Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
de5/376407.4991e5.pdf
PDF · 114.14 KB
No categories available
1Cdo/173/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 173/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky A. H., bývajúcej
v T., proti odporcovi M. H., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. M. M., advokátom
v N., o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletej M. H., narodenej X., zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v T., vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 5 C 44/2008,
o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 4. júna 2009 sp. zn. 7 Co
84/2009, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany (po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov
a o zverení maloletej M. H., narodenej X., do osobnej starostlivosti navrhovateľky na
dobu po rozvode manželstva a po následnom zrušení tohto rozhodnutia vo výroku
o výživnom a úprave styku) rozsudkom z 30. marca 2009 č.k. 5 C 44/2008-140 uložil
odporcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej M. mesačne sumou 230,-- EUR do rúk
matky od 22. augusta 2008. Zároveň rozhodol o povinnosti otca zaplatiť zročné výživné za
dobu od 22. augusta 2008 do 31. marca 2009 v sume 947,74 EUR do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. O styku otca s maloletou rozhodol tak, že ho ponechal
neobmedzený. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil v zmysle ustanovení § 24 ods. 1 a 4 a § 62 ods. 1 až 5 Zákona o rodine. Uviedol,
že manželstvo účastníkov bolo rozvedené a dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti
navrhovateľky rozsudkom zo 7. júla 2008 č.k. 5 C 44/2008-30, a po zrušení rozsudku vo
výroku o výživnom a o styku v prvom odvolacom konaní rozhodoval nanovo. Pri hodnotení
možností, schopností a majetkových pomerov navrhovateľky ako matky konštatoval, že
matka pracuje ako kuchárka a mesačne zarába 8 615,-- Sk (285,96 EUR). Spolu s dcérou býva
v byte u svojej matky, kde na domácnosť prispieva 99,58 EUR, platí tiež poplatok za ZRPŠ
33,19 EUR; otec jej platí výživné na dieťa v sume 100,-- EUR mesačne. Je nemajetná, dcére
platí za predškolské zariadenie poplatok 30,-- EUR mesačne, za krúžok angličtiny a tanečný
krúžok 33,-- EUR mesačne. Otec odišiel v máji 2006 pracovať do N., kde za rok 2007
v priemere mesačne zarobil 20 000,-- NOK (n. k.) brutto, pričom zo zárobku tvoria 38 %
dane, a teda mu zostane 13 033,-- NOK. Mesačne platí nájomné za byt v sume 3 000,-- NOK.
Dňa 27. júla 2008 sa mu narodil syn S.. Zobral si aj úver v sume 50 000,-- NOK
s minimálnou splátkou 1 450,-- NOK. Navyše spláca aj úver čerpaný za trvania manželstva
v sume 3 100,-- Sk (120,90 EUR) mesačne. Okrem toho platí leasing na osobný automobil
patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 6 150,-- Sk (204,-- EUR)
mesačne. Odporca v N. býva s nezamestnanou družkou a jej synom E., ktorí sú odkázaní na
jeho výživu. Jeho družka nepoberá žiadne dávky ani v N. a ani na Slovensku.
S navrhovateľkou mali počas manželstva “debety“ – navrhovateľka v sume 12 000,-- Sk,
ktorý splatil odporca, a odporca v sume 36 000,– Sk, z čoho je neuhradený zostatok 34 948,--
Sk (1 160,-- EUR), pričom spláca mesačné úroky po 502,-- Sk. Odporca uvádzal, že má
motorové vozidlo zn. M., ktoré je na Slovensku, a okrem výdavkov na splácanie úverov má
náklady na telefón a internet, na elektrinu 1 700,-- NOK, potraviny 5 000,-- NOK a dopravu
1 300,-- NOK. Súd prvého stupňa konštatoval, že zhruba štvrtina príjmu odporcu by mala
pripadnúť na výživu dvoch maloletých detí. Z tejto sumy by na maloletú M. mohol prispievať
primerane jeho zárobkovým možnostiam s prihliadnutím na vek a potreby dieťaťa 230,-- EUR
mesačne. Čo sa týka žiadosti odporcu, aby súd zaviazal navrhovateľku informovať otca
o zdravotnom stave dieťaťa, súd takúto povinnosť navrhovateľke neuložil; nemal ničím za
preukázané, že by mu matka neumožnila informovať sa o dieťati, resp. že by mu bránila
v jeho vzťahu s dieťaťom a že ho neinformovala o zdravotnom stave dieťaťa ako aj
o ostatných skutočnostiach. Keďže odporca sa dlhodobo zdržuje v zahraničí a nemôže presne
uviesť, kedy sa bude môcť dostaviť na stretnutie s dieťaťom, súd tento styk ponechal
neobmedzený. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 144 veta prvá O.s.p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 4. júna 2009 sp. zn.
7 Co 84/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o výživnom zmenil tak,
že odporcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej M. H. mesačne po 230,-- EUR
od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva dňa 22. augusta 2008 vždy do 15. dňa
príslušného mesiaca vopred tak, že sumu 130,-- EUR bude platiť do rúk navrhovateľky
a sumu 100,-- EUR bude poukazovať na osobný účet maloletej M., ktorý v jej prospech je
povinná zriadiť navrhovateľka do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v tej istej lehote je
povinná odporcovi oznámiť číslo účtu a peňažný ústav, v ktorom bol účet zriadený. Zročné
výživné za dobu od 22. augusta 2008 do 31. mája 2009 v sume 1 377,22 EUR zaviazal
odporcu zaplatiť tak, že 445,97 EUR je povinný zaplatiť v splátkach po 50,-- EUR mesačne
spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku do rúk navrhovateľky pod
hrozbou straty výhody splátok a 932,25 EUR je povinný poukázať do 1. októbra 2009 na
osobitný účet maloletej M., ktorý v jej prospech zriadi navrhovateľka. Účastníkom nepriznal
právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzajúc zo
skutkového stavu popísaného súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na
ktorý v podrobnostiach odkázal, dospel k záveru, že pomery otca umožňujú určiť jeho
vyživovaciu povinnosť v sume, o akej rozhodol súd prvého stupňa, a to aj pri odporcom
deklarovaných nutných životných nákladoch bez toho, aby tým došlo k ohrozeniu jeho výživy
ako aj výživy na neho zo zákona odkázaných osôb. Okrem toho odvolací súd v odôvodnení
rozsudku uviedol, že pokiaľ odporca o.i. poukazoval na to, že platí úvery čerpané spolu
s navrhovateľkou za trvania manželstva a že pre nedostatok peňazí leasingové splátky na
motorové vozidlo musia splácať jeho rodičia, tak v súvislosti s leasingovými splátkami
išlo o novú skutočnosť odporcom uvádzanú, keď pred prvostupňovým súdom tvrdil, že tieto
splátky platí priamo on. Rodičia maloletej majú v súčasnosti bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov vyporiadané na základe písomnej dohody z 22. apríla 2009, pričom podľa tejto
dohody odporcovi pripadlo právo na odkúpenie osobného motorového vozidla (predmetu
leasingu) a odporca na seba prebral záväzok splácať úvery s neplatenými zostatkami 1 832,--
EUR a 1 160,07 EUR S. S, a.s. Z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov si účastníci navzájom nič nevyplácajú. “Úvery, ktorých splácanie odporca prebral,
podľa tvrdenia navrhovateľky čerpali na opravu domu, ktorého vlastníkmi sú jeho rodičia.
Odporca toto jej tvrdenie v podstate nepopieral, čo nasvedčuje tomu, že uznáva, že
prostriedkami z úveru došlo k zhodnoteniu majetku jeho rodiny a že by si to mali vzájomne
finančne vysporiadať tak, aby na to odporca, majúci vyživovacie povinnosti voči maloletým
deťom, nedoplácal“. Odvolací súd však s ohľadom na výšku výživného 230,-- EUR aplikoval
ustanovenie § 63 ods. 3 Zákona o rodine. O podmienkach splatnosti zročného výživného
rozhodol podľa § 160 ods. 1 veta za bodkočiarkou, ods. 2 O.s.p. a o trovách konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 144 veta prvá O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p. zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Odvolaciemu súdu vytkol, že odporcu ani právneho zástupcu neoboznámil
so skutočnosťou, že navrhovateľka podala písomné vyjadrenie k odvolaniu, ani
so skutočnosťami v ňom uvedenými, hoci ich považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci
samej (určenie výšky výživného) nakoľko sa na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku
odvoláva. Týmto postupom odvolací súd odporcovi odňal možnosť konať pred súdom,
pretože odporca nemohol uplatniť svoju procesnú obranu a nemohol sa vyjadriť k dôkazným
prostriedkom, nakoľko nebol súdom oboznámený s jeho existenciou ani obsahom a o týchto
sa dozvedel až následne z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Ide o tvrdenia
navrhovateľky, resp. odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v súvislosti s platením
leasingových splátok a použitím prostriedkov z úverov čerpaných počas trvania manželstva
účastníkov, ktorú časť odôvodnenia rozsudku v dovolaní odcitoval (ide o časť odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu uvedeného v úvodzovkách vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia
– pozn. dovolacieho súdu). Tieto tvrdenia navrhovateľky sú nepravdivé a na preukázanie ich
nepravdivosti by odporca navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedkov – svojich rodičov, ako
aj iných osôb.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu, s odkazom na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom je (o.i.) uvedené : “... odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania otca
a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa prejednal vec na odvolacom
pojednávaní podľa § 214 ods. 1, 2 OSP zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov
a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je čo do určenej
výšky výživného správne a odvolanie v základe nie je opodstatnené“ navrhla dovolanie
zamietnuť.
Kolízny opatrovník dieťaťa sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý síce vykazuje znaky rozsudku v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., súčasne však
ide o rozhodnutie vo veci upravenej Zákonom o rodine (výživné), v ktorej ustanovenie § 238
ods. 4 O.s.p. dovolanie výslovne nepripúšťa, je nepochybné, že prípustnosť dovolania
odporcu z § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., pričom nezistil
existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú
poukazoval dovolateľ. Odporca tvrdí, že postupom odvolacieho súd mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože ako účastník konania nemohol uplatniť svoju procesnú obranu
a nemohol sa vyjadriť k vyjadreniu navrhovateľky k jeho odvolaniu, ako k dôkaznému
prostriedku, z ktorého vychádzal pri odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd, keďže
s existenciou tohto vyjadrenia a jeho obsahom nebol oboznámený najneskôr na pojednávaní
pred odvolacím súdom, ale dozvedel sa o ňom až z písomného vyhotovenia rozsudku
odvolacieho súdu.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle posledne citovaného ustanovenia
O.s.p. sa rozumie postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva,
ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na
uplatnenie ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť
predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci
v prípade odporcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto
rozhodnutia uvedené tvrdenie odporcu, o ktoré, aj s poukazom na rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/2001 a rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 6/98 a 5 Cdo 88/99, opiera prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nemožno v danom prípade považovať za odňatie možnosti účastníkovi
konať pred súdom. Ako totiž vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím
súdom zo 4. júna 2009 (č.l. 165 až 167 spisu), po podaní správy o doterajšom priebehu
konania predsedníčkou senátu v zmysle § 215 O.s.p. a po vyjadrení sa k veci splnomocneným
zástupcom odporcu, navrhovateľka, v rámci svojho prednesu, poukázala na obsah písomného
vyjadrenia k odvolaniu. Pritom splnomocnený zástupca odporcu nenamietal, že mu písomné
vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu nebolo doručené (čo skutočne nebolo), ani že jeho
obsah nepozná. Uvedené skutočnosti tak spochybňuje tvrdenie odporcu v dovolaní, že
o existencii samotného vyjadrenia navrhovateľky sa dozvedel až z písomného vyhotovenia
rozsudku odvolacieho súdu. Pre posúdenie otázky, či nedoručením tohto písomného
vyjadrenia k odvolaniu odporcovi, bola alebo nebola odporcovi postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom je však rozhodujúci fakt, či predmetné vyjadrenie bolo dôkazným
prostriedkom a či malo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V tejto súvislosti treba
uviesť, že zatiaľ, čo ustanovenie § 209a ods. 1 O.s.p. výslovne ukladá súdu prvého stupňa
v stanovených prípadoch bezodkladne doručiť odvolanie ostatným účastníkom a ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzvať súčasne účastníkov, aby sa k odvolaniu
vyjadrili, zákon v žiadnom ustanovení súdu neukladá, aby podané vyjadrenie k odvolaniu
doručil ostatným účastníkom (vedľajším účastníkom). Rovnopisy vyjadrení sa preto založia
do spisu; nič však súdu prvého stupňa nebráni, aby doručil rovnopisy vyjadrenia k odvolaniu
dotknutým subjektom v prípadoch, v ktorých to považuje z hľadiska ďalšieho priebehu
konania za vhodné a účelné. Tak by sa malo stať predovšetkým vtedy, keď by obsahom
vyjadrenia k odvolaniu boli skutočnosti majúce podstatný vplyv na zmenu skutkového stavu
zisteného súdom prvého stupňa, ktorým je inak podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd
viazaný. Pokiaľ o takéto skutočnosti nejde a v konečnom dôsledku nedoručené vyjadrenie
k odvolaniu odvolateľovi nemalo za následok prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu,
nedoručením vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania nedochádza
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je teda výhradne vecou súdu, aby uvážil, či písomné
vyjadrenie obsahuje také relevantné skutočnosti, ktoré si vyžadujú (majúc na zreteli dodržanie
stavu rovnosti účastníkov) reakciu procesnej protistrany, a to v záujme zamedzenia spustenia
neobmedzeného procesu hromadenia vyjadrenia na vyjadrenie.
S poukazom na vyššie uvedené to potom v prejednávanej veci znamená, že pokiaľ aj
odvolací súd v odôvodení svojho rozhodnutia v súvislosti s leasingovými splátkami
a splácaním úverov čerpaných účastníkmi konania za trvania ich manželstva spomenul
vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu odporcu, z kontextu napadnutého rozhodnutia, ktorého
odôvodnenie zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., ale ani celkovo z priebehu konania
pred odvolacím súdom nemožno vyvodiť, že by odvolací súd predmetné vyjadrenie vôbec
hodnotil ako dôkaz, ktorý by ovplyvnil jeho rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu to
jednoznačne vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom je, o.i. uvedené, že
“Odvolací súd ... viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1
OSP)... po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je čo do výšky
výživného vecne správne a odvolanie v základe nie je opodstatnené“, a ďalej, s odkazom
na prvostupňovým súdom popísaný skutkový stav, “odvolací súd po prejednaní veci
vychádzajúc z vyššie popísaného skutkového stavu dospel k záveru, že pomery otca
umožňujú určiť jeho vyživovaciu povinnosť v sume, o akej rozhodol súd prvého stupňa“.
Z uvedeného je teda zrejmé, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo podstatné, kto
aktuálne spláca leasing a na aký účel boli použité prostriedky z úverov čerpaných účastníkmi
konania počas trvania ich manželstva. Podstatné bolo, že existencia tak leasingových splátok
ako aj splátok úverov bola preukázaná v rámci dokazovania pred súdom prvého stupňa,
z čoho vychádzal aj odvolací súd, a z tejto skutočnosti (mimo iných) vychádzal súd pri
posudzovaní schopností a možností odporcu platiť výživné na maloletú M. v konkrétnej
sume. Preto nedoručením odporcovi vyjadrenia navrhovateľky k jeho odvolaniu s tým, že toto
vyjadrenie neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu, súd nepostupoval v rozpore
so zákonom, a teda postupom, ktorý je v súlade so zákonom nemohol odporcovi odňať
možnosť konať pred súdom.
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre
použitie § 146 ods. 2 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová