Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sžso/40/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobkyne E. B., zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,

ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej číslo 322-5198-GC-04/2007 z 1.decembra 2008, o odvolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 7.apríla 2009, č.k. -36, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 7.apríla 2009,

č.k. -36, p o t v r d z u j e.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5198-GC-

04/2007 z 1.decembra 2008 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietla odvolanie

žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len

„prvostupňový správny orgán“) č. 700-0440022607/07-14 z 23.júla 2007, ktorým tento

prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1 zákona

č. o sociálnom poistení (ďalej len „“) rozhodol, že žalobkyni

dňom 5.apríla 2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa

od vzniku pracovného pomeru v spoločnosti M., t.j. od 5. apríla 2007 bola vyslaná na výkon

práce v Maďarskej republike. Poukázal na to, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie

článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom

a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,

možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej

zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou

pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom

a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady

EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné

ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd mal tiež

za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne bol zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí

a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovaný o podmienkach, za akých môžu jeho

vyslaní zamestnanci podliehať legislatíve Slovenskej republiky. Taktiež mal za preukázané,

že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave

výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom

spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania

do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace

od podania žiadosti. Na základe tejto dohody Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

(ďalej len „ministerstvo“) dňa 7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre

určených zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí

obdobia, na ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra

2006, apríla 2007, októbra 2007, februára a marca 2008 žiadal o udelenie predmetnej

výnimky, hoci už listom ministerstva z 19. novembra 2006 bol upozornený na podmienky

vysielania zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že

nespĺňa podmienky pre udelenie výnimky. Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa, začatej

12.apríla 2007 zistila, že zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal zamestnancov do

iného členského štátu – Maďarskej republiky, pričom pri zabezpečovaní vnútorného chodu

podniku zamestnával 5-6 zamestnancov v administratíve, 1 zamestnanca na upratovanie

a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce a podľa potvrdenia

konateľa spoločnosť M. nedosiahla v uvedenom období 25%-ný obrat na území Slovenskej

republiky. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať

ministerstvo. Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako

príslušného štátneho orgánu a v jej kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej

výnimky (meno, doba vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár

E 101. Na spätné udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej

republiky, ktorý bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový

priestor na to, aby svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil

s príslušnými predpismi.

Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.

Poukázala na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej

republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M.

Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území

Slovenskej republiky neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si

protirečil, keďže mal súčasne za preukázané, že spoločnosť M. zamestnávala i zamestnancov

v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na

upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe

dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj

zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia

(diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých

započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ

žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom

rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho

vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným

právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS

č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%.

Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov

a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa namietla

i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola

uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis

z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno

považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca

roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala na to, že jej zamestnávateľ

riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala

daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že podmienky vyslania, ktoré

upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov

sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov

ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje

rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie

migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,

ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby

vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,

ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,

sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto

mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území

členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva

významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho

obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.

Spoločnosť M. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu

vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia

občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v

Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.

Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie

a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú

významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré

vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., v čase vyslania nevytvárala obrat na

území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Zo spisu žalovanej vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., S. (ďalej len

„zamestnávateľ“ pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce

u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. od 5.apríla 2007.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza

na území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo

určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo by dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej

legislatívy zamestnancom M., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7.sepembra 2006 na

obdobie do 1.novembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom

na území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala

potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)

v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená

žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani

z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila

v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Namietala, že bola zamestnankyňou výlučne spoločnosti M.

a napriek prideleniu na dočasný výkon práce mimo územia Slovenskej republiky zostáva

zamestnankyňou tejto spoločnosti a nie iného subjektu.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti.

Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí dôvodila predovšetkým tým, že zamestnávateľ

žalobkyne (agentúra dočasného zamestnávania) nespĺňa podmienky pre vyslanie

zamestnancov a pokiaľ nemal udelenú výnimku zo všeobecných ustanovení nariadenia

14078/71, potom nemohol využiť inštitút vyslania. Výnimka na žalobkyňu udelená nebola.

Zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov v administratíve

a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní práce podľa

. Títo zamestnanci sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia

za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení

významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že určenie kritéria 25% zamestnancov na území

Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov by bolo významné len v prípade, ak

by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území

Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území

Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ na výkon

práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil

žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával, nesplnil preto

podmienky na využitie inštitútu vyslania. Taktiež mal za preukázané, že zamestnávateľovi

nebola na žalobkyňu zo strany ministerstva udelená výnimka zo všeobecných

ustanovení nariadenia 1408/41.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa o sociálnom

poistení dňom 5.apríla 2007 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala

na rozsudok najvyššieho súdu č.k. z 11.decembra 2007, odvolací súd

poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky

v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2010

JUDr. Viera Nevedelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

109Sžso/40/2009