Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7b1/368689.fbcc44.pdf
PDF · 154.52 KB
No categories available
1Sža/23/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/23/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: M., nar. X. v obci D., naposledy bytom v zahraničí: M., t. č. PT R., zast.
Centrom právnej pomoci (Kancelária Bratislava), Námestie Slobody 12, Bratislava, proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,
Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-
1671/PO-Ž/2007 zo dňa 14.9. 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9Saz 264/2007-50 zo dňa 11. novembra 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 264/2007-50 zo dňa 11. novembra 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-1671/PO-Ž/2007 zo dňa 14.9.2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20
ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom
znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky,
podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany
navrhovateľov a podľa § 20 ds.4 zákona o azyle rozhodol, že neexistuje prekážka jeho
administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. do Maroka.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom
udávaný dôvod žiadosti nie je relevantným dôvodom pre udelenie azylu.
K námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že podľa názoru krajského
súdu, odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, správne vychádzal
z dôvodov, ktoré navrhovateľ prezentoval počas azylového konania, pretože jeho povinnosť
zistiť stav veci je ohraničená dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol na odôvodnenie svojej
žiadosti. Odporca za účelom posúdenia bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny
jeho pôvodu vyhľadal a do spisu založil relevantné správy o Maroku.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, krajský súd uviedol,
že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených. Navrhovateľ v priebehu azylového
konania uviedol, že o azyl žiada z dôvodu ekonomického, majetok po jeho otcovi si rozdelili
straší bratia navrhovateľa, pričom navrhovateľ a ani jeho mladší bratia v dôsledku toho ostali
finančne a materiálne nezabezpečení. Krajský súd uviedol, že v aktuálnom azylovom konaní
navrhovateľ uviedol aj ďalší dôvod jeho odchodu z Maroka. Tým bola jeho obava
z prípadného trestného postihu za poranenie brata, ku ktorému došlo počas hádky v dôsledku
konania starších bratov, ktorí si rozdelili majetok po otcovi.
Podľa krajského súdu ani jeden z týchto dôvodov nie je dôvodom pre udelenie azylu,
ako to správne konštatoval aj odporca v napadnutom rozhodnutí. V prípade ekonomických
dôvodov absentuje podľa krajského súdu akýkoľvek prvok perzekúcie z dôvodov § 8 zákona
o azyle a podobne aj odôvodnenosť obavy. Skutočnosť, že navrhovateľ nezdedil po svojom
otcovi žiadne financie
K námietke, že odporca sa nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných
dôvodov, krajský súd uviedol, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona
o azyle niet právneho nároku, odporca v prípade neudelenia azylu z tohto dôvodu nie je
povinný odôvodňovať, prečo azyl podľa § 9 zákona o azyle neudelil.
K bezpečnostným rizikám návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu krajský súd
uviedol, že ako to vyplýva zo samotného obsahu pohovoru navrhovateľa u odporcu,
navrhovateľovi nebol uložený trest smrti a nehrozí mu jeho výkon. S poukazom na obsah
navrhovateľových výpovedí pred odporcu niet dôvodu sa domnievať, že by mu v prípade
návratu do krajiny pôvodu hrozilo mučenie, či iné neľudské zaobchádzanie. Aktuálne
v Maroku niet konfliktu, na ktorý odkazuje ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle v dôsledku
ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa ohrozená. Preto podľa krajského súdu výrok
o neposkytnutí doplnkovej ochrany je správny a zákonný.
Nakoľko v konaní nebolo preukázané prenasledovanie navrhovateľa podľa § 8 zákona
o azyle a ani prípadné obavy samotného navrhovateľa nie je možné subsumovať
pod perzekúciu, konštatovanie odporcu o neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia
navrhovateľa do Maroka je správne a zákonné.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o neexistencii prekážok jeho
administratívneho vyhostenia ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že krajinu
pôvodu opustil v roku 1991, dôvodom jeho odchodu boli nezhody s bratmi, ktoré vyústili
do fyzického napadnutia. Ťažko chorý otec odkázal celý svoj majetok starším bratom.
Navrhovateľ a jeho dvaja mladší bratia ostali bez finančných prostriedkov a bez prístrešia.
Po mesiaci navrhovateľ spolu so svojimi mladšími bratmi navštívili najstaršieho brata
a prosili ho, aby otcov dom mohli užívať všetci, ten s tým nesúhlasil a tak v návale hnevu
brata fyzicky napadol a udrel ho drevenou doskou do hlavy. Dôsledkom toho bol najstarší brat
hospitalizovaný. Po tomto incidente sa navrhovateľ zľakol a po 10 až 15 dňoch krajinu
opustil. Pricestoval do Paríža a po troch mesiacoch odcestoval letecky do Prahy. Z Prahy
po mesiaci pricestoval do Bratislavy, kde až do roku 2002 býval a príležitostne pracoval
u muža bulharskej národnosti. Po jeho smrti prišiel o ubytovanie, rozhodol sa preto požiadať
o azyl.
Navrhovateľ namietal proti vyhodnoteniu jeho žiadosti o azyl ako ekonomickej,
pretože ak by motív jeho odchodu bol len ekonomický, zostal by vo Francúzsku. To,
že z Francúzska pricestoval na Slovensko, je podľa navrhovateľa dôkazom toho, že nejde
o ekonomické dôvody.
Navrhovateľ namietal, že mu nebol udelený azyl z humanitných dôvodov, hoci podľa
jeho názory, dôvody, ktoré uvádzal a situáciu, v ktorej sa nachádza odôvodňovali udeliť azyl
z humanitných dôvodov.
Navrhovateľ tiež namietal, že odporca nevenoval dostatočnú pozornosť možnosti
poskytnutia doplnkovej ochrany najmä v súvislosti s informáciami o krajine pôvodu
(Amnesty International, 29.5.2009, správa Maroko/Západná Sahara pod názvom „aktivisti
Západnej Sahary“), ktoré nevylučujú možnosť uloženia trestu smrti marockými orgánmi.
Navrhovateľ tiež namietal proti výroku o neexistencii prekážok jeho administratívneho
vyhostenia, keď poukázal na správu o krajine pôvodu, ktorá potvrdzuje, že v Maroku
sú osoby nespravodlivo obžalované, ba dokonca odsúdené. V tejto súvislosti uviedol,
že v prípade jeho návratu môže byť podrobený mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. marca 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo
udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo
v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo
trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený
trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť
uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej a o neexistencii prekážok jeho
administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (Marocké kráľovstvo - analýza krajín pôvodu, vydaná Odborom
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR zo dňa 6.9.2007, internetovej stránky
www.dromedar.sk- Maroko, denník SME z 24.8.2006, denník PRAVDA z 9.2.2006),
z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine
pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu
a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 7.8.2007 navrhovateľ uviedol,
že jeho otec v roku 1991 odkázal všetok majetok jeho dvom bratom, on a dvaja mladší bratia
zostali bez finančných prostriedkov a majetku. O mesiac navštívil staršieho brata a prosil ho,
aby mohol aj s mladšími bratmi užívať otcov dom. Keďže sa nevedel s bratom dohodnúť, tak
v návale hnevu na neho zaútočil a buchol ho drevenou doskou do hlavy. Jeho brat musel byť
v dôsledku zranenia hospitalizovaný. On sa zľakol a za 10 až 15 dní po incidente opustil
Maroko. Na otázku, či ho niekto po potýčke z rodiny kontaktoval, odpovedal, že nikto
ho nekontaktoval a nemal žiadne problémy.
Na otázku, či nastali nejaké zmeny od posledného pohovoru pred odporcom,
navrhovateľ odpovedal, že žiadne zmeny nenastali.
Na otázku, či nahlásil problémy s bratmi kvôli majetku štátnym orgánom v krajine
pôvodu, odpovedal, že nenahlásil a nepožiadal o ochranu.
Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu, odpovedal, že sa obáva
uväznenia za to, že zaútočil na brata.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,
nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca
prenasledovania.
Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol - hádky medzi súrodencami v dôsledku nerovného
delenia majetku po otcovi a následné finančné problémy sú podľa odporcu konflikty medzi
súkromnými osobami, týkajúce sa súkromného vlastníctva, ktoré bolo potrebné riešiť cestou
orgánov kompetentných konať v danej veci a nejavia žiadne znaky perzekúcie z dôvodov
relevantných podľa zákona o azyle. Pri posudzovaní danej - tretej žiadosti navrhovateľa
o azyl, v ktorej uviedol, že v návale hnevu fyzicky na najstaršieho brata zaútočil a tento musel
byť v dôsledku zranenia hospitalizovaný, pričom sa obáva, že v prípade návratu do krajiny
by mohol byť za tento útok na brata uväznený, odporca uviedol, že tento dôvod nepovažoval
za pravdivý a jeho žiadosť vyhodnotil za účelovú.
Podľa odporcu je viac ako pravdepodobné, že pokiaľ by mal navrhovateľ skutočne
tento dôvod, pre ktorý tvrdí, že opustil krajinu pôvodu, nepochybne by sa v náznakoch
o uvedenej skutočnosti zmienil už pri predchádzajúcich kontaktoch s pracovníkmi
migračného úradu. V neposlednom rade ak, by teoreticky došlo k fyzickému útoku,
pri ktorom navrhovateľ zranil svojho brata, išlo by o trestný čin, ktorého možné následky
nie je možné zaradiť medzi dôvody udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle, pretože utečenec
je obeťou alebo potenciálnou obeťou nespravodlivosti a nie osobou, ktorá sa snaží
spravodlivosti uniknúť. Na základe uvedeného odporca dospel k záveru, že navrhovateľ
neslnil zákonom stanovené podmienky v zmysle zákona o azyle, pretože v jeho prípade nešlo
o hľadanie nejakej formy ochrany, ale o snahu nájsť si prácu, ubytovanie, vyriešiť si tak svoju
ekonomickú situáciu, pretože majetok po otcovi pripadol starším bratom.
Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol v opakovanej žiadosti o azyl sú podľa odporcu
nedôveryhodné a z hľadiska udelenia azylu irelevantné.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona
o azyle.
Podľa odporcu ani jedna z možností vážneho bezprávia ustanovených zákonom
o azyle sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila.
Navrhovateľ v krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by bol vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia.
Na základe uvedeného odporca navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol.
Odporca odôvodnil rozhodnutie o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia
navrhovateľa do krajiny pôvodu s odkazom navrhovateľom prezentované dôvody jeho obáv
z návratu do krajiny a na správy o krajine pôvodu nepreukázaním existencie prekážok
administratívneho vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ opakovane požiadal o udelenie azylu z dôvodu sporov medzi
súrodencami, pre nerovnomerne rozdelený majetok po smrti otca. V poslednej žiadosti dôvod
rozšíril o strach pred uväznením za fyzické napadnutie brata. Odporca venoval týmto
dôvodom náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom
správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách zo strachu pred uväznením
za fyzické napadnutie brata pre spory o majetok po otcovi by bola pravdivé, neboli
odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne
orgány mu odopreli poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu
obrátil. Navrhovateľ sa podľa vlastných vyjadrení na políciu neobrátil, naviac
navrhovateľ nebol v pozícii obete útoku, ale útočníka. Takúto argumentáciu
navrhovateľa (že sa obáva uväznenia za napadnutie brata, ktoré naviac priznáva), odvolací
súd vo vzťahu k dôvodom žiadosti o azyl z pohľadu posudzovania osoby utečenca,
za ktorého sa považuje osoba, ktorá je obeťou alebo potenciálnou obeťou prenasledovania
a nie osobou, ktorá sa snaží zodpovednosti za prípadné útoky uniknúť, vyhodnotil
za irelevantnú.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne
vyhodnotil neexistenciu skutočností, ktoré by podľa § 47 zákona o azyle bránili návratu
žalobcu do krajinu pôvodu a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu
považoval za zákonné.
K námietke navrhovateľa ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov, odvolací
súd uvádza, že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť
do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona
o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,
ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom,
námietka navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných
dôvodov nezaoberal neobstojí, najmä za situácie, že navrhovateľ v priebehu
administratívneho konania ani netvrdil, že existujú dôvody v tomto ustanovení uvedené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, o neposkytnutí doplnkovej ochrany
a rozhodnutie o neexistencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, ktorým napadnuté
rozhodnutie potvrdil, ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 13. apríla 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová