Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/80/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina

Vladika a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej veci navrhovateľa

J. H., bývajúceho v Č., zastúpeného JUDr. E. S., advokátkou v D., proti odporkyni M., a.s.

sídliacej v Č., zastúpenej JUDr. E. C., advokátom v D., o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. , o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. decembra 2008, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľa z a m i e t a .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov dovolacieho konania 328,88 €

k rukám jej právneho zástupcu JUDr. E. C., advokáta v D., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 3. apríla 2008, č.k. -111

návrh navrhovateľa na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

zamietol. Odporkyni súd náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že návrh bol

podaný po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 77 Z.p. Výpoveď

odporkyne daná z dôvodu podľa z 29. apríla 2002 bola

navrhovateľovi doručená poštou 2. mája 2002, v čase, kedy bol navrhovateľ práceneschopný

(od 4. apríla 2002 do 5. mája 2002). Výpovedná lehota začala plynúť 1. júna 2002 a mala

uplynúť 31. júla 2002, kedy malo súčasne dôjsť k skončeniu pracovného pomeru

navrhovateľa u odporkyne. V súlade s mal byť návrh na vyslovenie

neplatnosti tejto výpovede podaný v lehote dvoch mesiacov, odkedy malo dôjsť k skončeniu

pracovného pomeru, teda do 30. septembra 2002. Návrh navrhovateľa bol na súde podaný až

14. novembra 2002, po uplynutí tejto zákonom ustanovenej prekluzívnej lehoty.

Práceneschopnosť nasledujúca po doručení výpovede trvajúca od 21. mája 2002 do 31. júla

2002, nemala na plynutie výpovednej lehoty žiaden vplyv. O trovách konania súd rozhodol

podľa

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 9. decembra 2008, sp. zn. , na

odvolanie navrhovateľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 22.077,- Sk. V celom

rozsahu sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa. Zároveň však vo výroku rozsudku

vyslovil prípustnosť dovolania voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku. Mal za to, že ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázka, ktorú je potrebné v dovolacom

konaní preskúmať, spočíva v posúdení, či plynutie ochrannej doby môže spôsobiť oddialenie

času skončenia pracovného pomeru aj v tých prípadoch, v ktorých sa neuplatní zákaz

výpovede ( Z.p.), a teda ani ustanovenie vymedzujúce pojem

ochrannej doby (§ 64 ods. 1 Z.p.). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

podľa a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Žiadal, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie s poukazom na

odôvodnil tým, že odvolací súd, hoci na vec aplikoval správnu

právnu normu (§ 64 Z.p.), túto nesprávne vyložil. Podľa názoru navrhovateľa, aj keď

s ohľadom na výpovedný dôvod nespĺňal podmienky ochrany pred výpoveďou, spĺňal

podmienky osobitného režimu predĺženia výpovednej lehoty (§ 64 ods. 2 Z.p.), lebo výpoveď

dostal pred začiatkom práceneschopnosti a výpovedná lehota mala uplynúť počas jej trvania.

Z ustanovenia § 64 Z.p. možno vyvodiť, že za ochrannú dobu treba vo všeobecnosti

považovať dobu trvania určitej životnej situácie zamestnanca, akou nepochybne je aj

práceneschopnosť. Je toho názoru, že § 64 ods. 2 Z.p. rieši osobitný režim priebehu

výpovednej lehoty s ohľadom na ochrannú dobu bez toho, aby bolo nutné skúmať podmienky

zákazu výpovede zo strany zamestnávateľa tak, že ochrana poskytnutá zamestnancovi týmto

zákonným ustanovením sa vzťahuje aj na práceneschopného zamestnanca, na ktorého sa

zákaz výpovede nevzťahuje. Vzhľadom k uvedenému, (nesprávne) právne posúdenie veci

odvolacím súdom, ako aj súdom prvého stupňa malo za následok, že sa ani jeden zo súdov

nezaoberal skutkovým stavom veci, a to najmä v súvislosti s nárokom na náhradu mzdy, ktorú

si v konaní uplatnil.

Odporkyňa sa v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa stotožnila s právnym

názorom odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie

zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 328,88 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( a ods. 1 ) a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa proti

napadnutému rozsudku odvolacieho súdu nie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom

ustanovení (t.j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procese nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ žiadnu z vyššie menovaných vád

konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu žiadnej z nich nezistil.

Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke výkladu § 64 ods. 2 Z.p.,

ktorý sa podľa jeho názoru, na rozdiel od zákazu výpovede (§ 64 ods. 1 Z.p.) vzťahuje na

všetkých zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď, a to bez ohľadu na výpovedný dôvod.

Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Z.p. zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba

z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite

skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej

závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol

v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne

upozornený na možnosť výpovede.

Podľa § 62 ods. 1 Z.p. ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím

výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je

najmenej dva mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval

u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace.

Podľa § 62 ods. 2 Z.p. výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho

mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa

príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 64 ods. 1 Z.p. zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej

dobe, a to

a/ v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo

úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu,

omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné

ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia,

b/ pri povolaní na výkon mimoriadnej služby v období krízovej situácie odo dňa, keď

bol zamestnanec povolaný na výkon mimoriadnej služby doručením povolávacieho rozkazu

alebo keď bol na výkon mimoriadnej služby povolaný mobilizačnou výzvou alebo

mobilizačným oznámením, alebo ak bol zamestnancovi výkon mimoriadnej služby nariadený,

až do uplynutia dvoch týždňov po jeho prepustení z tejto služby; to platí rovnako v prípade

výkonu alternatívnej služby podľa osobitného predpisu,

c/ v dobe, keď je zamestnankyňa tehotná, keď je zamestnankyňa na materskej

dovolenke, keď je zamestnankyňa a zamestnanec na rodičovskej dovolenke alebo keď sa

osamelá zamestnankyňa alebo osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky,

d/ v dobe, keď je zamestnanec dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie,

e/ v dobe, keď je zamestnanec pracujúci v noci uznaný na základe lekárskeho posudku

dočasne nespôsobilým na nočnú prácu.

Podľa § 64 ods. 2 Z.p. ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej

doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí

uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na

predĺžení pracovného pomeru netrvá.

Podľa § 64 ods. 3 Z.p. zákaz výpovede sa nevzťahuje na výpoveď danú zamestnancovi

a/ z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a/,

b/ z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer, ak nejde

o zamestnankyňu na materskej dovolenke a o zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166

ods. 1); ak je daná zamestnankyni alebo zamestnancovi výpoveď z tohto dôvodu pred

nástupom na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku tak, že by výpovedná doba

uplynula v čase tejto materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, skončí sa výpovedná

doba súčasne s materskou dovolenkou a rodičovskou dovolenkou,

c/ pre iné porušenie pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. e/), ak nejde o tehotnú

zamestnankyňu alebo ak nejde o zamestnankyňu na materskej dovolenke alebo

zamestnankyňu a zamestnanca na rodičovskej dovolenke,

d/ ak z vlastnej viny stratil predpoklady na výkon dohodnutej práce podľa osobitného

zákona.

Podľa § 77 Z.p. neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým

skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj

zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal

pracovný pomer skončiť.

Odporkyňa ako zamestnávateľ doručila výpoveď danú z dôvodu podľa § 63 ods. 1

písm. e/ Z.p. pre konanie, ktoré kvalifikovala ako obzvlášť závažné porušenie pracovnej

disciplíny, navrhovateľovi ako zamestnancovi 2. mája 2002, v čase, kedy bol tento od

4. apríla 2002 až do 5. mája 2002 práceneschopný. Následne sa navrhovateľ stal druhýkrát

práceneschopným od 21. mája 2002, pričom táto práceneschopnosť trvala až do 31. júla 2002.

V súlade s § 62 ods. 2 Z.p. začala výpovedná lehota plynúť od prvého dňa kalendárneho

mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. 1. júna 2002.

S ohľadom na výpovedný dôvod sa na navrhovateľa v súlade s § 64 ods. 3 Z.p.

nevzťahuje zákaz výpovede (§ 64 ods. 1 Z.p.). To znamená, že bez ohľadu na oznámenie

zamestnávateľa obsiahnuté vo výpovedi, že „nakoľko (je navrhovateľ) toho času v tzv.

ochrannej dobe, t.j. práceneschopný, počas tejto doby výpovedná doba neplynie“, bola

výpoveď platne daná a práceneschopnosť navrhovateľa na plynutie výpovednej lehoty nemala

žiaden vplyv.

Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či sa na zamestnanca, ktorému bola daná

výpoveď z dôvodov, ktoré pre jeho prípad vylučujú aplikáciu ustanovenia § 64 ods. 1 Z.p.,

vzťahuje ustanovenie odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia. V prípade navrhovateľa

by to znamenalo, že výpovedná lehota by miesto 1. júna 2002 začala plynúť až po skončení

druhej práceneschopnosti (od 21. mája 2002 do 31. júla 2002), t.j. od 1. augusta 2002

a uplynula by 30. septembra 2002, a teda jeho návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou doručený súdu 14. novembra 2002 by bol podaný v lehote

podľa § 77 Z.p.

Ochranná doba, resp. zákaz výpovede, chráni pred nepriaznivými dôsledkami výpovede

zamestnancov, u ktorých v čase doručenia (§ 64 ods. 1 Z.p.), prípadne aj po doručení (§ 64

ods. 2 Z.p.) výpovede, došlo k mimoriadnej situácii, v ktorej sa bez vlastného zavinenia

nachádzajú alebo sa prechodne ocitli (choroba, úraz, tehotenstvo či rodičovstvo počas trvania

materskej/rodičovskej dovolenky). Ochrana poskytovaná zamestnancom podľa § 64 ods. 1 a 2

Z.p. im prislúcha v prípadoch tzv. nezavineného skončenia pracovného pomeru výpoveďou

zo strany zamestnávateľa. Ak bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Z.z. je už sama

výpoveď a výpovedná doba osebe istou ochranou, najmä v prípadoch, kedy by inak bol

zamestnávateľ oprávnený skončiť pracovný pomer okamžite (§ 68 a § 70 Z.p.).

Možnosť skončiť pracovný pomer výpoveďou zamestnávateľa v čase ochrannej doby

(§ 64 ods. 3 Z.p.) je právne formulovaná ako výnimka a vyplýva zo samej povahy uvedených

výpovedných dôvodov, existencia ktorých buď objektívne znemožňuje zamestnávateľovi

zamestnanca ďalej zamestnávať, alebo ide o prípady porušenia pracovnej disciplíny, pri

ktorých zákonodarca vychádza zo zásady, že zamestnanci porušujúci disciplínu si nezasluhujú

zvýšenú ochranu.

Rovnako tak zo systematiky ustanovenia § 64 Z.p., kedy v odseku 1 zákon upravuje

zákaz výpovede (výpoveď je neplatná), v odseku 2 ochrannú dobu (predĺženie výpovednej

lehoty) a v odseku 3 výnimky z tejto ochrany zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď,

možno vyvodiť, že odsek 3 sa vzťahuje na oba predchádzajúce odseky.

To znamená, že navrhovateľovi začala výpovedná doba plynúť 1. júna 2002 a uplynula

31. júla 2002. Lehota na podanie žaloby o neplatnosť výpovede (§ 77 Z.p.) začala plynúť

1. augusta 2002 a uplynula 30. septembra 2002. Oba súdy dospeli k správnemu právnemu

záveru, keď na základe predchádzajúceho konania konštatovali, že návrh navrhovateľa

o vyslovenie neplatnosti výpovede podaný 14. novembra 2002 bol podaný po uplynutí tejto

prekluzívnej lehoty. Preto súdy nemohli v konaní o preskúmanie platnosti výpovede

pokračovať a návrh museli z tohto titulu zamietnuť.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel

k záveru, že nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by

bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť. Preto v súlade s dovolanie

navrhovateľa ako nedôvodné zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal ( v spojení

s a ). Odporkyňa v dovolacom konaní podala návrh na

uloženie povinnosť nahradiť trovy konania ( v spojení s

). Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočívala v odmene advokáta za jeden úkon

právnej pomoci - písomné vyjadrenie k dovolaniu vo výške 270,53 eura (§ 14 ods. 1 písm. e/

vyhl. č. ) s 19 % daňou s pridanej hodnoty vo výške 51,40 eura a režijný paušál

vo výške 6,95 eura, t.j. spolu 328,88 eura.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 27. apríla 2010

JUDr. Martin V l a d i k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková