Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/67/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: A., a. s., IČO: X., so sídlom R., zast.: JUDr. M.,

advokátom so sídlom J., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so

sídlom Nová ulica č. 132, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline zo dňa 17. marca 2009 č. k. -54, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 17. marca 2009 č. k. -54 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e v z n i k l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutím č. I/228/12058-67863/2008/993168-r zo dňa 15.08.2008 (č. l. 1 daňového

spisu) žalovaný ako druhostupňový daňový orgán podľa

o správe daní a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“) potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Turčianske Teplice č. /Sta zo dňa 07.05.2008,

ktorým bolo zastavené daňové konanie vo veci podnetu – žiadosti o vrátenie nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2007 zo dňa 15.04.2008.

Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí meritórne sústredil na objasnenie základného

právneho problému, tzn. či je možné daňovú pohľadávku na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie máj 2007 prihlásiť do reštrukturalizačného konania týkajúceho

sa žalobcu. Podľa žalovaného, nakoľko reštrukturalizačné konanie začalo 25. mája 2007

a povolenie reštrukturalizácie žalobcu bolo publikované prostredníctvom Obchodného

vestníku dňa 06. júna 2007 a splatnosť daňovej povinnosti žalobcu za zdaňovacie obdobie

máj 2007 vo výške 736.814,– Sk bola ku dňu 25. júna 2007, nie je možné s prihliadnutím

na ust.

Podľa v znení platnom ku dňu splatnosti daňovej

povinnosti (25. jún 2007) na účely konkurzného konania a vyrovnacieho konania

sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane, ktorej povinnosť zaplatenia

vznikla na základe tohto zákona alebo osobitných zákonov. Za daňovú pohľadávku

sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo

vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčné úroky a úroky (ďalej len "sankcia") sa považujú

za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia

konkurzu alebo do povolenia vyrovnania.

Podľa v hore cit. znení na účely konkurzného

konania a vyrovnacieho konania sa za daňové pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením

konkurzu alebo pred povolením vyrovnania považujú pri daniach daňové pohľadávky,

pri ktorých daňová povinnosť podľa osobitných zákonov vznikla pred vyhlásením konkurzu

alebo pred povolením vyrovnania, vrátane dane za zdaňovacie obdobie skončené dňom, ktorý

predchádza dňu vyhlásenia konkurzu alebo povolenia vyrovnania.

Žalovaný ďalej v svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenie § 78 ods. 1 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, v zmysle ktorého daňová povinnosť v tomto

prípade vznikla dňa 26. júna 2007, tzn. v rovnakom čase, ako je na podanie daňového

priznania.

Podľa platiteľ je povinný do 25 dní po skončení

zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú

povinnosť. Platiteľ registrovaný podľa § 5 a 6 nie je povinný podať daňové priznanie, ak mu

nevznikla v zdaňovacom období daňová povinnosť alebo právo na odpočítanie dane,

s výnimkou platiteľa, ktorý je povinný platiť preddavok na daň podľa § 78a, a s výnimkou

platiteľa, ktorý v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 alebo podľa

§ 47 alebo dodal tovar podľa § 45.

S odvolaním sa na o konkurze a vyrovnaní žalovaný ďalej

zdôraznil, že správca dane po povolení reštrukturalizácie (ku dňu 06. júla 2007) do 30 dní

prihláškou prihlásil len tie pohľadávky, ktoré vznikli do povolenia reštrukturalizácie,

tzn. do dňa 06.06.2007. Preto podľa žalovaného daňová pohľadávka za zdaňovacie obdobie

máj 2007 nemohla byť prihlásená do reštrukturalizácie, lebo daňová povinnosť za toto

obdobie vznikla až 25.06.2007.

Povolením reštrukturalizácie sa daňové konanie neprerušuje, v predmetnom prípade

neuhradenú daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie máj 2007 vo výške 1.161.571,– Sk

správca dane kompenzoval s nadmerným odpočtom za december 2007, ktorý bol deklarovaný

vo výške 736.814,– Sk v zmysle , o čom žalobcu aj

informoval písomným oznámením č. /Sta zo dňa 03.03.2008. Na základe

uvedeného, tzn. že o veci bolo už rozhodnuté, v súvislosti so žiadosťou o vrátenie

nadmerného odpočtu správca dane zastavil daňové konanie podľa § 25 ods. 1 písm. e)

II.

Uvedené rozhodnutie žalovaného žalobca napadol žalobou z 08.09.2008 na Krajskom

súde v Žiline.

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal rozhodnutie žalovaného a po vykonanom

dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná pri aplikácii

Krajský súd v svojom odôvodnení s odvolaním sa na zistený skutkový stav uviedol,

že bol postavený pred riešenie otázky, či konanie o reklamácii vedené podľa § 50

a vydanie právoplatného rozhodnutia v tejto veci je prekážkou

právoplatne skončenej veci.

Podľa krajského súdu reklamácia uplatnená navrhovateľom podľa

Zb. je riadnym opravným prostriedkom, ktorý je špecifickým inštitútom daňového konania

a ktorý je možné uplatniť rovnako ako iné opravné prostriedky. Reklamácia predstavuje

špecifický spôsob uplatnenia námietky, a to v prípade nesúhlasu s postupom správcu dane

pri platení a evidencie dane. Reklamáciu môže uplatniť iba daňový dlžník a pre daný

konkrétny príklad.

Krajský súd zaradil reklamáciu v daňovom konaní medzi procesné rozhodnutia, ktoré

však nie sú zo súdneho prieskumu vyňaté, lebo nejde o vedenie konania v zmysle

Žalobcovi daňový preplatok vznikol, ale správca dane ho použil na kompenzáciu

daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty. Krajský súd je potom toho názoru,

že pokiaľ žalobca požiadal samostatným podaním o vrátenie existujúceho nadmerného

odpočtu, bol správca dane vo veci tohto návrhu konať a neboli splnené podmienky

na zastavenie tohto konania v zmysle

Právoplatné skončenie konania o reklamácii, ktoré je upravené samostatne v ust. § 50

ods. 4 podľa krajského súdu samostatným konaním, v ktorom

zákonodarca stanovuje osobitný okruh účastníkov, osobitný spôsob podávania opravných

prostriedkov, či už reklamácie, odvolania, a v nich je odlišne upravený aj spôsob

preskúmavania, resp. možnosti (nemožnosti) preskúmavania prvostupňového správneho

rozhodnutia v rámci správneho konania druhostupňovým správnym orgánom. Nemožno

ho preto stotožňovať s konaním o návrhu žalobcu na vrátenie daňového preplatku, ktoré je

upravené osobitne v V danom prípade bolo povinnosťou daňového

orgánu sa s návrhom žalobcu o vrátenie daňového odpočtu dane z pridanej hodnoty

vysporiadať a postupovať výlučne v súlade s § 63 cit. zákona.

Vzhľadom na uvedené mal krajský súd za to, že neboli splnené podmienky, aby daňový

orgán zastavil konanie o tejto žiadosti.

Podľa Ak nie je v tomto zákone alebo

osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak bolo vo veci

už právoplatne rozhodnuté.

Podľa proti postupu správcu dane pri platení

a evidencii dane môže daňový dlžník (§ 1a písm. g)) podať reklamáciu. Na podmienky

a spôsob vybavenia sa primerane vzťahujú odseky 2 a 3.

III.

Proti citovanému rozsudku krajského súdu podal včas žalovaný odvolanie z 24. apríla

2009 (č. l. 65) s poukazom na to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žalovaný sa v svojom odvolaní najmä zameral na objasnenie pojmov daňový

preplatok a nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty, kde mal krajský súd podľa

žalovaného pochybiť.

Súčasne žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že vo veci vrátenia nadmerného

odpočtu bolo už rozhodnuté správcom dane vydaním rozhodnutia o reklamácii – obsahovo

išlo o rovnakú podstatu ako v predmetnej žiadosti, postupoval správca dane správne,

keď zastavil daňové konanie v danej veci podľa

Ďalej žalovaný zotrval na svojej argumentácii, že o kompenzácii nadmerného odpočtu

s daňovým nedoplatkom žalobcu nebolo možné vydať rozhodnutie (ale len oznámenie

v zmysle , ktoré aj skutočne vydané bolo), nakoľko takýto

procesný postup citovaný zákon neupravuje. V tejto súvislosti žalovaný upozornil na tú

skutočnosť, že ani krajský súd v tejto súvislosti neuvádza konkrétny odsek ustanovenia § 63.

Záverom žalovaný navrhol, Najvyšší súd zmenil napadnutý rozsudok v časti výroku,

týkajúceho sa napadnutého odvolacieho ako aj prvostupňového daňového orgánu tak,

že žaloba sa zamieta.

Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 04.05.2009 zotrval na svojich pôvodných

argumentoch.

Súčasne vyjadril súhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania

s tým, že rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdí a o trovách odvolacieho konania

rozhodne tak, že ich neprizná žiadnej strane. .

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto

ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v

potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne

neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi

krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu

niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich

odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.

Predovšetkým Najvyšší súd zdôrazňuje, že v predmetnej veci ide o prieskum

rozhodnutia o zastavení daňového konania podľa ,

ktoré má charakter procesného rozhodnutia (charakter ustanovenia aplikovaného v žiadosti,

ako aj to, čo žalobca jeho podaním sledoval) a ktoré, ako správne krajský súd judikoval, nie je

zo súdneho prieskumu vylúčené.

Správca dane svoje zastavujúce rozhodnutie odôvodnil najmä formuláciou,

že „reklamácia daňového subjektu zo dňa 7.3.2008 a podnet na začatie konania zo dňa

15.4.2008 sú obsahovo totožné, pričom o reklamácii daňového subjektu bolo právoplatne

rozhodnuté rozhodnutím č. /Sta zo dňa 28.3.2008, doručené daňovému

subjektu dňa 7.4.2008, konanie vo veci podnetu na začatie konania – žiadosť o vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2007 zo dňa

15.4.2008 zastavuje“.

V danej veci je nepochybné, že zo strany žalobcu boli podané dva odlišné procesné

návrhy.

Prvým procesným návrhom je reklamácia žalobcu zo dňa 07.03.2008 (č. l. 5 daňového

spisu) upozorňujúca na to, že správca dane si svoju pohľadávku vyplývajúcu z daňového

priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007 v reštrukturalizačnom

konaní neuplatnil, a o tejto reklamácii správca dane rozhodol negatívnym rozhodnutím

č. /Sta zo dňa 28.03.2008 podľa a ,

tzn. že reklamácii nevyhovel.

Druhým procesným návrhom je podnet žalobcu z 15.04.2008 (č. l. 9 daňového spisu)

podľa na začatie konania – žiadosť o vrátenie nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty. V podaní žalobca uvádza, že nesúhlasí s doterajším

postupom správcu dane a žiada vrátiť nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie december 2007 v celej výške. Svoje podanie odôvodňuje

skutočnosťou. že daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie máj 2007 si mal správca dane

uplatniť ako daňovú pohľadávku v reštrukturalizácii. O tomto druhom návrhu správca dane

rozhodol napadnutým rozhodnutím č. /Sta zo dňa 07.05.2008.

Podľa je konanie začaté dňom, keď sa podanie

daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci, alebo dňom, keď daňový

subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Ak sa konanie začína

z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď

tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je

podľa tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon v konaní.

Podľa platí, že ak nie je v tomto zákone alebo

osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak bolo vo veci

už právoplatne rozhodnuté.

Prekážka veci raz rozhodnutej (res iudicata) je iba vtedy prekážkou brániacou

v priebehu iného konania, ak ide o vec totožnú nielen v účastníkoch ale aj v predmete veci,

tzn. v ich požiadavke a v právnom základe tejto požiadavky.

Ako už krajský súd naznačil, a Najvyšší súd tento záver potvrdzuje, predmet, tzn. vec

prejednávaná v daňovom konaní bola žiadosť žalobcu smerujúca k vráteniu nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty. Správca dane sa nemal odvolávať na hore uvedené konanie

o reklamácii žalobcu, lebo predmet prvého konania (reklamácia) a druhého konania (žiadosť

o nové konanie vo veci vrátenia nadmerného odpočtu) nie sú totožné, a preto tu ani nemohla

byť podmienka res iudicata obsiahnutá v

aplikovaná.

Naopak, v danej veci bolo povinnosťou správcu dane v zmysle zásad daňového konania

(najmä zásada legality daňového konania začiatok vety prvej )

zabezpečiť zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu ako daňového subjektu.

Pod pojmom zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu

zákonodarca rozumel na prvom mieste právo na spravodlivé daňové konanie zavŕšené

zákonným, najmä meritórnym rozhodnutím. K tomu však v prejednávanej veci nedošlo.

Navyše, správca dane a následne aj žalovaný sa v procesnom rozhodnutí o zastavení

daňového konania zamerali na zdôvodňovanie nie zastavovacích dôvodov, ale dôvodov

očakávaných v meritórnom rozhodnutí. Správne preto krajský súd poukázal na to, že išlo

o dve samostatné konania, tzn. že nešlo o totožné konania, a to najmä s prihliadnutím

na osobitnú , osobitný okruh účastníkov konania,

osobitný spôsob podávania opravných prostriedkov, odlišne upravený spôsob preskúmavania

a iné odlišnosti.

Najvyšší súd sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, že aj krajský súd sa vyslovil

„že daňovému subjektu – navrhovateľovi daňový preplatok vznikol,...“ a preto je nutné

sa v odvolacom konaní zaoberať touto otázkou. Úlohou súdov vykonávajúcich prieskum

rozhodnutí správnych orgánov je preskúmavanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí ako aj

postupu, ktorý ich prijatiu predchádzal. Z tohto rámca sa krajský súd neodchýlil a preto

Najvyšší súd nezistil žiadne vady, ktoré by mohli spochybňovať rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (povinnosť rozhodnúť o návrhoch

daňových subjektov vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností ako aj

s prihliadnutím na námietky žalobcu Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené v jeho výroku

rozsudku.

Preto bude ďalšou úlohou žalovaného v konaní rozhodnúť o argumentoch žalobcu.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi, ktorý včas vyčísli

svoj nárok na náhradu trov konania, právo na ich náhradu vznikne. Právny zástupca v svojom

vyjadrení zo dňa 04.05.2009 k odvolaniu požiadal, aby náhradu trov konania nepriznal

žiadnej strane. Preto Najvyšší súd úspešnému žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 13. apríla 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová