Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d25/375517.cd7dd2.pdf
PDF · 118.59 KB
No categories available
5Cdo/47/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 47/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ G. O., 2/ E. O.,
bývajúcich v K., zastúpených JUDr. Ľ. P., advokátom v L., proti žalovaným
1/ K. T., bývajúcej v K., 2a/ E. P., bývajúcej v R., 2b/ Ing. T. T., bývajúcemu v R. (žalovaní
2a/, 2b/ ako právni nástupcovia po zomrelom žalovanom 2/ O. T., naposledy bytom K.), 3/
Ing. P. Š., bývajúcemu v Š., o určenie veci patriacej do dedičstva, vedenej na Okresnom
súde Rožňava pod sp. zn. 5 C 115/2007, o dovolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 8. októbra 2009, sp. zn. 9 CoD 83/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 8. októbra 2009, sp. zn. 9 CoD 83/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rožňava rozsudkom z 24. júna 2008, č.k. 5 C 115/2007-115 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali, aby súd určil, že do dedičstva po nebohom P. O.,
nar. X., naposledy bytom K., ktorý zomrel X., patrí v 1/2 stavba – podzemná rodinná hrobka
č. X. na verejnom cintoríne v obci K., identifikovaná podľa geometrického plánu č. X. zo dňa
12. júna 2007 vyhotoveného firmou G., v k.ú. K. na LV č. X. ako stavba na pozemku parc. č.
X. Žalobcom uložil povinnosť nahradiť žalovanému 3/ trovy konania vo výške 80,-- Sk,
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, spoločne a nerozdielne. Vychádzal
zo zistenia, že v konaní sp. zn. 4 C 657/1992, v ktorom žalovaní 1/, 2/, 3/ boli žalobcami, bolo
rozhodnuté o 3/6-inách podielu z predmetnej nehnuteľnosti. O zvyšných 3/6-inách predmetnej
nehnuteľnosti rozhodnuté nebolo, pretože v tomto konaní žalovaní 1/, 2/, 3/ nežiadali určiť
spoluvlastnícky podiel pre seba, resp. s rozhodnutím súdu o veľkosti jednotlivých podielov
v konaní sp. zn. 4 C 657/1992 nesúhlasili. Žalovaní 1/, 2/, 3/ nepopierajú vlastnícke právo
žalobcov 1/, 2/, resp. vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcu 2/ k predmetnej
nehnuteľnosti a to vo zvyšku podielu, t.j. 3/6-inách. Na základe toho súd uzavrel, že zo strany
žalobcov 1/, 2/ nie je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva a to, že polovica
predmetnej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. P. O.. Pokiaľ takýto petit v žalobe (že do
dedičstva patrí rodinná hrobka v 1/2-ici) vychádza z právnej konštrukcie, že druhá polovica
patrí do vlastníctva G. O., existuje tu prekážka rozhodnutej veci, pretože o spoluvlastníctve
predmetnej hrobky a výške jednotlivých podielov spoluvlastníkov bolo už právoplatne
rozhodnuté v konaní sp.zn. 4 C 657/1992. Čo sa týka ďalších dôvodov na podanie žaloby a to,
že rozhodnutie vydané v konaní sp.zn. 4 C 657/1992 je zmätočné a nevykonateľné, lebo
nebolo rozhodnuté o zvyšných 3/6-inách a že nehnuteľnosť, o ktorú ide v tomto konaní nie je
bližšie špecifikovaná, teda je zameniteľná s inou vecou, súd bol toho názoru, že to nie sú
dôvody, pre ktoré by bolo možné vo veci znova rozhodovať. Napriek tomu, že Obec K.
podala súdu dňa 26. mája 2008 správu o tom, že už v čase rozhodovania súdu existoval
situačný náčrt miestneho cintorína a hrobka mala poradové číslo X., nejde o skutočnosť, ktorá
by robila predmet konania zameniteľný s iným, pretože účastníci nevystavovali na miestom
cintoríne v K. inú hrobku, každému bolo zrejmé, ktorú hrobku vystavili a ktorá je nimi
využívaná. O zvyšných 3/6-inách celku nebolo súdom rozhodnuté, pretože to nikto
nenavrhoval. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov 1/, 2/ rozsudkom z 8. októbra 2009,
sp. zn. 9 CoD 83/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu o nedostatku
naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na žiadanom určení.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 2/, ktorí
navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho
súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označili skutočnosť, že
odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že mal túto
procesnú povinnosť podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v znení poslednej novely.
V dôvodoch dovolania rozoberali skutkový a právny stav veci.
Žalovaní 1/ - 3/ sa k dovolaniu žalobcov 1/, 2/ nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie žalobcov 1/, 2/ smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na žalobcami 1/, 2/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti žalobcov 1/, 2/ pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť
tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného od 15.10.2008)
v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p. nebola žalobcom 1/, 2/ odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie ich procesných práv, priznaných im
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany ich práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobcom 1/, 2/ znemožnila
realizácia ich procesných práv, priznaných im v občianskom súdnom konaní za účelom
obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Po preštudovaní spisu však dovolací súd zistil v postupe odvolacieho súdu existenciu
vady v zmysle 237 písm. b/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania
prihliadnuť na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky
konania), aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi
základné procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť si všímať aj bez návrhu
po celý čas konania, je splnenie podmienok civilno-procesnej subjektivity, t.j. spôsobilosti
byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať procesné práva
a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi priznáva, resp. ukladá. Jej predpokladom je
hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného
práva. Hmotno-právna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká u fyzických osôb
narodením (prípadne počatím, ak sa dieťa narodí živé) a zaniká smrťou fyzickej osoby,
prípadne jej vyhlásením za mŕtvu.
Z obsahu spisu vyplýva, že O. T. (žalovaný 2/) zomrel dňa X. (viď č.l. 164 spisu).
Napriek tejto skutočnosti odvolací súd dňa 8. októbra 2009 vec prejednal a rozhodol. Ide o
taký nedostatok podmienky konania, ktorá má za následok vydanie zmätočného rozhodnutia,
ktoré treba vždy zrušiť.
Ak po začatí súdneho konania účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania
(§ 19 O.s.p.) postup súdu upravuje ustanovenie § 107 O.s.p. Je vecou súdu, aby podľa povahy
veci posúdil, či smrť účastníka bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní, alebo či v ňom možno
pokračovať s právnymi nástupcami zomrelého účastníka konania.
Keďže v odvolacom konaní vystupoval ako účastník konania O. T., ktorý už
spôsobilosť byť účastníkom nemal, rozhodnutie odvolacieho súdu trpí procesnou vadou podľa
§ 237 písm. b/ O.s.p., pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Dovolaciemu súdu v súčasnom štádiu konania neprislúcha
oprávnenie na hodnotenie skutkových a na ne nadväzujúcich právnych záverov odvolacieho
súdu.
Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho
súdu podľa § 243b ods. 3 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. apríla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská