Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
345/368694.93008b.pdf
PDF · 166.85 KB
No categories available
4Sžso/41/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobkyne M. B., zastúpenej Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej číslo 322-5302-GC-04/2007 z 23. októbra 2008, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. februára 2009, č.k. 11S/147/2008-46, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24. februára
2009, č.k. 11S/147/2008-46, p o t v r d z u j e.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5302-GC-
04/2007 z 23. októbra 2008 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky
Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 700-
0440022807/07-14 z 23. júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán rozhodol, že
žalobkyni dňom 21. novembra 2006 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané,
že žalobkyňa mala od 21. novembra 2006 uzatvorenú pracovnú zmluvu v spoločnosti M.,
ktorá ju ako Agentúra dočasného zamestnávania vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa
so sídlom v Maďarskej republike. Poukázal na to, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie
článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom
a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,
možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou
pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom
a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady
EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd mal tiež
za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne bol zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovaný o podmienkach, za akých môžu jeho
vyslaní zamestnanci podliehať legislatíve Slovenskej republiky. Taktiež mal za preukázané,
že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky na rokovaní dňa 22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave
výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom
spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania
do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace
od podania žiadosti. Na základe tejto dohody Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
(ďalej len „ministerstvo“) dňa 7. septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre
určených zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí
obdobia, na ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra
2006, apríla 2007, októbra 2007, februára a marca 2008 žiadal o udelenie predmetnej
výnimky, hoci už listom ministerstva z 19.novembra 2006 bol upozornený na podmienky
vysielania zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že
nespĺňa podmienky pre udelenie výnimky. Žalovaný pri kontrole u zamestnávateľa zistil, že
zamestnávateľ v období od novembra 2006 do marca 2007 vysielal do iného členského štátu –
Maďarskej republiky v priemere 65 zamestnancov mesačne pre spoločnosť N. H., pričom
v tom istom období zamestnával i zamestnancov v administratíve a pri zabezpečovaní
vnútorného chodu podniku v počte 5-6 zamestnancov, 1 zamestnanca na upratovanie
a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa potvrdenia
konateľa spoločnosť M. nedosiahla v uvedenom období 25%-ný obrat na území Slovenskej
republiky. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať
ministerstvo. Žalovaný nie je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako
príslušného štátneho orgánu a v jeho kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej
výnimky vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101. Žalobkyni
nebola udelená ani výnimka z uplatniteľnej legislatívy, teda z legislatívy Maďarskej
republiky, pretože v čase, keď príslušné ministerstvo výnimku udelilo, t.j. v septembri 2006
ešte nebola zamestnaná v spoločnosti M. Ďalšie žiadosti o udelenie výnimky podal
zamestnávateľ žalobkyne v roku 2007, avšak na základe vzájomnej dohody medzi
príslušnými orgánmi členských štátov uzavretej dňa 22. júna 2006 s poukazom na ust. článku
17 nariadenia č. 1408/71 výnimku nebolo možné udeliť, pretože maďarská strana s tým
nesúhlasila.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.
Poukázala na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej
republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M.
Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území SR
neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si protirečil, keďže mal
za preukázané, že spoločnosť M. zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri
zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1
zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce.
Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí
vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia (diskriminujú)
zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať
nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne
nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu
spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho
vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným
právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS
č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%.
Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov
a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa namietla
i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola
uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis
z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno
považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca
roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala na to, že jej zamestnávateľ
riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala
daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila 20. mája 2009. Uviedla, že podmienky
vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní
systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje
rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie
migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,
ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby
vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,
ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,
sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto
mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území
členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho
obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.
Spoločnosť M. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu
vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia
občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v
Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd
vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa
§ 4 ods.1 písm. a/ zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č.461/2003 Z.z.)
považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., v čase vyslania nevytvárala obrat na
území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike.
Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna
poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., so sídlom R., (do 10. augusta 2009 so
sídlom S.), Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu
o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. H., T.,
Maďarská republika od 21. novembra 2006.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania
na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426
z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza
na území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej
legislatívy zamestnancom M., s.r.o., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo
7.sepembra 2006.
Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom
na území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/
zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak
zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.
Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala
potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)
v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená
žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani
z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila
v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne
na území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne
(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov
nezamestnáva.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce č.311/2001 Z.z., títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy
nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zák.č.461/2003 Z.z. na účely nariadenia
za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení
významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka práce č.311/2001
Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo
z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len
v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj
na území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce
na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ
na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne
nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa, čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky, žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení dňom 21. novembra 2006 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej
poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala
na rozsudok najvyššieho súdu č.k. 7Sžo/68/2007 z 11.decembra 2007, odvolací súd
poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky
v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
104Sžso/29/2009
114Sžso/29/2009