Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)872/377042.0f8d06.pdf
PDF · 127.55 KB
No categories available
4Cdo/178/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 178/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. O., bývajúceho v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. D. K., advokátkou, so sídlom v B., proti žalovanej
Štátnej ochrane prírody Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná
10, o neplatnosť výpovede a iné, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
16 C 88/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 11. marca 2008 sp. zn. 13 Co 16/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. marca 2008 sp. zn. 13 Co 16/2008
v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa pôvodne domáhal žalobou z 25. septembra 2006 podanou na okresný súd
3. októbra 2006 určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou danou mu
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce a určenia, že pracovný pomer so žalovanou
(S. so sídlom v L.) trvá. Podaním z 28. decembra 2006 žiadal priznať nemajetkovú ujmu
v sume 2 000 000,-- Sk z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania a žiadal
o umožnenie voľného pohybu po budove žalovanej. Ako dôvody neplatnosti výpovede
uviedol, že proces jeho menovania do funkcie správcu H. jaskyne nebol vykonaný v súlade so
zákonom (chýbalo následné potvrdenie menovania písomnou pracovnou zmluvou a jeho
súhlas s menovaním) a teda zostáva v platnosti jeho pracovný pomer založený pracovnou
zmluvou z 2. januára 1978 a že výpovedi predchádzal postup žalovanej priečiaci sa dobrým
mravom (správanie žalovanej vykazovalo v procese dania výpovede znaky zneužitia práva)
a teda aj samotnú výpoveď treba považovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými
mravmi.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. októbra 2007 č.k. 16 C 88/2006-289
určil, že výpoveď zo dňa 11. septembra 2006, daná žalovanou žalobcovi, je neplatná a že
pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2 000 000,-- Sk, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a umožniť
žalobcovi voľný pohyb po budove S., H., tak, ako ostatným svojim zamestnancom. Súčasne
rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica súdny
poplatok v sume 126 000,-- Sk a o náhrade trov konania. Vychádzal zo zistení, že žalobca
pracoval u žalovanej v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy z 2. januára 1978
uzavretej na dobu neurčitú s uvedením druhu práce správca jaskyne, že listom zo 17. augusta
2006 bol žalobca menovaný do funkcie správcu H. jaskyne a listom z 8. septembra 2006
s účinnosťou od 11. septembra 2006 bol z tejto funkcie odvolaný, a že na základe tohto
odvolania mu bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce, nakoľko
prestal spĺňať požiadavku na výkon funkcie podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce a pracovného
poriadku žalovanej. Po oboznámení sa so štatútom a jeho dodatkom č. 1 vydaným ministrom
životného prostredia, pracovným poriadkom žalovanej z novembra 2004 a organizačným
poriadkom dospel k záveru, že žalovaná nemohla platne odvolať žalobcu z funkcie správcu
jaskyne, keď táto funkcia nepatrí podľa štatútu žalovanej k funkciám, kde podmienkou pre ich
vykonávanie je menovanie do funkcie a kedy je možné i prípadné odvolanie z funkcie.
Vypustením bodu 2 a 3 čl. 6 štatútu nedošlo totiž k odstráneniu rozporu pracovného poriadku
a štatútu (právomoc riaditeľa vymenúvať a odvolávať funkciu správcu jaskyne zostala
„rozširujúco“ v porovnaní so štatútom iba v pracovnom poriadku). Neexistoval teda dôvod
pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Výpoveď považoval
za neplatnú aj pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ). V tejto súvislosti uviedol, že z časového odstupu menovania žalobcu do funkcie
správcu a jeho odvolania z nej vyplýva, že postup žalovanej bol účelový s cieľom založiť
výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Navonok sa tento
postup žalovanej síce javí ako súladný s právnymi predpismi, ale v skutočnosti danie
výpovede bolo výsledkom konania žalovanej, ktoré okresný súd hodnotil ako zneužitie práva
žalovanou vyplývajúceho z pracovnoprávneho vzťahu. Dospel preto k záveru, že „takémuto
výkonu práv nemožno priznať rovnakú právnu ochranu, ako výkonu práv, ktorý je súladný
s dobrými mravmi“. K nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy uviedol, že
z predložených dôkazov mal preukázané porušenie práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie
v porovnaní s ostatnými zamestnancami v rovnakej funkcii (žalovaná so žalobcom
zaobchádzala inak a menej priaznivo než s inými zamestnancami v rovnakom postavení).
Dospel k záveru, že žalovaná sa dopustila porušenia zásady rovnakého zaobchádzania formou
neoprávneného postihu (na základe uplatňovania práv žalobcu súdnou cestou), pokynu
na diskrimináciu (príkazom nevpúšťať žalobcu do budovy zamestnávateľa bez sprievodu)
a tiež priamej diskriminácie (nevyplácanie odmien a aj formou obťažovania). Uložil preto
žalovanej umožniť pohyb žalobcovi po budove žalovanej rovnako ako ostatným
zamestnancom ako formu nápravy upustením od diskriminačného konania. Ujmu žalobcu
spočívajúcu v znížení jeho dôstojnosti a jeho spoločenskej a pracovnej vážnosti považoval,
vzhľadom na okolnosti prípadu, za závažnú. Vyhovel preto aj jeho návrhu na zaplatenie
nemajetkovej ujmy, ktoré právo premlčaniu nepodlieha a zaviazal žalovanú na zaplatenie
sumy 2 000 000,-- Sk. Rozhodnutie o zaplatení súdneho poplatku odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. O trovách konania rozhodol v súlade
so zásadou zodpovednosti za výsledok konania a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu
trov konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 13 Co 16/2008
na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými súd určil, že výpoveď
zo dňa 11. septembra 2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná, že pracovný pomer žalobcu
u žalovanej naďalej trvá a že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove
S., H., tak ako ostatným svojim zamestnancom, zmenil tak, že žalobu zamietol.
V ostatných častiach (výrok o náhrade nemajetkovej ujmy, o náhrade trov konania
a súdnom poplatku) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V súvislosti s nárokom o určenie neplatnosti výpovede uviedol, že hoci sa žalobcovi môže
zdať postup žalovanej pri dávaní výpovede diskriminačný, nie je možné žalovanej ako
zamestnávateľovi odopierať jej právo na výpoveď z pracovného pomeru. Je v právomoci
každého zamestnávateľa rozhodnúť o tom, ktorý zamestnanec sa javí pre ďalšie plnenie jeho
činností a zamerania ako potrebný a rozhodnúť, ktorý zamestnanec už pre neho prínosom nie
je. Ak zamestnávateľ (jeho manažment) dôjde k záveru, že určitý zamestnanec nie je pre neho
z hľadiska obsahového zamerania činnosti organizácie, plnenia jeho úloh a ďalšieho rozvoja
prínosom, môže podľa úvahy s týmto zamestnancom pracovný pomer rozviazať, ak sú
splnené zákonné podmienky na jeho rozviazanie. Nie je totiž možné nútiť zamestnávateľa,
aby zamestnával pre neho nepotrebného zamestnanca len z toho dôvodu, že v minulosti
tomuto dal výpoveď, ktorá nebola platná. Zamestnávateľovi nemožno vyčítať ani to, že sa
v rámci zákona snaží nachádzať spôsob, ktorým môže platne s takýmto zamestnancom
pracovný pomer rozviazať. Vychádzajúc z uvedených úvah dospel k záveru, že len zo
skutočnosti, že žalovaná dala žalobcovi (ako zamestnancovi neperspektívnemu) v poradí už
tretiu výpoveď, nemožno vyvodiť jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi. K tvrdeniu
žalobcu, že žalovaná zmenila ustanovenia v štatúte účelovo uviedol, že ak súd
v predchádzajúcom konaní zistil jeho rozpor s organizačným poriadkom, bolo iba správne, že
žalovaná urýchlene tento nesúlad odstránila. Navyše, zmena štatútu bola vykonaná plošne
a nebola určená iba priamo k osobe žalobcu. Štatút menilo ministerstvo (nadriadený orgán)
a preto, pokiaľ aj riaditeľ žalovanej sa vyjadril v tom zmysle, že k zmene štatútu došlo na jeho
intervenciu, nemožno tvrdiť, že samotná žalovaná si prispôsobovala pravidlá hry. Podľa
odvolacieho súdu o správanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi nešlo ani po zmene
štatútu. Tým, že riaditeľ žalovanej vydal po tom, ako štatút začal požadovať, aby správcovia
jaskýň boli ním vymenovaní, menovacie dekréty pre všetkých správcov (nielen pre žalobcu),
iba zosúladil existujúci stav s požadovaným právnym stavom. V tomto kontexte potom
považoval za nenáležitý aj poukaz žalobcu na skutočnosť, že v čase jeho menovania do
funkcie správcu, už bol vymenovaný iný správca. Žalobca bol totiž správcom podľa
pracovnej zmluvy a správcom zostal až do odvolania z funkcie. V čase, keď žalobca svoju
činnosť nevykonával, mohol byť poverený spravovaním jaskyne iný zamestnanec, čo však
neznamenalo, že postavenie žalobcu vo funkcii správcu zaniklo. Riadiac sa uvedenými
úvahami, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že výpoveď z pracovného
pomeru, ktorú žalovaná dala žalobcovi (hoci okolnosti jej dania neboli v tomto prípade
„podľa šablóny“), nemožno považovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými
mravmi. Pokiaľ okresný súd považoval výpoveď za neplatnú aj preto, že výpovedný dôvod
v skutočnosti nebol daný uviedol, že okresný súd (okrem toho, že použil neplatný predpis),
rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom žaloby (žalobca sa v žalobe nedomáhal neplatnosti
výpovede z tohto dôvodu). V tejto časti sa preto rozhodnutím okresného súdu nezaoberal.
Jeho rozsudok považoval teda vo výrokoch, ktorým vyhovel žalobe o neplatnosť výpovede,
o určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá a o určenie povinnosti
umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove žalovanej, za nesprávny. Rozhodnutie okresného
súdu preto v týchto častiach zmenil tak, že žalobu zamietol. K výroku, ktorým zrušil rozsudok
okresného súdu v časti, týkajúcej sa nároku žalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že
v rozhodnutí okresného súdu chýbajú presvedčivé úvahy a konkrétny rozbor, prečo v tejto
časti žalobe vyhovel. Keďže nebolo vydané konečné rozhodnutie o celom predmete konania,
zrušil aj rozhodnutie o náhrade trov konania a súdnom poplatku.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu do jeho zmeňujúcej časti podal včas dovolanie
žalobca. Bol toho názoru, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že jeho rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. K prvému dôvodu uviedol, že odvolací súd odmietol
v rozpore so zákonom preskúmať správnosť rozsudku okresného súdu, pokiaľ okresný súd
považoval výpoveď za neplatnú aj z dôvodu existencie kolízie pracovného poriadku
so štatútom. Ak totiž okresný súd z predložených dôkazov zistil, hoci bez návrhu žalobcu,
nesúlad medzi jednotlivými normami, jeho úlohou bolo túto skutočnosť posúdiť podľa
konkrétnej právnej normy v zmysle zásady „iura novit curia“. Opačný postup nemá oporu ani
v jednom z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odvolací súd sa ani na žiadne
konkrétne ustanovenie neodvolával). Odvolací súd týmto postupom odignoroval vyššie
uvedenú zásadu, ktorá predstavuje integrálnu súčasť spravodlivého procesu v právnom štáte
a zaťažil tak konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V tejto súvislosti žalobca poznamenal, že sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu,
podľa ktorého riaditeľovi žalovanej nebola ani po zmene štatútu (dodatkom č. 1 zo dňa
27.04.2006) vôbec daná možnosť, aby vymenoval a následne odvolal žalobcu z funkcie
správcu jaskyne. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že krajský súd na daný
prípad ustanovenia Čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce nesprávne aplikoval. Úplne opomenul
ich zmysel, konkrétne predovšetkým to, že riešia situácie, keď postup účastníka
pracovnoprávneho vzťahu vo vzťahu k druhému účastníkovi je síce v rámci zákona, ale
v kontexte ďalších skutkových zistení, je možné hovoriť o porušení dobrých mravov. Inak by
nemohol považovať za úplne bežné správanie sa žalovanej voči žalobcovi, ak žalobca mohol
po každej (neplatnej) výpovedi s istotou očakávať ďalšiu výpoveď, ak sa jedine kvôli nemu
menil štatút, ak žalovaná, aby nemusela komplikovane preukazovať neodbornosť žalobcu,
radšej umelo vytvorila stav, aby sa pracovné pomery správcov jaskýň zakladali menovaním
(dovtedy sa zakladali priamo pracovnou zmluvou) a ak žalovaná menovala žalobcu
do funkcie len preto, aby ho z nej následne odvolala a tak založila výpovedný dôvod. Týmito
vzájomnými (a samozrejme nie jednoduchými) súvislosťami sa mal odvolací súd podrobne
zaoberať, čo však neurobil a zostal len pri jednoduchom konštatovaní, podľa ktorého
výpoveď nemôže byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi len preto, že žalovaná dala
žalobcovi v poradí už tretiu výpoveď. Vytýkal odvolaciemu súdu, že čisto formalisticky
vyznieva aj jeho konštatovanie v odôvodnení rozsudku, že zmena štatútu bola vykonaná
plošne a nebola určená iba priamo k osobe žalobcu. Uvedené je v rozpore s výpoveďou
samotného riaditeľa žalovanej, z ktorej je zrejmé, že jediným ústredným motívom na zmenu
štatútu bola snaha žalovanej vytvoriť taký stav, aby mohla (a to jedine) žalobcu odvolať
a následne mu dať výpoveď a teda, aby ďalšia výpoveď bola na tretíkrát úspešná. Za úplne
zmätočné, nedôveryhodné a aj nepreskúmateľné považoval jeho zdôvodnenie, podľa ktorého
riaditeľ žalovanej vydaním menovacích dekrétov pre všetkých správcov potom, čo štatút začal
požadovať, aby správcovia boli ním vymenovaní, iba zosúladil existujúci stav s právnym
stavom. Ani v jednom článku štatútu (či už v pôvodne vydanom alebo v neskoršom) sa totiž
nenachádza ustanovenie, ktoré by požadovalo menovanie správcu jaskyne. Odvolací súd
dostatočnú pozornosť nevenoval ani skutočnosti, že v čase menovania žalobcu do funkcie
správcu, túto funkciu vykonával už iný zamestnanec (J. M.), čo bolo v konaní nepochybne
preukázané. Nebolo preto možné menovať do funkcie správcu tej istej jaskyne inú osobu
(žalobcu) bez toho, aby bol predchádzajúci správca odvolaný. Ak sa tak stalo, aj to svedčí
o výlučne účelovom konaní žalovanej s cieľom dosiahnuť naplnenie predpokladov pre
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Rozsudok odvolacieho súdu
považoval za rozporuplný aj z dôvodu, že na jednej strane celý postup žalovanej v rámci
dania výpovede neposúdil ako zneužitie práva, no na druhej strane v časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie rozsudok okresného súdu zrušil, čím nevylúčil, že
k diskriminácii žalobcu predsa len dochádzať mohlo. Podľa názoru žalobcu, krajský súd
nemal žalobu o neplatnosť výpovede zamietnuť bez toho, aby si najskôr vyriešil, či
k diskriminácii došlo alebo nie. Navrhol preto rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaná svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania proti tej časti rozsudku, ktorú možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
Žalobca v dovolaní predovšetkým namietal, že konanie pred odvolacím súdom trpí
tzv. inou vadou, ktorá mala spočívať v tom, že odvolací súd sa odmietol zaoberať dôvodom
neplatnosti výpovede len preto, že za nesprávny považoval postup okresného súdu (bez
akejkoľvek opory v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku), ktorý skúmal platnosť
výpovede z pracovného pomeru aj z dôvodu žalobcom v žalobe neuplatneného (z dôvodu
existencie rozporu medzi štatútom a pracovným poriadkom).
Podľa dovolacieho súdu tento postup okresného súdu však nemožno považovať
za postup, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v § 101 ods. 1
O.s.p. vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania
najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné
prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. následne stanovuje, že účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú
povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,
resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu
pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci.
V občianskom súdnom konaní je účastník povinný už v návrhu na začatie konania
uviesť pravdivo potrebné skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky. Aj v konaní o určenie
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru je teda účastník povinný uviesť skutočnosti,
z ktorých vyvodzuje neplatnosť právneho úkonu. Keďže dôvody neplatnosti sú rozmanité,
v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh účastníka, nie je
povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok
neplatnosť právneho úkonu. Najmä, nie je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť
z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu dovolávajúceho sa neplatnosti právneho
úkonu (nedostatok slobody a vážnosti vôle, rozpor s dobrými mravmi a pod.). Ak však
za konania vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré spôsobujú neplatnosť právneho úkonu, súd
musí na ne vždy prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli v žalobe tvrdené a či na ich preukázanie
boli označené dôkazy.
Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd sa pri posudzovaní správnosti postupu
okresného súdu, uvedenými zásadami dôsledne neriadil.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že v priebehu konania vyšli najavo také skutočnosti
(rozpor štatútu s pracovným poriadkom), ktoré podľa názoru okresného súdu, spôsobujú
neplatnosť výpovede (absencia dôvodu pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2.
Zákonníka práce.). Bol preto povinný na tieto skutočnosti prihliadnuť bez ohľadu na to, či
boli v žalobe žalobcom tvrdené a či na ich preukázanie žalobca označil dôkazy. Takýto postup
súdu v uvedenom prípade nemožno považovať za nesprávny, odporujúci zákonu z dôvodu, že
súd rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom konania (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa
mal preto správne zaoberať aj opodstatnenosťou tohto súdom prvého stupňa zisteného dôvodu
neplatnosti výpovede. Ak tak neurobil zaťažil konanie tzv. inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca preto dôvodne namietal, že konanie pred
odvolacím súdom je postihnuté vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Dovolateľ ďalej namietal, že ním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd preto
preskúmal vec aj z hľadiska tohto žalobcom uplatneného dovolacieho dôvodu.
Podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa
§ 42 ods. 2.
Podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo
vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný
predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania
funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný
pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení
alebo vymenovaní.
Podľa Čl. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu
vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho
vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva
a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom
pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného
zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
V ustanovení § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce je upravený osobitný
výpovedný dôvod. Predpokladom jeho uplatnenia je, že zamestnávateľ vo svojom vnútornom
predpise (napr. pracovnom poriadku) zakotvil voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku
vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu, že vymenovanie alebo voľba takéhoto zamestnanca sa uskutočnila ešte pred
založením pracovného pomeru (nemusí platiť u zamestnancov, ktorí už ku dňu účinnosti
vnútorného predpisu vykonávali funkciu, pre výkon ktorej tento predpis požaduje menovanie
alebo voľbu) a že zamestnanec bol z funkcie odvolaný alebo sa jej vzdal. Uvedená
požiadavka sa môže týkať len vedúcich zamestnancov priamo podriadených štatutárnemu
orgánu. Vnútorný predpis v rámci organizačnej štruktúry musí preto upravovať, ktoré funkcie
patria do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu. Zmena vo výpočte funkcií priamo
podriadených štatutárnemu orgánu je spravidla výsledkom zmeny organizačnej štruktúry
vykonanej v súvislosti s jej zánikom, prípadne vznikom novej funkcie.
Z Čl. 2 Zákonníka práce a § 13 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že aj výkon práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, teda aj v prípade uplatnenia práva zamestnávateľa
na výpoveď z pracovného pomeru, musí byť v súlade s dobrými mravmi a že nikto nesmie
tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.
Vo všeobecnosti za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je
všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad
a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi
treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu
(nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej),
s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia)
toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.
Zákaz zneužitia práva, zakotvený v Čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce
predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom.
Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je, že nevzniká porušením právnej povinnosti, ale
vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý je nedovolený. Treba vychádzať z toho, že
subjektívne právo síce podáva zákonom predvídaný všeobecný model správania sa
oprávneného subjektu, ale jeho realizácia sa uskutočňuje v rozličných formách. Zneužitie
práva možno teda chápať ako využitie konkrétnych nedovolených foriem správania sa
oprávneného subjektu, ale až v štádiu realizácie subjektívneho práva, pričom každé zneužitie
práva je vždy správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený Článok Zákonníka
práce teda upravuje spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi, že subjekt môže právo
vykonať aj nedovoleným spôsobom a teda v rozpore s dobrými mravmi. Zneužite
subjektívneho práva a jeho zákaz má špecifický právny zmysel, ak správanie oprávneného
subjektu je síce v hraniciach obsahu subjektívneho práva, ale v rámci možnosti tvoriacej jeho
obsah oprávnený subjekt použije také konkrétne formy, ktoré nie sú bežné, ale sú v rozpore
so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnych vzťahoch.
Pri uplatnení subjektívneho práva zamestnávateľa na výpoveď z pracovného pomeru
môže ísť o prípady, kedy síce výpoveď z pracovného pomeru je naoko (navonok) v súlade
s objektívnym právom, ale v rámci dania výpovede (naplnenia jej zákonných predpokladov –
obsahu) oprávnený subjekt použije také konkrétne formy správania sa, ktoré vykazujú znaky
zneužitia práva.
V posudzovanej veci odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že len
zo skutočnosti, že žalovaná dala žalobcovi (ako zamestnancovi neperspektívnemu) v poradí
už tretiu výpoveď, nemožno vyvodiť jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi a že
za zneužitie práva nemožno považovať ani to, ak sa organizácia v rámci zákona snaží
nachádzať spôsob, ktorým môže platne rozviazať pracovný pomer so svojím
(neperspektívnym) zamestnancom. Výpoveď, ktorú dala žalovaná žalobcovi ako
zamestnancovi, ktorý sa pre ňu javí už neperspektívnym, nepovažoval preto za právny úkon
v rozpore s dobrými mravmi.
Dovolací súd v podstate súhlasí s tým, že len preto, že zamestnávateľ dal
zamestnancovi opakovane výpoveď, nemožno ju považovať za právny úkon urobený
v rozpore s dobrými mravmi a že zamestnávateľ má právo nachádzať spôsob, ktorým môže
platne rozviazať pracovný pomer so svojím zamestnancom. Poukazuje ale na to, že žalobca,
hoci v žalobe uviedol, že žalovaná mu dala opakovane výpoveď, zo samotnej tejto skutočnosti
neplatnosť výpovede pre jej rozpor s dobrými mravmi nevyvodzoval. Rovnako, za zneužitie
práva nepovažoval to, že sa žalovaná snaží nachádzať spôsob, ktorým môže platne rozviazať
pracovný pomer.
Z obsahu spisu (návrhu na začatie konania) nepochybne vyplýva, že žalobcove
tvrdenia spočívali v tom, že žalovaná konala v procese dania výpovede nedovolene, v rozpore
so zákazom zneužitia práva a preto výpoveď z pracovného pomeru ako výsledok takéhoto
konania je treba považovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi. Za konanie
žalovanej vykazujúce znaky zneužitia práva považoval to, že žalovaná potom, ako súd
prvýkrát určil neplatnosť výpovede (výpoveď bola daná 26. februára 2003 podľa § 63 ods. 1
písm. a/ Zákonníka práce a rozsudok KS bol vyhlásený 30. septembra 2004) zmenila
organizačný a pracovný poriadok tak, že vymenovanie funkcie správcu jaskyne stanovila ako
požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka
práce, že 30. januára 2005 žalobcu vymenovala do funkcie správcu jaskyne a následne ho
16. februára 2005 z tejto funkcie odvolala, že listom z 1. marca 2005 dala žalobcovi výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce, že potom ako súd určil aj túto výpoveď
za neplatnú (rozsudok KS z 11. apríla 2006) zariadila, aby nadriadený orgán (MŽP SR)
zmenil štatút v súlade s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu (stalo sa tak
27. apríla 2006), že 17. augusta 2006 žalobcu znova menovala do funkcie správcu jaskyne
(toto menovanie považovala za účelové aj preto, lebo bolo vykonané napriek tomu, že
od 1. júla 2005 vykonával túto funkciu iný zamestnanec) a 8. septembra 2006 ho z tejto
funkcie odvolala, a že listom z 11. septembra 2006 mu znovu dala výpoveď podľa § 63 ods. 1
písm. d/ bod 2. Zákonníka práce, pričom vo všetkých týchto prípadoch tak konala len
za účelom, aby mohla voči žalobcovi uplatniť skutkovú podstatu výpovedného dôvodu
uvedeného v § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce.
Dovolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospel k záveru, že odvolací súd mal
platnosť výpovede pre rozpor s dobrými mravmi skúmať najmä z týchto žalobcom tvrdených
hľadísk. Ak tak neurobil a za prioritu považoval to, že je v právomoci každého
zamestnávateľa rozhodnúť o tom, ktorý zamestnanec sa javí pre ďalšie plnenie jeho činností
a zamerania ako potrebný a ktorý už pre neho prínosom nie je a že z tohto hľadiska nemožno
potom určiť, že tretia výpoveď v poradí, daná žalobcovi je neplatná, nemohol na vec ani
správne aplikovať ustanovenie Čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce.
Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd mal predovšetkým zamerať dokazovanie
na zistenie, kedy žalovaná vykonala žalobcom tvrdené zmeny v organizačnom a pracovnom
poriadku (zaradenie funkcie správcu jaskyne do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu), čo bolo dôvodom vykonania týchto zmien, či žalovaná hneď potom, ako súd určil aj
druhú výpoveď za neplatnú zariadil, aby nadriadený orgán (MŽP SR) zmenil štatút v súlade
s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu a či od 1. júla 2005 vykonával funkciu
správcu Harmaneckej jaskyne iný zamestnanec. Odvolací súd mal vykonaným dokazovaním
preukázané rozhodujúce skutočnosti, t.j. aj tie, ktoré medzi účastníkmi sporné neboli, posúdiť
(jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach) a ustáliť, či žalovaná vo všetkých prípadoch
konala len za účelom, aby mohla voči žalobcovi uplatniť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1
písm. d/ bod 2. Zákonníka práce a teda, či z nich (ne)možno vyvodiť záver, že forma
správania sa žalovanej ňou použitá v procese dania výpovede vykazuje znaky zneužitia práva
a ak áno, či výpoveď z pracovného pomeru ako výsledok takéhoto konania, hoci naoko
súladná s objektívnym právom, môže byť považovaná za právny úkon urobený v súlade
s dobrými mravmi alebo nie a teda za právny úkon, ktorému (ne)možno poskytnúť ochranu.
Keďže odvolací súd z vyššie uvedených hľadísk vec neskúmal, jeho rozsudok
v dovolaním napadnutej časti treba považovať za nesprávny. Žalobca teda dôvodne namietal,
že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa
§ 243b ods. 2 O.s.p. v dovolaním napadnutej časti, t.j. vo výrokoch, ktorými zamietol žalobu
o určenie, že výpoveď zo dňa 11. septembra 2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná, že
pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá a že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi
voľný pohyb po budove S., H., zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie;
právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová