Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/156/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy

Babiakovej CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej

v právnej veci žalobcu: ppráp. M. M., bytom T., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom so

sídlom R., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom

Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. KM-242/PK-

2006 zo dňa 20. novembra 2006, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č.k. -35 zo dňa 06. marca 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -35 zo dňa 06. marca 2009, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia

rozhodnutia žalovaného č.p.: KM-242/PK-2006 zo dňa 20. novembra 2006, ktorým žalovaný

ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu zo dňa 18. septembra 2006 a potvrdil

prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 295

zo dňa 05. septembra 2006, ktorým bol žalobca podľa

Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru.

Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom

skutkovom základe, že počas výkonu štátnej služby ako starší referent – technik na ODI OR

PZ v T. v rozpore s úlohami Policajného zboru na úseku evidovania motorových vozidiel,

vykonal prihlásenie do evidencie osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia na základe

žiadosti svojho známeho, vystavil technický preukaz č. X. séria SC a pridelil mu evidenčné

číslo X., hoci uvedené vozidlo bolo v čase vykonávania evidenčných úkonov nepojazdné,

nachádzalo sa v autoservise, kde aj bez súhlasu nadriadeného bezdôvodne vykonal fyzické

porovnanie údajov na vozidle s dokladmi, pričom na toto motorové vozidlo nebolo uzatvorené

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla. V žiadosti zo dňa 09. septembra 2005 žalobca vyznačil úplné zničenie 2 ks tabuliek

predchádzajúceho evidenčného čísla X., hoci tieto v skutočnosti nezničil, lebo boli dňa 10.

novembra 2005 pracovníkmi ÚJKP OR PZ Michalovce zaistené počas prehliadky priestorov

autoservisu. Ďalej žalobca na základe žiadosti svojho známeho prihlásil dňa 27. septembra

2005 do evidencie motorové vozidlo zn. Audi A6, k tomuto vozidlu vystavil technický

preukaz č. X. séria SA a pridelil evidenčné číslo X., pričom do žiadosti zo dňa 27. septembra

2005 vyznačil úradné zničenie 2 ks tabuliek predchádzajúceho evidenčného čísla X., hoci

tieto nezničil a aj tieto boli zaistené tak, ako v predchádzajúcom prípade.

Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru

bolo, že svojím konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom za súčasného splnenia podmienky, že jeho ponechanie v služobnom pomere by

bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom

splnení služobných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými

príslušníkmi Policajného zboru a na ich čestnosti.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že konanie

o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a následne vydanie oboch rozhodnutí bolo

vykonané na základe zákona a v jeho medziach.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu,

aby odvolací súd žalobe vyhovel, zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší napadnuté

rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 20. novembra 2005 a personálny

rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 295 zo dňa 05. septembra 2006 a vec vráti

žalovanému na ďalšie konanie alebo zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, a to z dôvodov obsiahnutých v , teda že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že súd prvého stupňa neskúmal spôsob doručenia Personálneho rozkazu

č. 295, pretože táto skutočnosť nebola predmetom námietok v podanom rozklade, napriek

čomu konštatoval, že na základe plnej moci pre JUDr. H. došlo k účinnému doručeniu

personálneho rozkazu. Doplnil, že žalobca pre advokáta JUDr. Š. H. podpisoval

splnomocnenie na obhajobu v trestnom konaní a súčasne mu dal podpísať viac listín, medzi

ktorými malo byť aj splnomocnenie na zastupovanie v konaní o prepustenie zo služobného

pomeru, čo žalobca prehliadol. Vyslovil názor, že JUDr. Š. H., advokát, nebol splnomocnený

žalobcom prijímať zásielky určené do vlastných rúk pred prepustením zo služobného pomeru,

a ani v predloženom splnomocnení nie je splnomocnený zastupovať žalobcu v správnom

konaní, či personálnom konaní. Na prevzatie personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo

služobného pomeru by muselo byť dané splnomocnenie výslovne na tento úkon a aj to jedine

v prípade, ak zákon pri takomto úkone doručenia zastúpenie pripúšťa. Podľa žalobcu súd

nekonštatuje a nezdôvodňuje, ktorý právny predpis a v ktorom ustanovení takéto právne

zastúpenie na prevzatie personálneho rozkazu o prepustení pripúšťa a kde na takýto konkrétny

úkon bol JUDr. H. splnomocnený. Tvrdil, že niet účinného doručenia napadnutého

rozhodnutia v zmysle ust. a plnomocenstvo zo dňa 31. júla

2006 postráda vymedzenie rozsahu pre správne a personálne konanie a obsahuje len

všeobecné ustanovenia o rozsahu podľa a .

Uviedol, že trvá naďalej na dôvodoch, ktoré boli uvedené v rozklade proti

personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 195 z 05. septembra 2006

a v žalobe, s ktorými sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí a ani súd nedostatočne a nie úplne

správne vyporiadali. Namietal najmä nesplnenie zákonnej podmienky, že ponechanie žalobcu

v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby, ktoré však podľa žalobcu nie je ani dostatočne, objektívne a zákonným

spôsobom v napadnutom rozkaze zdôvodnené, pričom tiež nebol braný zreteľ na stanovisko

odborového orgánu, ktorý s návrhom na prepustene žalobcu vyslovil nesúhlas. Dodal, že

stanovisko odborového orgánu síce v žiadnom prípade nemôže byť záväzné, avšak prezentuje

názor aj ostatných príslušníkov Policajného zboru a preukazuje, že ponechanie žalobcu

v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by nemohlo byť na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby a nemalo by žiadny negatívny vplyv na ostatných príslušníkov

Policajného zboru.

Zároveň vyslovil nesúhlas s názorom, že zákon neurčuje spôsob prerokovania návrhu

na prepustenie zo služobného pomeru a názor odborového orgánu nie je záväzný. Namietal,

že v personálnom rozkaze sa neuvádza, kedy, kto a kde mal podľa § 225 ods. 2 písm. c/

vopred prerokovať návrh na prepustenie žalobcu s príslušným

odborovým orgánom, ktorá skutočnosť nevyplýva ani z napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Prípadné len písomné stanovisko odborového orgánu nenapĺňa zákonnú podmienku

citovaného ustanovenia o prerokovaní (týmto sa rozumie priamy dialóg zástupcu

zamestnávateľa a riadne zvolaného odborového orgánu) a aj táto skutočnosť robí personálny

rozkaz neplatným. Poukázal na ust. ,

podľa ktorého „prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov

a zamestnávateľom“. Uviedol, že vyžiadanie iba stanoviska od odborového orgánu bez

žiadosti o prerokovanie je postupom v rozpore s ust.

Z. z. a preto aj z toho dôvodu ide o neplatné rozhodnutie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

K veci uviedol, že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými

relevantnými námietkami žalobcu a rozhodol v súlade so zákonom, keď žalobu zamietol.

Rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom po riadnom zistení skutočného

stavu veci.

Zotrval v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach k žalobe.

Poukázal na zo, že žalobca v podanom rozklade, ktorý uplatnil proti personálnemu

rozkazu nenamietal spôsob doručovania personálneho rozkazu, a dokonca nenamietal ani

otázky vzťahujúce sa k činnosti odborového orgánu pri prerokovaní návrhu na jeho

prepustenie zo služobného pomeru. Na základe uvedeného sa žalovaný týmito námietkami,

ktoré však žalobca uviedol až v podanej žalobe, v napadnutom rozhodnutí nezaoberal.

Žalovaný vyslovil názor, že žalobca nevyužil zákonnú možnosť a v samostatnom

personálnom konaní vedenom v súlade s ustanoveniami zákona nepredložil a ani nenavrhol

vykonať taký dôkaz, ktorým by relevantným spôsobom vyvrátil zistený skutkový stav, alebo

ospravedlnil svoje protiprávne konanie.

Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ ide o samostatný trestný skutok uvedený

v , pre ktorý bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie, a ktorého sa mal

dopustiť, pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sa vyžaduje, aby boli naplnené

všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Ak absentuje

ktorýkoľvek znak nejde o trestný čin. Trestné konanie vedené v súlade s ustanoveniami

je vybudované na iných zásadách a princípoch ako samostatné personálne

konanie, ktoré je samostatne upravené v .

Žalobca nebol zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru prepustený

z dôvodu, že spáchal skutok, ktorý je uvedený v , ale z dôvodu, že svojím

protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, a to že jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Zdôraznil, že podľa ustanovenia za osobitnú náležitosť žaloby

treba považovať aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach

nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva

vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje porušenie zákona.

Ohľadom námietky žalobcu o nesplnení zákonnej podmienky, že jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, žalovaný uviedol, že

podľa jeho názoru v dostatočnom rozsahu jednak v napadnutom rozhodnutí ako aj

v personálnom rozkaze zdôvodnil druhú zákonnú podmienku, a to že ponechanie žalobcu

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zdôraznil, že

nezlučiteľnosť jeho konania je odôvodnená aj tým, že protiprávne konal opakovane a okrem

prípadov uvedených v personálnom rozkaze v minulosti najmenej v jednom ďalšom konal

obdobným spôsobom. Žalovaný má za to, že personálny rozkaz, ako aj napadnuté rozhodnutie

má všetky zákonom predpísané náležitosti.

Námietku žalobcu, týkajúcu sa opomenutia nesúhlasného stanoviska odborového

orgánu s návrhom na prepustenie žalobcu, zároveň poukazujúc aj na nezákonnosť

prerokovania návrhu na prepustenie žalobcu s odborovým orgánom, žalovaný nepovažoval za

opodstatnenú. Poukázal na znenie , podľa

ktorého služobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom návrh na

prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo pre zvlášť

hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti. Zo spisového materiálu

vyplynulo, že odborový orgán sa k návrhu na prepustenie žalobcu vyjadril dňa 08. augusta

2006, a uviedol, že s návrhom nesúhlasí a navrhol žalobcu dočasne pozbaviť výkonu štátnej

služby a prepustiť ho až v prípade právoplatného odsúdenia. Žalovaný ďalej uviedol, že

stanoviskom odborového orgánu príslušný nadriadený, ktorý je oprávnený policajta prepustiť

zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č.

, ktorým je v danom prípade iba minister vnútra Slovenskej republiky, tento nie

je viazaný. Dokonca, ak by návrh na prepustenie zo služobného pomeru policajta nebol

vopred prerokovaný v príslušným odborovým orgánom, išlo by síce o porušenie zákona,

avšak nemalo by žiaden vplyv na jeho zákonnosť.

Ďalej žalovaný uviedol, že s namietaným nesplnením podmienky doručenia

personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru nie je možné súhlasiť.

Odvolal sa na znenie , podľa ktorého rozhodnutie o prijatí

do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov

a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do

vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú

známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných

rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým. Zároveň poukázal na ust. § 24 ods. 1

o správnom konaní (ďalej len „“), v zmysle ktorého

dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe,

ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Zo spisového materiálu

žalovaný zistil, že žalobca dňa 31. júla 2006 splnomocnil advokáta JUDr. Š. H. na

zastupovanie v konaní o prepustenie zo služobného pomeru a súčasne ho žalobca splnomocnil

aj na prijímanie doručovaných písomností. Predmetné plnomocenstvo bolo žalovanému

doručené dňa 31. augusta 2006, pričom personálny rozkaz o prepustení žalobcu zo

služobného pomeru bol doručený v súlade s týmto plnomocenstvom, a to dňa 06. septembra

2006 splnomocnenému advokátovi žalobcu. Preto vzhľadom na uvedené je žalovaný názoru,

že vykonal doručovanie personálneho rozkazu v súlade s plnomocenstvom zo dňa

31. júla 2006.

Uviedol, že žalovaným bolo v samostatnom personálnom konaní nepochybne

preukázané, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy a služobnej

povinnosti za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zdôraznil, že ak

proti žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie, neznamenalo to nemožnosť zo strany

nadriadeného podniknúť personálne kroky, smerujúce k ukončeniu služobného pomeru,

pričom personálne konanie o prepustení príslušníka policajného zboru v štátnej službe je

nezávislé od výsledkov trestného konania. Doplnil, že rozhodnutím ministra vnútra

Slovenskej republiky o prepustení zo služobného pomeru sa nerozhoduje o vine príslušníka

Policajného zboru z hľadiska jeho trestnej zodpovednosti podľa , ale o jeho

zotrvaní v služobnom pomere, pretože svojim protiprávnym konaním sa spreneveril služobnej

prísahe a služobným povinnostiam, a preto ani prípadné oslobodenie policajta spod obžaloby

z trestného činu neznamená, že tento neporušil zákon. Súčasne poukázal na rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že

odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 18. februára 2010 ( a ).

Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. novembra

2006, č.p.: KM-242/PK-2006, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu

rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 295 zo dňa 05. septembra 2006 a personálny

rozkaz potvrdil. Týmto rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol žalobca

prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/

. V súvislosti s uvedeným, k návrhu na prepustenie príslušníka

Policajného zboru vyjadril príslušný odborový orgán nesúhlasné stanovisko a zároveň navrhol

umožniť dočasné pozastavenie výkonu štátnej služby žalobcu a v prípade právoplatného

odsúdenia za spáchanie úmyselného trestného činu žalobcu prepustiť zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru v zmysle . Žalobca

bol s návrhom aj podkladovým písomným materiálom riadne oboznámený, pričom vo svojom

vyjadrení zo dňa 15. augusta k nemu okrem iného poukázal na zásadu prezumpcie neviny

a súčasne uviedol, že s návrhom nesúhlasí, pretože si nie je vedomý ani hrubého porušenia

služobnej prísahy, ani hrubého porušenia svojich povinností policajta a má za to, že návrh na

jeho prepustenie zo služobného pomeru je neadekvátne prísnym opatrením.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že žalobca

svojím konaním porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom tým, že nevykonával

štátnu službu riadne, keď si neplnil úlohy na úseku svojho služobného zaradenia uložené mu

zákonom a nariadením nadriadeného ( ; ;

; , , a

písm. e/ N P PZ č. 3/2005), počas výkonu štátnej služby sa nezdržal konania, ktoré mohlo

narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, nedodržal služobnú

disciplínu, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta, uvedené

v , , a . Ponechanie menovaného

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na

riadnom plnení služobných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny

všetkými príslušníkmi Policajného zboru, na ich čestnosti a upevňovaní dôvery občanov

v Policajný zbor. Nezlučiteľnosť jeho konania s dôležitými záujmami štátnej služby

a postavením príslušníka Policajného zboru je odôvodnená aj tým, že protiprávne konal

opakovane a okrem uvedených prípadov v minulosti najmenej v jednom ďalšom konal

obdobným spôsobom. Vzhľadom na uvedené podľa žalovaného niet záruky, že by v prípade

jeho ponechania v služobnom pomere v takom konaní nepokračoval. Dodal, že využitie

inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je v kompetencii príslušného

nadriadeného a využíva sa v prípade, ak nie sú dostatočné dôkazy na prijatie personálneho

opatrenia ako je prepustenie zo služobného pomeru. V danom prípade dôkazy boli dostatočné

pre prijatie takého personálneho opatrenia.

Dôvod prepustenia menovaného zo služobného pomeru nadriadený zistil najskôr dňa

13. júla 2006.

Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, keď vyporiadajúc sa

podrobne s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, tieto nepovažoval za opodstatnené

a konštatoval, že rozkladom napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s právnymi predpismi,

zákonné lehoty uvedené v (v znení účinnom do

25.07.2007) boli dodržané a dodržaná bola i zákonná povinnosť ustanovená v § 225 ods. 2,

písm. c/ V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi

z ustanovenia zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí

žaloby ( a ) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie

napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia treba považovať za

osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach

nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva

vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec

žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde

nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia , a súd musí túto zásadu

aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že

žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadnuť bez

ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala ( ).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov

(a to ani vo veciach podľa ), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených

žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.

Podľa , policajt sa prepustí zo služobného

pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,

je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo

preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak

ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia, ani logické nesprávnosti,

ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca okrem opakovaného

zdôraznenia, že z jeho strany nedošlo k porušeniu služobnej prísahy, a už vôbec nie hrubým

spôsobom, nakoľko došlo len k porušeniu služobnej disciplíny a išlo o nedbanlivostné

konanie, sa žalobca len všeobecne vyjadril, že platí v uvedenom konaní zásada prezumpcie

neviny, poukázal na stanovisko Základnej organizácie Odborového zväzu polície OR PZ

v Trebišove o jeho prepustení zo služobného pomeru, avšak žiadne konkrétne tvrdenia na

svoju obranu neuviedol a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať nijaký dôkaz, ktorým by

mohol vyvrátiť dôvody jeho prepustenia zo služobného pomeru uvedené v personálnom

rozkaze. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobcu predstavovalo, že nemohol od

služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne

mohli svedčiť v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí čakať, že takéto dôkazy

si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude

nahrádzať činnosť služobných orgánov, a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy

a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť v personálnom konaní, ale tak neurobil. Nemožno

nezdôrazniť, že ani žaloba žalobcu neobsahovala také konkrétne tvrdenia, skutočnosti

a dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu

správnym orgánom a správne právne posúdené vrátane dodržania zákonnej lehoty na vydanie

rozhodnutia o prepustení v zmysle v znení účinnom do

25. júla 2007 (t.č. § 192 ods. 5 cit. zákona).

V zmysle uvedeného námietky žalobcu uvedené v odvolaní na správnosť a zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ani na vecnú správnosť rozhodnutia krajského

súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesplnenie zákonnej podmienky, že

ponechanie žalobcu v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby, ktorej porušenie podľa žalobcu nenastalo a zároveň nie je

ani dostatočne v napadnutom rozkaze zdôvodnené, však bez uvedenia konkrétnych

skutočností a dôkazov, nemožno považovať za postačujúce na to, aby odvolaniu bolo možné

priznať úspech.

Neobstojí ani poukaz žalobcu na spôsob doručovania personálneho rozkazu, nakoľko

žalobca v priebehu správneho konania jeho doručovanie splnomocnenému advokátovi

nenamietal. Vzhľadom k tomu, že sa tak nestalo, nemohol krajský súd a rovnako ani Najvyšší

súd Slovenskej republiky k týmto tvrdeniam nijako prihliadnuť. Z ust.

totiž vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový

stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Napriek uvedenému odvolací súd

dodáva, že žalovaný zvolil správny procesný postup, nakoľko plná moc zo dňa 31. júla 2006

nachádzajúca sa v spise, oprávňovala zvoleného právneho zástupcu žalobcu JUDr. H. ku

všetkým úkonom v konaní o prepustení zo služobného pomeru.

Námietku žalobcu, že žalovaný nezohľadnil záporné stanovisko odborového orgánu

s návrhom na prepustenie žalobcu, považuje odvolací súd za neodôvodnenú, nakoľko

stanoviskom odborového orgánu príslušný nadriadený, ktorý je oprávnený policajta prepustiť

zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. , v danom prípade minister vnútra Slovenskej republiky, nie je viazaný.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Správne orgány oboch

stupňov si pre záver, že žalobca svojím konaním porušil základné povinnosti príslušníka

Policajného zboru, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,

zadovážili dostatok skutkových podkladov.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym

posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa

ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby ( ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov

odvolacieho konania nepatrí a žalovanému správnemu orgánu nevznikol zákonný nárok na ich

náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. marca 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská