Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
20a/368352.67d281.pdf
PDF · 105.91 KB
No categories available
3Cdo/176/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 176/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v L.,
zastúpeného JUDr. J., advokátom so sídlom vo V., proti žalovanej S., a.s. so sídlom v L.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v L., o zaplatenie 6 845,98 €
(206 242 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 8 C 29/2007,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. marca 2009 sp. zn.
14 Co 30/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 3. marca 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v priebehu konania spresnenou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť mu do 3 dní sumu 206 242 Sk, ktorá predstavuje zložku jeho mzdy –
hmotnú stimuláciu, ktorú mu žalovaná nezaplatila napriek tomu, že sa s ňou na tejto zložke
mzdy dohodol. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že v žalovanej spoločnosti zastával funkciu
generálneho riaditeľa a odmeňovaný bol zmluvnou mzdou, ktorá pozostávala z mesačného
platu, hmotnej stimulácie a odmien. O vyplatení celkovej výšky hmotnej stimulácie
generálneho riaditeľa rozhodovalo predstavenstvo žalovanej spoločnosti na základe
odporučenia dozornej rady. Podmienky pre priznanie hmotnej stimulácie a pre určenie jej
výšky boli podrobne upravené v zmluve z 1. januára 2005 o pracovných a mzdových
podmienkach. V roku 2005 bola hmotná stimulácia vyplatená všetkým členom vrcholového
manažmentu spoločnosti, okrem žalobcu. Žalovaná mu pritom neodôvodnila, prečo mu túto
zložku mzdy nevyplatila. Z uvedených dôvodov sa zaplatenia hmotnej stimulácie domáhal
v súdnom konaní.
Okresný súd Lučenec rozsudkom z 15. decembra 2008 č.k. 8 C 29/2007-240 žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní sumu 206 242 Sk s 9 % úrokom z omeškania
ročne od 1. januára 2007 do zaplatenia; rozhodol tiež o náhrade trov konania. Výsledkami
vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobou uplatnený zmluvný nárok žalobcu
vyplýval z jeho pracovnoprávneho vzťahu, v ktorom práva a povinnosti nemôžu byť zmenené
jednostranným rozhodnutím predstavenstva alebo odporučením dozornej rady spoločnosti
nevyplatiť žalobcovi hmotnú stimuláciu. Pokiaľ žalovaná (jej predstavenstvo a dozorná rada)
ostatným členom vrcholového manažmentu priznala a vyplatila hmotnú stimuláciu vo výške
60 % a len žalobcovi túto stimuláciu nevyplatila, ide o priamu diskrimináciu žalobcu, ktorá sa
prieči § 13 ods. 1 Zákonníka práce a porušuje v ňom zakotvenú povinnosť zamestnávateľa
zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. V tejto
súvislosti je bez právneho významu, že žalobca sa 31. januára 2006 po zistení závažných
nedostatkov v hospodárení spoločnosti vzdal funkcie generálneho riaditeľa, čím uznal svoju
zodpovednosť za majetkovú stratu žalovanej. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa
opodstatnene podanej žalobe vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil
poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 3. marca 2009
sp. zn. 14 Co 30/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu
zamietol. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy prvostupňového a odvolacieho konania.
V odôvodnení uviedol, že vyplatenie hmotnej stimulácie navrhovateľovi počas výkonu
funkcie generálneho riaditeľa bolo podmienené splnením dvoch podmienok, a to jednak
dosiahnutím dohodnutých ukazovateľov, jednak rozhodnutím predstavenstva žalovanej
spoločnosti. Predmetná zložka mzdy – hmotná stimulácia má povahu len fakultatívneho
nároku a nárokovou zložkou mzdy by sa stala až na základe rozhodnutia zamestnávateľa o jej
priznaní. Pokiaľ sa ale dozorná rada žalovanej spoločnosti na zasadnutí 15. mája 2006
uzniesla, že predstavenstvu žalovanej neodporúča, aby žalovaná vyplatila žalobcovi hmotnú
stimuláciu a predstavenstvo žalovanej na základe toho žalobcovi hmotnú stimuláciu
nepriznalo, nevznikol žalobcovi nárok na ňu. V takom prípade totiž nebola splnená jedna
z dvoch vyššie uvedených podmienok, a to rozhodnutie predstavenstva žalovanej. Z týchto
dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s právnym posúdením veci, na ktorom založil rozsudok
súd prvého stupňa. Odvolaním napadnuté rozhodnutie preto zmenil tak, že žalobu ako
neopodstatnene podanú zamietol. Vzhľadom na zmenu prvostupňového rozsudku s poukazom
na § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalovanej náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania.
Zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom uviedol,
že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Poukázal na to, že splnil všetky zmluvne dohodnuté podmienky pre priznanie
hmotnej stimulácie za rok 2005 a nárok na túto zložku mzdy nemožno považovať len za
fakultatívny. Dozorná rada žalovanej mu neodporučila priznať hmotnú stimuláciu bez toho,
aby jej postup a závery mali podklad v nejakých relevantných kritériách. Nedostatky, ktoré
mu boli vytýkané, sa netýkali obdobia, za ktoré požaduje hmotnú stimuláciu. Odvolací súd
nezohľadnil, že žalobca splnil predpoklady pre vyplatenie hmotnej stimulácie a že žalovaná sa
voči nemu správala diskriminačne – za rovnakých okolností jemu hmotnú stimuláciu
nepriznala a ostatným členom vrcholového manažmentu ju vyplatila. Za nesprávne označil
rozhodnutie odvolacieho súdu aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Zo všetkých
uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť (§ 243b ods. 2 O.s.p.) a žalovanej
uložiť povinnosť zaplatiť mu hmotnú stimuláciu v požadovanej výške s príslušenstvom
a nahradiť mu trovy konania.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu je vecne správne. Tvrdenie o diskriminácii žalobcu je neopodstatnené. Výsledky
vykonaného dokazovania potvrdili, že hmotná stimulácia napriek splneniu určených
ukazovateľov nebola priznaná aj iným členom vrcholového manažmentu (rovnako v ich
prípade bolo nepriznanie odôvodnené zistenými nedostatkami v práci). Nepriznanie tejto
fakultatívnej zložky mzdy, ktoré bolo podložené konkrétnymi nedostatkami pri výkone
pracovných povinností, nemôže byť v žiadnom prípade považované za diskrimináciu.
Vykonané dokazovanie preukázalo, že žalobca počas výkonu svojich funkcií generálneho
riaditeľa a predsedu predstavenstva žalovanej porušil interné predpisy spoločnosti
a nehospodárne nakladal s majetkom žalovanej. Nedostatky, so zreteľom na ktoré mu nebola
priznaná hmotná stimulácia za rok 2005, boli zistené na základe kontroly hospodárenia
a zmluvných vzťahov spoločnosti, ktorú vykonali na to oprávnené osoby a orgány žalovanej
spoločnosti. Žalobca bezdôvodne označuje takúto kontrolnú činnosť za „pomstu“. Z pohľadu
žalovanej zanedbateľnou nie je ani skutočnosť, že žalobca sa 31. januára 2006 sám vzdal
funkcie člena predstavenstva žalovanej. Dodala, že počas celého súdneho konania žalobca
nepopieral vecnú správnosť výsledkov vykonanej kontroly ani kontrolných zistení. Z týchto
dôvodov žalovaná žiadala neopodstatnené dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že toto rozhodnutie treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Žiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla
najavo.
Rovnako vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. sa dovolací súd zaoberal tiež otázkou, či sa
v konaní na súdoch nižších stupňov nevyskytla procesná nesprávnosť, ktorá vykazuje znaky
tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ani vada tejto povahy nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom
konaní nevyšla najavo.
Žalobca namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca tento dovolací dôvod vyvodzuje
z nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu, že žalobou uplatnený nárok má len
fakultatívnu povahu a že konanie žalovanej bolo voči nemu diskriminačné.
V sporoch o zaplatenie mzdy (alebo jej časti) je rozhodujúce, či sú naplnené
predpoklady pre vznik nároku na ňu vyplývajúce zo mzdového predpisu alebo kolektívnej
zmluvy alebo pracovnej či inej zmluvy. Treba skúmať, či žalobou je uplatnená zložka mzdy,
ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať (ide vtedy o nárokovú zložku
mzdy), alebo zložka mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia
zamestnávateľa o jej priznaní (v takom prípade ide o nenárokovú zložku mzdy).
Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická fakultatívna povaha, ktorú táto zložka
mzdy stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. V uvedenom
zmysle má také rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené
rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať jeho prípadné rozhodnutie obsah, záleží
v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa.
V zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce so zamestnancom, ktorý
je aj štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, dohodne podmienky podľa § 43
ods. 1 v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán
ustanovila.
Zo spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli 9. mája 2002 zmluvu o výkone
funkcie generálneho riaditeľa. V zmysle § 4 tejto zmluvy pozostáva zmluvná mzda
generálneho riaditeľa z a/ mesačného platu, b/ hmotnej stimulácie, c/ odmeny. Podľa § 6
uvedenej zmluvy sa podmienky, výška, spôsob kontroly plnenia a hodnotenia hmotnej
stimulácie generálneho riaditeľa dohodnú v (osobitnej) zmluve.
Vecný a osobný rozsah podmienok určených pre výkon funkcie generálneho riaditeľa,
poskytovanie mesačného platu a výšku jeho hmotnej stimulácie upravili účastníci konania
v zmluve o pracovných a mzdových podmienkach účinnej od 1. januára 2005. Podľa nej bol
žalobca odmeňovaný zmluvnou mzdou pozostávajúcou z mesačného platu, hmotnej
stimulácie a odmien. V článku 3 ods. 1 tejto zmluvy účastníci dohodli výšku a podmienky
hmotnej stimulácie generálneho riaditeľa percentom zo skutočne vyplateného mesačného
platu žalobcu za obdobie výkonu funkcie v roku 2005. Zmluvne dohodnutá výška hmotnej
stimulácie predstavovala: a/ za dosiahnutie kladného výsledku hospodárenia spoločnosti
30 %, b/ za zabezpečenie dodržania splátkového kalendára úverov, dlhodobých záväzkov
a ostatných záväzkov spoločnosti 20 %, c/ za zabezpečenie zavedenia informačného systému
P. 30 %, d/ za zabezpečenie dopravnej obslužnosti územia 20 %. Podľa článku 3 ods. 3 tejto
zmluvy rozhoduje o vyplatení celkovej výšky hmotnej stimulácie generálneho riaditeľa
predstavenstvo spoločnosti na základe schválenia splnenia podmienok pre priznanie hmotnej
stimulácie generálneho riaditeľa dozornou radou a na základe jej odporučenia odmenu
vyplatiť.
Obsah vyššie citovaných ustanovení zmluvy o pracovných a mzdových podmienkach
neopodstatňuje záver, ku ktorému dospel odvolací súd, že žalobcom požadovaná zložka jeho
mzdy mala len fakultatívny charakter. V uvedenej zmluve žalobca a žalovaná vzájomne
dohodli konkrétne ukazovatele (pracovné úlohy), za splnenia ktorých žalobcovi patrí hmotná
stimulácia v percentuálne stanovenej výške. Z ničoho nemožno vyvodiť, že by predstavenstvo
žalovanej spoločnosti malo rozhodovať o priznaní hmotnej stimulácie generálneho riaditeľa
bez ohľadu na splnenie predpokladov a podmienok stanovených pre jej poskytovanie alebo
pre jej výšku. Z povahy a obsahu zmluvného dojednania účastníkov vyjadreného v článku 3
ods. 1 a 3 tejto zmluvy vyplýva, že účastníkmi v nich bola dohodnutá zložka mzdy
generálneho riaditeľa spoločnosti predstavujúca jeho mzdový nárok, ktorý je zamestnávateľ
povinný v určenej výške uspokojiť, pokiaľ generálny riaditeľ splní stanovené predpoklady
a podmienky.
Odvolací súd, riadiac sa právnym názorom, ktorý dovolací súd nepovažuje za správny,
rozhodol predčasne – bez toho, aby posúdil, či žalobca splnil zmluvne dohodnuté predpoklady
a podmienky pre priznanie hmotnej stimulácie. So zreteľom na to dospel dovolací súd
k záveru, že v dovolaní je opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 242 ods. 1
písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil
(§ 243b O.s.p.) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
V dovolacom konaní nebolo možné posúdiť opodstatnenosť námietky dovolateľa, že
nevyplatenie žalobou požadovanej hmotnej stimulácie bolo voči nemu diskriminačné, lebo
dovolací súd nemal dostatočný skutkový podklad pre posúdenie, či zamestnávateľ mal vecný
dôvod na odlišné zaobchádzanie so žalobcom (viď aj § 13 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. apríla 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková