Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bf8/366564.e6e190.pdf
PDF · 115.76 KB
No categories available
5Cdo/106/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 106/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: K. Č., bývajúci
v Č., proti žalovaným:1/ T. M., bývajúci v T.T., v dovolacom konaní zastúpený
JUDr. J. K., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v T.T. a 2/ M. M., bývajúca v T.T.,
o zaplatenie 330 000,-- Kč s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 14 C 88/2002, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 5. novembra 2008 sp. zn. 5 Co 174/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 5. novembra 2008 sp. zn. 5 Co 174/2008
vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a bolo
rozhodnuté o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ z r u š u j e a vec v rozsahu
zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na súde 25. januára 2002, zmenenou so súhlasom súdu, žalobca
sa domáhal, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ splnenie povinnosti zaplatiť mu 330 000,-- Kč
so 17 %-ným úrokom z omeškania od 1. januára 2000 do zaplatenia. Ako rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vyvodzoval povinnosť plniť, žalobca uviedol, že so žalovanými uzavrel
ústnu zmluvu o pôžičke peňazí (v žalobe najprv uviedol, že im odovzdal sumu 330 000,-- Sk,
neskoršie pri svojom výsluchu uviedol, že žalovaným v skutočnosti požičal 330 000,-- Kč),
ktoré žalovaní mali vrátiť do konca decembra 1999. Splnenie povinnosti vrátiť pôžičku
účastníci zabezpečili dňa 21. apríla 1999 uzavretím písomnej zmluvy o zriadení záložného
práva na nehnuteľnosť žalovaných. Žalovaní ale svoju povinnosť vrátiť pôžičku dosiaľ
nesplnili.
Žalovaní sa bránili tým, že od žalobcu si žiadne peniaze nepožičali. Peniaze v sume
300 000,-- Sk si žalovaný 1/ požičal od obchodnej spoločnosti A., s.r.o., ktorej pôžičku
aj vrátil.
Okresný súd Trenčín (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. mája 2008
č.k. 14 C 88/2002-138 žalobu zamietol, žalovaným nepriznal náhradu trov konania.
Na základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
ktoré ho zaťažovalo pri jeho tvrdení o pôžičke 330 000,-- Kč poskytnutej žalovaným
z jeho osobných prostriedkov. Na odôvodnenie svojich záverov uviedol, že svedok
J. V., vypočutý dožiadaným súdom, síce potvrdil, že žalovaný 1/ akési peniaze v Č. mene
prevzal od žalobcu v sídle firmy A. K. v Č. R., nevedel však uviesť, či požičané peniaze
patrili obchodnej spoločnosti alebo žalobcovi a o akú čiastku išlo. Žalovaný 1/ preukázal
potvrdením banky, že sumu 300 000,-- Sk vrátil dňa 22. mája 2000 „na to miesto, odkiaľ si
požičal, a to do spol. A. s.r.o. Trenčín“. Na rozdiel od toho, žalobcovi sa nepodarilo
preukázať, „že on ako fyzická osoba uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ zmluvu o pôžičke“.
Zmluvu o zriadení záložného práva súd prvého stupňa považoval
za neplatnú, pretože zabezpečovala dlh, ktorý neexistoval. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, súd
mal za nepochybne zistené, že žalobca s ňou ani nebol v kontakte, vo vzťahu
k tejto účastníčke navyše ustálil, že „v zásade platí, že zo zmluvy o pôžičke,
aj keď ide o manželov, je zásadne zaviazaný ten, kto ju uzavrel, a žalovaná 2/ to nebola“.
Krajský súd v Trenčíne (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom
z 5. novembra 2008 sp. zn. 5 Co 174/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou žaloba
bola proti žalovanej 2/ zamietnutá, potvrdil a v ostatnej časti vo veci samej ho zmenil tak,
že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 330 000,-- Kč so 17,6 %-ným úrokom
z omeškania od 1. januára 2000 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 41 400,-- Sk.
Žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, že z vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalobca požičal žalovanému 1/ sumu 330 000,-- Kč, ktorú žalovaný
1/ prevzal osobne a zaviazal sa ju žalobcovi vrátiť do konca roku 1999. Uvedené mal odvolací
súd preukázané výpoveďami žalobcu a svedka J. V. ako aj zmluvou o zriadení záložného
práva z 21. apríla 1999. Podľa odvolacieho súdu obrana žalovaných nebola hodnoverná,
keďže protirečila ostatným dôkazom (výpovediam žalobcu, svedka V.
a zmluve o zriadení záložného práva) a bola naostatok i vnútorne rozporná. Žalovaný
1/ nepreukázal, že pôžičku 330 000,-- Kč žalobcovi vrátil. Podľa odvolacieho súdu predmetné
závery ale neplatia vo vzťahu k žalovanej 2/, pretože žalobca nepreukázal, že by zmluvu
o pôžičke dojednal i s touto žalovanou. Zo zmluvy o pôžičke bol preto zaviazaný
iba žalovaný 1/ bez ohľadu na to, že pohľadávku z nej bolo možné uspokojiť i z majetku
patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných alebo že požičané peniaze sa stali
ich bezpodielovým spoluvlastníctvom.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie. Navrhol odložiť
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a zmeniť ho tak, že žaloba sa v celom rozsahu
zamietne. Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
tvrdiac, že odvolací súd nesprávne posúdil vec po právnej stránke. Podľa žalovaného
1/ vykonaním dokazovaním bolo preukázané, že peniaze si požičal od obchodnej spoločnosti
a nie od žalobcu, a že išlo o sumu 330 000,-- Sk, „pričom išlo o istinu 300 000,-- Sk
a 30 000,-- Sk mal predstavovať úrok“. Peniaze prevzal na Slovensku, vyplatila
mu ich pokladníčka firmy I., ktorú ale napriek jeho žiadosti súd nevypočul. Požičané peniaze
firme preukázateľne vrátil dňa 22. mája 2000. Podľa žalovaného 1/ svedok V. vypovedal
krivo a zmluva o zriadení záložného práva je neplatná, pretože „zabezpečuje niečo, čo sa
neudialo a išlo o fingovanú záložnú zmluvu“.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného 1/ nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je riadne zastúpený
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti časti rozhodnutia, proti ktorej je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1
O.s.p.), po tom, ako uznesením z 20. apríla 2009 sp. zn. 5 Cdo 106/2009 odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 243 O.s.p.), preskúmal vec
v napadnutom rozsahu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1
O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd najprv otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní
ani nevyšli najavo.
Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu
k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p., ale tiež vo vzťahu k procesným vadám
inej závažnej povahy (tzv. iným vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Inou vadou konania (na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy,
ak nie je v dovolaní namietaná) je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej
veci nedošlo k takejto procesnej vade (i keď žalovaný 1/ jej existenciu nenamietal). Dospel
k záveru, že konanie odvolacieho súdu je takou (inou) vadou postihnuté.
Preskúmavaná právna vec sa týka pôžičky peňazí, pri posudzovaní ktorej nastala
medzi účastníkmi spornosť takmer vo všetkých jej zložkách; sporným bolo, či pôžičku
žalovaným (resp. iba žalovanému 1/) poskytol žalobca alebo obchodná spoločnosť, a ak áno,
ktorá z nich, koľko sa požičalo, v akej mene, či peniaze boli vrátené, a ak áno, komu,
či účastníci uzavreli platnú dohodu o zriadení záložného práva atď. Vzhľadom na uvedené
bolo úlohou súdu konajúceho v tejto veci riadne spoznať skutkový stav veci, zistenie ktorého
je ťažiskové štádium občianskeho súdneho konania vymedzené platnou procesnou úpravou
konania a všeobecne platnými poznatkami o poznávaní a jeho formách vzťahujúcich sa na súd
konajúci v občianskom súdnom konaní. Problematika skutkových zistení súdmi bola
v predmetnej právnej veci o to osobitejšia, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
opierali svoje závery vo veľkej časti o dôkazy, ktoré boli vykonané dožiadaným súdom.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd, vychádzajúc
z výsledkov pred ním vykonaného dokazovania (výsluchom žalovaných) a dokazovania
vykonaného dožiadaným súdom (výsluchom žalobcu a svedka J. V.), založil svoje
rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy a na základe vykonaných dôkazov dospel
k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení o tom, že pôžičku
poskytol obidvom žalovaným, a to z vlastných prostriedkov, v žalovanej sume a mene
a o spôsobe a mieste odovzdania peňazí.
Odvolací súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, dospel k odlišným
(opačným) skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa (zistenia o tom, kto žalovaným,
resp. ktorému z nich, poskytol pôžičku peňazí, v akej sume a mene a či došlo k vráteniu
pôžičky, sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Podľa odvolacieho súdu bolo
preukázané, že žalobca požičal žalovanému 1/ sumu 330 000,-- Kč, ktorú žalovaný 1/ prevzal
osobne. Uvedené mal preukázané výpoveďami žalobcu a svedka J. V., urobenými pred
dožiadaným súdom, výpoveďami žalovaných urobených 14. novembra 2005 pred súdom
prvého stupňa a zmluvou o zriadení záložného práva, ktoré dôkazy „opakoval“
ich oboznámením na pojednávaní nariadenom na prejednanie veci. Odvolací súd
na takto zistený (odlišný) skutkový rámec potom, ako si ujasnil, že podľa ustanovení
o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný iba žalovaný
1/, aplikoval na danú vec hmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka o pôžičke.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že mal za to, že „opakovaním“ dôkazov
vykonaným dožiadaným súdom, resp. súdom prvého stupňa učinil zadosť požiadavke
ustanovenia § 213 ods. 3 O.s.p. Podľa názoru dovolacieho súdu si ale odvolací súd predmetné
ustanovenie nevyložil správne.
Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 O.s.p.).
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Citované ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby na základe opakovaného
dokazovania dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné
od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd
chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám opakovať
a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.;
je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim
k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania.
Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu a samozrejmým dôsledkom zásady
priamosti a ústnosti, v ktorej spočíva základ správneho hodnotenia dôkazov, je aby odvolací
súd, ak má pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa, vyvodil svoje
iné závery spravidla z rovnocenných podkladov, t.j. v zásade z tých istých dôkazov
alebo dôkazov rovnakej kvality a váhy, ako to urobil súd prvého stupňa. Zásada priamosti
a ústnosti má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvého stupňa.
Je tomu tak predovšetkým preto, že pri hodnotení dôkazov spolupôsobia popri vecnom
obsahu výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré - hoci nie sú bez vplyvu na posúdenie
vierohodnosti výpovedí - nemôžu byť vždy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní.
V odvolacom konaní je ale dôležitá aj iná stránka priamosti. Táto zásada totiž je dôležitá
nielen pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových
zistení súdu prvého stupňa. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je teda zásada priamosti
oproti súdu prvého stupňa ešte sprísnená.
Postup odvolacieho súdu pri prejednaní odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvého
stupňa nezodpovedal uvedeným požiadavkám riadneho procesu. Zdroj, z ktorého vychádzal
odvolací súd pri ustálení skutkového stavu veci bol rovnocenný zdroju, ktoré použil súd
prvého stupňa, len zdanlivo. V konaní odvolacieho súdu nešlo síce o porušenie formálneho
predpisu upravujúceho spôsob konania, ale o porušenie zásady priamosti a bezprostrednosti.
Odvolací súd len na základe „opakovania“ dokazovania oboznámením zápisníc
spísaných pred dožiadanými súdmi o výsluchu žalobcu a svedka J. V. a pred súdom prvého
stupňa o výsluchu žalovaných nemohol získať rovnocenný podklad pre iné hodnotenie
skutkového stavu. Toto pochybenie odvolacieho súdu rezonuje pri záveroch vyvodených
z výpovedí žalovaných o to viac, že odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa,
ich hodnotil ako nevierohodné a odporujúce ostatným výsledkom dokazovania a v súvislosti
s okolnosťami uzavretia zmluvy o záložnom práve aj ako vnútorne rozporné, len na základe
„stručného prečítania“ ich výpovedí urobených pred súdom prvého stupňa.
Za opakovanie dokazovania (vo vyššie označenom skutkovom rámci, ktorý bol
na súde prvého stupňa zisťovaný v širšom rozsahu aj výpoveďami žalovaných urobenými
priamo pred týmto súdom) nemožno považovať oboznámenie výpovedí žalobcu a svedka J.
V. urobených pred dožiadaným súdom a výpovedí žalovaných urobených
pred súdom prvého stupňa na odvolacom pojednávaní.
Ak odvolací súd inak hodnotí dôkazy vykonané výpoveďami účastníkov a svedkov
urobenými pred súdom prvého stupňa alebo dožiadaným súdom len na základe oboznámenia
sa so zápisnicami o ich výpovediach bez toho, že by sám účastníkov a svedkov vypočul,
zaťaží svoje konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd si v prejednávanej veci nezadovážil
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto
sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné; dovolaciemu súdu
tak neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie posudzovať správnosť týchto záverov
odvolacieho súdu.
Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 ods. 2 O.s.p.
bez vykonania riadneho dokazovania, pričom vychádzal z iného skutkového stavu než súd
prvého stupňa, a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore s ustanoveniami § 120, 132,
211 a 213 O.s.p., konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.). Jej následkom je zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie (§ 243 ods. 1 a 2 O.s.p.).
So zreteľom na to, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, zrušil Najvyšší súd Slovenskej R. svojím uznesením
(§ 243b ods. 4 O.s.p.) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. apríla 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová