Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/55/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. J.

Baricovej a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci

žalobkyne obchodnej spoločnosti P., s. r. o., so sídlom v L., zastúpenej JUDr. J. P.,

advokátom so sídlom v D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. I/228/11439-70633/2007/993168-r zo dňa 13. septembra 2007,

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. -69 zo dňa

25. novembra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,

č. k. -69 zo dňa 25. novembra 2008 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/11439-70633/2007/993168-r zo dňa

13. septembra 2007. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti

dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Ružomberok

č. /Vr-X/159 zo dňa 30. mája 2007, ktorým správca dane vyrubil

žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2004

v sume 119.852,- Sk s odôvodnením, že neuznal žalobkyni odpočet DPH na vstupe nákladov

od spoločnosti T. D., s. r. o v zdaňovacom období jún 2004 vo vzťahu k faktúre č. 040010 zo

dňa 30.06.2004.

Krajský súd v Žiline posúdzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení a o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a dospel

k záveru, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že práce účtované predmetnou faktúrou

spoločnosťou T. D., s.r.o. boli vykonané a preto žalobkyni nevznikol vo vzťahu k predmetnej

faktúre nárok na odpočet DPH. Súčasne krajský súd nedospel k záveru, že by správne

orgány prvého alebo druhého stupňa procesne pochybili a odňali žalobcovi právo klásť

svedkom otázky vo vzťahu k výsluchu J. M. Výsluch svedka bol vykonaný procesne súladne

so zákonom, jeho odpovede v merite veci sú jednoznačné, presné a žalobkyni bola daná

možnosť klásť svedkom otázky, ktorú možnosť žalobkyňa využila prostredníctvom

splnomocneného zástupcu. Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného

ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s

ods. 1 tak, že žalovanému napriek jeho úspechu v konaní ich náhradu nepriznal,

pretože si ich náhradu neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

na ďalšie konanie, pretože krajský súd nedostatočne zistil skutkový S. a pri svojom

rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa namietala,

že si splnila v predmetnom zdaňovacom období všetky daňové povinnosti a preto nemôže

niesť právnu zodpovednosť za konateľa obchodnej spoločnosti T. D., s.r.o. a tiež nemôže

niesť bremeno neuznania daňových nákladov len preto, že iný daňový subjekt si nesplnil

svoje povinnosti. Poukazovala na vyhlásenie konateľa obchodnej spoločnosti T. D., s.r.o.,

z ktorého vyplýva, že tento má zlý zdravotný S., ale, že do roku 2005 podnikal v spoločnosti

T. D., s.r.o. ako konateľ. Tiež potvrdil, že robil pomocné stavebné práce pre rôzne

spoločnosti, aj pre firmu J.M. - S.E. a že len v súčasnosti už nepodniká. Žalobkyňa v konaní

preukazovala výkon pomocných stavebných prác spoločnosťou T. D., s.r.o. písomnými

vyhláseniami firiem, ktorým v subdodávkach realizovala práce spoločnosť T. D., s.r.o. Ďalej

poukazovala na svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti T. D., s.r.o. zo dňa 12.07.2007, kedy

ozrejmil svoje rozpory vo výpovedi tým, že pri návšteve pracovníkov správcu dane v domove

dôchodcov nevedel o čo sa jedná, pretože bol chorý. Žalobkyňa vytýkala správcovi dane, že

vypočul konateľa spoločnosti T. D., s.r.o. J. M. ako svedka bez poučenia o jeho právach a že

neupovedomil ani jeho zástupcu o skutočnosti, že ide uskutočňovať výsluch a preto

namietala, že výsluch tohto svedka bol dňa 21.09.2006 vykonaný v rozpore so zákonom.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk ( a v spojení s

ods. 1 veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné

priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/228/11439-70633/2007/993168-r zo dňa 13. septembra 2007, ktorým

žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového

úradu Ružomberok č. /Vr-X/159 zo dňa 30.05.2007, ktorým správca dane

vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2004

v sume 119.852,- Sk.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

č. ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,

ktorý vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií

alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane,

ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila

relevantný dôkaz o tom, že práce fakturované faktúrou č. 040010 zo dňa 30.06.2004

boli vykonané spoločnosťou T. D., s.r.o. ako subdodávateľom, čím nebola splnená podmienka

pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti T. D., s.r.o. nevznikla

daňová povinnosť, pretože nedodala služby) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods.

2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby).

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.

V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto

súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.

Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok

na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť

schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou

uvedenou na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými

faktúrami boli vykonané spoločnosťou T. D., s.r.o. ako subdodávateľom. Žalobkyňa v konaní

okrem vyššie označenej faktúry nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach

(napr. odovzdávací a preberací protokol, doklady o vykonaných odborných skúškach), taktiež

nedostatočne identifikovala osoby, ktoré mali jednať so zástupcami spoločnosti T. D., s. r. o.

a kontrolovať rozsah a kvalitu prác vykonaných v súlade so zmluvou o dielo zo dňa

24.05.2004 a teda, že práce boli skutočne realizované prostredníctvom spoločnosti T. D., s.r.o.

Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe

daní.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený skutkový S. krajským

súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva žalobkyni do pozornosti, že v konaniach

o žalobách ( a nasl. ) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby,

pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový S.,

ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( veta prvá ).

Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také

dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1

veta druhá ). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu

správneho súdnictva, ktorý je stanovený v § 244. Je tomu tak preto, že úlohou súdu

v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní

skutkového S., ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s

výnimkou vecí v tzv. plnej jurisdikcii - ) posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd si nemohol osvojiť ani argumentáciu žalobkyne, že svedok M. nebol pred

výsluchom riadne poučený. Zo zápisnice zo dňa 02.10.2006 mal naopak odvolací súd za

preukázané, že tento svedok bol poučený o svojich právach riadne, čo potvrdil aj svojim

podpisom, pričom pri výsluchu bola prítomná aj splnomocnená zástupkyňa žalobkyne

Ing. Z. K. Taktiež bol tento svedok riadne poučený o svojich právach aj pri opakovanom

výsluchu dňa 12.07.2007, čo potvrdil aj svojim podpisom do zápisnice o vypočutí, pričom tiež

pri tomto opakovanom výsluchu bola prítomná aj splnomocnená zástupkyňa žalobkyne Ing.

K.. Tento svedok poprel, že by predmetná faktúra bola vystavená spoločnosťou T. D., s.r.o.

a že by bola podpísaná ním ako konateľom tejto spoločnosti.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu,

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Žiline ako vecne správny podľa veta druhá a potvrdil

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého

rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. apríla 2010

JUDr. J. Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková