Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c84/368343.c3d380.pdf
PDF · 109.49 KB
No categories available
3Cdo/342/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 342/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M., bývajúceho v L.,
2/ I., bývajúceho vo V., zastúpeného JUDr. P., advokátom so sídlom v H., 3/ L., bývajúcej
v B., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike – Úradu geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Chlumeckého 2, 2/ S., a.s., so sídlom v H.,
o určenie vecí patriacich do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 17
C 1/2004, o dovolaní žalobcu 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. septembra
2008, sp. zn. 1 Co 100/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným1/, 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 21. marca 2007 č.k. 17 C 1/2004-255 zamietol
žalobu, ktorou sa pôvodní žalobcovia (1/ L., ktorá X. zomrela, 2/ M., 3/ I., 4/ L.) domáhali 1/
určenia, že tá časť nehnuteľnosti v katastrálnom území V., vedenej v katastri nehnuteľností na
liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. vo výmere, ktorej zodpovedá podľa stavu zisteného
znalcom časť, ktorá korešponduje s pozemno-knižnou parcelou č. X. zapísanou v pozemno-
knižnej vložke č. X. pre katastrálne územie V., patrí do dedičstva po I., zomrelému X.,
naposledy bývajúcemu vo V., 2/ určenia, že peňažné plnenie, na ktoré bude žalovaný 1/
zaviazaný titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
úradu, odboru katastrálneho, vo V. tým, že pri obnove právnych vzťahov nebol I. zapísaný do
katastra nehnuteľností ako vlastník parcely č. X., patrí do dedičstva po I., zomrelému X.,
naposledy bývajúcemu vo V.. Žalobcov 1/ až 4/ spoločne a nerozdielne zaviazal nahradiť
štátu trovy konania a žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak po
zistení, že právny predchodca žalobcov a nebohého I. E. spornú parcelu č. X. odpredal v roku
1942 J. s manželkou, a teda v čase jej darovania v prospech I. na základe darovacej zmluvy
z 20. decembra 1947 už nebol jej vlastníkom. Z dôvodu nepreukázania vlastníctva spornej
nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcov (I.) ani žalobcami, žalobu o určenie, že táto
patrí do dedičstva po I. ako nedôvodnú zamietol. Pre nepreukázanie vlastníctva k spornej
nehnuteľnosti sa žalobcovia nemôžu úspešne domáhať ani náhrady škody, ktorá im mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovaného 1/. O trovách konania rozhodol podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a o povinnosti žalobcov nahradiť trovy štátu podľa § 148
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov rozsudkom z 22. septembra 2008 sp. zn.
1 Co 100/2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovaným nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. V dôvodoch rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so
skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že
žalobcovia v konaní nepreukázali, že ich právny predchodca I. bol vlastníkom parcely č. X.,
ku ktorej je síce zapísaný v pôvodnej pozemno-knižnej zápisnici č. X., avšak táto parcela na
základe vykonaného dokazovania bola stotožnená s parcelou č. X., ktorá v súčasnej dobe
vlastnícky patrí žalovanému 2/. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, uviedol, že i keď
správny orgán pochybil v postupe vybavovania námietok právneho predchodcu žalobcov I.
v súvislosti s vykonávaním ROEP v katastrálnom území V., toto pochybenie však nemalo za
následok vznik škody. Úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
z dôvodu ich neuplatnenia.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 2/ I. dovolanie, ktoré odôvodnil tým,
že a/ konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou, ktorou sa žalobcom odňala
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretože odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu je neúplné, keďže odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami
a vykonanými dôkazmi, majúcimi zásadný skutkový a právny význam, b/ konanie pred
odvolacím súdom bolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., nakoľko žalobkyňa
1/ L. v čase rozhodovania odvolacieho súdu už nemala spôsobilosť byť účastníčkou konania,
nakoľko X. zomrela, c/ konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a d/ rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol,
že odvolací súd vyslovil svoj právny záver na základe vyhodnotenia jediného dôkazu -
znaleckého posudku I., a to napriek existencii aj iných listinných dôkazov, v odôvodnení
dovolania ním podrobne uvedených, ktoré tento záver vyvracajú. Na základe uvedeného
navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.
Žalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu nepovažoval dovolanie za opodstatnené;
žalovaný 1/ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. sú
vymedzené znaky rozsudkov, pri danosti ktorých zákon (bez ohľadu na povahu prejednávanej
veci alebo predmetu konania) vyjadril svoj zámer, aby určité rozsudky bolo možné napadnúť
dovolaním. V § 238 ods. 1 O.s.p. ustanovil, že dovolanie je prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V § 238
ods. 2 O.s.p. pripustil dovolanie tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V § 238 ods. 3 O.s.p.
odvolaciemu súdu zveril oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý má po právnej stránke zásadný význam.
Dovolaním žalobcu 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.), ani potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je
prípustné (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania žalobcu 2/ preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania z dôvodu uvedeného v dovolaní, ale sa zaoberal i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát).
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdil a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. b/
a f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa týchto ustanovení, je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ak konal s účastníkom, ktorý nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania (písm. b/) alebo ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv (písm. f/). Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že
k vade konania podľa § 237 písm. b/ O.s.p. malo dôjsť tým, že žalobkyňa 1/ L. v čase
rozhodovania odvolacieho súdu už nemala spôsobilosť byť účastníčkou konania.
Dovolací súd zistil, že menovaná v čase rozhodovania odvolacieho súdu spôsobilosť
byť účastníčkou konania už nemala (zomrela X.). Smrť účastníka konania je právnou
skutočnosťou, na ktorú musí súd vziať zreteľ. Ak ide o takú vec, pri ktorej smrť účastníka
konania nebráni pokračovaniu v konaní, súd z úradnej povinnosti zistí, kto vstúpil po
zomrelom účastníkovi do práv a povinností, o ktoré išlo v konaní. Ak v priebehu súdneho
konania zomrie účastník konania, stávajú sa jeho procesnými nástupcami v tomto konaní
dedičia zomrelého účastníka konania. Teória aj súdna prax v tejto súvislosti hovoria o tzv.
procesnom nástupníctve v prípade univerzálnej sukcesie. Dedičstvo sa totiž nadobúda smrťou
poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka). Podľa § 107 ods. 1, 3 O.s.p., ak účastník stratí
spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi
podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.
Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca
zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ
povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.
Právnymi nástupcami zomrelej L. sú v rozhodnutí odvolacieho súdu označení
žalobcovia 2/ až 4/, u ktorých tak došlo k čiastočnému „splynutiu“ ich procesného postavenia
účastníkov konania a dedičov (právnych nástupcov) po účastníčke, ktorá stratila spôsobilosť
byť účastníčkou konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo. Ak totiž dôjde v osobe
niektorého účastníka k právnemu nástupníctvu, právny nástupca vstupuje do práv a záväzkov
doterajšieho účastníka a súd iba konštatuje, že došlo k zmene, o tejto nerozhoduje a k nej nie
je potrebný súhlas ostatných účastníkov (pozri napr. R 33/1994).
Z vyššie uvedených dôvodov preto dovolací súd túto námietku žalobcu 2/, ktorá
z materiálneho hľadiska nemala negatívny dopad na realizáciu procesných práv žalobcov 2/
až 4/ podľa označenia v rozhodnutí odvolacieho súdu a ich právne postavenie v konaní
(odvolací súd s nimi ako účastníkmi konania konal), považuje za neopodstatnenú.
Z obsahu dovolania žalobcu 2/ ďalej vyplýva, že k odňatiu možnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že odvolací súd sa
v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal so všetkými tvrdeniami, ako aj vykonanými
dôkazmi, ktoré majú zásadný skutkový a právny význam pre posúdenie dôvodnosti žaloby,
z čoho možno usúdiť, že namieta nerešpektovanie zásady uvedenej v ustanoveniach § 157
ods. 2 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku odvolacím súdom (nepreskúmateľnosť).
Dovolací súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je síce relevantným
dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá, a to ani podľa § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111/98). Sama skutočnosť, že v konaní
prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy, nezakladá prípustnosť dovolania.
Pre úplnosť – k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, že dovolateľ namieta aj
nesprávne hodnotenie „dôkazov“ – dovolací súd dodáva, že v prípade nesprávnosti
hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá. Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani
dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (viď tiež R 42/1993).
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. (ktorú ani bližšie neodôvodnil) treba uviesť, že dovolací súd môže
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je
dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci
nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda
konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté
procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté
rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Žalobca 2/ v dovolaní ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa
boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom
vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade je
dovolanie žalobcu 2/ v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprípustné a že prípustnosť jeho
dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní bol žalobca 2/ neúspešný, a preto právo na náhradu trov
dovolacieho konania vzniklo žalovaným (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. apríla 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á , v.r
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková