Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c90/368382.124f4e.pdf
PDF · 166.93 KB
No categories available
9Sžso/40/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobkyne E. B., zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej číslo 322-5198-GC-04/2007 z 1.decembra 2008, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 7.apríla 2009, č.k. 11S/12/2009-36, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 7.apríla 2009,
č.k. 11S/12/2009-36, p o t v r d z u j e.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5198-GC-
04/2007 z 1.decembra 2008 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietla odvolanie
žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) č. 700-0440022607/07-14 z 23.júla 2007, ktorým tento
prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z“) rozhodol, že žalobkyni
dňom 5.apríla 2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa
od vzniku pracovného pomeru v spoločnosti M., t.j. od 5. apríla 2007 bola vyslaná na výkon
práce v Maďarskej republike. Poukázal na to, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie
článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom
a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,
možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou
pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom
a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady
EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd mal tiež
za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne bol zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovaný o podmienkach, za akých môžu jeho
vyslaní zamestnanci podliehať legislatíve Slovenskej republiky. Taktiež mal za preukázané,
že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave
výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom
spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania
do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace
od podania žiadosti. Na základe tejto dohody Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
(ďalej len „ministerstvo“) dňa 7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre
určených zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí
obdobia, na ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra
2006, apríla 2007, októbra 2007, februára a marca 2008 žiadal o udelenie predmetnej
výnimky, hoci už listom ministerstva z 19. novembra 2006 bol upozornený na podmienky
vysielania zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že
nespĺňa podmienky pre udelenie výnimky. Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa, začatej
12.apríla 2007 zistila, že zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal zamestnancov do
iného členského štátu – Maďarskej republiky, pričom pri zabezpečovaní vnútorného chodu
podniku zamestnával 5-6 zamestnancov v administratíve, 1 zamestnanca na upratovanie
a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce a podľa potvrdenia
konateľa spoločnosť M. nedosiahla v uvedenom období 25%-ný obrat na území Slovenskej
republiky. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať
ministerstvo. Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako
príslušného štátneho orgánu a v jej kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej
výnimky (meno, doba vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár
E 101. Na spätné udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej
republiky, ktorý bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový
priestor na to, aby svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil
s príslušnými predpismi.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.
Poukázala na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej
republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M.
Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území
Slovenskej republiky neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si
protirečil, keďže mal súčasne za preukázané, že spoločnosť M. zamestnávala i zamestnancov
v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na
upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe
dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj
zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia
(diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých
započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ
žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom
rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho
vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným
právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS
č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%.
Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov
a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa namietla
i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola
uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis
z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno
považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca
roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala na to, že jej zamestnávateľ
riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala
daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že podmienky vyslania, ktoré
upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov
ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje
rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie
migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,
ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby
vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,
ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,
sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto
mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území
členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho
obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.
Spoločnosť M. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu
vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia
občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v
Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd
vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa
§ 4 ods.1 písm. a/ zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z.)
považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., v čase vyslania nevytvárala obrat na
území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike.
Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna
poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Zo spisu žalovanej vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., S. (ďalej len
„zamestnávateľ“ pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce
u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. od 5.apríla 2007.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania
na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426
z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza
na území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo by dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej
legislatívy zamestnancom M., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7.sepembra 2006 na
obdobie do 1.novembra 2006.
Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom
na území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/
zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak
zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.
Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala
potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)
v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená
žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani
z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila
v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Namietala, že bola zamestnankyňou výlučne spoločnosti M.
a napriek prideleniu na dočasný výkon práce mimo územia Slovenskej republiky zostáva
zamestnankyňou tejto spoločnosti a nie iného subjektu.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti.
Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí dôvodila predovšetkým tým, že zamestnávateľ
žalobkyne (agentúra dočasného zamestnávania) nespĺňa podmienky pre vyslanie
zamestnancov a pokiaľ nemal udelenú výnimku zo všeobecných ustanovení nariadenia
14078/71, potom nemohol využiť inštitút vyslania. Výnimka na žalobkyňu udelená nebola.
Zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov v administratíve
a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní práce podľa
§ 226 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z.. Títo zamestnanci sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy
nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zák.č.461/2003 Z.z. na účely nariadenia
za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení
významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka práce č.311/2001
Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že určenie kritéria 25% zamestnancov na území
Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov by bolo významné len v prípade, ak
by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území
Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území
Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ na výkon
práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil
žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával, nesplnil preto
podmienky na využitie inštitútu vyslania. Taktiež mal za preukázané, že zamestnávateľovi
nebola na žalobkyňu zo strany ministerstva udelená výnimka zo všeobecných
ustanovení nariadenia 1408/41.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení dňom 5.apríla 2007 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej
poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala
na rozsudok najvyššieho súdu č.k. 7Sžo/68/2007 z 11.decembra 2007, odvolací súd
poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky
v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods.3 v spojení s § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Viera Nevedelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
109Sžso/40/2009