tr. por., účinného od 1. januára 2006 a je ním konanie podľa Trestného poriadku
a nie trestné stíhanie, ktorým je úsek od začatia trestného stíhania do právoplatnosti rozsudku,
prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej
a podobné ustanovenie obsahoval aj § 12 ods. 11 Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov, potom aj po právoplatnom skončení trestného stíhania voči obvinenému
M. R. sa pri ďalších úkonoch spojených s rozhodovaním o väzbe,
resp. peňažnej záruke, ako náhrade za väzbu, malo postupovať podľa Trestného poriadku,
účinného do 31. decembra 2005. Tak bude musieť postupovať krajský súd v novom konaní
v predmetnej veci.
Krajský súd predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky len neúplnú časť
spisového materiálu, z ktorého, nebyť námietky vznesenej už v pôvodnej sťažnosti
obvineného a teraz v sťažnosti jeho matky, ani by nebolo možné zistiť kedy a ktorými
rozhodnutiami došlo k právoplatnému skončeniu trestného stíhania obvineného M. R. jeho
oslobodením spod obžaloby pre trestný čin uvedený v úvodnej vete tohto uznesenia.
Z kancelárskych pomôcok najvyššieho súdu a najmä jeho zberného spisu sp. zn. 1 To 61/2001
bolo zistené, že sa tak stalo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29. januára 2001,
sp. zn . 2 T 67/96, ktorým bol obvinený M. R. podľa § 226 písm. c/ Tr. por. oslobodený spod
skutku obžaloby kvalifikovaného ako spolupáchateľstvo trestného činu vydierania podľa § 9
ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 3. apríla 2002, sp. zn. 1 To 61/01, ktorým bolo podľa § 256 Tr. por.
odvolanie krajského prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu
zamietnuté.
S touto skutočnosťou sa krajský súd v napadnutom uznesení vôbec nevyrovnal.
Treba podotknúť, že v predmetnej veci krajský súd v čase trestného stíhania
obvineného M. R., potom čo mali nastať okolnosti uvedené vo vtedy platnom
a účinnom ustanovení § 73a ods. 3 písm. a/ Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov), podľa neho nepostupoval a v predmetnej veci ani nerobil úkony smerujúce
k vzatiu obvineného do väzby a to vydaniu príkazu na zatknutie, resp. medzinárodného
zatýkacieho rozkazu a konalo sa proti obvinenému ako proti ušlému.
Skutočnosti, ktoré v tej súvislosti uvádza krajský súd v napadnutom uznesení,
že Okresným súdom Košice I. bol dňa 11. júla 2001 pod sp. zn. 2 Ntv 86/01 v inej veci
vydaný na obvineného zatýkací rozkaz, na základe ktorého bolo 28. júla 2002 súdom Českej
republiky rozhodnuté o vzatí obvineného do vydávacej väzby a následne 16. apríla 2004 došlo
k vydaniu obvineného M. R. na trestné stíhanie do Slovenskej republiky v inej trestnej veci,
nastali až po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach z 29. januára 2001
o oslobodení obžalovaného spod obžaloby a niektoré až po právoplatnom skončení trestného
stíhania v tejto veci rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. apríla 2002,
sp. zn. 1 To 61/01. Pritom ešte treba zdôrazniť, že po 21. januári 2001, keď krajský súd
rozhodol o oslobodení obvineného M. R. spod obžaloby, odpadol aj dôvod jeho väzby
v ďalšom štádiu konania a tým aj opodstatnenosť peňažnej záruky, ktorá je viazaná
na existujúci dôvod väzby.
Ďalej treba poznamenať, že pokiaľ sa v napadnutom uznesení ako dôvod rozhodnutia
o pripadnutí peňažnej záruky štátu uvádza, že sa po tom, čo bol obvinený M. R.
na základe peňažnej záruky prepustený z väzby, dopustil inej trestnej činnosti, toto
konštatovanie nie je dosť dobre možné overiť iba na základe spisových značiek vyšetrovacích
spisov a dátumov o vznesení obvinenia, keď nie je z nich možné zistiť pre aké skutky bolo
vznesené obvinenie, najmä kedy sa tieto mali stať. S tým sa krajský súd v napadnutom
uznesení vôbec nevyrovnal.
Predovšetkým však treba zdôrazniť, že nezodpovedá účelu Trestného poriadku
vyjadrenom v § 1 Tr. por. (teraz účinného i predchádzajúceho účinného
do 31. decembra 2005) a zmyslu spravodlivosti, aby takmer po desiatich rokoch
od oslobodenia obžalovaného spod obžaloby sa rozhodlo, že peňažná záruka pripadá štátu.
Jej zmyslom totiž bolo nahradiť väzbu obvineného a postup, ktorý zvolil krajský súd, by mal
svoj význam a mohol byť eventuálne aj efektívny v čase keď sa viedlo trestné stíhanie proti
obvinenému a to ešte pred 29. januárom 2001, než krajský súd rozhodol o oslobodení
obžalovaného spod obžaloby.
V tom čase by prichádzalo do úvahy nie zrušenie záruky, teda výrok podľa vtedy
účinného § 73a ods. 4 Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ale výrok podľa
§ 73a ods. 3 písm. a/ vtedy účinného Trestného poriadku, pokiaľ by existovali dôvody väzby.
Zrušenie peňažnej záruky prichádzalo do úvahy len ak pominuli dôvody, ktoré viedli
k jej prijatiu. Tým bol niektorý z dôvodov väzby a ak by ten pominul, pominula
by aj opodstatnenosť peňažnej záruky a zároveň by neprichádzala do úvahy možnosť
rozhodnutia o jej pripadnutí štátu.
Na základe týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté
uznesenie a ukladá krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Jeho úlohou bude
vyrovnať sa s vyššie naznačenými skutočnosťami a rozhodnúť v súlade so zákonom.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 25. marca 2010
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu:
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Cerovská