Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b4a/367328.7726ab.pdf
PDF · 144.88 KB
No categories available
4Cdo/245/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 245/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ P.U.S. H., 2/ Obce V.,
3/ Obce M., 4/ Obce K., proti žalovaným 1/ Lesom Slovenskej republiky, štátny podnik,
Banská Bystrica, Námestie SNP č. 8, v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. L. M.,
advokátkou v P., 2/ Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková č.
36, 3/ T. N., bývajúcemu v K., 4/ U.P.S.V., o určenie neplatnosti zmluvy o nájme
výkonu práva poľovníctva, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 13 C 45/2006,
o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. februára
2008 sp. zn. 11 Co 50/2007 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 25. februára 2008 sp. zn. 11 Co 50/2007 v zmeňujúcom výroku a v súvisiacom výroku
o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Vo zvyšku dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom zo 6. júla 2007 č.k. 13 C 45/2006-222 zamietol
žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti zmluvy o nájme pozemkov na výkon
práva poľovníctva, žalobcom 1/ – 4/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania
vo výške 26 810,-- Sk na účet advokátky do 3 dní a vo vzťahu žalobcov 1/ – 4/ a žalovaných
2/ – 4/ rozhodol, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania. Na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca 1/ nemohol odstúpiť od predmetnej
zmluvy, pretože takýto prípad zrušenia zmluvy si účastníci zmluvne nedohodli a zákon
č. 23/1962 Zb. o poľovníctve takúto formu zrušenia zmluvy nepripúšťa. Právny poriadok
Slovenskej republiky tiež nepozná pojem „pozastavenie platnosti“, resp. „stornovanie
zmluvy“ a preto prejav obsiahnutý v písomnosti z X. je nezrozumiteľný a neurčitý.
Obsahovou súčasťou tohto písomného prejavu je aj tzv. odkladacia podmienka, ktorá však
uplynula v podstate už okamihom jej vyhotovenia. Súd mal preukázané, že všetci účastníci
zmluvného vzťahu prijímajú plnenie od žalovaného 1/ na základe predmetnej zmluvy, o ktorej
vyhlasujú, že od počiatku nevznikla. Rozhodnutím Okresného úradu v T., odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.j. X. z 2. augusta 1999 mal preukázané, že
žalovaný 1/ bol v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy najväčším disponentom výmery z
celkovej výmery poľovných pozemkov v Poľovnom revíre č. X.„Z.“. Žalobca 1/ nepredložil
do konania žiaden dôkaz, ktorý by dokazoval jeho tvrdenie, že zamestnanci žalovaného 1/ ho
uviedli do omylu pri podpisovaní predmetnej zmluvy. Súd však nemohol prihliadnuť na
námietky žalobcov aj z dôvodu, že v danom prípade by išlo o relatívnu neplatnosť predmetnej
zmluvy (§ 40a Obč. zák.), na ktorú sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba a žaloba
bola podaná až po jej uplynutí (§ 101 Obč. zák.). S poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1
zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve uviedol, že pre platnosť predmetnej zmluvy, jej zmenu
alebo predĺženie treba schválenie okresného národného výboru – orgánu štátnej správy,
pričom zákon neustanovuje formu tohto schválenia. Prax orgánov štátnej správy pre
schvaľovanie zmlúv na úseku poľovníctva v rozhodnom období bola formou schvaľovacej
doložky priamo na zmluvnom akte jej účastníkov tak, ako je to aj v predmetnej zmluve.
Poukázal tiež na ustanovenie § 13 ods. 3 (správne ods. 4 – pozn. dovolacieho súdu) zák. č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého starosta je štatutárnym orgánom v
majetkových vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch pracovníkov obce; v
administratívno-právnych vzťahoch je správnym orgánom. Preto ak predmetnú zmluvu za
žalobcov 2/, 3/ a 4/ podpísali starostovia, išlo o konanie štatutárneho orgánu, z ktorého
zákon nepripúšťa exces. Ďalej uviedol, že vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť
v mene podniku všetky právne úkony týkajúce sa tohto odštepného závodu a k takýmto
úkonom je oprávnený v rozsahu svojho oprávnenia poverovať tretie osoby – tu s poukazom
na ustanovenie § 10 ods. 1 v spojení s § 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku.
Z týchto dôvodov žalobu žalobcov zamietol.
Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25. februára 2008 sp. zn.
11 Co 50/2007 rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými
zrušil a konanie ohľadne týchto účastníkov zastavil a žiadnemu z týchto účastníkov náhradu
trov konania medzi nimi nepriznal. Vo vzťahu medzi žalobcami 2/ – 4/ a žalovanými zmenil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že určil, že
zmluva o prenájme pozemkov na výkon práva poľovníctva uzavretá medzi žalobcami 1/ – 4/,
Slovenským pozemkovým fondom, T. N. ako prenajímateľmi a so žalovaným 1/ ako
nájomcom, ktorá bola schválená Okresným úradom v T., odborom PPLH pod č.j. X. dňa
9. septembra 2002, je neplatná a žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie v časti, v ktorej napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil,
odôvodnil ustanovením § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p., a nedostatkom spôsobilosti žalobcu 1/
byť účastníkom konania pre jeho nedostatok právnej subjektivity, čo je neodstrániteľným
nedostatkom konania. Zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil právne ustanoveniami
§ 2 ods. 2, § 14 ods. 1, 2, 3 a § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve. Vytkol súdu
prvého stupňa posúdenie veci podľa nesprávnych zákonných ustanovení, keď podľa jeho
názoru v prejednávanej veci išlo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a preto bolo
potrebné vec posúdiť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že pre platnosť zmluvy
o postúpení práva výkonu poľovníctva sa vyžadovalo, aby ju podpísali ako prenajímatelia
všetci vlastníci pridružených poľovných pozemkov, pričom z predloženej predmetnej zmluvy
o prenájme pozemkov na výkon práva poľovníctva je zrejmé, že sa tak nestalo. Ak zmluvu
neuzavreli všetci do úvahy prichádzajúci vlastníci, zmluva je neplatná, pretože obchádza
zákon. Za obchádzanie zákona považuje aj to, že zmluvu za vlastníkov poľovných pozemkov,
ktoré sú menšie ako X. ha, uzavreli obce V., M., a K., hoci postavenie obcí podľa zákona
č. 99/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve je iba také, že
im prislúcha nájomné za pozemky nachádzajúce sa v ich katastri. Za postup v rozpore
s ustanovením § 14 ods. 1, 2 zákona č. 23/1962 Zb. považoval aj skutočnosť, že predmetnú
zmluvu uzatvorilo P.U.S.H., ktoré nemá spôsobilosť na právne úkony a preto nemohlo
zastupovať vlastníkov pozemkov pri jej podpise.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do všetkých jeho výrokov podal dovolanie
žalovaný 1/. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.
Uviedol, že spôsobilosť byť účastníkom konania je procesnou podmienkou, ktorú súd skúma
z úradnej povinnosti, účastníkovi však musí dať možnosť vec napraviť. Z potvrdenia
príslušného obvodného úradu založeného v súdnom spise nevyplýva, že by splnomocnený
zástupca žalobcu 1/ J. H. bol oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe. Odvolací súd mal
otázku označenia žalobcu 1/ adresovať tomuto zástupcovi, ktorý mal byť o svojich právach,
resp. následkoch s tým spojených, poučený. Úkony v registri zapísaného zástupcu nemôže
nahradiť jeho zástupca v konaní pred súdom, najmä, ak odvolací súd považuje úkony žalobcu
1/, t.j., aj ním udelenú plnú moc pre zástupcu v konaní za ničotné, keďže má za to, že ide
o úkony subjektu bez spôsobilosti na právne úkony. Konanie súdu tak napĺňa znaky vady
podľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. c/ a f/ O.s.p. a je postihnuté inou vadou
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
pričom podstata tejto vady spočíva v skutočnosti, že odvolací súd pristúpil k opakovanému
vykonaniu dôkazov bez toho, aby najprv skúmal, či tieto dôkazy neboli predložené
do konania zo strany žalobcu 1/, t.j., „neúčastníkom konania“. Za správne nepovažuje ani
rozhodnutie o trovách konania voči žalobcovi 1/ vo výroku č. 2 napadnutého rozsudku,
pretože súd mal skúmať, či nedošlo k naplneniu znakov podľa § 146 ods. 2 O.s.p., t.j., či
žalobca 1/ nezavinil zastavenie konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu ďalej nepovažuje
za správne aj z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keď neprihliadol na skutočnosť, že ani
v prípade určenia neplatnosti zmluvy, postavenie žalobcov sa nezmení. Absencia naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení sama osebe postačuje na zamietnutie žaloby, z čoho
vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za nesprávny považuje názor odvolacieho súdu o nevyhnutnosti
uzatvorenia zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva ako predpokladu platnosti výkonu
poľovného práva s každým jednotlivým vlastníkom, resp. spoluvlastníkom poľovného
pozemku ako prenajímateľom, obzvlášť, ak ide o pozemkové spoločenstvo bez právnej
subjektivity. Rozhodnutie spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti o zriadení pozemkového
spoločenstva podľa zákona č. 181/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov znamená, že ďalej
za nich v jednote ich členstva a väčšinového rozhodovania koná ich splnomocnený zástupca,
resp. ich štatutárny orgán. Pri hospodárení s nehnuteľným majetkom, ktorý je nedeliteľný
u pozemkového spoločenstva, a to aj v prípade spoločenstva bez právnej subjektivity, je
väčšinové rozhodnutie spoločníkov záväzné aj pre minoritných spoločníkov a teda osoba
poverená pre zastupovanie navonok je oprávnená konať spôsobom udelenia dispozície práva
výkonu poľovníctva na príslušných poľovných pozemkoch v prospech tretej osoby odlišnej
od vlastníka. V predmetnej veci za spoluvlastníkov spoločnej veci za žalobcu 1/ konal ich
splnomocnený zástupca, ktorý ako oprávnená osoba zmluvu o nájme za všetkých
spoluvlastníkov podpísal. Predmetná zmluva o nájme bola podpísaná ako viacstranná zmluva,
každá zmluvná strana vystupovala vo svojom mene, samostatne, nezávisle od rozhodnutia,
resp. právnej pozície od ostatných strán. Každý prenajímateľ tejto zmluvy o nájme vstúpil
do právneho vzťahu so žalovaným 1/ ako nájomcom sám za seba. Preto ak došlo k vyhláseniu
neplatnosti právneho úkonu od počiatku aj voči účastníkom konania ako zmluvným stranám,
ktoré sa neplatnosti nedovolávali, s poukazom na ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka,
nepovažuje takéto rozhodnutie za správne a zakladá tak dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na podstatu a rozsah dovolania, napáda aj tu výrok o trovách
konania. Zároveň požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Žalobcovia a žalovaní 2/ – 4/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie je čiastočne dôvodné
a čiastočne neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V posudzovanej veci krajský súd rozhodol rozsudkom, ktorým jednak zmenil
rozsudok okresného súdu vo vzťahu medzi žalobcami 2/ až 4/ a žalovanými a jednak
vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými rozsudok okresného súdu zrušil a konanie
zastavil.
Aj keď v prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, dovolaním napadnutý
výrok o zastavení konania a naň naväzujúci výrok o trovách konania je z formálno-
procesného hľadiska uznesením. Prípustnosť dovolania žalovaného 1/, smerujúceho proti
týmto výrokom, treba preto posudzovať podľa ustanovení § 239 O.s.p., ktoré upravujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniu.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/] na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia ak ide o uznesenie (medziiným) o trovách konania (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie
zastavil, nie je možné považovať za rozhodnutie zmeňujúce v zmysle § 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p. Takýmto rozhodnutím sa totiž neupravujú práva a povinnosti účastníkov konania
rozdielne v porovnaní s rozhodnutím okresného súdu. Dovolanie proti nemu v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia nie je preto prípustné. Keďže nejde ani o uznesenie,
ktorým by odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, prípustnosť dovolania ani
podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p. neprichádza do úvahy.
So zreteľom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť, neobmedzil sa
dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (tiež uzneseniu) odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pritom dôraz kládol na skúmanie tých vád,
ktorých existenciu dovolateľ priamo namietal.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O.s.p.) a tiež,
ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Pokiaľ žalovaný 1/ v dovolaní namieta, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté
vadou podľa § 237 písm. b/ (i keď konkrétne neuvedenou, avšak vyplývajúcou z obsahu jeho
dovolania) a vadou podľa písm. c/ O.s.p., t.j. vadou spočívajúcou v tom, že ten, kto
vystupoval v konaní ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, resp. v tom,
že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, dovolací súd
poukazuje na nespočetnekrát judikovaný záver, že z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. b/ O.s.p. je rozhodná otázka spôsobilosti byť
účastníkom konania, ktorú kategóriu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19
tak, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Je teda zrejmé, že predpokladom byť
účastníkom konania je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti. Podľa
§ 18 ods. 1 Obč. zák. spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
Právnickými osobami podľa § 18 ods. 2 Obč. zák. sú a/ združenia fyzických alebo
právnických osôb, b/ účelové združenia majetku, c/ jednotky územnej samosprávy, d/ iné
subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Z potvrdenia O. v M. vyplýva (por. č.l. X. a X.),
že P.U.S.H je evidované na tomto úrade v evidencii pozemkových spoločenstiev bez právnej
subjektivity podľa § 10 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z.z. pod č. X. zápisom zo dňa 21. marca
1996, za ktoré je splnomocnený konať J. H.. Žalobca 1/ je teda spoločenstvo bez právnej
subjektivity a preto takto označený subjekt nemá spôsobilosť konať pred súdom samostatne.
Preto v danej veci neprichádzal do úvahy nedostatok jeho riadneho zastúpenia, a teda ani vada
v zmysle § 237 písm. c/ O.s.p.
Žalovaný 1/ v dovolaní zároveň uvádza, že hore uvedeným postupom odvolací súd
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
Takéto vady v konaní však dovolací súd nezistil a z vád tvrdených žalobcom 1/ vyššie ich
nebolo možné vyvodiť. Preto v prejednávanej veci neprichádzala do úvahy ani vada konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v súvislosti s týmito námietkami zaoberal aj
legitimáciou žalovaného 1/ na podanie takéhoto dovolania. Na podanie dovolania je procesne
legitimovaný predovšetkým subjekt, ktorý bol účastníkom konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 240 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Treba dodať, že
žalovanému 1/ nebola odňatá postupom odvolacieho súdu možnosť konať pred ním (§ 237
písm. f/ O.s.p.), pretože týmto napadnutým výrokom bol rozsudok súdu prvého stupňa
vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými zrušený a konanie ohľadne týchto účastníkov
bolo zastavené. Vzhľadom na výsledok konania v tejto časti žalovaný 1/ nie je oprávnený
na podanie dovolania, pretože tento opravný prostriedok môže podať iba ten účastník,
ktorému nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu plne vyhovené. O taký prípad však v tejto
veci nejde, lebo konanie v tejto časti voči nemu bolo zastavené. Žalovaný 1/ tak nebol ani
subjektívne oprávnený na podanie dovolania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci napokon nie je možné vyvodiť ani z „inej
vady“ (neuvedenej v § 237 O.s.p.), tvrdenej v dovolaní. Pre iné než v ustanovení § 237 O.s.p.
uvedené vady rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania, dovolanie totiž nie je prípustné.
Takáto vada môže byť právne významná len pri inak prípustnom dovolaní.
Dovolateľ dovolaním napadol aj súvisiaci výrok týkajúci sa trov konania. I keď
dovolanie žalovaného 1/ smeruje (vo vzťahu k nemu) proti zmeňujúcemu výroku rozhodnutia
(majúcemu charakter uznesenia) odvolacieho súdu, nie je tento mimoriadny opravný
prostriedok žalovaného 1/ podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. procesne prípustný, lebo
dovolaním je napadnuté také uznesenie, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne
vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p.
Dovolateľom v dovolaní tvrdené procesné vady v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/,
c/ a f/ v tejto časti preukázané neboli a procesné vady konania v zmysle ustanovenia § 237 a/,
d/, e/ a g/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného 1/
preto z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.
Žalovaný 1/ po obsahovej stránke jednoznačne namieta nesprávne právne posúdenie
vo vzťahu ku konanie zastavujúcemu výroku odvolacieho súdu, čo výslovne uviedol aj
v dovolaní, teda vyvodzuje opodstatnenosť dovolania z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Pokiaľ žalovaný 1/ v dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného 1/ boli opodstatnené
a ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne
aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký
prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené, dovolacie konanie v tejto časti sa obmedzilo iba na fázu
zisťovania podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t.j.
preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (vo vzťahu k výroku 1 a 2).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že procesnú prípustnosť
dovolania žalovaného 1/ voči prvému a druhému výroku napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z § 239 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na to
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/ v tejto časti odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na to sa v tejto
časti nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V prejednávanej veci dovolateľ napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Prípustnosť dovolania preto vyplýva
z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod, ktorým bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd
neposudzuje len podľa toho, ako bol označený, ale predovšetkým podľa jeho obsahu (§ 41
ods. 2 v spojení s § 243c O.s.p.). Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale
i v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia.
Obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami
konania, pokiaľ mali tieto za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Žalovaný 1/ v dovolaní osobitne namieta, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou
dovolacieho súdu v prípade dovolania, ktoré je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením
veci, je preskúmať, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho
správne interpretoval. Predmetom súdneho posudzovania v takom prípade môžu byť len
právne otázky, na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený
procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.).
Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a/ o osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu
alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem.
Návrhmi podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nie sú návrhy, ktorými sa síce žiada určenie
právneho vzťahu alebo práva, avšak u ktorých existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení vyplýva priamo z právneho predpisu (napr. v prípade návrhu podľa
Určovacím návrhom podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nedomáha sa navrhovateľ prisúdenia
plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd
v rozsudku vyriekol, že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje. Určovacie
žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. majú v zásade len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby
sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu táto žaloba na určenie nie je
spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa ochrany žalobou (návrhom) o splnenie
povinnosti podľa ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. (porovnaj napr. R 17/1972). Treba tiež mať
na pamäti obmedzenie plynúce z toho, že podanie žaloby o určenie nemá žiadny vplyv
na počiatok a beh premlčania (porovnaj R 26/1975). Právo (právny vzťah), existenciu alebo
neexistenciu ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len
vo vzťahu k prítomnosti. Ako uvádza judikatúra (porovnaj napr. dôvody v rozsudkoch
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 1985 sp. zn. 2 Cz 18/85, z 26. augusta
1993 sp. zn. 1 Cdo 76/93, z 24. marca 1997 sp. zn. 2 Cdo 135/96), rozsudkom nemožno
zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu
minulú.
Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti
určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem
navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre
navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to,
aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je
charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva,
resp. právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi
účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi
účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť
inak len určovacím výrokom.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu
vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval
nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu
(porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 2 O.s.p.). Naliehavý právny záujem súd preto skúma
v každom štádiu konania a to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu
musí súd návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. zamietnuť (ako neprípustný). Ide o samostatný
a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu; preto súd po zaujatí záveru, že určovací návrh
podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takýto
návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.
Hoci v danom prípade žalobcovia sa domáhali určenia neplatnosti zmluvy o prenájme
pozemkov na výkon práva poľovníctva uzavretej v zmysle zákona č. 23/1962 Zb. v znení
zákona č. 99/1993 Z.z., odvolací súd z vyššie uvedených aspektov vec neposudzoval a preto
jeho záver o neplatnosti označenej zmluvy treba považovať za predčasný. Chýbajúce
posúdenie veci odvolacím súdom v uvedenom smere nijako nenahrádza (nemôže nahradiť)
zmienka (konštatovanie) v odôvodnení rozsudku (str. 8) o tom, že túto otázku riešil súd
prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že v danom prípade je ohrozené právo žalobcov pri
výkone práva poľovníctva, najmä keď z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva,
že ten otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vôbec neriešil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol iba dôvody žaloby a tvrdenia
žalobcov, keď poukázali na to, že „v danom prípade je ohrozené ich právo, ako vlastníkov
predmetných poľovných pozemkov pri výkone práva poľovníctva, pretože pri platnosti
zmluvy by ho vykonával žalovaný 1/“ (por. č.l. 226-227) a svoje rozhodnutie právne
odôvodnil len ustanoveniami §§ 20, 40 ods. 3, 48 ods. 1, 43c ods. 2, 40a, 101 Občianskeho
zákonníka, § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb., § 13 ods. 3 zák. č. 369/1990 Zb., §§ 7 ods. 1
a 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, § 10 ods. 1, 3 zák. č. 111/1990 Zb. a § 135 ods. 2 O.s.p.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolací dôvod vychádzajúci z ustanovenia § 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p. bol žalovaným 1/ uplatnený opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách
konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová