Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
969/368167.7fe1e3.pdf
PDF · 167.97 KB
No categories available
1Sža/32/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/32/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľky: J., nar. X., v obci L., naposledy bytom R., t. č. Ú., zastúpená Centrom právnej
pomoci, kancelária Bratislava), Námestie slobody 12, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: MU-65-18/PO-Ž/2009 zo dňa 30. apríla 2009, na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Saz 26/2009-28 zo dňa
16. decembra 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9 Saz 26/2009-28 zo dňa 16. decembra 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p.: MU-
65-18/PO-Ž/2009 zo dňa 30. apríla 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20
ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
(ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľke azyl na území Slovenskej republiky, podľa § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľke.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľkou udávaný dôvod žiadosti
nie je dôvodom pre udelenie azylu.
Krajský súd sa pri posudzovaní rozhodnutia odporcu podrobne zaoberal všetkými
námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku a dospel k záveru, že postup
odporcu ako aj jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom.
K námietke, že dôvody odchodu navrhovateľky z Ukrajiny sú dôvodmi, ktoré možno
subsumovať pod humanitné dôvody udelenia azylu, a preto jej mal byť azyl udelený krajský súd
uviedol, že ustanovenie § 9 zákona o azyle umožňuje odporcovi v prípade nenaplnenia podmienok
udelenia azylu (§ 8 zákona o azyle) žiadateľovi o azyl tento udeliť a to z humanitných dôvodov.
Žiaden právny predpis však nešpecifikuje, ktoré dôvody sú dôvodmi humanitnými, pričom
podstatnou je skutočnosť, že na udelenie azylu podľa uvedeného ustanovenia niet právneho nároku.
Preto ten, komu takýto azyl udelený nebol, nie je podľa krajského súdu ukrátený na svojom práve,
pretože nešlo o jeho právo na udelenie azylu tohto druhu azylu. Jeho udelenie sa deje vo sfére
absolútnej voľnej správnej úvahy odporcu, ktorý sám rozhodne, či takéto alebo onaké dôvody sú
dôvodmi, ktoré podľa jeho úvahy sú dôvodmi hodných osobitného zreteľa o ktorých rozhoduje
odporca. Preto nie je porušením žiadneho ustanovenia zákona o azyle, ak odporca navrhovateľke
tento azyl neudelil.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia otázky poskytnutia doplnkovej ochrany,
keďže navrhovateľa sa domnievala, že vyhrážky syna p. S. sú hrozbou vážneho bezprávia, krajský
súd uviedol, že ako vyplynulo z obsahu pohovoru s navrhovateľkou a správ krajine pôvodu,
navrhovateľka nebola nikdy objektom mučenia, či iného neľudského zaobchádzania a to ani zo
strany syna p. S. Jeho údajné vyhrážky tak isto nie je možné považovať za neľudské zaobchádzanie,
jednak preto, lebo ak k nim aj došlo, navrhovateľka mala možnosť sa im efektívne brániť
vyhľadaním ochrany u štátnych orgánov Ukrajiny a jednak preto, lebo dôvodom ich (prípadného)
uskutočnenia nikdy nedošlo, nakoľko p. S. na navrhovateľku byt nikdy „neprepísala“.
Krajský súd tiež poukázal na nedôveryhodnosť i keď pre rozhodnutie odporcu
nepodstatných dôvodov, udávaných navrhovateľkou (príbeh súvisiaci s opatrovaním p. S.
navrhovateľkou). Navrhovateľka totiž v jej prvej žiadosti o azyl ako dôvod uvádzala výlučne
ekonomické dôvody.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľke neudelil
azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že krajský súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľka poukázala na diskrimináciu proti ženám. Hoci Ukrajina prijala právne
predpisy na zabezpečenie rovnosti žien a mužov v zamestnaní, ženy nemajú rovnaký prístup
k pracovným príležitostiam. Verejní aj súkromní zamestnávatelia pravidelne preferujú mužov
a diskriminujú na základe veku alebo fyzického vzhľadu potenciálne kandidátky pri nábore.
Navrhovateľka s odkazom na správu Human Rights Watch - Ukraine“World Report 2009“
poukázala na nedostatok pracovných príležitostí, s tým, že ženy sú diskriminované aj vekom,
vzhľadom a nízkym platom.
V tejto súvislosti poukázala na to, že za dlhodobú starostlivosť jej pani S. sľúbila byt, ktorý
vlastnila. V tom čase bol z väzenia prepustený zať pani S., ktorý bol odsúdený za vraždu svojej
manželky, dcéry pani S.. Aj toto bol dôvod, prečo chcela pani S. previesť byt na navrhovateľku. Zať
pani S. sa navrhovateľke vyhrážal zabitím a po oznámení na polícii jej poradili, aby sa vysťahovala,
čo aj urobila a po vybavení víz odcestovala na územie SR.
Navrhovateľka považovala tvrdenie krajského súdu, že pôvodne žiadala o azyl
z ekonomických dôvodov ako aj vyhodnotenie jej nedôveryhodnosti súdom za nesprávne.
Poukázala na to, že zo správy „Ukrajinské ženy, ktoré trpia násilím častejšie žiadajú
o pomoc - Pavlenko, (zdroj: presscenter.ukrinform.ua.), vyplýva, že ukrajinské ženy trpia domácim
násilím. Vzhľadom na príbuzenský vzťah zaťa a pani S. a vyhrážok navrhovateľke, navrhovateľka
sa rozhodla vysťahovať z bytu a keďže nemá žiadnu blízku rodinu na Ukrajine, odcestovala na
Slovensko.
Odporcovi vyčítala, že jej neudelil azyl z humanitných dôvodov.
Vzhľadom na to, že navrhovateľka nemá majetok a nemá ani rodinu, nemá sa kam vrátiť
na Ukrajinu, požiadala preto o poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za pôvodcu
prenasledovania resp. vážneho bezprávia považuje zaťa pani S.. Má strach z prenasledovania
použitím fyzického násilia. Navrhovateľka uviedla, že vyhľadala pomoc u štátnych orgánov
Ukrajiny, avšak dostala len dobrú radu, aby sa vysťahovala. Neposkytnutie primeranej pomoci
štátnymi orgánmi považuje navrhovateľka za vážne bezprávie.
Navrhovateľka napokon uviedla, že v súčasnej dobe má na Slovensku priateľa, s ktorým
plánujú uzavrieť manželstvo po obstaraní potrebných dokladov na uzavretie manželstva.
Na základe uvedeného navrhla rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu
navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne
správny navrhol potvrdiť. K námietke ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov uviedol,
že na udelenie azylu z humanitných dôvodov niet právneho nároku, je len vecou uváženia
správneho orgánu. Dôvody, ktoré navrhovateľka uvádzala vo svojej žiadosti nebolo možné podľa
odporcu subsumovať pod humanitné dôvody.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia ohľadne neposkytnutia doplnkovej ochrany
odporca uviedol, že hrozbu vážneho bezprávia, ktoré údajne navrhovateľke hrozí zo strany zaťa
pani S. nemožno považovať za hrozbu vážneho bezprávia pretože zákon o azyle v § 2 písm. e/
zákon ustanovuje, že pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia musí byť štát, politické
strany alebo politické hnutia, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia alebo neštátni
pôvodcovia, ak možno preukázať, že uvedené subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť
ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezpráví. Konanie ako ho popisuje navrhovateľka
nenapĺňa podľa odporcu definíciu vážneho bezprávia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 27. apríla 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon o azyle)
ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené
v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľke na území SR
a o neposkytnutí doplnkovej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky a obsahom správ o krajine pôvodu
(informácie z portálu www.mzv.cz, www.businessinfo.cz, z aktuálnych novinových článkov,
týkajúcich sa Ukrajiny), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú
situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľka žiadala o udelenie
azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 23.2.2009 navrhovateľka uviedla,
že hlavným dôvodom jej žiadosti v roku 2004 bolo, že pani S., ktorú opatrovala, chcela na ňu
prepísať byt. Koncom roku 2003 sa vrátil z väzenia zať pani S., ktorý bol odsúdený za vraždu svojej
manželky, dcéry pani S. Ako sa dozvedel, že pani chce na ňu prepísať byt, začal sa jej vyhrážať
zabitím. Fyzicky ju nenapadol, boli to len ústne vyhrážky. Pýtala sa na polícii a tí jej odporučili, aby
sa vysťahovala. V roku 2004 jej pani S. dala peniaze na cestu a odišla. Bola aj v kontakte s pani S.,
ale raz jej dvihol telefón jej zať a od neho sa dozvedela, že pani S. zomrela.
Na otázku, prečo odišla z PT Adamov potom, ako požiadala o azyl v roku 2005 odpovedala,
že chcela ísť za priateľom, s ktorým vtedy žila a ten jej sľúbil, že jej vybaví doklady cez ambasádu.
Druhýkrát požiadala o azyl 26.6.2006, keď bola kontrolovaná hliadkou polície v Bratislave. Bola
zaistená a eskortovaná do Medveďova, kde požiadala o azyl.
Na otázku, prečo opustila PT v Gabčíkove, kde bola umiestnená, odpovedala, že najskôr
chodila po priepustky, ale potom jej to prekážalo, tak si po priepustku nešla a od 15.7.2007 bola
vyradená z evidencie MÚ.
Na otázku, či mala v krajine pôvodu nejaké problémy s políciou, armádou alebo inými
štátnymi orgánmi, odpovedala, že osobne s nimi nemala žiadne problémy.
Do krajiny pôvodu sa nechce vrátiť, lebo tam už nič nemá.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľke azyl, poukázal na to, že v jej prípade
nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, nakoľko
v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca prenasledovania.
Odporca poukázal na to, že sa jedná o tretiu žiadosť navrhovateľky o udelenie azylu, pričom
o azyl požiadal vždy až potom, ako bola pri bežnej kontrole zaistená z dôvodu, že sa nevedela
preukázať dokladmi totožnosti a na území SR sa zdržiavala nelegálne.
Odporca na základe uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľka podávala žiadosť o azyl
účelovo, z dôvodu, aby zabránila svojmu návratu do krajiny pôvodu. Navrhovateľka sa síce
sťažovala na celkovú nepriaznivú situáciu v krajine jej pôvodu, avšak podľa odporcu svoje obavy
z perzekúcie sa jej nepodarilo preukázať.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle.
Odporca uviedol, že z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že nebolo nikdy proti nej vedené
trestné konanie, nebola väznená, zatknutá a nemala žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebola
vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Odporca
poukázal na skutočnosť, že v súčasnej dobe neprebieha na Ukrajine ozbrojený konflikt, preto
s poukazom na uvedené zistenia nie je opodstatnené sa domnievať, že by navrhovateľke hrozilo
vážne bezprávie v zmysle § 2 písm. e/ zákona o azyle.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona
o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,
že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú
škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len
pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len
najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti
definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,
a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne
nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.
Navrhovateľka požiadala o udelenie azylu z dôvodu, že z obavy pred zaťom pani S., ktorý sa jej
mal vyhrážať zabitím potom, ako sa dozvedel, že pani S. chce na ňu previesť byt. V danom prípade
sa jedná o rýdzo súkromné dôvody, ktoré nenesú v sebe znaky perzekúcie v zmysle jej definície
uvedenej v § 2 písm. d/ zákona o azyle.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že za
prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života
či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy
so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém
v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi
orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto i za predpokladu,
že tvrdenia navrhovateľky o údajných vyhrážkach zo strany zaťa pani S. by boli pravdivé,
neboli odvolacie námietky navrhovateľky dôvodné, pretože navrhovateľka nepreukázala, že
verejná moc v krajine pôvodu ako celok jej odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými
vyhrážkami zo strany súkromnej osoby. Navrhovateľka sa podľa vlastného vyjadrenia na
políciu obrátila, tá jej však poradila, aby sa radšej vysťahovala.
Tieto tvrdenia navrhovateľka hodnoverným spôsobom nepreukázala, rovnako
nepreukázala, že by sa domáhala prešetrenia postupu polície na jeho nadriadených
inštitúciách.
Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľka nenaplnila podmienky
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho
rozhodnutie potvrdil, pretože jej údajné problémy s o súkromnou osobou nebolo možné pričítať
verejnej moci v krajine pôvodu, na ktorú sa podľa názoru odvolacieho súdu so žiadosťou
o poskytnutie ochrany oficiálne ani neobrátila.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd
uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu
na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich
by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak
nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže
k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným
skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri
rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia
samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody
pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2
písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho
rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadala navrhovateľka o azyl.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi
krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj záver zhodný
so záverom odporcu o tom, že navrhovateľka nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania
z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle a nesplnila podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Odvolací súd k námietke navrhovateľky, že jej mal byť udelený azyl z humanitných
dôvodov, považuje za dôležité uviesť, že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť správnemu
orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa
§ 9 zákona o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,
ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom,
námietka navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov
nezaoberal neobstojí. Pokiaľ odporca zjavne dôvody žiadosti o azyl za humanitné dôvody
nevyhodnotil, keďže azyl z humanitných dôvodov neudelili, nebolo mu možné vyčítať, že sa touto
možnosťou nezaoberal.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné považovať
za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219
OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech
vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 27. apríla 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová