Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/178/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. O., bývajúceho v B.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. D. K., advokátkou, so sídlom v B., proti žalovanej

Štátnej ochrane prírody Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná

10, o neplatnosť výpovede a iné, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 11. marca 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. marca 2008 sp. zn.

v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa pôvodne domáhal žalobou z 25. septembra 2006 podanou na okresný súd

3. októbra 2006 určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou danou mu

podľa . a určenia, že pracovný pomer so žalovanou

(S. so sídlom v L.) trvá. Podaním z 28. decembra 2006 žiadal priznať nemajetkovú ujmu

v sume 2 000 000,-- Sk z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania a žiadal

o umožnenie voľného pohybu po budove žalovanej. Ako dôvody neplatnosti výpovede

uviedol, že proces jeho menovania do funkcie správcu H. jaskyne nebol vykonaný v súlade so

zákonom (chýbalo následné potvrdenie menovania písomnou pracovnou zmluvou a jeho

súhlas s menovaním) a teda zostáva v platnosti jeho pracovný pomer založený pracovnou

zmluvou z 2. januára 1978 a že výpovedi predchádzal postup žalovanej priečiaci sa dobrým

mravom (správanie žalovanej vykazovalo v procese dania výpovede znaky zneužitia práva)

a teda aj samotnú výpoveď treba považovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými

mravmi.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. októbra 2007 č.k. -289

určil, že výpoveď zo dňa 11. septembra 2006, daná žalovanou žalobcovi, je neplatná a že

pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 2 000 000,-- Sk, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a umožniť

žalobcovi voľný pohyb po budove S., H., tak, ako ostatným svojim zamestnancom. Súčasne

rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica súdny

poplatok v sume 126 000,-- Sk a o náhrade trov konania. Vychádzal zo zistení, že žalobca

pracoval u žalovanej v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy z 2. januára 1978

uzavretej na dobu neurčitú s uvedením druhu práce správca jaskyne, že listom zo 17. augusta

2006 bol žalobca menovaný do funkcie správcu H. jaskyne a listom z 8. septembra 2006

s účinnosťou od 11. septembra 2006 bol z tejto funkcie odvolaný, a že na základe tohto

odvolania mu bola daná výpoveď podľa . , nakoľko

prestal spĺňať požiadavku na výkon funkcie podľa a pracovného

poriadku žalovanej. Po oboznámení sa so štatútom a jeho dodatkom č. 1 vydaným ministrom

životného prostredia, pracovným poriadkom žalovanej z novembra 2004 a organizačným

poriadkom dospel k záveru, že žalovaná nemohla platne odvolať žalobcu z funkcie správcu

jaskyne, keď táto funkcia nepatrí podľa štatútu žalovanej k funkciám, kde podmienkou pre ich

vykonávanie je menovanie do funkcie a kedy je možné i prípadné odvolanie z funkcie.

Vypustením bodu 2 a 3 čl. 6 štatútu nedošlo totiž k odstráneniu rozporu pracovného poriadku

a štatútu (právomoc riaditeľa vymenúvať a odvolávať funkciu správcu jaskyne zostala

„rozširujúco“ v porovnaní so štatútom iba v pracovnom poriadku). Neexistoval teda dôvod

pre výpoveď podľa . . Výpoveď považoval

za neplatnú aj pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle (ďalej

len ). V tejto súvislosti uviedol, že z časového odstupu menovania žalobcu do funkcie

správcu a jeho odvolania z nej vyplýva, že postup žalovanej bol účelový s cieľom založiť

výpovedný dôvod podľa . . Navonok sa tento

postup žalovanej síce javí ako súladný s právnymi predpismi, ale v skutočnosti danie

výpovede bolo výsledkom konania žalovanej, ktoré okresný súd hodnotil ako zneužitie práva

žalovanou vyplývajúceho z pracovnoprávneho vzťahu. Dospel preto k záveru, že „takémuto

výkonu práv nemožno priznať rovnakú právnu ochranu, ako výkonu práv, ktorý je súladný

s dobrými mravmi“. K nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy uviedol, že

z predložených dôkazov mal preukázané porušenie práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie

v porovnaní s ostatnými zamestnancami v rovnakej funkcii (žalovaná so žalobcom

zaobchádzala inak a menej priaznivo než s inými zamestnancami v rovnakom postavení).

Dospel k záveru, že žalovaná sa dopustila porušenia zásady rovnakého zaobchádzania formou

neoprávneného postihu (na základe uplatňovania práv žalobcu súdnou cestou), pokynu

na diskrimináciu (príkazom nevpúšťať žalobcu do budovy zamestnávateľa bez sprievodu)

a tiež priamej diskriminácie (nevyplácanie odmien a aj formou obťažovania). Uložil preto

žalovanej umožniť pohyb žalobcovi po budove žalovanej rovnako ako ostatným

zamestnancom ako formu nápravy upustením od diskriminačného konania. Ujmu žalobcu

spočívajúcu v znížení jeho dôstojnosti a jeho spoločenskej a pracovnej vážnosti považoval,

vzhľadom na okolnosti prípadu, za závažnú. Vyhovel preto aj jeho návrhu na zaplatenie

nemajetkovej ujmy, ktoré právo premlčaniu nepodlieha a zaviazal žalovanú na zaplatenie

sumy 2 000 000,-- Sk. Rozhodnutie o zaplatení súdneho poplatku odôvodnil s poukazom

na ustanovenie . O trovách konania rozhodol v súlade

so zásadou zodpovednosti za výsledok konania a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu

trov konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn.

na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými súd určil, že výpoveď

zo dňa 11. septembra 2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná, že pracovný pomer žalobcu

u žalovanej naďalej trvá a že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove

S., H., tak ako ostatným svojim zamestnancom, zmenil tak, že žalobu zamietol.

V ostatných častiach (výrok o náhrade nemajetkovej ujmy, o náhrade trov konania

a súdnom poplatku) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V súvislosti s nárokom o určenie neplatnosti výpovede uviedol, že hoci sa žalobcovi môže

zdať postup žalovanej pri dávaní výpovede diskriminačný, nie je možné žalovanej ako

zamestnávateľovi odopierať jej právo na výpoveď z pracovného pomeru. Je v právomoci

každého zamestnávateľa rozhodnúť o tom, ktorý zamestnanec sa javí pre ďalšie plnenie jeho

činností a zamerania ako potrebný a rozhodnúť, ktorý zamestnanec už pre neho prínosom nie

je. Ak zamestnávateľ (jeho manažment) dôjde k záveru, že určitý zamestnanec nie je pre neho

z hľadiska obsahového zamerania činnosti organizácie, plnenia jeho úloh a ďalšieho rozvoja

prínosom, môže podľa úvahy s týmto zamestnancom pracovný pomer rozviazať, ak sú

splnené zákonné podmienky na jeho rozviazanie. Nie je totiž možné nútiť zamestnávateľa,

aby zamestnával pre neho nepotrebného zamestnanca len z toho dôvodu, že v minulosti

tomuto dal výpoveď, ktorá nebola platná. Zamestnávateľovi nemožno vyčítať ani to, že sa

v rámci zákona snaží nachádzať spôsob, ktorým môže platne s takýmto zamestnancom

pracovný pomer rozviazať. Vychádzajúc z uvedených úvah dospel k záveru, že len zo

skutočnosti, že žalovaná dala žalobcovi (ako zamestnancovi neperspektívnemu) v poradí už

tretiu výpoveď, nemožno vyvodiť jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi. K tvrdeniu

žalobcu, že žalovaná zmenila ustanovenia v štatúte účelovo uviedol, že ak súd

v predchádzajúcom konaní zistil jeho rozpor s organizačným poriadkom, bolo iba správne, že

žalovaná urýchlene tento nesúlad odstránila. Navyše, zmena štatútu bola vykonaná plošne

a nebola určená iba priamo k osobe žalobcu. Štatút menilo ministerstvo (nadriadený orgán)

a preto, pokiaľ aj riaditeľ žalovanej sa vyjadril v tom zmysle, že k zmene štatútu došlo na jeho

intervenciu, nemožno tvrdiť, že samotná žalovaná si prispôsobovala pravidlá hry. Podľa

odvolacieho súdu o správanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi nešlo ani po zmene

štatútu. Tým, že riaditeľ žalovanej vydal po tom, ako štatút začal požadovať, aby správcovia

jaskýň boli ním vymenovaní, menovacie dekréty pre všetkých správcov (nielen pre žalobcu),

iba zosúladil existujúci stav s požadovaným právnym stavom. V tomto kontexte potom

považoval za nenáležitý aj poukaz žalobcu na skutočnosť, že v čase jeho menovania do

funkcie správcu, už bol vymenovaný iný správca. Žalobca bol totiž správcom podľa

pracovnej zmluvy a správcom zostal až do odvolania z funkcie. V čase, keď žalobca svoju

činnosť nevykonával, mohol byť poverený spravovaním jaskyne iný zamestnanec, čo však

neznamenalo, že postavenie žalobcu vo funkcii správcu zaniklo. Riadiac sa uvedenými

úvahami, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že výpoveď z pracovného

pomeru, ktorú žalovaná dala žalobcovi (hoci okolnosti jej dania neboli v tomto prípade

„podľa šablóny“), nemožno považovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými

mravmi. Pokiaľ okresný súd považoval výpoveď za neplatnú aj preto, že výpovedný dôvod

v skutočnosti nebol daný uviedol, že okresný súd (okrem toho, že použil neplatný predpis),

rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom žaloby (žalobca sa v žalobe nedomáhal neplatnosti

výpovede z tohto dôvodu). V tejto časti sa preto rozhodnutím okresného súdu nezaoberal.

Jeho rozsudok považoval teda vo výrokoch, ktorým vyhovel žalobe o neplatnosť výpovede,

o určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá a o určenie povinnosti

umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove žalovanej, za nesprávny. Rozhodnutie okresného

súdu preto v týchto častiach zmenil tak, že žalobu zamietol. K výroku, ktorým zrušil rozsudok

okresného súdu v časti, týkajúcej sa nároku žalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že

v rozhodnutí okresného súdu chýbajú presvedčivé úvahy a konkrétny rozbor, prečo v tejto

časti žalobe vyhovel. Keďže nebolo vydané konečné rozhodnutie o celom predmete konania,

zrušil aj rozhodnutie o náhrade trov konania a súdnom poplatku.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu do jeho zmeňujúcej časti podal včas dovolanie

žalobca. Bol toho názoru, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že jeho rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. K prvému dôvodu uviedol, že odvolací súd odmietol

v rozpore so zákonom preskúmať správnosť rozsudku okresného súdu, pokiaľ okresný súd

považoval výpoveď za neplatnú aj z dôvodu existencie kolízie pracovného poriadku

so štatútom. Ak totiž okresný súd z predložených dôkazov zistil, hoci bez návrhu žalobcu,

nesúlad medzi jednotlivými normami, jeho úlohou bolo túto skutočnosť posúdiť podľa

konkrétnej právnej normy v zmysle zásady „iura novit curia“. Opačný postup nemá oporu ani

v jednom z ustanovení (odvolací súd sa ani na žiadne

konkrétne ustanovenie neodvolával). Odvolací súd týmto postupom odignoroval vyššie

uvedenú zásadu, ktorá predstavuje integrálnu súčasť spravodlivého procesu v právnom štáte

a zaťažil tak konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V tejto súvislosti žalobca poznamenal, že sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu,

podľa ktorého riaditeľovi žalovanej nebola ani po zmene štatútu (dodatkom č. 1 zo dňa

27.04.2006) vôbec daná možnosť, aby vymenoval a následne odvolal žalobcu z funkcie

správcu jaskyne. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že krajský súd na daný

prípad ustanovenia Čl. 2 a nesprávne aplikoval. Úplne opomenul

ich zmysel, konkrétne predovšetkým to, že riešia situácie, keď postup účastníka

pracovnoprávneho vzťahu vo vzťahu k druhému účastníkovi je síce v rámci zákona, ale

v kontexte ďalších skutkových zistení, je možné hovoriť o porušení dobrých mravov. Inak by

nemohol považovať za úplne bežné správanie sa žalovanej voči žalobcovi, ak žalobca mohol

po každej (neplatnej) výpovedi s istotou očakávať ďalšiu výpoveď, ak sa jedine kvôli nemu

menil štatút, ak žalovaná, aby nemusela komplikovane preukazovať neodbornosť žalobcu,

radšej umelo vytvorila stav, aby sa pracovné pomery správcov jaskýň zakladali menovaním

(dovtedy sa zakladali priamo pracovnou zmluvou) a ak žalovaná menovala žalobcu

do funkcie len preto, aby ho z nej následne odvolala a tak založila výpovedný dôvod. Týmito

vzájomnými (a samozrejme nie jednoduchými) súvislosťami sa mal odvolací súd podrobne

zaoberať, čo však neurobil a zostal len pri jednoduchom konštatovaní, podľa ktorého

výpoveď nemôže byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi len preto, že žalovaná dala

žalobcovi v poradí už tretiu výpoveď. Vytýkal odvolaciemu súdu, že čisto formalisticky

vyznieva aj jeho konštatovanie v odôvodnení rozsudku, že zmena štatútu bola vykonaná

plošne a nebola určená iba priamo k osobe žalobcu. Uvedené je v rozpore s výpoveďou

samotného riaditeľa žalovanej, z ktorej je zrejmé, že jediným ústredným motívom na zmenu

štatútu bola snaha žalovanej vytvoriť taký stav, aby mohla (a to jedine) žalobcu odvolať

a následne mu dať výpoveď a teda, aby ďalšia výpoveď bola na tretíkrát úspešná. Za úplne

zmätočné, nedôveryhodné a aj nepreskúmateľné považoval jeho zdôvodnenie, podľa ktorého

riaditeľ žalovanej vydaním menovacích dekrétov pre všetkých správcov potom, čo štatút začal

požadovať, aby správcovia boli ním vymenovaní, iba zosúladil existujúci stav s právnym

stavom. Ani v jednom článku štatútu (či už v pôvodne vydanom alebo v neskoršom) sa totiž

nenachádza ustanovenie, ktoré by požadovalo menovanie správcu jaskyne. Odvolací súd

dostatočnú pozornosť nevenoval ani skutočnosti, že v čase menovania žalobcu do funkcie

správcu, túto funkciu vykonával už iný zamestnanec (J. M.), čo bolo v konaní nepochybne

preukázané. Nebolo preto možné menovať do funkcie správcu tej istej jaskyne inú osobu

(žalobcu) bez toho, aby bol predchádzajúci správca odvolaný. Ak sa tak stalo, aj to svedčí

o výlučne účelovom konaní žalovanej s cieľom dosiahnuť naplnenie predpokladov pre

výpoveď podľa . . Rozsudok odvolacieho súdu

považoval za rozporuplný aj z dôvodu, že na jednej strane celý postup žalovanej v rámci

dania výpovede neposúdil ako zneužitie práva, no na druhej strane v časti nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie rozsudok okresného súdu zrušil, čím nevylúčil, že

k diskriminácii žalobcu predsa len dochádzať mohlo. Podľa názoru žalobcu, krajský súd

nemal žalobu o neplatnosť výpovede zamietnuť bez toho, aby si najskôr vyriešil, či

k diskriminácii došlo alebo nie. Navrhol preto rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaná svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal účastník konania proti tej časti rozsudku, ktorú možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Žalobca v dovolaní predovšetkým namietal, že konanie pred odvolacím súdom trpí

tzv. inou vadou, ktorá mala spočívať v tom, že odvolací súd sa odmietol zaoberať dôvodom

neplatnosti výpovede len preto, že za nesprávny považoval postup okresného súdu (bez

akejkoľvek opory v ustanoveniach ), ktorý skúmal platnosť

výpovede z pracovného pomeru aj z dôvodu žalobcom v žalobe neuplatneného (z dôvodu

existencie rozporu medzi štatútom a pracovným poriadkom).

Podľa dovolacieho súdu tento postup okresného súdu však nemožno považovať

za postup, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami .

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v § 101 ods. 1

vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania

najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné

prostriedky. Ustanovenie veta prvá následne stanovuje, že účastníci sú

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú

povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,

resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu

pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci.

V občianskom súdnom konaní je účastník povinný už v návrhu na začatie konania

uviesť pravdivo potrebné skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky. Aj v konaní o určenie

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru je teda účastník povinný uviesť skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje neplatnosť právneho úkonu. Keďže dôvody neplatnosti sú rozmanité,

v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh účastníka, nie je

povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok

neplatnosť právneho úkonu. Najmä, nie je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť

z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu dovolávajúceho sa neplatnosti právneho

úkonu (nedostatok slobody a vážnosti vôle, rozpor s dobrými mravmi a pod.). Ak však

za konania vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré spôsobujú neplatnosť právneho úkonu, súd

musí na ne vždy prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli v žalobe tvrdené a či na ich preukázanie

boli označené dôkazy.

Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd sa pri posudzovaní správnosti postupu

okresného súdu, uvedenými zásadami dôsledne neriadil.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že v priebehu konania vyšli najavo také skutočnosti

(rozpor štatútu s pracovným poriadkom), ktoré podľa názoru okresného súdu, spôsobujú

neplatnosť výpovede (absencia dôvodu pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2.

.). Bol preto povinný na tieto skutočnosti prihliadnuť bez ohľadu na to, či

boli v žalobe žalobcom tvrdené a či na ich preukázanie žalobca označil dôkazy. Takýto postup

súdu v uvedenom prípade nemožno považovať za nesprávny, odporujúci zákonu z dôvodu, že

súd rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom konania ( ). Odvolací súd sa

mal preto správne zaoberať aj opodstatnenosťou tohto súdom prvého stupňa zisteného dôvodu

neplatnosti výpovede. Ak tak neurobil zaťažil konanie tzv. inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca preto dôvodne namietal, že konanie pred

odvolacím súdom je postihnuté vadou uvedenou v

Dovolateľ ďalej namietal, že ním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací súd preto

preskúmal vec aj z hľadiska tohto žalobcom uplatneného dovolacieho dôvodu.

Podľa . zamestnávateľ môže dať

zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa

§ 42 ods. 2.

Podľa ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo

vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný

predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania

funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný

pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení

alebo vymenovaní.

Podľa Čl. 2 pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu

vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností

vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto

nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho

vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva

a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom

pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného

zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

V ustanovení . je upravený osobitný

výpovedný dôvod. Predpokladom jeho uplatnenia je, že zamestnávateľ vo svojom vnútornom

predpise (napr. pracovnom poriadku) zakotvil voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku

vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho

orgánu, že vymenovanie alebo voľba takéhoto zamestnanca sa uskutočnila ešte pred

založením pracovného pomeru (nemusí platiť u zamestnancov, ktorí už ku dňu účinnosti

vnútorného predpisu vykonávali funkciu, pre výkon ktorej tento predpis požaduje menovanie

alebo voľbu) a že zamestnanec bol z funkcie odvolaný alebo sa jej vzdal. Uvedená

požiadavka sa môže týkať len vedúcich zamestnancov priamo podriadených štatutárnemu

orgánu. Vnútorný predpis v rámci organizačnej štruktúry musí preto upravovať, ktoré funkcie

patria do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu. Zmena vo výpočte funkcií priamo

podriadených štatutárnemu orgánu je spravidla výsledkom zmeny organizačnej štruktúry

vykonanej v súvislosti s jej zánikom, prípadne vznikom novej funkcie.

Z Čl. 2 a vyplýva, že aj výkon práv

a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, teda aj v prípade uplatnenia práva zamestnávateľa

na výpoveď z pracovného pomeru, musí byť v súlade s dobrými mravmi a že nikto nesmie

tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.

Vo všeobecnosti za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je

všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad

a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi

treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu

(nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej),

s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia)

toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.

Zákaz zneužitia práva, zakotvený v Čl. 2 Základných zásad

predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom.

Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je, že nevzniká porušením právnej povinnosti, ale

vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý je nedovolený. Treba vychádzať z toho, že

subjektívne právo síce podáva zákonom predvídaný všeobecný model správania sa

oprávneného subjektu, ale jeho realizácia sa uskutočňuje v rozličných formách. Zneužitie

práva možno teda chápať ako využitie konkrétnych nedovolených foriem správania sa

oprávneného subjektu, ale až v štádiu realizácie subjektívneho práva, pričom každé zneužitie

práva je vždy správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený Článok Zákonníka

práce teda upravuje spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi, že subjekt môže právo

vykonať aj nedovoleným spôsobom a teda v rozpore s dobrými mravmi. Zneužite

subjektívneho práva a jeho zákaz má špecifický právny zmysel, ak správanie oprávneného

subjektu je síce v hraniciach obsahu subjektívneho práva, ale v rámci možnosti tvoriacej jeho

obsah oprávnený subjekt použije také konkrétne formy, ktoré nie sú bežné, ale sú v rozpore

so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnych vzťahoch.

Pri uplatnení subjektívneho práva zamestnávateľa na výpoveď z pracovného pomeru

môže ísť o prípady, kedy síce výpoveď z pracovného pomeru je naoko (navonok) v súlade

s objektívnym právom, ale v rámci dania výpovede (naplnenia jej zákonných predpokladov –

obsahu) oprávnený subjekt použije také konkrétne formy správania sa, ktoré vykazujú znaky

zneužitia práva.

V posudzovanej veci odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že len

zo skutočnosti, že žalovaná dala žalobcovi (ako zamestnancovi neperspektívnemu) v poradí

už tretiu výpoveď, nemožno vyvodiť jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi a že

za zneužitie práva nemožno považovať ani to, ak sa organizácia v rámci zákona snaží

nachádzať spôsob, ktorým môže platne rozviazať pracovný pomer so svojím

(neperspektívnym) zamestnancom. Výpoveď, ktorú dala žalovaná žalobcovi ako

zamestnancovi, ktorý sa pre ňu javí už neperspektívnym, nepovažoval preto za právny úkon

v rozpore s dobrými mravmi.

Dovolací súd v podstate súhlasí s tým, že len preto, že zamestnávateľ dal

zamestnancovi opakovane výpoveď, nemožno ju považovať za právny úkon urobený

v rozpore s dobrými mravmi a že zamestnávateľ má právo nachádzať spôsob, ktorým môže

platne rozviazať pracovný pomer so svojím zamestnancom. Poukazuje ale na to, že žalobca,

hoci v žalobe uviedol, že žalovaná mu dala opakovane výpoveď, zo samotnej tejto skutočnosti

neplatnosť výpovede pre jej rozpor s dobrými mravmi nevyvodzoval. Rovnako, za zneužitie

práva nepovažoval to, že sa žalovaná snaží nachádzať spôsob, ktorým môže platne rozviazať

pracovný pomer.

Z obsahu spisu (návrhu na začatie konania) nepochybne vyplýva, že žalobcove

tvrdenia spočívali v tom, že žalovaná konala v procese dania výpovede nedovolene, v rozpore

so zákazom zneužitia práva a preto výpoveď z pracovného pomeru ako výsledok takéhoto

konania je treba považovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi. Za konanie

žalovanej vykazujúce znaky zneužitia práva považoval to, že žalovaná potom, ako súd

prvýkrát určil neplatnosť výpovede (výpoveď bola daná 26. februára 2003 podľa § 63 ods. 1

písm. a/ a rozsudok KS bol vyhlásený 30. septembra 2004) zmenila

organizačný a pracovný poriadok tak, že vymenovanie funkcie správcu jaskyne stanovila ako

požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka

práce, že 30. januára 2005 žalobcu vymenovala do funkcie správcu jaskyne a následne ho

16. februára 2005 z tejto funkcie odvolala, že listom z 1. marca 2005 dala žalobcovi výpoveď

podľa . , že potom ako súd určil aj túto výpoveď

za neplatnú (rozsudok KS z 11. apríla 2006) zariadila, aby nadriadený orgán (MŽP SR)

zmenil štatút v súlade s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu (stalo sa tak

27. apríla 2006), že 17. augusta 2006 žalobcu znova menovala do funkcie správcu jaskyne

(toto menovanie považovala za účelové aj preto, lebo bolo vykonané napriek tomu, že

od 1. júla 2005 vykonával túto funkciu iný zamestnanec) a 8. septembra 2006 ho z tejto

funkcie odvolala, a že listom z 11. septembra 2006 mu znovu dala výpoveď podľa § 63 ods. 1

písm. d/ bod 2. , pričom vo všetkých týchto prípadoch tak konala len

za účelom, aby mohla voči žalobcovi uplatniť skutkovú podstatu výpovedného dôvodu

uvedeného v . .

Dovolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospel k záveru, že odvolací súd mal

platnosť výpovede pre rozpor s dobrými mravmi skúmať najmä z týchto žalobcom tvrdených

hľadísk. Ak tak neurobil a za prioritu považoval to, že je v právomoci každého

zamestnávateľa rozhodnúť o tom, ktorý zamestnanec sa javí pre ďalšie plnenie jeho činností

a zamerania ako potrebný a ktorý už pre neho prínosom nie je a že z tohto hľadiska nemožno

potom určiť, že tretia výpoveď v poradí, daná žalobcovi je neplatná, nemohol na vec ani

správne aplikovať ustanovenie Čl. 2 a .

Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd mal predovšetkým zamerať dokazovanie

na zistenie, kedy žalovaná vykonala žalobcom tvrdené zmeny v organizačnom a pracovnom

poriadku (zaradenie funkcie správcu jaskyne do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho

orgánu), čo bolo dôvodom vykonania týchto zmien, či žalovaná hneď potom, ako súd určil aj

druhú výpoveď za neplatnú zariadil, aby nadriadený orgán (MŽP SR) zmenil štatút v súlade

s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu a či od 1. júla 2005 vykonával funkciu

správcu Harmaneckej jaskyne iný zamestnanec. Odvolací súd mal vykonaným dokazovaním

preukázané rozhodujúce skutočnosti, t.j. aj tie, ktoré medzi účastníkmi sporné neboli, posúdiť

(jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach) a ustáliť, či žalovaná vo všetkých prípadoch

konala len za účelom, aby mohla voči žalobcovi uplatniť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1

písm. d/ bod 2. a teda, či z nich (ne)možno vyvodiť záver, že forma

správania sa žalovanej ňou použitá v procese dania výpovede vykazuje znaky zneužitia práva

a ak áno, či výpoveď z pracovného pomeru ako výsledok takéhoto konania, hoci naoko

súladná s objektívnym právom, môže byť považovaná za právny úkon urobený v súlade

s dobrými mravmi alebo nie a teda za právny úkon, ktorému (ne)možno poskytnúť ochranu.

Keďže odvolací súd z vyššie uvedených hľadísk vec neskúmal, jeho rozsudok

v dovolaním napadnutej časti treba považovať za nesprávny. Žalobca teda dôvodne namietal,

že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa

v dovolaním napadnutej časti, t.j. vo výrokoch, ktorými zamietol žalobu

o určenie, že výpoveď zo dňa 11. septembra 2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná, že

pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá a že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi

voľný pohyb po budove S., H., zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie;

právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný

( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania ( veta tretia ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2010

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová