Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžf/71/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Veroniky Poláčkovej v právnej veci žalobcu: B. I., T., zastúpený: JUDr. E. K., advokát, G., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. I/225/6307-65783/2007/994136-r zo dňa 17.08.2007, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -51 zo dňa 03.03.2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č.k. -51 zo dňa 03. marca 2009 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č.k. -51 zo dňa 03.03.2009

zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/225/6307-65783/2007/994136-r zo dňa 17.08.2007 podľa (ďalej len ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný dodatočný platobný výmer vydaný správcom dane – Daňovým úradom

v Poprade dňa 07.03.2007 č. /Rov, ktorým vyrubil daňovému subjektu –

žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie roku 2004 v sume 281 295,-- Sk zmenil tak, že znížil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie roku 2004 žalobcovi na sumu 230 027,-- Sk .

Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok zdôvodnil tým, že z obsahu pripojeného

administratívneho spisu ako aj zo samotného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane bez toho, aby zisťoval skutočnú vôľu zmluvných strán, posúdil žalobcom vyplatené cestovné náhrady zamestnancom ako odmenu za vykonanú prácu.

Poukázal na ustanovenie ako aj na ustanovenia

ods. 1 písm. a/, o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ďalej len v spojení s o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, ďalej len , pričom uviedol, že podľa daňových predpisov sa v daňovom konaní do úvahy berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre určenie alebo vybratie dane. Z tohto dôvodu vyvodil záver, že vôľa zmluvných strán posudzovaného právneho úkonu, na ktorú poukazuje žalobca je v danom prípade podstatná, aby mohol byť posúdený skutočný obsah právneho úkonu medzi žalobcom a jeho zamestnancami. Je potrebné vykonať také dôkazy, ktorými by bol zodpovedne zistený ich úmysel a skutočná vôľa.

Poukazujúc na uvedené, krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že záver žalovaného je predčasný a zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, preto napadnuté rozhodnutie podľa , ďalej len zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal odvolanie žalovaný uvádzajúc,

že krajský súd prijal záver (strana 6), že žalovaný a správca dane postupovali v rozpore s , ak dôkazy (vyplatené cestovné náhrady) bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia a bez toho, aby zisťoval skutočnú vôľu zmluvných strán pri uzatvorených dohodách o vykonaní práce ( ), považoval za odmeny za vykonanú prácu a z nich vypočítal žalobcovi rozdiel dane. Tým sa vlastne stotožnil s námietkami žalobcu.

Krajský súd poukázal na to, že podstatnou náležitosťou týchto dohôd je aj dohodnutá

odmena za vykonanie úlohy a že podľa zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi podľa podmienok osobitného zákona aj cestovné náhrady. Vo vzťahu k týmto ustanoveniam podľa záverov krajského súdu z protokolu o vykonaní kontroly a z obsahu rozhodnutí vyplýva, že žalobca vysielal zamestnancov na pracovné cesty, ktoré boli nimi vykonané, a na základe toho im vznikol právny nárok na cestovné náhrady.

Takýto záver súdu žalovaný namietal. Hlavným dôvodom odvolania žalovaného je,

že sa nestotožňuje s tým, že daňové orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci, a že postupovali v rozpore s , keď nezisťovali skutočný obsah vôle účastníkov dohody o vykonaní práce a neodstránili pochybnosti týkajúce sa odmeny za vykonanú prácu, a nezaoberali sa tým, v akej správnej výške mali byť vyplatené cestovné náhrady, a či ich časť nemožno považovať za príjem zamestnancov.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade dôvodom kauzy je

zásadný rozpor žalobcu v pozícii zamestnávateľa a zároveň platiteľa dane a daňových orgánov v tom, či sumy dohodnuté a vyplatené zamestnancom ako cestovné náhrady na základe uzatvorených dohôd o vykonaní práce podľa boli skutočne cestovnými náhradami v zmysle osobitného predpisu. Tento charakter vyplatených súm totiž vyplýva z článku III. uzatvorených dohôd a tento charakter im určil sám žalobca. Preto aj napriek záveru súdu naďalej trvá na tom, že vôľa zmluvných strán tohto právneho úkonu nie je podstatná, nie je ju potrebné zisťovať, pretože nie je sporná.

Pri aplikácii daňových predpisov pre daňové orgány je podstatný obsah právneho

úkonu ( ) spočívajúci v tom, ako a či tento obsah, teda takto prejavenú vôľu, zmluvné strany aj skutočne naplnili.

Keď tieto teoretické závery žalovaný aplikuje na prejav vôle odvolateľa

v ním vykonaných právnych úkonoch s tým, že jeho prejav vôle je zrozumiteľný a určitý – teda spĺňa zákonné predpoklady tohto právneho úkonu, tak podľa článku III. dohody o vykonaní práce je dohodnutá „odmena za vykonanú prácu 0,-- Sk s tým, že zamestnancovi budú vyplatené cestovné náklady v zmysle platnej legislatívy v plnom rozsahu.“ Práve v zmysle platnej legislatívy, t.j. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, uplatnenie cestovných náhrad zamestnancami nezodpovedá týmto legislatívnym podmienkam, a aj napriek tomu im žalobca tieto sumy vyplatil.

Berúc tak do úvahy zrozumiteľnosť, určitosť (ako náležitosti právneho úkonu)

a ekonomický charakter (obsah právneho úkonu v zmysle zásad daňového konania) tohto právneho úkonu individuálne, ale najmä v súvislostiach s reálnym konaním zamestnávateľa a zamestnancov, nebolo možné posúdiť jeho skutočný obsah inak, ako príjem zo závislej činnosti zamestnancov podľa a o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a nie ako cestovné náhrady, teda príjem, ktorý nie je v zmysle tohto zákona predmetom dane.

Účelom tohto daňového konania nie je posudzovať výhodnosť alebo nevýhodnosť

nárokov zamestnanca, respektíve starať sa o jeho nároky vyplývajúce zo inak, ako z hľadiska aplikácie daňových predpisov, ale daňovo vyhodnotiť – vyvodiť daňové dôsledky so žalobcom deklarovaného a jemu vlastným spôsobom realizovaného právneho úkonu uzatvoreného so zamestnancom, A už vonkoncom nie vtedy, ak ide o posudzovanie

daňových povinností zamestnávateľa ako platiteľa dane zo závislej činnosti vo forme preddavkov.

Pre posúdenie povinnosti platiť preddavky (čo je predmetom tejto kauzy z daňového

hľadiska) nie je podstatné zodpovedať ani na otázku, v akej výške mali byť správne vyplatené cestovné náhrady, a či na základe takto správneho výpočtu by časť týchto náhrad nemohla byť posudzovaná za príjem zamestnancov. Výška vyplatených súm spochybnená totiž nebola, správca dane tieto výdavky uznal ako výdavky daňové v zmysle o dani z príjmov. Avšak v zmysle zásady daňového konania ustanovenej v tento príjem vyhodnotil ako príjem zo závislej činnosti, a tým vznikli daňové povinnosti žalobcovi ako platiteľovi dane zo závislej činnosti.

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok Krajského súdu v Prešove č. -51 zo dňa 03.03.2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne dňa 11.05.2009 vyjadril žalobca uvádzajúc,

že podľa žalobcu si žalovaný v uvedenom vyjadrení zásadne protirečí. Viackrát zdôrazňuje a opakuje, že prejav vôle nebol v tomto prípade sporný, no na strane druhej tento nesporný prejav vôle posúdil odlišne od zmluvných strán. Podľa žalovaného charakter vyplatených súm vyplýva z uzatvorených dohôd a tento charakter im určil sám žalobca. V zmysle zásady daňového konania ustanovenej v však tento príjem zamestnanca vyhodnotil ako príjem zo závislej činnosti, a tým vznikli daňové povinnosti žalobcovi ako platiteľovi dane zo závislej činnosti.

Argumentácia náležitosťami vôle a náležitosťami prejavu vôle podľa Občianskeho

zákonníka len znásobuje nezrozumiteľnosť odvolania a žalobcovi nie je známe, čo týmto žalovaný sledoval. Ak prejav vôle nebol sporný, potom aj prejavená vôľa bola zrozumiteľná a určitá. Ak prejavená vôľa nebola zrozumiteľná a určitá, potom prejav vôle mohol bol sporný a sporný mohol byť aj úmysel konajúcej osoby a obsah právneho úkonu. V danom prípade žalovaný bol povinný postupovať podľa ustanovenia a úmysel konajúcej osoby považovať za rozhodujúci faktor pre posúdenie právneho úkonu účastníkov zmluvného vzťahu.

V cestovných náhradách ide o osobitnú nezameniteľnú kategóriu, na ktorú pri splnení

zákonných podmienok vzniká príslušným osobám právny nárok. Sám správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uvádza, že žalobca na základe dohody o vykonaní práce bol povinný vyplatiť zamestnancom mzdu, ako aj všetky ostatné nároky, ktoré zamestnancovi vzniknú, t. j. pri pracovných cestách aj cestovné náklady. Žalovaný ani v zmysle ustanovenia nebol oprávnený interpretovať prejav vôle zmluvných strán odlišne a odňať zamestnancom právny nárok na cestovné náhrady a prijať záver, že ide o príjmy zo závislej činnosti. Ak cestovné výkazy neobsahovali niektoré predpísané náležitosti, potom správca dane pri takomto zistení mal povinnosť postupovať podľa

ustanovenia a vyzvať žalobcu na podanie vysvetlení a na odstránenie týchto nedostatkov.

Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. z 03.03.2009 potvrdil a žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a postupom podľa veta prvá v spojení s veta druhá o odvolaní rozhodol bez pojednávania po tom, ako termín verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk, www.supcourt.gov.sk a napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s , ako vecne správny potvrdil.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta- tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov, príjmami zo závislej činnosti sú príjmy zo súčasného alebo z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo členského pomeru, alebo z obdobného vzťahu, v ktorom je daňovník pri výkone práce pre platiteľa príjmu povinný dodržiavať pokyny alebo príkazy platiteľa príjmu.

Príjmami podľa § 5 ods. 2 cit. zákona sú bez ohľadu na ich právny dôvod pravidelné,

nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú k dobru, alebo spočívajú v inej forme plnenia daňovníkovi s týmito príjmami (ďalej len „zamestnanec“) od platiteľa týchto príjmov (ďalej len „zamestnávateľ“) alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti. Takýmito príjmami sú aj príjmy, ktoré poberá osoba, na ktorú prešlo zo zamestnanca právo na tieto príjmy.

Podľa § 5 ods. 5 písm. a/ zákona o dani z príjmov, okrem príjmov, ktoré nie sú

predmetom dane podľa , nie je predmetom dane ani cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov (napr. ).

Podľa , zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi

za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

Podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov, ďalej len platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa do úvahy berie vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Odvolací súd vyhodnotiac skutkový stav danej veci sa stotožnil so záverom Krajského

súdu v Prešove, že vôľa zmluvných strán v posudzovanom právnom úkonu je podstatná. Pokiaľ prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu nebol sporný, nebolo možné, aby prejav ich vôle správca dane posúdil iným spôsobom ako ho vyjadrili samotní účastníci dohody. Na podklade uvedeného možno konštatovať, že záver krajského súdu, podľa ktorého žalovaný a správca dane postupovali v rozpore s ustanovením je vecne správny, pretože v tomto prípade vyplatené cestovné náhrady zamestnancom, bez akýchkoľvek logických argumentov vykvalifikovali daňové orgány ako odmeny za vykonanú prácu a následne z nich vypočítali rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie roku 2004. V tomto prípade bude teda potrebné, aby žalovaný v ďalšom konaní doplnil dokazovanie tak, aby mohol byť posúdený skutočný obsah právneho úkonu medzi žalobcom a jeho zamestnancami a to vykonaním takých dôkazov, podľa ktorých by bol zistený skutočný úmysel ako aj skutočná vôľa účastníkov úkonu.

K prekvalifikácii uvedeného vzťahu by mohlo dôjsť správcom dane len v prípadoch,

keby boli pochybnosti o prejavenej vôle zmluvných strán v dohode, čo však nie je možné uskutočniť bez výsluchu účastníkov dohody k týmto okolnostiam. Samotné popretie existencie dohody o náhrade na cestovné náklady nie je možné bez ďalšieho, proti vôli zmluvných strán subsumovať pod právnu kvalifikáciu dohody o odmene a potom vyplatené cestovné náhrady považovať za odmeny za vykonanú prácu a následne z nich vypočítať žalobcovi rozdiel z príjmov fyzických osôb.

Podľa súd zruší napadnutého rozhodnutie správneho

orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Poukazujúc na uvedené senát odvolacieho súdu konštatuje, že po oboznámení

sa s rozsahom a s dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove, po oboznámení sa s obsahom pripojeného súdneho a administratívneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby zmenil alebo zrušil napadnutý rozsudok, keďže odôvodnenie krajského súdu v napadnutom rozsudku je logické a zákonné. Krajský súd jasne

a zrozumiteľne odôvodnil, čo považoval za meritum veci. Na podklade dôkazov dospel k záverečnému úsudku a rozhodol v súlade so zákonom, čo aj riadne zdôvodnil. Na podklade uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. -51 zo dňa 03. marca 2009 podľa a v spojení s veta druhá ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s

ods. 1 veta prvá a tak, že priznal žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ak účastník v lehote podľa ods. 1 trovy nevyčísli, súd

mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V tomto prípade bol rozsudok verejne vyhlásený dňa 08.04.2010. Uvedená skutočnosť

bola zverejnená na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk ( veta prvá v spojení s ) od 29.03.2010, avšak žalobca v zákonnej lehote trovy odvolacieho konania nevyčíslil napriek tomu, že si ich vo vyjadrení k podanému odvolaniu uplatnil. Z uvedených dôvodov postupoval odvolací súd v súlade s a nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, keďže zo súdneho spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia, iné trovy konania žalobcovi nevyplývajú.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 08. apríla 2010

JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková