Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4f3/368578.6dbcc3.pdf
PDF · 115 KB
No categories available
1Sžo/182/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/182/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
žalobcu: R. a. s., H., zastúpeného advokátom JUDr. M., P. proti žalovanému: Slovenská
obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát SOI Bratislava, Prievozská č. 32, P. O. Box
č. 29, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. D/0662/01/2006
zo dňa 19.9.2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 312/2007-46 zo dňa 19.3.2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 312/2007-46 zo dňa 19.3.2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. D/0662/01/2006 zo dňa 19.9.2007 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorátu
SOI so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. D/0662/01/2006 zo dňa 5.6.2007
z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132,78 €
k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. M. do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia č. D/0662/01/2006 zo dňa 19.9.2007, ktorým žalovaný na odvolanie
žalobcu potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu SOI so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj
č. D/0662/01/2006 zo dňa 5.6.2007 o uložení pokuty žalobcovi v sume 50.000,–Sk
(1.659,70 €) podľa § 14 ods. 2 zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
pri podomovom predaji a zásielkovom predaji (ďalej len zákon č. 108/2000 Z. z.)
pre porušenie § 7 ods. 1 písm. d/ tohto zákona.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu žalobných dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutie i postup správneho
orgánu boli v súlade so zákonom.
Krajský súd nesúhlasil so záverom žalobcu, že v predmetnej veci sa právne vzťahy
mali posudzovať podľa zákona č. 258/20001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a nie podľa
zákona č. 108/2000 Z. z., pretože jednoznačne podľa jeho názoru išlo o podomový predaj,
ktorý sa uskutočnil na základe ústnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim – žalobcom
a spotrebiteľom, ktorému predal výrobky. Poukázal na objednávku, ktorá je prílohou zmluvy
o úvere, z ktorej bolo nesporné, že prostredníctvom svojho pracovníka žalobca odovzdal
kupujúcemu objednané výrobky a v počte a druhu uvedenom na objednávke.
Súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného, že v danom prípade nesporne
vyplýva z celkovej činnosti žalobcu ako aj z priloženej objednávky a faktúry úmysel žalobcu
realizovať predaj tovaru prostredníctvom spolupracovníka, ktorý nesporne napĺňal znaky
podomového predaja.
K námietke žalobcu, že žalovaný nesprávne posúdil podnety sťažovateliek
A. P. a A. G., u ktorých išlo o právny vzťah, na ktorý sa právny režim upravený zákona
č. 108/2000 Z. z. nevzťahuje, pretože ide o podnikateľské subjekty, krajský súd uviedol,
že žalovaný pochybil, čo však nič nemení na skutočnosti, že v prípade inej sťažovateľky p. K.
(podnet č. 1239/2006) bol skutkový stav zistený presne a spoľahlivo a porušenie povinností
žalobcu bolo jednoznačne preukázané, pričom počet sťažovateliek mohol mať vplyv len pri
stanovení vyššej sankcie.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zmeniť
a žalobe vyhovieť. Namietal, že rozhodnutie a postup žalovaného neboli v súlade so zákonom
a žalovaný nezistil skutočný stav veci úplne a dokazovanie nebolo vykonané dostatočne tak,
aby jednoznačne preukázalo protiprávne konania žalobcu. Zdôraznil, že zmluvy
so spotrebiteľmi sú uzatvárané konkludentne – písomná objednávka a faktické odovzdanie
tovaru a teda že sa naňho nevzťahuje povinnosť, pre nesplnenie si ktorej mu bola uložená
pokuta.
Krajskému súdu vytýkal, že v odôvodnení rozsudku neuviedol dôvody, na základe
ktorých dospel k záveru, že predaj bol podomový a teda že by podliehal režimu zákona
č. 108/2000 Z. z. ako aj to, že by nepredloženie dôkazu o vyžiadaní návštevy dokazovalo
opak. Za nedostatok rozsudku považoval aj skutočnosť, že krajský súd sa nezaoberal
dostatočne námietkou, že postup a rozhodnutie žalovaného neboli v súlade so zákonom
a to z dôvodu, že žalovaný nezistil úplne skutočný stav veci a v rozsudku navyše uviedol
nesprávny dátum vykonanej kontroly.
Žalobca videl nedostatok aj v konštatovaní súdu o primeranosti uloženej pokuty
vo vzťahu ku sťažovateľke p. K., avšak správne orgány výšku pokuty odôvodnili škodlivými
následkami protiprávneho konania žalobcu na osoby sťažovateliek p. P. a p. K. Poukázal aj na
to, že sám žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v prípade p. P. pochybil, keď
nezohľadnil skutočnosť, že žiadala o zrušenie zmluvy o spolupráci.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského súdu
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že ako dozorný orgán v zmysle zákona č. 108/2000
Z. z. správne zistil skutkový stav a vyvodil právny záver v tom zmysle, že žalobca porušil
povinnosť predávajúceho ustanovenú v § 7 ods. 1 písm. d/ zákona č. 108/2000 Z. z., pretože
žalobca si pri podomovom predaji nesplnil povinnosť písomne upozorniť spotrebiteľa
najneskôr pri uzavretí zmluvy na jeho právo od nej odstúpiť do siedmich pracovných dní
odo dňa prevzatia tovaru alebo uzavretia zmluvy o poskytnutí služby a uviesť meno a adresu
alebo názov a sídlo osoby, u ktorej môže toto právo uplatniť, za čo bola žalobcovi uložená
pokuta, ktorej výšku považoval žalovaný za primeranú k zistenému porušeniu zákona
a rozsahu dopadu na spotrebiteľa. K námietke týkajúcej sa sťažovateľky p. P. uviedol, že ju
považoval za spotrebiteľku a nie za spolupracovníčku, pretože v priebehu celého správneho
konania nedisponoval dôkazom svedčiacim existencii vzťahu o spolupráci medzi žalobcom
a p. P. Dodal však, že už v správnom konaní na prvom stupni zohľadnil aj pri stanovení výšky
pokuty námietku žalobcu, že sťažovateľka p. G. uzavrela so žalobcom zmluvu o spolupráci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v intenciách dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c OSP), bez nariadenia pojednávania
(§250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2010, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Zo spisu prvostupňového súdu ako aj z administratívneho spisu žalovaného vyplýva,
že na základe výsledkov kontroly vykonanej v sídle žalobcu na základe podnetov
spotrebiteliek p. P., p. G. a p. K. bolo začaté správne konanie o uložení pokuty žalobcovi pre
porušenie § 7 ods. 1 písm. d/ zákona č. 108/2000 Z. z. Oznámenie o začatí správneho konania
zo dňa 12.3.2007 bolo doručené žalobcovi dňa 14.632007.
Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. D/0662/01/2006 zo dňa 5.6.2007 uložil
žalobcovi podľa § 14 ods. 2 zákona č. 108/2000 Z. z. pokutu vo výške 50.000,–Sk
(1.659,70 €) pre porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 1, písm. d/ tohto zákona.
V rozhodnutí uviedol že akceptoval námietku žalobcu týkajúcu sa podnetu p. G. z dôvodu, že
v tomto prípade bola medzi žalobcom a p. G. uzavretá zmluva o spolupráci a nebolo možné
jednoznačne preukázať, že išlo o zmluvný vzťah riadiaci sa zákonom č. 108/2000 Z. z. Pokiaľ
však išlo o prípady spotrebiteliek p. K. a p. P., mal za preukázané, že protiprávny stav bol
spoľahlivo zistený a nespochybnil ho ani žalobca a preto žalobcovi uložil pokutu v uvedenej
výške a pri jej ukladaní zohľadnil závažnosť zisteného protiprávneho konania spočívajúcu
v neinformovaní spotrebiteľov, ako aj čas trvania protiprávneho konania a to od uzavretia
zmlúv spotrebiteliek p. P. a p. K. minimálne do vykonania kontroly.
Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím zo dňa 19.9.2007 napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že výrobky neboli predávané formou podomového
predaja, pretože žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by bola návšteva predajcu
u spotrebiteľa vopred spotrebiteľom telefonicky vyžiadaná. Konštatoval, že v predmetnej veci
išlo jednoznačne o podomový predaj, pri ktorom je predajca povinný pri uzatváraní zmlúv
so spotrebiteľmi okrem všeobecných podmienok predaja plniť aj všetky osobitné povinnosti
uložené mu zákonom č. 108/2000 Z. z., vrátane povinnosti písomne informovať spotrebiteľa
o jeho práve odstúpiť od zmluvy do 7 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru a o osobe,
u ktorej toto právo môže spotrebiteľ uplatniť.
Podľa § 1 zákona č. 108/2000 Z.z. tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľa
pri podomovom predaji tovaru alebo pri poskytovaní služieb a pri zásielkovom predaji
tovaru alebo pri poskytovaní služieb, ak tovar alebo vecné plnenia a výkony z poskytnutej
služby kupuje fyzická osoba a tie jej neslúžia na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania (ďalej len "spotrebiteľ ").
Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd
prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
žalobcu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach
odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány dôvodne podriadili právne vzťahy
medzi žalobcom a dotknutými fyzickými osobami pod režim zákona č. 108/2000 Z. z. a súd
prvého stupňa nepochybil, keď sa s týmto záverom stotožnil. Odvolací súd poukazuje na to,
že žalobca predával výrobky (ekologické čistiace produkty) formou podomového predaja,
pretože k ich predaju spotrebiteľovi došlo jedným zo spôsobov demonštratívne vymedzených
v § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 108/2000 Z. z. – na základe konkludentne uzavretej zmluvy
medzi predávajúcim a spotrebiteľom pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa v jeho
bydlisku, pričom žalobca nepreukázal, že spotrebiteľ si takúto návštevu sám vyžiadal. Je
zrejmé, že k predaju výrobkov nedošlo v prevádzkarni ani trhovom mieste žalobcu (t. j.
mieste kam prichádza zákazník z vlastnej iniciatívy uspokojiť svoj dopyt po tovare alebo
službách), ale v mieste bydliska spotrebiteľa prostredníctvom obchodného zástupcu žalobcu
t. j. spôsobom, akým obyčajne predajca z vlastnej iniciatívy realizuje ponuku tovaru alebo
služieb.
Avšak podľa názoru odvolacieho súdu sa krajský súd v predmetnej veci nezaoberal
dostatočne odvolacími námietkami žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave
ohľadne právneho postavenia niektorých sťažovateliek ako spolupracovníčok žalobcu.
Treba poukázať na to, že žalobca okrem iného namietal aj konštatovanie krajského
súdu, že žalovaný nesprávne posúdil podnety sťažovateliek p. P. a p. G., čo však nič nemení
na skutočnosti, že v prípade sťažovateľky p. K. bol skutkový stav zistený presne a spoľahlivo
a počet sťažovateliek by mohol mať vplyv len pri stanovení vyššej sankcie. Podľa názoru
odvolacieho súdu krajský súd nepochybil, keď konštatoval, že žalovaný nesprávne posúdil
podnet sťažovateľky p. G., pretože z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že už
v prvostupňovom správnom konaní mal za preukázané, že so žalobcom uzavrela zmluvu
o spolupráci, na ktorú sa nevzťahuje režim zákona č. 108/2000 Z. z. a túto skutočnosť aj
zohľadnil pri ukladaní sankcie. V administratívnom spise žalovaného sa však nachádzajú
listinné dôkazy (žiadosť o zrušenie zmluvy o spolupráci zo dňa 11.12.2006, výpoveď kúpnej
zmluvy a zrušenie zmluvy o spolupráci zo dňa 23.10.2006) nasvedčujúce tomu, že takúto
zmluvu o spolupráci so žalobcom uzavrela aj sťažovateľka p. P., hoci samotná zmluva
o spolupráci sa v spise nenachádza. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 11.1.2008, v ktorej
žalobca tento nedostatok namietal, pripustil, že „v prípade sťažovateľky p. P. prvostupňový aj
druhostupňový správny orgán pochybil v tom smere, že nezohľadnil skutočnosť, že
sťažovateľka žiadala žalobcu o zrušenie zmluvy o spolupráci. Uvedené skutočnosti sú riadne
zaznamenané v inšpekčnom zázname zo dňa 10.1.2007. V danom prípade sa správny orgán
zameral na porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 ods. 1 písm. d/ bez toho, aby
posúdil vzájomný vzťah medzi sťažovateľkou a žalobcom, z ktorého nie je možné objektívne
preukázať, že išlo o zmluvný vzťah, na ktorý sa vzťahuje právny režim upravený zákonom č.
Rozhodnutie správneho orgánu vydané na tom skutkovom základe, že žalobca porušil
povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 písm. d/ zákona č. 108/2000 Z. z. vo vzťahu
k spotrebiteľkám p. K. a p. P., hoci zo spisu, aj z vyjadrenia samotného žalovaného vyplýva,
že na vzťah žalobcu a p. P. sa ustanovenia zákona č. 108/2000 Z. z. nevzťahujú, preto
nemožno považovať za rozhodnutie vydané na základe presne a úplne zisteného skutkového
stavu. Odvolací súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu v predmetnej veci je
v rozpore s obsahom spisov a správne orgány pred rozhodnutím vo veci nezistili skutkový
stav dostatočne.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak odpadol niektorý zo vstupných
predpokladov správneho uváženia z počtu zistených pochybení, neobstojí ani výsledné
rozhodnutie o výške uloženej sankcie, čo je však predmetom správneho uváženia príslušného
správneho orgánu. Súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou
nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v tejto otázke, čím by neoprávnene
vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.
Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, rozhodol nezákonne
a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia a to celkovo v sume 132,78 € pozostávajúcu zo zaplatených súdnych poplatkov
za žalobu a za odvolanie. Pretože trovy právneho zastúpenia neboli vyčíslené v lehote podľa
§ 151 ods. 1 OSP, súd žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 151 ods. 2
OSP nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 13. apríla 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová