Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/106/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: K. Č., bývajúci

v Č., proti žalovaným:1/ T. M., bývajúci v T.T., v dovolacom konaní zastúpený

JUDr. J. K., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v T.T. a 2/ M. M., bývajúca v T.T.,

o zaplatenie 330 000,-- Kč s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 5. novembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 5. novembra 2008 sp. zn.

vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a bolo

rozhodnuté o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ z r u š u j e a vec v rozsahu

zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na súde 25. januára 2002, zmenenou so súhlasom súdu, žalobca

sa domáhal, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ splnenie povinnosti zaplatiť mu 330 000,-- Kč

so 17 %-ným úrokom z omeškania od 1. januára 2000 do zaplatenia. Ako rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých vyvodzoval povinnosť plniť, žalobca uviedol, že so žalovanými uzavrel

ústnu zmluvu o pôžičke peňazí (v žalobe najprv uviedol, že im odovzdal sumu 330 000,-- Sk,

neskoršie pri svojom výsluchu uviedol, že žalovaným v skutočnosti požičal 330 000,-- Kč),

ktoré žalovaní mali vrátiť do konca decembra 1999. Splnenie povinnosti vrátiť pôžičku

účastníci zabezpečili dňa 21. apríla 1999 uzavretím písomnej zmluvy o zriadení záložného

práva na nehnuteľnosť žalovaných. Žalovaní ale svoju povinnosť vrátiť pôžičku dosiaľ

nesplnili.

Žalovaní sa bránili tým, že od žalobcu si žiadne peniaze nepožičali. Peniaze v sume

300 000,-- Sk si žalovaný 1/ požičal od obchodnej spoločnosti A., s.r.o., ktorej pôžičku

aj vrátil.

Okresný súd Trenčín (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. mája 2008

č.k. -138 žalobu zamietol, žalovaným nepriznal náhradu trov konania.

Na základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,

ktoré ho zaťažovalo pri jeho tvrdení o pôžičke 330 000,-- Kč poskytnutej žalovaným

z jeho osobných prostriedkov. Na odôvodnenie svojich záverov uviedol, že svedok

J. V., vypočutý dožiadaným súdom, síce potvrdil, že žalovaný 1/ akési peniaze v Č. mene

prevzal od žalobcu v sídle firmy A. K. v Č. R., nevedel však uviesť, či požičané peniaze

patrili obchodnej spoločnosti alebo žalobcovi a o akú čiastku išlo. Žalovaný 1/ preukázal

potvrdením banky, že sumu 300 000,-- Sk vrátil dňa 22. mája 2000 „na to miesto, odkiaľ si

požičal, a to do spol. A. s.r.o. Trenčín“. Na rozdiel od toho, žalobcovi sa nepodarilo

preukázať, „že on ako fyzická osoba uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ zmluvu o pôžičke“.

Zmluvu o zriadení záložného práva súd prvého stupňa považoval

za neplatnú, pretože zabezpečovala dlh, ktorý neexistoval. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, súd

mal za nepochybne zistené, že žalobca s ňou ani nebol v kontakte, vo vzťahu

k tejto účastníčke navyše ustálil, že „v zásade platí, že zo zmluvy o pôžičke,

aj keď ide o manželov, je zásadne zaviazaný ten, kto ju uzavrel, a žalovaná 2/ to nebola“.

Krajský súd v Trenčíne (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom

z 5. novembra 2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou žaloba

bola proti žalovanej 2/ zamietnutá, potvrdil a v ostatnej časti vo veci samej ho zmenil tak,

že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 330 000,-- Kč so 17,6 %-ným úrokom

z omeškania od 1. januára 2000 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 41 400,-- Sk.

Žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, že z vykonaného

dokazovania vyplýva, že žalobca požičal žalovanému 1/ sumu 330 000,-- Kč, ktorú žalovaný

1/ prevzal osobne a zaviazal sa ju žalobcovi vrátiť do konca roku 1999. Uvedené mal odvolací

súd preukázané výpoveďami žalobcu a svedka J. V. ako aj zmluvou o zriadení záložného

práva z 21. apríla 1999. Podľa odvolacieho súdu obrana žalovaných nebola hodnoverná,

keďže protirečila ostatným dôkazom (výpovediam žalobcu, svedka V.

a zmluve o zriadení záložného práva) a bola naostatok i vnútorne rozporná. Žalovaný

1/ nepreukázal, že pôžičku 330 000,-- Kč žalobcovi vrátil. Podľa odvolacieho súdu predmetné

závery ale neplatia vo vzťahu k žalovanej 2/, pretože žalobca nepreukázal, že by zmluvu

o pôžičke dojednal i s touto žalovanou. Zo zmluvy o pôžičke bol preto zaviazaný

iba žalovaný 1/ bez ohľadu na to, že pohľadávku z nej bolo možné uspokojiť i z majetku

patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných alebo že požičané peniaze sa stali

ich bezpodielovým spoluvlastníctvom.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie. Navrhol odložiť

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a zmeniť ho tak, že žaloba sa v celom rozsahu

zamietne. Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa

tvrdiac, že odvolací súd nesprávne posúdil vec po právnej stránke. Podľa žalovaného

1/ vykonaním dokazovaním bolo preukázané, že peniaze si požičal od obchodnej spoločnosti

a nie od žalobcu, a že išlo o sumu 330 000,-- Sk, „pričom išlo o istinu 300 000,-- Sk

a 30 000,-- Sk mal predstavovať úrok“. Peniaze prevzal na Slovensku, vyplatila

mu ich pokladníčka firmy I., ktorú ale napriek jeho žiadosti súd nevypočul. Požičané peniaze

firme preukázateľne vrátil dňa 22. mája 2000. Podľa žalovaného 1/ svedok V. vypovedal

krivo a zmluva o zriadení záložného práva je neplatná, pretože „zabezpečuje niečo, čo sa

neudialo a išlo o fingovanú záložnú zmluvu“.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného 1/ nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je riadne zastúpený

( ), proti časti rozhodnutia, proti ktorej je dovolanie prípustné (

), po tom, ako uznesením z 20. apríla 2009 sp. zn. odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ( ), preskúmal vec

v napadnutom rozsahu ( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v (

), zaoberal sa dovolací súd najprv otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní

ani nevyšli najavo.

Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu

k procesným vadám v zmysle , ale tiež vo vzťahu k procesným vadám

inej závažnej povahy (tzv. iným vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Inou vadou konania (na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy,

ak nie je v dovolaní namietaná) je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná

nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej

veci nedošlo k takejto procesnej vade (i keď žalovaný 1/ jej existenciu nenamietal). Dospel

k záveru, že konanie odvolacieho súdu je takou (inou) vadou postihnuté.

Preskúmavaná právna vec sa týka pôžičky peňazí, pri posudzovaní ktorej nastala

medzi účastníkmi spornosť takmer vo všetkých jej zložkách; sporným bolo, či pôžičku

žalovaným (resp. iba žalovanému 1/) poskytol žalobca alebo obchodná spoločnosť, a ak áno,

ktorá z nich, koľko sa požičalo, v akej mene, či peniaze boli vrátené, a ak áno, komu,

či účastníci uzavreli platnú dohodu o zriadení záložného práva atď. Vzhľadom na uvedené

bolo úlohou súdu konajúceho v tejto veci riadne spoznať skutkový stav veci, zistenie ktorého

je ťažiskové štádium občianskeho súdneho konania vymedzené platnou procesnou úpravou

konania a všeobecne platnými poznatkami o poznávaní a jeho formách vzťahujúcich sa na súd

konajúci v občianskom súdnom konaní. Problematika skutkových zistení súdmi bola

v predmetnej právnej veci o to osobitejšia, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

opierali svoje závery vo veľkej časti o dôkazy, ktoré boli vykonané dožiadaným súdom.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd, vychádzajúc

z výsledkov pred ním vykonaného dokazovania (výsluchom žalovaných) a dokazovania

vykonaného dožiadaným súdom (výsluchom žalobcu a svedka J. V.), založil svoje

rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy a na základe vykonaných dôkazov dospel

k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení o tom, že pôžičku

poskytol obidvom žalovaným, a to z vlastných prostriedkov, v žalovanej sume a mene

a o spôsobe a mieste odovzdania peňazí.

Odvolací súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, dospel k odlišným

(opačným) skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa (zistenia o tom, kto žalovaným,

resp. ktorému z nich, poskytol pôžičku peňazí, v akej sume a mene a či došlo k vráteniu

pôžičky, sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Podľa odvolacieho súdu bolo

preukázané, že žalobca požičal žalovanému 1/ sumu 330 000,-- Kč, ktorú žalovaný 1/ prevzal

osobne. Uvedené mal preukázané výpoveďami žalobcu a svedka J. V., urobenými pred

dožiadaným súdom, výpoveďami žalovaných urobených 14. novembra 2005 pred súdom

prvého stupňa a zmluvou o zriadení záložného práva, ktoré dôkazy „opakoval“

ich oboznámením na pojednávaní nariadenom na prejednanie veci. Odvolací súd

na takto zistený (odlišný) skutkový rámec potom, ako si ujasnil, že podľa ustanovení

o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný iba žalovaný

1/, aplikoval na danú vec hmotnoprávne ustanovenie o pôžičke.

Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že mal za to, že „opakovaním“ dôkazov

vykonaným dožiadaným súdom, resp. súdom prvého stupňa učinil zadosť požiadavke

ustanovenia Podľa názoru dovolacieho súdu si ale odvolací súd predmetné

ustanovenie nevyložil správne.

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 ( ).

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Citované ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby na základe opakovaného

dokazovania dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné

od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd

chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám opakovať

a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle ;

je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim

k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania.

Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu a samozrejmým dôsledkom zásady

priamosti a ústnosti, v ktorej spočíva základ správneho hodnotenia dôkazov, je aby odvolací

súd, ak má pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa, vyvodil svoje

iné závery spravidla z rovnocenných podkladov, t.j. v zásade z tých istých dôkazov

alebo dôkazov rovnakej kvality a váhy, ako to urobil súd prvého stupňa. Zásada priamosti

a ústnosti má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvého stupňa.

Je tomu tak predovšetkým preto, že pri hodnotení dôkazov spolupôsobia popri vecnom

obsahu výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré - hoci nie sú bez vplyvu na posúdenie

vierohodnosti výpovedí - nemôžu byť vždy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní.

V odvolacom konaní je ale dôležitá aj iná stránka priamosti. Táto zásada totiž je dôležitá

nielen pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových

zistení súdu prvého stupňa. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je teda zásada priamosti

oproti súdu prvého stupňa ešte sprísnená.

Postup odvolacieho súdu pri prejednaní odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvého

stupňa nezodpovedal uvedeným požiadavkám riadneho procesu. Zdroj, z ktorého vychádzal

odvolací súd pri ustálení skutkového stavu veci bol rovnocenný zdroju, ktoré použil súd

prvého stupňa, len zdanlivo. V konaní odvolacieho súdu nešlo síce o porušenie formálneho

predpisu upravujúceho spôsob konania, ale o porušenie zásady priamosti a bezprostrednosti.

Odvolací súd len na základe „opakovania“ dokazovania oboznámením zápisníc

spísaných pred dožiadanými súdmi o výsluchu žalobcu a svedka J. V. a pred súdom prvého

stupňa o výsluchu žalovaných nemohol získať rovnocenný podklad pre iné hodnotenie

skutkového stavu. Toto pochybenie odvolacieho súdu rezonuje pri záveroch vyvodených

z výpovedí žalovaných o to viac, že odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa,

ich hodnotil ako nevierohodné a odporujúce ostatným výsledkom dokazovania a v súvislosti

s okolnosťami uzavretia zmluvy o záložnom práve aj ako vnútorne rozporné, len na základe

„stručného prečítania“ ich výpovedí urobených pred súdom prvého stupňa.

Za opakovanie dokazovania (vo vyššie označenom skutkovom rámci, ktorý bol

na súde prvého stupňa zisťovaný v širšom rozsahu aj výpoveďami žalovaných urobenými

priamo pred týmto súdom) nemožno považovať oboznámenie výpovedí žalobcu a svedka J.

V. urobených pred dožiadaným súdom a výpovedí žalovaných urobených

pred súdom prvého stupňa na odvolacom pojednávaní.

Ak odvolací súd inak hodnotí dôkazy vykonané výpoveďami účastníkov a svedkov

urobenými pred súdom prvého stupňa alebo dožiadaným súdom len na základe oboznámenia

sa so zápisnicami o ich výpovediach bez toho, že by sám účastníkov a svedkov vypočul,

zaťaží svoje konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd si v prejednávanej veci nezadovážil

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto

sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné; dovolaciemu súdu

tak neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie posudzovať správnosť týchto záverov

odvolacieho súdu.

Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa

bez vykonania riadneho dokazovania, pričom vychádzal z iného skutkového stavu než súd

prvého stupňa, a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore s ustanoveniami § 120, 132,

211 a 213 , konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou (

). Jej následkom je zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie ( a ).

So zreteľom na to, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, zrušil Najvyšší súd Slovenskej R. svojím uznesením

( ) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. apríla 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová