Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
13e/368184.2b5d60.pdf
PDF · 99.38 KB
No categories available
4Cdo/189/2009
Najvyšší súd 4 Cdo 189/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Ľ., bývajúceho
v M., proti povinnej S., so sídlom v B., v mene ktorej koná A., a.s., so sídlom v B.,
o vymoženie 414 459,27 EUR (12 486 000 Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Stará
Ľubovňa pod sp. zn. 5 Er 824/2001, o dovolaní povinnej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 26. marca 2009 sp. zn. 8 CoE 67/2008 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie povinnej o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením zo 16. októbra 2008 č.k. 5 Er 824/2001-216
zastavil exekúciu vedenú na vymoženie pohľadávky oprávnenej a zároveň rozhodol, že
súdnemu exekútorovi sa nepriznáva náhrada trov exekúcie a že oprávnený je povinný zaplatiť
povinnej náhradu trov konania 1 140 000 Sk (37 841,07 EUR) do pätnástich dní
od právoplatnosti uznesenia. Zastavenie exekúcie odôvodnil návrhom oprávneného na jej
zastavenie a nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi ich nevyčíslením.
Výrok o povinnosti oprávneného zaplatiť povinnej náhradu trov exekučného konania
odôvodnil procesným zavinením oprávneného na zastavení exekúcie (exekúcia bola zastavená
na jeho návrh), pričom za trovy povinnej považoval sumu 1 140 000 Sk vymoženú súdnym
exekútorom a pozostávajúcu z odmeny exekútora 1 000 000 Sk (33 193,92 EUR) a dane
z pridanej hodnoty 140 000 Sk (4 647,15 EUR), ktorej platiteľom je exekútor.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací na odvolanie oprávneného i povinnej
uznesením z 26. marca 2009 sp. zn. 8 CoE 67/2008 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa
vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi oprávneným a povinnou a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušenie prvostupňového uznesenia
v uvedenom výroku odôvodnil okrem iného aj tým, že bolo povinnosťou exekučného súdu
zaoberať sa v prvom rade otázkou, či je možné za situácie, keď už došlo k vymoženiu celej
pohľadávky súdnym exekútorom, rozhodovať o trovách exekúcie, a ak áno, vyzvať povinnú,
či si uplatňuje trovy, v akej výške a od koho žiada ich úhradu.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie povinná. Žiadala, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vyčítala odvolaciemu súdu odňatie možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým,
že hoci odvolaním napadla dva výroky uznesenia súdu prvého stupňa (výrok o nepriznaní
náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi ako aj výrok o povinnosti oprávneného zaplatiť
jej náhradu trov konania 1 140 000 Sk), odvolací súd nerozhodol o jej odvolaní v časti
smerujúcej proti výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
podané dovolanie z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že v danej veci nie je
prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c) O.s.p.), a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu
prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z obsahu spisu však nezistil existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Za nedôvodnú považoval námietku dovolateľky o odňatí možnosti konať pred
odvolacím súdom, ktoré malo byť spôsobené tým, že odvolací súd neprejednal jej odvolanie
aj v časti, v ktorej malo smerovať proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa o nepriznaní
náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu (posledná strana, tretí odsek) je zrejmé, že
tento súd považoval uznesenie súdu prvého stupňa za napadnuté len vo výroku, ktorým bola
oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania povinnej. Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsah podaného odvolania oprávneného i povinnej posúdil odvolací súd
správne. Kým odvolanie oprávneného v tomto smere nevyvolávalo žiadne pochybnosti, pri
skúmaní rozsahu podaného odvolania povinnej (t.j. ktoré výroky prvostupňového uznesenia
boli ním napadnuté) bolo potrebné vychádzať zo zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 41
ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon
nesprávne označený. Hoci odvolanie povinnej bolo označené ako odvolanie smerujúce voči
výrokom o trovách exekúcie, z jeho obsahu, najmä z navrhovaného odvolacieho petitu
vyplýva, že povinná ním sledovala také rozhodnutie, ktorým by súd po určení trov exekúcie
zaviazal súdneho exekútora zaplatiť jej sumu 1 140 000 Sk, vymoženú ním ako odmenu, na
ktorú mu nevznikol nárok, a ktorým by zaviazal oprávneného zaplatiť jej náhradu trov
exekučného konania, ktoré zaplatila. Pokiaľ za tejto situácie odvolací súd prejednal odvolanie
povinnej (popri odvolaní oprávneného) len ako odvolanie smerujúce proti výroku
o povinnosti oprávneného zaplatiť jej náhradu trov konania a v tejto napadnutej časti
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie,
neodňal tým povinnej možnosť konať pred súdom. Okrem toho, vzhľadom na zjavnú
neoprávnenosť povinnej podať odvolanie proti výroku o nepriznaní trov exekúcie súdnemu
exekútorovi (tento výrok sa nedotýkal jej právneho postavenia), nerozhodnutie o odvolaní
povinnej v tejto časti (ak by skutočne bolo podané aj proti uvedenému výroku) by nemohlo
mať za následok odňatie jej možnosti konať pred súdom, ale nanajvýš by mohlo byť
považované za tzv. inú vadu konania, ktorá však samostatne prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania nezakladá.
Napriek odmietnutiu dovolania však dovolací súd v záujme efektivity ďalšieho
postupu exekučného súdu považuje za potrebné poznamenať, že po zrušení uznesenia
Okresného súdu Stará Ľubovňa z 21. januára 2003 č.k. 5 Er 824/01-46 o zamietnutí námietok
povinnej proti exekúcii rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra
2004 sp. zn. 2 M Cdo 2/2004, a po vrátení veci na ďalšie konanie, bolo povinnosťou
exekučného súdu opätovne rozhodnúť o týchto námietkach. S prihliadnutím na skutočnosť, že
už 9.5.2003 exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu skončenia exekučného
konania vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie (skončenie exekučného
konania z tohto dôvodu výslovne predpokladá § 60 písm. e/ zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok) a že navrátenie do
predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené (§ 61 Exekučného poriadku), prichádzalo,
resp. prichádza do úvahy len rozhodnutie o námietkach proti exekúcii bez ich vecného
prejednania (odpadol predmet námietok - exekúcia), t.j. ich odmietnutie (podľa analogického
použitia § 218 ods. 1 písm. e/ O.s.p. v spojení s § 254 ods. 4 O.s.p.), a zároveň rozhodnutie
o trovách účastníkov (oprávneného a povinnej) súvisiacich s konaním (časťou exekučného
konania) o týchto námietkach (a to s použitím analógie podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a podľa odseku 2 tohto ustanovenia v spojení s § 254 ods. 4 O.s.p., berúc zreteľ na
opodstatnenosť námietok vyplývajúcu zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu).
Vzhľadom na skončenie exekúcie vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie,
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o zastavení exekúcie (nemožno zastaviť exekúciu,
ktorá už skončila) a s tým súvisiace rozhodovanie o trovách exekúcie, za ktoré v zmysle § 200
ods. 1 Exekučného poriadku možno považovať len trovy (náklady) exekútora a oprávneného.
Dovolací súd ďalej dodáva, že nemožnosťou navrátenia do predošlého stavu
v exekučnom konaní, znamenajúcou nezvratnosť stavu vzniklého v dôsledku exekúcie,
nebolo dotknuté právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(pre nezákonnosť bolo zrušené), ktoré umožnilo realizáciu exekúcie voči subjektu, voči
ktorému nemala byť vykonaná.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie povinnej podľa 218 ods. 1 písm. c)
O.s.p. v spojení s § 243b ods.5 O.s.p. ako neprípustné odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože oprávnenému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková