Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
76d/368182.0f0690.pdf
PDF · 97.13 KB
No categories available
2Cdo/60/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2 Cdo 60/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. P., advokátom v P., proti žalovanej M., bývajúcej v P., zastúpenej
JUDr. A., advokátom v K., o zaplatenie 7 724,22 € (232 700 Sk), vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 12 C 202/02, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 27. apríla 2009 sp. zn. 7 Co 33/09, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
290,71 € do rúk alebo na účet JUDr. A., advokáta v K., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 24. októbra 2008, č.k. 12 C 202/2002-282 zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 232 700 Sk s 0,05 %-tným úrokom z omeškania
za každý deň omeškania počítaným od 1.1.2001 do zaplatenia titulom zmluvy o pôžičke,
ktorú so žalovanou uzavrel a ktorú žalovaná neuhradila. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanej trovy konania vo výške 54 480,70 Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. apríla 2009 potvrdil
rozsudok okresného súdu. Žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške
290,71 EUR a žalobcovi uložil povinnosť ju zaplatiť JUDr. A., advokátovi do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a žiadal, aby dovolací súd
zrušil rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Mal za to, že odvolací súd nesprávne postupoval pri aplikovaní právnych noriem na
skutkový stav. Vôbec sa nezaoberal jeho tvrdeniami uvedenými v odvolaní a nevyjadril sa
k nim. Podľa jeho názoru rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci a rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosti.
Uviedol, že ďalšie dôkazy o spoločných obchodných aktivitách už neboli súdom pripustené.
Tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Namietal neurčitosť
výroku súdu „žaloba sa zamieta“.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
zamietol. Žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom, pretože právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu možno napadnúť
dovolaním len vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Podmienky prípustnosti
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani v tejto veci nebolo dovolací súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie), je
nepochybné, že prípustnosť dovolania odporcu z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto nevyplýva ani z týchto ustanovení.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať sa
v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva
zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný
prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Žalobca súdom nižších súdov vytýkal, že súdy nebrali do úvahy ním podložené návrhy
a dôkazy a neboli v konaní pripustené. Námietka žalobcu o postupe súdov súvisiace
s nevykonaním dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazu podľa
návrhu alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať
pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť
k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (R 37/1993, R 125/1999).
Pokiaľ dovolateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právnym predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci ale súd neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003). Nesprávne právne posúdenie
veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie je však procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. I keby tvrdenie žalobcu o nesprávnosti právneho posúdenia veci
odvolacím súdom bolo prípadne opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že rozhodnutie okresného súdu sa javí ako
nepreskúmateľné a neurčité najmä s ohľadom na formuláciu výroku „žaloba sa zamieta“ alebo
výrok odvolacieho súdu „potvrdzuje rozsudok“ spôsob formulácie rozsudkov oboch stupňov
súdov sa ničím neodlišuje od obvyklého a zaužívaného spôsobu formulácie rozsudkov súdov
vyhlásených slovenskými súdmi. Treba zdôrazniť, že citované články JUDr. Kerecmana
uvedené žalobcom nepredstavujú všeobecne záväzný prameň práva tak ako to správne uvádza
vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaná.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanej náhradu trov
dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorý jej
poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu (§ 10 ods. 1 písm. c/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).
Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil 237,34 €, režijný paušál
za jeden úkon právnej služby a sumu 6,95 € a 19 % DPH z pridanej hodnoty 46,42 €, čo
predstavuje spolu 290,71 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková