Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8b4/368288.c102fc.pdf
PDF · 161.53 KB
No categories available
5Sžf/63/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/63/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: T., s. r. o., IČO: X., so sídlom P., zast.: Mgr. F.,
advokátom so sídlom P., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Nová ulica č. 132, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 14. januára 2009 č. k. 23S 36/2008-72 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 14. januára 2009 č. k. 23S 36/2008-72 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e:
I.
Rozhodnutím č. I/221/12583-86537/2007/991909-r z 26.11.2007 (č. l. 1 daňového
spisu) žalovaný ako odvolací daňový orgán postupom podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“)
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica I. č. 651/230/43101/07/Mal zo dňa
03.07.2007, ktorým nebol v zmysle § 15 ods. 15 zák. č. 511/1992 Zb. žalobcovi priznaný
nadmerný odpočet požadovaný za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005 v sume -
2.847.720,– Sk a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.280,-- Sk.
Žalovaný vychádzal zo skutkového stavu zistenom počas daňovej kontroly na dani
z pridanej hodnoty, po ukončení ktorej žalobca odmietol podpísať protokol
č. 651/320/21124/07/Tot prerokovaný dňa 27.06.2007. Žalobca si v kontrolovanom
zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane vo výške 2.850.000,–Sk z dodávateľskej
faktúry č. 051205/Ta, int. č. D-l/IV/05 z 05.12.2005, vystavenej dodávateľom T., s.r.o.,
ktorou bola na základe vzájomnej dohody fakturovaná odplata za postúpenie práv v zmysle
zmluvy – licenčná zmluva k patentu SR č. 278312, reg. na ÚPV SR, zo dňa 05.12.2005, čl.
V., cena na základe zmluvnej dohody strán, fakturovaná odplata vo výške 15.000.000,– Sk
bez DPH.
Na základe písomnej informácie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
(ďalej len ÚPV SR) zo dňa 17.08.2006 k patentu č. 278312, s názvom „Spôsob úpravy
mastenca“, bola dňa 10.02.2006 doručená na ÚPV SR žiadosť o zápis prevodu
do patentového registra zo spoločnosti T., s.r.o. na T. s.r.o. a dňa 10.02.2006 podala
spoločnosť T., s.r.o. na ÚPV SR žiadosť o zápis licenčnej zmluvy pre držiteľa T. s.r.o. V tejto
informácii ÚPV SR vyslovil odborný názor, že ak spoločnosť T. s.r.o. je na základe zmluvy
o prevode spolumajiteľom patentu č. 278312, nie je možné, aby bola aj držiteľom licencie,
nakoľko v zmysle § 20 zákona č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných
osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 402/2002 Z. z.
každý zo spolumajiteľov má právo využívať vynález, ktorý je predmetom patentu.
Z informácie ÚPV SR potom pre žalovaného vyplynulo, že nemožno byť v danom čase
a priestore držiteľom určitého práva na základe originálneho aj odvodeného právneho titulu.
Predmet licenčnej zmluvy, technické riešenie, ako ucelená komplexná myšlienka
chránený patentom SR č. 278312, nie je predmetom reálne deliteľným. Predstavuje ucelený
technologický postup pozostávajúci z nadväzujúcich krokov, ktoré sú vzájomne závislé,
samostatne nepoužiteľné z hľadiska dosiahnutia očakávaného výsledku, výroby samotného
produktu, v tomto prípade upraveného mastenca. Reálne nedeliteľný predmet je možné
využívať výlučne ako celok, plnenie poskytnuté Licenčnou zmluvou k patentu SR č. 278312,
reg. na ÚPV SR zo dňa 05.12.2005 – právo na využívanie patentu v rozsahu 15,00 % je teda
podľa žalovaného plnením nemožným.
Na základe uvedeného žalovaný prijal záver, že plnenie deklarované predmetnou
faktúrou v nadväznosti na licenčnú zmluvu zo dňa 05.12.2005 za odplatu za postúpenie
podielu na právach v časti vymedzenej 15,00 % je plnením nemožným, preto nedošlo
k dodaniu služby v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
(na účel tohto rozsudku len zák. č. 222/2004 Z.z.) a tým odvolávajúcemu sa v zmysle § 49
ods. 1 cit. zákona nevzniklo právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry vo výške
2.850.000,- Sk.
Tiež námietky žalobcu týkajúce sa nečinnosti správcu dane, dĺžky trvania kontroly, jej
neukončenia v zákonnej lehote, poprípade porušenia § 30 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb.
žalovaný v svojom odôvodnení odmietol ako nedôvodné.
II.
Uvedené rozhodnutie žalovaného žalobca napadol žalobou z 15.02.2008 na Krajskom
súde v Banskej Bystrici.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s § 247 ods. 1 O.s.p.
a po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k takému porušeniu zákonnosti,
ktoré by malo vplyv na rozhodnutie vo veci samej, a preto žalobu zamietol.
Krajský súd s citáciou ust. § 49 ods. 1, § 19 ods. 2 a § 9 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.
v svojom odôvodnení zdôraznil, že pre posúdenie veci bolo podstatné vyriešiť otázku,
či došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v zmysle licenčnej zmluvy k patentu R
č. 278312 zo dňa 05.12.2005.
Na prvom mieste si krajský súd v celom rozsahu osvojil skutkové zistenie správcu dane.
S odkazom na ust. § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 435/2001 Z.z. (patentový zákon), ako aj ust.
§ 508 ods. 1 a 2, § 509 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa krajský súd stotožnil so stanoviskom
daňových orgánov o tom, že daňový subjekt porušil § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. tým,
že si v zdaňovacom období IV. štvrťroku 2005 odpočítal daň z faktúry č. 051205/TA zo dňa
05.12.2005, keď predmetom licenčnej zmluvy je právo užívať patent SR č. 278312 „Spôsob
úpravy mastenca“ v rozsahu 15 % užívacích práv poskytovateľa licencie. Takto určený
predmet zmluvy predstavuje aj podľa názoru krajského súdu nemožné plnenie, tzn.
predstavuje záväzok plniť niečo nemožné, neexistujúce. Na základe uvedeného krajský súd sa
stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca nebol oprávnený využívať vynález chránený
patentom a poskytovať služby s ním súvisiace.
III.
Proti citovanému rozsudku krajského súdu podal včas žalobca odvolanie z 06. apríla
2009 (č. l. 76), v ktorom zrekapituloval základné skutkové a právne závery krajského súdu
(podľa obsahu licenčnej zmluvy predmetom zmluvy je vraj právo užívať patent v rozsahu
15 % užívacích práv; užívacie právo k patentu predstavuje nedeliteľný celok; ďalšie výhrady
žalobcu považoval za právne irelevantné) ako aj závery žalovaného.
Ďalej žalobca v svojom odvolaní poukázal na princíp rovnosti strán rozpracovaný
v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské právo. V súvislosti s tým žalobca uviedol, že žiadal
aby správca dane zabezpečil v konaní stanoviská odbornej verejnosti. Po tom, čo však bolo
zabezpečené stanovisko Úradu priemyselného vlastníctva alebo JUDr. Z. správca dane tieto
informácie pred žalobcom utajil. Podľa žalobcu správca dane použitím poučenia podľa § 23 o
zachovaní daňového tajomstva zabránil žalobcovi (ako spolumajiteľovi patentu) nahliadnuť
do žiadosti o poskytnutie informácií doručenej ÚPV SR dňa 21. 7.2006, ktorá sa nachádza
v patentovom spise. O existencii tejto informácie sa žalobca mal dozvedieť až z vyjadrenia
kontrolórky Ing. D. zo dňa 21.06.2007. Na základe uvedeného zástupca žalobcu využil svoje
zákonné právo a protokol a zápisnicu z jeho prerokovania nepodpísal.
Ďalej žalobca namietal, že správca dane nehodnotil licenčnú zmluvu bez jej kontextu
so súhlasmi s udelením licencie, čím nehodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a tým
porušil § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. Tým nemal byť skutkový stav veci riadne a dostatočne
zistený.
S nemožnosťou plnenia sa žalobca nestotožnil a pre nevýlučné právo k využívaniu
patentu poukazoval na Prílohu č. 1, pri patentovej listine – viď licenčná zmluva čl. III., bod 1.
a rozsah licencie viď čl. IV. licenčnej zmluvy. Súčasne vo vzťahu k nemožnosti splnenia
licenčnej zmluvy žalobca zdôraznil, že je ju nutné hodnotiť aj podľa § 41 Občianskeho
zákonníka, prípadne prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3
Z uvedeného dôvodu potom podľa žalobcu bola služba okamihom uzatvorenia písomnej
zmluvy, tzn. 05.12.2005 v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. Z uvedených
dôvodov sa žalobca vyjadril, že si mohol odpočítať daň z predmetnej faktúry a to aj v prípade,
že žalovaný nechce porozumieť jednému hľadisku (percentuálne vyjadrenie nadobudnutých
užívacích práv) určenia rozsahu postúpených práv.
Súd podľa žalobcu ďalej pochybil aj v tom, že za podstatné pre posúdenie veci
považoval okrem iného aj zaplatenie kúpnej ceny, ktoré však podľa žalobcu nie je
od 01.01.2003 zákonnou podmienkou na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podľa
licenčnej zmluvy.
Taktiež žalobca zastával ten názor, že súd by mal vykonať dokazovanie, najmä znalecké
dokazovanie v tak dôležitej odbornej otázke, ako je prevod patentových práv, licencie,
nakoľko žalovaný dôkazy ignoruje. Rovnako žalobca zotrval na svojich procesných
námietkach.
Záverom žalovaný požiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že sa zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu
Banská Bystrica I ako nezákonné a vec vráti žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
Ako prílohu k odvolaniu žalobca doručil listinu označenú ako Súhlas s udelením
licencie zo dňa 05.12.2005.
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 28.04.2009 (č. l. 90) zotrval na svojich
pôvodných argumentoch. Ďalej sa podrobne vyjadril k námietke žalobcu týkajúcej sa
informácie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zo dňa 17.08.2006
k patentu č. 278312. Súčasne vyjadril súhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj.
s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vo svojom výroku vecne
správne, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu
niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich
odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.
Podľa § 19 zákona č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) sa za majiteľa patentu považuje
právnická osoba alebo fyzická osoba zapísaná ako majiteľ v patentovom registri úradu.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných
osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) majiteľ patentu
(§ 19) má výlučné právo využívať vynález, poskytnúť súhlas na využívanie vynálezu, previesť
patent na inú osobu alebo zriadiť k patentu záložné právo.
Podľa § 24 ods. 2 zák. č. 435/2001 Z.z., licenčná zmluva nadobúda právne účinky voči
tretím osobám odo dňa zápisu do registra. To neplatí vo vzťahu k osobám, ktoré o uzatvorení
licenčnej zmluvy vedeli alebo podľa okolností mali vedieť. Úrad je povinný zapísať licenciu
do registra najneskôr do šiestich mesiacov od doručenia licenčnej zmluvy Úradu alebo v tej
istej lehote oznámiť rozhodnutie s uvedením dôvodov, pre ktoré nemožno vykonať zápis
licencie do registra.
Podľa § 509 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak tak ustanovuje osobitný predpis,
vyžaduje sa na výkon práva poskytnutého na základe zmluvy zápis do príslušného registra
týchto práv.
V rozsahu hore uvedených právnych ustanovení bolo podľa Najvyššieho súdu nutné
skúmať právny záver žalovaného o nemožnosti právneho plnenia, pokiaľ sa malo zmluvne
poskytnúť právo (čl. IV bod 3 a 5 v spojení s čl. III. licenčnej zmluvy) užívať patent SR
č. 278312 „Spôsob úpravy mastenca“ v rozsahu 15 % užívacích práv poskytovateľa licencie.
V oblasti daňového práva je základnou výkladovou poučkou pre obsah právnych
úkonov (zmlúv) zásada obsiahnutá v § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.
Podľa § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. sa pri uplatňovaní daňových predpisov
v daňovom konaní [tzn. konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových
subjektov] berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Tento obsah sa však musí zisťovať s využitím tých základných výkladových pravidiel,
ktoré sú pre dotknutú oblasť pozitívneho práva predpísané. Pre oblasť obchodného
záväzkového práva, kam nepochybne licenčné zmluvy patria, sú výkladové pravidlá
obsiahnuté najmä v ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu
konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej
musel byť známy.
Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípadoch, keď prejav vôle nemožno
vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla
prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané
v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2
sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania
o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania
strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
S využitím hore uvedených ustanovení potom správne dospel žalovaný k záveru,
že poskytnuté zmluvné plnenie – prevod právo užívať patent SR č. 278312 „Spôsob úpravy
mastenca“ v rozsahu 15 % užívacích práv poskytovateľa licencie (výslovne uvedené v čl. IV.
– najmä bod 3.) predstavuje k právu užívať patent nemožné plnenie, inak povedané, zákonom
a technickými podmienkami využiteľnosti patentu neuskutočniteľné plnenie.
Tento záver vychádza z informácie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky zo 17.08.2006 (č. l. 20), ktoré je nutné vyhodnotiť ako odborné stanovisko orgánu
štátnej moci a nie ako dôkazný prostriedok. Z neho pre Najvyšší súd vyplýva, že na základe
žiadosti správcu dane 21.07.2006 Úrad oznámil, že do registra zapísal prevod patentu
č. 278312 s účinnosťou voči tretím osobám od 08.02.1995 na spoločnosť T., s.r.o., B.,
následne zo spoločnosti T., s.r.o., B. na spoločnosť T., s.r.o., K. od 11.03.1997 a 11.04.2005 u
spoločnosti T., s.r.o., K. došlo ku zmene sídla spoločnosti. Súčasne v tomto liste ÚPV SR
zaujal s prihliadnutím na § 24 zák. č. 435/2001 Z.z. stanovisko, že žalobca nemôže byť
držiteľom licencie, nakoľko v zmysle § 20 zák. č. 435/2001 Z.z. každý zo spolumajiteľov má
právo využívať vynález, ktorý je predmetom patentu.
Na základe uvedenej informácie ÚPV SR pre žalovaného správne vyplynulo,
že predmet licenčnej zmluvy, tzn. technické riešenie, ako ucelená komplexná myšlienka
chránená patentom SR č. 278312, nie je predmetom reálne deliteľným. Správne potom si
krajský súd osvojil myšlienku žalovaného, že táto myšlienka predstavuje ucelený
technologický postup pozostávajúci z nadväzujúcich krokov, ktoré sú vzájomne závislé,
samostatne nepoužiteľné z hľadiska dosiahnutia očakávaného výsledku, výroby samotného
produktu. Reálne nedeliteľný predmet je možné využívať výlučne ako celok, plnenie
poskytnuté Licenčnou zmluvou k patentu SR č. 278312, reg. na ÚPV SR zo dňa 05.12.2005 –
právo na využívanie patentu v rozsahu 15,00 % je teda podľa žalovaného plnením nemožným.
Na základe uvedeného sú potom irelevantné námietky žalobcu, že správca dane
nehodnotil licenčnú zmluvu bez jej kontextu so súhlasmi s udelením licencie, čím nehodnotil
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a tým porušil § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. Uvedené
súhlasy nemohli zmeniť nemožné plnenie na plnenie zákonom a technickými podmienkami
využiteľnosti patentu na uskutočniteľné plnenie. Takisto nie je možné sa zaoberať
s argumentáciou žalobcu, či je možné alebo nemožné tento technologický postup deliť
na jednotlivé kroky, lebo hodnota 15% práva z tohto pohľadu je tiež nevyužiteľná (už bolo
konštatované, že nielen tieto jednotlivé kroky ale aj ich súhrn je nevyhnutný na úspešné
zavŕšenie celého postupu).
Potom, pokiaľ žalobca argumentuje, že žalovaný informácie vyplývajúce z odborného
stanoviska ÚPV SR pred žalobcom utajil, nie je dôvodná. Jej relevantný text je obsiahnutý
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 3) v dostatočnom rozsahu, aby žalobca ho mohol
právne spochybniť.
Taktiež žalobca zastával ten názor, že súd by mal vykonať dokazovanie, najmä znalecké
dokazovanie v tak dôležitej odbornej otázke. K tomuto Najvyšší súd s poukazom na ust.
§ 250i ods. 2 O.s.p., že v správnom súdnictve súdny prieskum zásadne vychádza zo skutkové
stavu zisteného žalovaným správnym orgánom. Iba výnimočne môže súd dokazovanie
doplniť, resp. ho vykonať nanovo. Táto situácia však nenastala a preto námietka, že súd
nevykonal dokazovanie nie je dôvodná.
Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a
obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Rovnako žalobca vyzdvihol svoje pôvodné procesné námietky. Avšak k uvedeným
námietkam, ako správne poukázal krajský súd, sa vyjadril už žalovaný v svojom odôvodnení
(str. 5 záver) a preto nie je nutné sa s nimi zaoberať v súdnom konaní. Navyše Najvyšší súd
veľakrát v svojej judikatúre zdôraznil, že samotnú dĺžku daňovej kontroly nie je možné samu
o sebe označiť za takú vadu správneho konania, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť
daňového konania.
Vo svetle takto zistených skutočností sa správne krajský súd sústredil na preverenie
skutočností, či aj za tejto situácie mohol nastať prevod patentu a s tým súvisiacich práv
na žalobcu, a či na základe tohto úkonu mohlo vzniknúť právo na daňový odpočet.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (povinnosť zaplatiť daň z pridanej
hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i
ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností ako aj
s prihliadnutím na námietky žalobcu a na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach, najmä č. 5Sž-o-KS 4/2005 ako aj 4Sž-o-KS 155/2006 Najvyšší súd rozhodol
tak, ako je uvedené v jeho výroku rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo
na náhradu trov tohto konania nevzniká.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 13. apríla 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová