Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4c4/366651.07d718.pdf
PDF · 154.72 KB
No categories available
5Sžf/51/2009
Najvyšší súd 5Sžf/51/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloţenom z predsedníčky
senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej, v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti S., s. r. o., so sídlom v L.,
zastúpenej JUDr. M. T., advokátom so sídlom v L., proti ţalovanému Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica 13,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/228/7143-62055/2007/993196-r zo
dňa 27. júla 2007, na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa 16.
decembra 2008, č. k. 21S/129/2007-65, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline
zo dňa 16. decembra 2008, č. k. 21S/129/2007-65 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
2
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/228/7143-62055/2007/993196-r
zo dňa 27. júla 2007, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu proti dodatočnému
platobnému výmeru Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. 660/230/9826/07/Korč zo dňa
21. februára 2007. Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Liptovský Mikuláš
(ďalej len „správca dane“) vyrubil ţalobkyni ako daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov
právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 258.333,- Sk s odôvodnením,
ţe správca dane neuznal ako daňový výdavok provízie za sprostredkovanie na základe zmlúv
uzavretých medzi Š. M. – S. ako sprostredkovateľom a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o.
ako záujemcom v celkovej sume 1.320.000,- Sk.
Krajský súd v Ţiline posudzujúc správnosť právnych záverov daňových orgánov
pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 písm. i/, § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“),
z ustanovenia § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z ustanovení § 13 ods. 1, § 133 ods. 1, 2,
§ 135a ods. 1, § 136 ods. 1 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, ţe z predmetných
zmlúv ani z ostatných písomností nie je zrejmá ţiadna súvislosť medzi záväzkami ţivnostníka
Š. M. - S. a odôvodnenou potrebou vykonávania predmetného sprostredkovania pre obchodnú
spoločnosť S., s. r. o. Tieţ krajský súd dospel k záveru, ţe nie sú známe ţiadne dôvody, ktoré
by bránili tomu, aby Š. M. ako konateľ spoločnosti S., s. r. o. realizoval obchody s tretími
osobami priamo bez potreby sprostredkovania týchto obchodov ţivnostníkom Š. M. - S.,
z čoho vyplýva, ţe predmetné provízie za sprostredkovanie nemôţu byť zahrnuté medzi
daňové výdavky.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 246c v spojení s § 142 ods. 1
OSP tak, ţe ţalovanému napriek jeho úspechu v konaní ich náhradu nepriznal, pretoţe
si ich náhradu neuplatnil.
3
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie ţalobkyňa ţiadajúc
Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší
rozhodnutie ţalovaného č. I/228/7143-62055/2007/993196-r zo dňa 27. júla 2007 a vec vráti
ţalovanému na ďalšie konanie. Namietala, ţe súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne, ţe rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazovala na to,
ţe účastníkmi zmluvného vzťahu boli dva odlišné subjekty práva, a to spoločnosť s ručením
obmedzeným ako právnická osoba na jednej strane a fyzická osoba podnikateľ na strane
druhej, pričom v prípade kaţdého subjektu práva tento disponuje iným identifikačným číslom.
Uviedla, ţe moţnosť uzavretia zmluvného vzťahu medzi takýmito subjektami práva je právne
dovolená právnymi predpismi na území Slovenskej republiky platnými v čase uzavretia tohto
zmluvného vzťahu, predovšetkým ustanoveniami Obchodného zákonníka a zákona
č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Uviedla, ţe pokiaľ
správca dane uvádza porušovanie vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka,
konkrétne ustanovení § 135a ods. 1 a § 136 ods. 1 písm. a/, ţalobkyňa poukazovala
na skutočnosť, ţe porušenie zákazu konkurencie má dôsledky uvedené v ustanovení
§ 65 Obchodného zákonníka, konkrétne v jeho odseku 2 a 3, kde ide o oprávnenie
a nie povinnosť obchodnej spoločnosti poţadovať od osoby, ktorá porušila zákaz konkurencie
vydanie prospechu z obchodu, vrátane moţnosti na náhradu škody a lehôt dokedy je tak
povinná osoba urobiť. Uviedla, ţe zákaz konkurencie nemá verejnoprávny,
ale súkromnoprávny charakter a teda právne následky za porušenie zákazu konkurencie môţe
uplatniť vţdy ten subjekt, ktorého sa porušenie priamo dotýka. Ďalej uviedla, ţe ak teda
správca dane, resp. ţalovaný spochybňuje samostatnosť, resp. identitu osôb konajúcich
v predmetných zmluvných vzťahoch a moţnú opodstatnenosť vykonania činnosti, ktoré boli
predmetom plnenia podľa týchto zmlúv, je zaráţajúce, ţe ani správca dane a ani ţalovaný
nespochybňujú vykonanie týchto činností a predmetu plnenia zo strany sprostredkovateľa
v prospech daňového subjektu, keď zmysel a opodstatnenosť vykonania fakturovaných
činností bola zo strany kontrolovaného daňového subjektu riadne vysvetlená a odôvodnená.
Ďalej ţalobkyňa uviedla, ţe ak nebolo preukázané, ţe ţivnostník Š. M. - S. nekonal
v prospech spoločnosti S. s.r.o., je tým preukázané, ţe v jej prospech konal, pričom
opodstatnenosť vykonania predmetu plnenia vyplýva aj zo skutočnosti, ţe správca dane
nijakým spôsobom nespochybnil prenájom motorového vozidla S. A., ktorý na
výkon predmetných činností prenajímal daňový subjekt sprostredkovateľovi. Na
základe týchto skutočností sa preto javí vyhodnotenie skutkového stavu správcom dane podľa
4
§ 2 ods. 6 z. č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov s odvolaním sa na skutočný obsah právneho úkonu ako
účelové, nedostatočné a neodôvodnené. Ţalobkyňa ďalej namietala, ţe samotná nezákonnosť
a nesprávnosť napadnutých rozhodnutí a postupu správcu dane spočíva aj
v protirečení si dôvodov neoprávneného zaúčtovania provízie za sprostredkovanie reklamy
uvedených na str. 12 protokolu Daňového úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 21.12.2006,
kde v prvom odseku uvádza ako dôvod neoprávneného zaúčtovania porušenie zákazu
konkurencie a v štvrtom odseku odôvodňuje neoprávnenosť výdavku skutočnosťou, ţe tieto
činnosti vykonával daňový subjekt, čiţe záujemca sám. Tvrdila tieţ, ţe v tomto prípade
správca dane zasahoval do obchodnoprávnych vzťahov subjektov, ktorých účastníkom nebol
a tieţ, ţe nesprávne pouţil ustanovenie § 20 Občianskeho zákonníka, pretoţe toto ustanovenie
sa v tomto konkrétnom prípade nevzťahuje na podnikateľské subjekty. Poukazovala na to,
ţe podnikatelia môţu podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka uzatvárať
aj tzv. inominátne, teda nepomenované zmluvy, na základe ktorých realizujú plnenie pre seba,
pričom príjmy a výdavky z týchto záväzkových vzťahov sú zaúčtované na obidvoch stranách
podľa zákona o účtovníctve, preto odvolanie sa na ustanovenie § 2 písm. i/ zákona o dani
z príjmov je v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, keď daňové výdavky sú upravené
v ustanovení § 19 a nasl., pričom sprostredkovateľská provízia je medzi daňové výdavky
tieţ zahrnutá. Z uvedeného dôvodu ţalobkyňa navrhovala napadnutý rozsudok krajského súdu
zmeniť a napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie
konanie.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 12.03.2009 na odvolanie ţalobkyne
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa
sa v odvolaní pridŕţala námietok, ktoré uviedla v ţalobe. Ţalovaný mal za nespochybniteľné,
ţe Š. M. bol v roku 2004 konateľom ţalobcu, t. j. spoločnosti S., s. r. o. a zároveň bol
ţivnostníkom. Jednalo sa o tú istú fyzickú osobu. Taktieţ je zrejmé, ţe v roku 2004 sa
predmet činnosti spoločnosti S., s. r. o. prekrýval s predmetom činnosti podnikania
ţivnostníka Š. M.. Poukazoval na to, ţe podľa uzatvorených sprostredkovateľských zmlúv sa
sprostredkovateľ ţivnostník Š. M. zaviazal, ţe bude vyvíjať dojednanú činnosť tak, aby mal
záujemca t. j. spoločnosť S., s. r. o. príleţitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvy o reklame,
predmetom ktorých bude realizácia reklamnej kampane v hudobných hracích automatoch
záujemcu v priestoroch a prevádzkarňach tretej osoby, resp. ţe bude vyvíjať činnosť tak, aby
mal záujemca (spoločnosť S., s. r. o.) príleţitosť uzavrieť s treťou osobou nájomné zmluvy,
5
resp. zmluvy uloţení veci, zabezpečení hudobnej produkcie a realizácii reklamnej kampane,
predmetom ktorých bude umiestnenie hudobných hracích automatov záujemcu v priestoroch
a prevádzkárňach tretej osoby. Uviedol, ţe z písomností nebolo moţné vyvodiť záver,
ţe ţivnostník Š. M. nekonal v prospech spoločnosti S., s. r. o. v zmysle uvedených zmlúv
o sprostredkovaní. Ďalej uviedol, ţe ţalobkyňa poukazuje na uvedené konštatovanie, pričom
pouţitím metódy opaku dospela k záveru, ţe ţivnostník Š. M. teda konal v prospech
spoločnosti S., s.r.o. Ţalovaný však zastáva názor, ţe metódu opaku nie je moţné
v tomto prípade aplikovať, keďţe Š. M. bol aj konateľom ţalobcu aj ţivnostníkom a nebolo
preto moţné objektívne určiť za koho konal. Taktieţ nebolo moţné posúdiť, či ţivnostník Š.
M. - S. v rámci výkonu sprostredkovateľskej činnosti na ktorú sa zmluvne zaviazal, vyuţíval
prenajatý automobil S. Al. so štátnou poznávacou značkou L., keďţe zo zmluvy o nájme
dopravného prostriedku uzatvorenej medzi prenajímateľom – obchodnou spoločnosťou S.,
s.r.o. zastúpenej Š. M. a nájomcom - ţivnostníkom Š. M. - S. vyplýva, ţe predmetom zmluvy
je nájom automobilu v čase od 20.04.2004 do 31.03.2007, pričom zmluva
neurčuje nájomcovi na aký účel má prenajatý automobil vyuţívať. Ţalovaný sa zaoberal
dôvodmi, ktoré viedli konateľa ţalobkyne, aby uzatvoril so ţivnostníkom Š. M.
zmluvy o sprostredkovaní. Z vyjadrenia konateľa ţalobkyne uvedeného v zápisnici o ústnom
pojednávaní zo dňa 18.12.2006, ako aj z odvolania proti rozhodnutiu správcu dane vyplýva,
ţe dôvodom vykonania sprostredkovateľskej činnosti bola postupná transformácia
a preberanie činnosti ţivnostníka Š. M. na spoločnosť S., s.r.o., čo vzhľadom na existujúce
lízingové, bankové, licenčné a autorskoprávne záväzky zo strany S. a S. nebolo moţné urobiť
predajom podniku, resp. jeho časti. Taktieţ ţalovaný poukazoval na to, ţe daňové výdavky
musia byť svojim účelovým určením potrebné na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie
príjmov daňovníka, pričom preukázanie účelovosti vynaloţených výdavkov je na strane
daňového subjektu. Ţivnostník Š. M. sa v rámci predmetných sprostredkovateľských zmlúv
zaviazal k výkonu sprostredkovateľskej činnosti, ktorou vytvorí pre ţalobcu príleţitosť
uzavrieť s tretími osobami určené zmluvy. Z predmetných zmlúv a ani z ostatných písomností
nachádzajúcich sa v administratívnom spise nebola zrejmá ţiadna súvislosť medzi
deklarovanými záväzkami (lízingovými, bankovými, licenčnými a autorskoprávnymi)
ţivnostníka Š. M. a odôvodnenou potrebou vykonania predmetného sprostredkovania pre
ţalobkyňu. Z administratívneho spisu nevyplynuli ţiadne dôvody, ktoré by bránili tomu, aby
Š. M. ako konateľ ţalobkyne realizoval obchody s tretími osobami priamo bez potreby
sprostredkovania týchto obchodov ţivnostníkom Š. M. a preto ţalovaný má za to, ţe
predmetné provízie za sprostredkovanie nemôţu byť zahrnuté medzi daňové výdavky.
6
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné priznať
úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia ţalovaného
č. I/228/7143-62055/2007/993196-r zo dňa 27. júla 2007 ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. 660/230/9826/07/Korč zo dňa
21.02.2007, ktorým bol ţalobkyni vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb
za zdaňovacie obdobie roka 2004 v sume 258.333,- Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky
zistil, ţe v danom prípade spornou medzi účastníkmi bola otázka, či zaúčtovanie
dodávateľských faktúr, ktorými ţivnostník Š. M. - S. fakturoval ţalobkyni provízie za
sprostredkovateľskú činnosť do daňových nákladov bolo oprávnené alebo neoprávnené a teda
či tieto provízie moţno uznať za daňovo uznateľný výdavok vynaloţený na dosiahnutie,
zabezpečenie a udrţanie príjmov ţalobkyne.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) v daňovom konaní sa postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu
7
realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní, dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie,
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov v znení rozhodnom pre posúdenie veci,
daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov
preukázateľne vynaloţený daňovníkom, zúčtovaný v účtovníctve daňovníka
alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 2 písm. j/ zákona o dani z príjmov v znení rozhodnom pre posúdenie veci,
základom dane je rozdiel o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19)
pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov
v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.
8
Podľa § 19 ods. 4 zákona o dani z príjmov v znení rozhodnom pre posúdenie veci,
daňovým výdavkom je aj nájomné, odplaty (provízie) za sprostredkovanie, a to aj ak ide
o sprostredkovanie na základe mandátnych zmlúv alebo podobných zmlúv, uhrádzané
fyzickej osobe sa zahrnú do daňových výdavkov v zdaňovacom období, v ktorom boli
zaplatené. Zaplatené nájomné fyzickej osobe za príslušné zdaňovacie obdobie sa uzná najviac
do výšky časovo rozlíšenej sumy prislúchajúcej na zdaňovacie obdobie.
Z obsahu administratívneho a súdneho spisu mal odvolací súd za preukázané,
ţe Š. M. bol v roku 2004 jediným konateľom ţalobkyne, t. j. obchodnej spoločnosti S., s. r. o.
so sídlom v L., ktorá spoločnosť mala v predmete činnosti zapísanú aj sprostredkovateľskú
činnosť. Ďalej mal odvolací súd za preukázané, ţe Š. M. bol v uvedenom období súčasne aj
ţivnostníkom t. j. osobou podnikajúcou na základe ţivnostenského oprávnenia, pričom ako
predmet podnikania mal zapísanú aj sprostredkovateľskú činnosť v rozsahu voľných ţivností.
Správca dane vykonal u ţalobkyne daňovú kontrolu na daň z príjmov za zdaňovacie obdobie
roku 2004, o výsledku ktorej bol spísaný dňa 21.12.2006 protokol. Z obsahu tohto protokolu
mal odvolací súd za preukázané, ţe správca dane neuznal ako daňový výdavok faktúru č.
0400112 na sumu 540.000,- Sk, faktúru č. 0400104 na sumu 280.000,- Sk, faktúru č. 0400106
na sumu 150.000,- Sk a faktúru č. 0400110 na sumu 350.000,- Sk majúce predstavovať
provízie za sprostredkovanie podľa zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01.01.2004, ktorou sa
sprostredkovateľ Š. M. zaviazal, ţe bude po dobu účinnosti zmluvy vyvíjať dojednanú
činnosť tak, aby záujemca (ţalobkyňa) mal príleţitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvy
o reklame, predmetom ktorých bude realizácia reklamnej kampane hudobných hracích
automatov záujemcu v priestoroch a prevádzkárňach tretej osoby a podľa zmluvy
o sprostredkovaní zo dňa 30.09.2004, ktorou sa sprostredkovateľ Š. M. zaviazal, ţe bude po
dobu jej účinnosti vyvíjať dojednanú činnosť tak, aby záujemca mal príleţitosť uzavrieť
s treťou osobou nájomné zmluvy, resp. zmluvy o uloţení veci zabezpečením hudobnej
produkcie a realizácie reklamnej kampane, predmetom ktorých bude umiestnenie hudobných
hracích automatov v priestoroch a prevádzkárňach tretej osoby.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, ţe dôkazné bremeno v daňovom konaní nesie
daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom
9
(§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vykonáva správca
dane, ktorý daňové konanie vedie, daňový subjekt, v tomto prípade ţalobkyňa sa nemôţe
zbaviť povinnosti predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení. Práve preukázanie všetkých
skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane je zásadné pre ďalší postup daňových
orgánov v daňovom konaní.
V danom prípade pre uznanie daňového výdavku (§ 19 zákona o dani z príjmu)
nepostačuje len zaplatenie provízie na základe zmluvy o sprostredkovaní a je zaúčtovanie
v účtovníctve daňovníka, ale musí ísť o výdavok vynaloţený na dosiahnutie, zabezpečenie
a udrţanie príjmov vynaloţený účelne. Preto správca dane správne skúmal, aký dôvod
mal konateľ obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Š. M. na uzatvorenie sprostredkovateľských
zmluvy so ţivnostníkom Š. M., keďţe sprostredkovateľskú činnosť v rozsahu voľných
ţivnosť mala ţalobkyňa v predmete činnosti a naviac Š. M. bol v danom čase jediným
konateľom obchodnej spoločnosti. Podľa vyjadrenia konateľa ţalobkyne bola dôvodom
uzavretia sprostredkovateľských zmlúv postupná transformácia a preberanie činnosti
ţivnostníka Š. M. na spoločnosť S., s. r. o., čo vzhľadom na existujúce lízingové, bankové,
licenčné a autorskoprávne záväzky zo S. a S. nebolo moţné urobiť predajom podniku.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zhodne s názorom súdu prvého
stupňa z predmetných sprostredkovateľských zmlúv nevyplýva ţiadna súvislosť medzi
lízingovými, bankovými, licenčnými a autorskoprávnymi záväzkami ţivnostníka Š. M.
a odôvodnenou potrebou uzatvorenia takýchto zmlúv so ţalobkyňou.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ţalobkyňa nepreukázala ani v konaní
pred súdom dôvodnú potrebu uzatvorenia sprostredkovateľských zmlúv s ţivnostníkom Š. M.
a aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na predmet činnosti mohla ţalobkyňa
realizovať predmetné obchody priamo bez potreby sprostredkovania. Ţalobkyňa teda
nepreukázala vecnú súvislosť (účelnosť) vynaloţených výdavkov vo forme vyššie uvedených
provízií a preto v danom prípade predmetné provízie nie je moţné zahrnúť medzi daňové
výdavky v zmysle § 2 písm. i/ a j/ zákona o dani z príjmov.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel
k záveru, ţe námietky ţalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené,
a keďţe v rozhodnutí a postupe ţalovaného ani krajského súdu nezistil iné vady,
10
ktoré by mohli viesť k zrušeniu rozhodnutia ţalovaného alebo rozsudku prvostupňového
súdu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP, nakoľko ţalobkyňa v odvolacom
konaní úspech nemala a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha
a ani mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková