Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sžso/50/2009

+9Sžso/50/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobcu G. B., zastúpeného Mgr. G. G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,

ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej číslo 322-5125-GC-04/2007 z 15.decembra 2008, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26.mája 2009, č.k. -34, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 26.mája 2009,

č.k. -34, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5125-GC-

04/2007 z 15.decembra 2008 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietla odvolanie

žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len

„prvostupňový správny orgán“) č.700-0440015807-14 zo 16.júla 2007, ktorým tento

prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1 zákona

č. o sociálnom poistení (ďalej len „ Z.z“) rozhodol, že žalobcovi

dňom 1.novembra 2006 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané, že žalobca

mal od 5.júla 2006 uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou M. a od toho istého dňa

vykonával prácu v Maďarskej republike. Taktiež mal za preukázané, že žalobca mal podľa

článku 17 nariadenia č. 1408/71 udelenú výnimku a vystavený formulár E 101, potvrdzujúci

uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme sociálneho zabezpečenia iba do 1.

novembra 2006. Vzhľadom na to, že ďalšej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky

nebolo vyhovené, krajský súd si osvojil závery žalovanej, že po 1.novembri 2006 sa na

žalobcu podľa čl.13 (2) nariadenia 1408/71 vzťahovali právne predpisy Maďarskej republiky.

Taktiež sa stotožnil so záverom žalovanej, že inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č.181

(3) nemôže dovolávať podnik, ktorý bol založený v členskom štáte a ktorý vysiela

pracovníkov na územie iného členského štátu, pričom sa v prvom, členskom štáte zaoberá len

činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom; Agentúra dočasného zamestnávania

spĺňa podmienky pre vyslanie zamestnanca len v prípade existencie podstatných znakov pre

vyslanie a je vylúčené, aby hlavnou činnosťou agentúry bolo iba vysielanie zamestnancov do

iných členských štátov, pokiaľ chce využiť ustanovenia o vyslaní. O udelení výnimky

z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaná nie je

oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu a v jej

kompetencii je na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania) iba vystaviť

potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102).

Rozsudok krajského súdu napadol žalobca včas podaným odvolaním namietajúc, že

krajský súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny

záver. Poukázal na to, že spĺňa podmienku trvania poistenia na území Slovenskej republiky,

lebo na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy bol zamestnancom spoločnosti M.

Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území

Slovenskej republiky neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si

protirečil, keďže mal za preukázané, že spoločnosť M. zamestnávala i zamestnancov

v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na

upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe

dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj

zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia

(diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých

započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ

žalobcu nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom

rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho

vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným

právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS

č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Namietol i to, že žiadna Dohoda medzi

príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola uzatvorená, nebola verejne

publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Podľa uvádzanej dohody by sa výnimka mala

vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006, ako to aplikovala

žalovaná. Poukázal na to, že jeho zamestnávateľ riadne odvádzal poistné na nemocenské

poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto

odvody prijímala, čím de facto akceptovala daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila.

Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú

zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná k odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie z 2.júla 2009. Uviedla, že podmienky

vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní

systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby

a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje

rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie

migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,

ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby

vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,

ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,

sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto

mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území

členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva

významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho

obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.

Spoločnosť M. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu

vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia

občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v

Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.

Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie

a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú

významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré

vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., v čase vyslania nevytvárala obrat na

území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobcu

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobcovi bola udelená výnimka

do 1.novembra 2006.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zániku

nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti žalobcu

podľa dňom 1.novembra 2006.

Zo spisu žalovanej vyplýva, že žalobca uzavrel so spoločnosťou M., S. (ďalej len

„zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení žalobcu na výkon práce

u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti E. S. od 5.júla 2006 do 4.júla 2007.

Zamestnávateľ žalobcu vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza

na území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce. Ide o základné pravidlo určovania

príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobca namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by na žalobcu nemohla byť udelená výnimka

z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 5.júla 2006 do 1.novembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobcu je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území

Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobca tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal potrebu

splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere

k celkovému počtu zamestnancov. Poukázal na to, že taká kvóta nie je stanovená žiadnym

vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia

Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006

na 15%, resp. 25%.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že sa zaoberala zisťovaním počtu

zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a súčasne skúmala aj výšku

obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobcu

na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila aj tým, že zamestnávateľ žalobcu

(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky okrem administratívnych

pracovníkov a pracovníkov na dohodu o vykonaní práce mimo pracovného pomeru

nezamestnáva žiadneho zamestnanca.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia

za zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení

významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe, ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj

na území Slovenskej republiky, t.j. ak by dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon

práce aj na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že

zamestnávateľ žalobcu na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a preto na tomto území významnú činnosť

nevykonával.

Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobcovi po uplynutí doby, na ktorú mal udelenú výnimku podľa

článku 17 (9) nariadenia, t.j. dňom 1.novembra 2006 zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona

č. o sociálnom poistení. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu č.k. z 11.decembra

2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku

2005 za iných skutkových okolností.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského

súdu podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobcu v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2010

JUDr. Viera Nevedelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová