Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžso/42/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobcu G. T., zastúpeného Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,

ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej číslo 322-5099-GC-04/2007 z 29. októbra 2008, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. apríla 2009, č.k. -32, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 17. apríla

2009, č.k. -32, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5099-GC-

04/2007 z 29. októbra 2008 zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky

Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 700-

0440017707/07-14 zo 16. júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán podľa § 178

ods. 1 písm. a) bod 1. a o sociálnom poistení (ďalej len

„ Z.z“) rozhodol, že žalobcovi dňom 24. augusta 2006 nevzniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Krajský súd mal za preukázané, že žalobca mal od 24. augusta 2006 uzatvorenú pracovnú

zmluvu v spoločnosti M., ktorá ho ako Agentúra dočasného zamestnávania vyslala na výkon

práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Poukázal na to, že prvoradou

podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia

priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku

(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie

odmeny za prácu) žalobca a jeho zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.

Druhou rozhodujúcou podmienkou pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je

existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo

znamená, že článok 14 nariadenia Rady EHS č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky,

ktoré obvykle vykonávajú významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom

boli založené. Krajský súd mal tiež za preukázané, že zamestnávateľ žalobcu bol zo strany

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky opakovane

informovaný o podmienkach, za akých môžu jeho vyslaní zamestnanci podliehať legislatíve

Slovenskej republiky. Taktiež mal za preukázané, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS

č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní dňa

22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak,

že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských

občanov agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať

len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dohody

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ministerstvo“) dňa 7. septembra 2006

udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených zamestnancov zamestnávateľa, medzi

ktorými žalobca nebol. Po uplynutí obdobia, na ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ

opakovanými žiadosťami z novembra 2006, apríla 2007, októbra 2007, februára a marca 2008

žiadal o udelenie predmetnej výnimky, hoci už listom ministerstva z 19. novembra 2006 bol

upozornený na podmienky vysielania zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu

opakovane oznamovalo, že nespĺňa podmienky pre udelenie výnimky. Žalovaný pri kontrole

u zamestnávateľa zistil, že zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal do iného

členského štátu – Maďarskej republiky zamestnancov mesačne pre spoločnosť N. H. a E.,

pričom v tom istom období zamestnával i zamestnancov v administratíve a pri zabezpečovaní

vnútorného chodu podniku v počte 5-6 zamestnancov, 1 zamestnanca na upratovanie

a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa potvrdenia

konateľa spoločnosť M. nedosiahla v uvedenom období 25%-ný obrat na území Slovenskej

republiky. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať

ministerstvo. Žalovaný nie je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako

príslušného štátneho orgánu a v jeho kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej

výnimky (meno, doba vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár

E 101. Na spätné udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej

republiky, ktorý bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový

priestor na to, aby svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil

s príslušnými predpismi.

Rozsudok krajského súdu napadol včas podaným odvolaním žalobca namietajúc, že

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.

Poukázal na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky,

lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom spoločnosti M. Pokiaľ krajský

súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území Slovenskej republiky

neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si protirečil, keďže mal

za preukázané, že spoločnosť M. zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri

zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1

zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce.

Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí

vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia (diskriminujú)

zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať

nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňal

kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu spĺňal. Pokiaľ

sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce kritérium

25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným právnym predpisom

a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí

č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%. Žalovaná sa pri

odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov a také kritérium

nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobca namietol i to, že žiadna

Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola uzatvorená,

nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis z rokovania zo

dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno považovať. Podľa

uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie iba

do 30.októbra 2006. Žalobca poukázal na to, že jeho zamestnávateľ riadne odvádzal poistné

na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti a Sociálna

poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala daný stav a do dnešného dňa

poistné nevrátila. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe

vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila 11. júna 2009. Uviedla, že podmienky

vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní

systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby

a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje

rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie

migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,

ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby

vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,

ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,

sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto

mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území

členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva

významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho

obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.

Spoločnosť M. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu

vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia

občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v

Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.

Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie

a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú

významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré

vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., v čase vyslania nevytvárala obrat na

území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobcu

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Žalobca uzavrel so spoločnosťou M., so sídlom R., (do 10. augusta 2009 so sídlom

S.), Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom

pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti E. od 24. augusta

2006.

Zamestnávateľ žalobcu vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza

na území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo

určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobca namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej

legislatívy zamestnancom M., udelenej podľa oznámenia ministerstva

zo 7. septembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobcu je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území

Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobca tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal potrebu

splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere

k celkovému počtu zamestnancov. Poukázal na to, že taká kvóta nie je stanovená žiadnym

vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia

Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006

na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území

Slovenskej republiky žalobca nespochybňoval.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobcu

na území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobcu (agentúra

dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov nezamestnáva.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia

za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení

významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej

republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj

na území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce

na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ

na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne

nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa, čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky, žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa o sociálnom

poistení dňom 24. augusta 2006 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazoval

na rozsudok najvyššieho súdu č. k. z 11.decembra 2007, odvolací súd

poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky

v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobcu v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

114Sžso/42/2009