Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/26/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci

navrhovateľa: V., nar. X., štátny príslušník Ruskej federácie, bytom D., t. č. Ú., zastúpený JUDr.

P., advokátom, Š., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35,

Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p.: -23/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-

2009 zo dňa 6.10.2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

-34 zo dňa 11. decembra 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -34 zo dňa 11. decembra 2009 zmeňuje tak, že rozhodnutie odporcu

č. p.: -23/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 6.10.2009 zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p.: -23/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 6.10.2009, ktorým odporca podľa § 62

ods. 1 písm. a/ o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len zákon) zaistil dňom 6.10.2009 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac

na 180 dní z dôvodu výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR podľa § 57 ods. 1 písm. c/

bod 1 zákona a súčasne podľa § 57 ods. 4 zákona rozhodol, že navrhovateľ je povinný vycestovať

z územia Slovenskej republiky v lehote do 15 dní od jeho prepustenia z ÚPZ v S..

Krajský súd na základe zisteného skutkového stavu veci a ním citovaných ustanovení

zákona o pobyte cudzincov dospel k záveru, že ak sa navrhovateľ zdržiaval na území SR

neoprávnene od roku 2002 a napriek snahe nepožiadal o ďalšie povolenie k trvalému pobytu,

pričom bol viackrát právoplatne odsúdený okresným súdom za rôznu trestnú činnosť a bol

odsúdený za prečin krádeže podľa , , ale mu nebol

uložený trest vyhostenia, naplnil účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1

písm. a/ bodu 1/ a ods. 2 zákona. Preto, podľa krajského súdu policajt bol oprávnený zaistiť

navrhovateľa na uvedený účel. Z uvedeného dôvodu, tvrdenie navrhovateľa, že jeho zaistenie nie je

účelné, nebolo možné akceptovať. Ostatné tvrdenia navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku

nie sú podľa krajského súdu právne významné, predmetom preskúmavacieho konania bolo

rozhodnutie o zaistení cudzinca a nie rozhodnutie o jeho vyhostení.

Krajský súd napokon poukázal na to, že navrhovateľ nenamietal ani konkrétne porušenie

zákona preskúmavaným rozhodnutím.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom vyjadril nesúhlas

s rozhodnutím krajského súdu. Vyjadril presvedčenie, že rozhodnutie o jeho zaistení je neúčelné

a nezákonné. Namietal tiež nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Navrhovateľ zotrval na svojich argumentoch vyjadrených v opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu odporcu, a to, že jeho zaistenie za účelom administratívneho vyhostenia nebolo

opodstatnené, keďže v jeho prípade nebol a ani nie je dôvod predpokladať, že by opustil územie

Slovenskej republiky. Poukázal na to, že od roku 1978 do roku 2002 mal na území SR legálny

pobyt a ten sa aj po zániku platnosti trvalého pobytu snažil zlegalizovať, najmä potom ako si

uvedomil, že by bol v prípade vyhostenia nútený odísť od všetkého a všetkých, ktorých má,

do krajiny, kde nikdy nežil, nikoho tam nepozná a v ktorej by bol od prvej chvíle bezdomovcom.

Navrhovateľ namietal, že jeho zaistením policajný orgán postupoval v rozpore so zákonom

o pobyte cudzincov, pretože ak ho považoval za štátneho občana iného štátu, konal v rozpore

s článkom 16 Smernice Rady 2003/109/ES z 25.11.2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov

tretích krajín, ktorú ako zo zákona o pobyte cudzincov, právny poriadok SR týmto zákonom

preberá. V tejto súvislosti navrhovateľ citoval ustanovenie čl. 16 smernice, podľa ktorého osoby

s dlhodobým pobytom požívajú zvýšenú ochranu proti vyhosteniu. Táto ochrana sa zakladá

na kritériách určených rozhodnutiami ESĽP. K zaručeniu ochrany proti vyhosteniu členské štáty

poskytujú účinné opravné prostriedky.

Navrhovateľ zdôraznil, že v čase rozhodovania odporcu o jeho zaistení dĺžkou svojho

pobytu na území SR (i keď jeho pobyt bol v čase od 1.4.2002 z väčšej časti nelegálny), spadá

pod termín „osoby s dlhodobým postavením štátnych príslušníkov tretích krajín.

Zdôraznil, že na Slovensku žije takmer celý svoj život, má tu celú svoju rodinu - rodičov,

bývalú manželku, deti, družku aj domov. V krajine, do ktorej má byť vyhostený, nikdy nežil,

nikoho tam nemá. Trestná činnosť, ktorej sa dopustil, nie je podľa jeho názoru natoľko závažná,

aby bolo potrebné ho administratívne vyhostiť a pre tento účel zaistiť. Z týchto dôvodov žiadal

zrušiť rozsudok krajského súdu v celom rozsahu.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť.

Podľa odporcu predmetné rozhodnutie odporcu nie je v rozpore so Smernicou Rady

2003/109/ES z 25.11.2003, nakoľko navrhovateľ nie je podľa uvedenej smernice osobou

s dlhodobým pobytom , a preto sa na neho nevzťahuje.

Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nespĺňa žiadnu z uvedených podmienok, ktoré si členské

štáty EÚ stanovili pre získania tohto postavenia. Odporca zdôraznil, že pobyt navrhovateľa

na území SR ako členského štátu EÚ je od 25.10.1999 (viac ako 10 rokov) nelegálny, nie je

držiteľom platného cestovného dokladu, nepreukázal stabilné a pravidelné zdroje postačujúce

na zabezpečenie svojho živobytia. Naopak počas svojho nelegálneho pobytu (v rokoch 2000-2009)

sa opakovane dopúšťal rôznej trestnej činnosti, prevažne majetkovej povahy, ktorá súvisela

so zabezpečovaním prostriedkov na obživu navrhovateľa.

Ostatné námietky navrhovateľa považoval odporca za irelevantné, nakoľko už boli

zohľadnené v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel

k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. apríla

2010 ( a ).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 62

ods. 1 písm. a/ o pobyte cudzincov z dôvodu výkonu administratívneho

vyhostenia z územia SR podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona a súčasne podľa § 57 ods. 4

zákona bolo rozhodnuté, že navrhovateľ je povinný vycestovať z územia Slovenskej republiky

v lehote do 15 dní od jeho prepustenia z ÚPZ v S..

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, nie len z pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, ale súčasne

z úradnej povinnosti skúmal, či rozhodnutie odporcu je preskúmateľné z hľadiska zrozumiteľnosti

a dostatku dôvodov.

Rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle v prípade, že rozhodnutie

správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, totiž

nie je súd viazaný.

Z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu vyplynulo, že odporca rozhodol o zaistení

navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca vo výroku

rozhodnutia uvádza, že zaistil dňom 6.10.2009 z dôvodu výkonu administratívneho vyhostenia

navrhovateľa z územia SR podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom

v dôvodoch rozhodnutia sa odporca odvoláva na zistenie, že navrhovateľ bol právoplatne odsúdený

za prečin krádeže podľa , a nebol mu uložený trest

vyhostenia). Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že na základe

uvedeného dospel k záveru, že takýmto konaním navrhovateľ naplnil dôvody administratívneho

vyhostenia v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2/ zákona o pobyte cudzincov.

Z dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že odporca poukazuje na to, že výkon

rozhodnutia o administratívnom vyhostení zabezpečuje Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice

prostredníctvom ÚPZ S. podľa § 59 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Podľa o pobyte cudzincov (účinného

do 14.1.2010) policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho

vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca

a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi

na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2 zákona policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca

a určí zákaz vstupu do desiatich rokov, najmenej však na päť rokov, ak bol právoplatne odsúdený

za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia.

Podľa § 57 ods. 4 zákona cudzinec, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom

vyhostení, je povinný vycestovať v lehote určenej v rozhodnutí; táto lehota nesmie presiahnuť

30 dní od vydania rozhodnutia. Cudzincovi, ktorého konanie o udelenie azylu sa neskončilo

udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany, 1) určí policajný útvar lehotu

na vycestovanie najviac 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom

vyhostení. Zaistený cudzinec, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný vycestovať v lehote

do 30 dní od jeho prepustenia.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1

písm. a/ zákona preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,

za ktorú označil existenciu právoplatného rozhodnutia o odsúdení navrhovateľa za prečin krádeže.

Napriek tomu, že z obsahu administratívneho rozhodnutia odporcu vyplýva, že súčasťou

spisu je aj rozhodnutie odporcu o vyhostení navrhovateľa zo dňa 22.1.2009 č. p.: UHCP-1-6/RHCP-

PO-CP-KE-ZVC-2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.2.2009, odporca v rozhodnutí

o zaistení takýmto rozhodnutím neargumentuje, neodvoláva sa naň.

Odporca teda zjavne zaistenie navrhovateľa neodôvodňoval preukázaním existencie

rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa, ako nevyhnutného podkladu pre vydanie rozhodnutia

o zaistení v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, naviac vo výroku rozhodnutia

o zaistení uvádza, že ako dôvodom zaistenia navrhovateľa bolo splnenie ustanovenia § 57 ods. 1

písm. c/ bod 1/ zákona, v dôvodoch rozhodnutia však uvádza, že navrhovateľ naplnil dôvody

administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. písm. a/ bod 2/ zákona o pobyte cudzincov, pričom

na rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa v dôvodoch rozhodnutia vôbec

neuvádza.

Na základe uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto rozsudok krajského súdu

podľa zmenil tak, že rozhodnutie odporcu v intenciách ustanovenia

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že žalobcovi, právo na náhradu trov konania

z dôvodov osobitného zreteľa nepriznal. Za dôvody osobitného zreteľa Najvyšší súd Slovenskej

republiky považoval skutočnosť, že dôvodom úspechu žalobcu vo veci neboli žalobcom uplatnené

dôvody, ale dôvody, na ktoré súd prihliadol z úradnej povinnosti ( ).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. apríla 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová