Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/23/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci navrhovateľa: M., nar. X. v obci D., naposledy bytom v zahraničí: M., t. č. PT R., zast.

Centrom právnej pomoci (Kancelária Bratislava), Námestie Slobody 12, Bratislava, proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,

Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-

1671/PO-Ž/2007 zo dňa 14.9. 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -50 zo dňa 11. novembra 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -50 zo dňa 11. novembra 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-1671/PO-Ž/2007 zo dňa 14.9.2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20

ods. 1 o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom

znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky,

podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany

navrhovateľov a podľa § 20 ds.4 zákona o azyle rozhodol, že neexistuje prekážka jeho

administratívneho vyhostenia podľa a do Maroka.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne

a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom

udávaný dôvod žiadosti nie je relevantným dôvodom pre udelenie azylu.

K námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že podľa názoru krajského

súdu, odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, správne vychádzal

z dôvodov, ktoré navrhovateľ prezentoval počas azylového konania, pretože jeho povinnosť

zistiť stav veci je ohraničená dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol na odôvodnenie svojej

žiadosti. Odporca za účelom posúdenia bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny

jeho pôvodu vyhľadal a do spisu založil relevantné správy o Maroku.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, krajský súd uviedol,

že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených. Navrhovateľ v priebehu azylového

konania uviedol, že o azyl žiada z dôvodu ekonomického, majetok po jeho otcovi si rozdelili

straší bratia navrhovateľa, pričom navrhovateľ a ani jeho mladší bratia v dôsledku toho ostali

finančne a materiálne nezabezpečení. Krajský súd uviedol, že v aktuálnom azylovom konaní

navrhovateľ uviedol aj ďalší dôvod jeho odchodu z Maroka. Tým bola jeho obava

z prípadného trestného postihu za poranenie brata, ku ktorému došlo počas hádky v dôsledku

konania starších bratov, ktorí si rozdelili majetok po otcovi.

Podľa krajského súdu ani jeden z týchto dôvodov nie je dôvodom pre udelenie azylu,

ako to správne konštatoval aj odporca v napadnutom rozhodnutí. V prípade ekonomických

dôvodov absentuje podľa krajského súdu akýkoľvek prvok perzekúcie z dôvodov § 8 zákona

o azyle a podobne aj odôvodnenosť obavy. Skutočnosť, že navrhovateľ nezdedil po svojom

otcovi žiadne financie

K námietke, že odporca sa nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných

dôvodov, krajský súd uviedol, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona

o azyle niet právneho nároku, odporca v prípade neudelenia azylu z tohto dôvodu nie je

povinný odôvodňovať, prečo azyl podľa § 9 zákona o azyle neudelil.

K bezpečnostným rizikám návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu krajský súd

uviedol, že ako to vyplýva zo samotného obsahu pohovoru navrhovateľa u odporcu,

navrhovateľovi nebol uložený trest smrti a nehrozí mu jeho výkon. S poukazom na obsah

navrhovateľových výpovedí pred odporcu niet dôvodu sa domnievať, že by mu v prípade

návratu do krajiny pôvodu hrozilo mučenie, či iné neľudské zaobchádzanie. Aktuálne

v Maroku niet konfliktu, na ktorý odkazuje ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle v dôsledku

ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa ohrozená. Preto podľa krajského súdu výrok

o neposkytnutí doplnkovej ochrany je správny a zákonný.

Nakoľko v konaní nebolo preukázané prenasledovanie navrhovateľa podľa § 8 zákona

o azyle a ani prípadné obavy samotného navrhovateľa nie je možné subsumovať

pod perzekúciu, konštatovanie odporcu o neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia

navrhovateľa do Maroka je správne a zákonné.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi

neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o neexistencii prekážok jeho

administratívneho vyhostenia ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že krajinu

pôvodu opustil v roku 1991, dôvodom jeho odchodu boli nezhody s bratmi, ktoré vyústili

do fyzického napadnutia. Ťažko chorý otec odkázal celý svoj majetok starším bratom.

Navrhovateľ a jeho dvaja mladší bratia ostali bez finančných prostriedkov a bez prístrešia.

Po mesiaci navrhovateľ spolu so svojimi mladšími bratmi navštívili najstaršieho brata

a prosili ho, aby otcov dom mohli užívať všetci, ten s tým nesúhlasil a tak v návale hnevu

brata fyzicky napadol a udrel ho drevenou doskou do hlavy. Dôsledkom toho bol najstarší brat

hospitalizovaný. Po tomto incidente sa navrhovateľ zľakol a po 10 až 15 dňoch krajinu

opustil. Pricestoval do Paríža a po troch mesiacoch odcestoval letecky do Prahy. Z Prahy

po mesiaci pricestoval do Bratislavy, kde až do roku 2002 býval a príležitostne pracoval

u muža bulharskej národnosti. Po jeho smrti prišiel o ubytovanie, rozhodol sa preto požiadať

o azyl.

Navrhovateľ namietal proti vyhodnoteniu jeho žiadosti o azyl ako ekonomickej,

pretože ak by motív jeho odchodu bol len ekonomický, zostal by vo Francúzsku. To,

že z Francúzska pricestoval na Slovensko, je podľa navrhovateľa dôkazom toho, že nejde

o ekonomické dôvody.

Navrhovateľ namietal, že mu nebol udelený azyl z humanitných dôvodov, hoci podľa

jeho názory, dôvody, ktoré uvádzal a situáciu, v ktorej sa nachádza odôvodňovali udeliť azyl

z humanitných dôvodov.

Navrhovateľ tiež namietal, že odporca nevenoval dostatočnú pozornosť možnosti

poskytnutia doplnkovej ochrany najmä v súvislosti s informáciami o krajine pôvodu

(Amnesty International, 29.5.2009, správa Maroko/Západná Sahara pod názvom „aktivisti

Západnej Sahary“), ktoré nevylučujú možnosť uloženia trestu smrti marockými orgánmi.

Navrhovateľ tiež namietal proti výroku o neexistencii prekážok jeho administratívneho

vyhostenia, keď poukázal na správu o krajine pôvodu, ktorá potvrdzuje, že v Maroku

sú osoby nespravodlivo obžalované, ba dokonca odsúdené. V tejto súvislosti uviedol,

že v prípade jeho návratu môže byť podrobený mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu.

Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol

ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. marca 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej a o neexistencii prekážok jeho

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona, preto primárne v medziach odvolania

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ

o krajine pôvodu (Marocké kráľovstvo - analýza krajín pôvodu, vydaná Odborom

dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR zo dňa 6.9.2007, internetovej stránky

www.dromedar.sk- Maroko, denník SME z 24.8.2006, denník PRAVDA z 9.2.2006),

z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine

pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu

a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 7.8.2007 navrhovateľ uviedol,

že jeho otec v roku 1991 odkázal všetok majetok jeho dvom bratom, on a dvaja mladší bratia

zostali bez finančných prostriedkov a majetku. O mesiac navštívil staršieho brata a prosil ho,

aby mohol aj s mladšími bratmi užívať otcov dom. Keďže sa nevedel s bratom dohodnúť, tak

v návale hnevu na neho zaútočil a buchol ho drevenou doskou do hlavy. Jeho brat musel byť

v dôsledku zranenia hospitalizovaný. On sa zľakol a za 10 až 15 dní po incidente opustil

Maroko. Na otázku, či ho niekto po potýčke z rodiny kontaktoval, odpovedal, že nikto

ho nekontaktoval a nemal žiadne problémy.

Na otázku, či nastali nejaké zmeny od posledného pohovoru pred odporcom,

navrhovateľ odpovedal, že žiadne zmeny nenastali.

Na otázku, či nahlásil problémy s bratmi kvôli majetku štátnym orgánom v krajine

pôvodu, odpovedal, že nenahlásil a nepožiadal o ochranu.

Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu, odpovedal, že sa obáva

uväznenia za to, že zaútočil na brata.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho

prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,

nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca

prenasledovania.

Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol - hádky medzi súrodencami v dôsledku nerovného

delenia majetku po otcovi a následné finančné problémy sú podľa odporcu konflikty medzi

súkromnými osobami, týkajúce sa súkromného vlastníctva, ktoré bolo potrebné riešiť cestou

orgánov kompetentných konať v danej veci a nejavia žiadne znaky perzekúcie z dôvodov

relevantných podľa zákona o azyle. Pri posudzovaní danej - tretej žiadosti navrhovateľa

o azyl, v ktorej uviedol, že v návale hnevu fyzicky na najstaršieho brata zaútočil a tento musel

byť v dôsledku zranenia hospitalizovaný, pričom sa obáva, že v prípade návratu do krajiny

by mohol byť za tento útok na brata uväznený, odporca uviedol, že tento dôvod nepovažoval

za pravdivý a jeho žiadosť vyhodnotil za účelovú.

Podľa odporcu je viac ako pravdepodobné, že pokiaľ by mal navrhovateľ skutočne

tento dôvod, pre ktorý tvrdí, že opustil krajinu pôvodu, nepochybne by sa v náznakoch

o uvedenej skutočnosti zmienil už pri predchádzajúcich kontaktoch s pracovníkmi

migračného úradu. V neposlednom rade ak, by teoreticky došlo k fyzickému útoku,

pri ktorom navrhovateľ zranil svojho brata, išlo by o trestný čin, ktorého možné následky

nie je možné zaradiť medzi dôvody udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle, pretože utečenec

je obeťou alebo potenciálnou obeťou nespravodlivosti a nie osobou, ktorá sa snaží

spravodlivosti uniknúť. Na základe uvedeného odporca dospel k záveru, že navrhovateľ

neslnil zákonom stanovené podmienky v zmysle zákona o azyle, pretože v jeho prípade nešlo

o hľadanie nejakej formy ochrany, ale o snahu nájsť si prácu, ubytovanie, vyriešiť si tak svoju

ekonomickú situáciu, pretože majetok po otcovi pripadol starším bratom.

Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol v opakovanej žiadosti o azyl sú podľa odporcu

nedôveryhodné a z hľadiska udelenia azylu irelevantné.

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,

či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona

o azyle.

Podľa odporcu ani jedna z možností vážneho bezprávia ustanovených zákonom

o azyle sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila.

Navrhovateľ v krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by bol vystavený

reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

Na základe uvedeného odporca navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol.

Odporca odôvodnil rozhodnutie o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia

navrhovateľa do krajiny pôvodu s odkazom navrhovateľom prezentované dôvody jeho obáv

z návratu do krajiny a na správy o krajine pôvodu nepreukázaním existencie prekážok

administratívneho vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ opakovane požiadal o udelenie azylu z dôvodu sporov medzi

súrodencami, pre nerovnomerne rozdelený majetok po smrti otca. V poslednej žiadosti dôvod

rozšíril o strach pred uväznením za fyzické napadnutie brata. Odporca venoval týmto

dôvodom náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom

správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.

Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom

prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách zo strachu pred uväznením

za fyzické napadnutie brata pre spory o majetok po otcovi by bola pravdivé, neboli

odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne

orgány mu odopreli poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu

obrátil. Navrhovateľ sa podľa vlastných vyjadrení na políciu neobrátil, naviac

navrhovateľ nebol v pozícii obete útoku, ale útočníka. Takúto argumentáciu

navrhovateľa (že sa obáva uväznenia za napadnutie brata, ktoré naviac priznáva), odvolací

súd vo vzťahu k dôvodom žiadosti o azyl z pohľadu posudzovania osoby utečenca,

za ktorého sa považuje osoba, ktorá je obeťou alebo potenciálnou obeťou prenasledovania

a nie osobou, ktorá sa snaží zodpovednosti za prípadné útoky uniknúť, vyhodnotil

za irelevantnú.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne

vyhodnotil neexistenciu skutočností, ktoré by podľa § 47 zákona o azyle bránili návratu

žalobcu do krajinu pôvodu a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu

považoval za zákonné.

K námietke navrhovateľa ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov, odvolací

súd uvádza, že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť

do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona

o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,

ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom,

námietka navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných

dôvodov nezaoberal neobstojí, najmä za situácie, že navrhovateľ v priebehu

administratívneho konania ani netvrdil, že existujú dôvody v tomto ustanovení uvedené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, o neposkytnutí doplnkovej ochrany

a rozhodnutie o neexistencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, ktorým napadnuté

rozhodnutie potvrdil, ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. apríla 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová