Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/114/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka,

v právnej veci navrhovateľky: E. T., bývajúca v B.,v dovolacom konaní zastúpená JUDr. J.

H., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti odporkyni: M., N., o určenie, že

je neplatná výpoveď nájmu služobného bytu, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 27. januára 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania podaným na súde 5. novembra 2007 navrhovateľka

uplatnila neplatnosť výpovede nájmu služobného bytu v budove Materskej škôlky

na A. ulici v B., ktorú jej dala odporkyňa listom z 30. júla 2007 z dôvodu, že prestala

vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný [§ 711 ods. 1 písm. b/

, v znení neskorších predpisov ]. Ako

rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzovala neplatnosť výpovede, uviedla, že naďalej

vykonáva prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný, pravda v inom zariadení než v ktorom sa

predmetný byt nachádza; ustanovenie, podľa ktorého jej bola výpoveď daná, ale „neviaže

možnosť výpovede bytu na konkrétne miesto výkonu práce, ale ukončenie výkonu práce“.

Na pojednávaní konanom 6. marca 2008 navrhovateľka uviedla ako ďalší dôvod neplatnosti

výpovede to, že podľa jej názoru výpoveď obchádza zákon a je v rozpore s dobrými mravmi.

K tomu uviedla, že hoci pracovný pomer účastníkov bol skončený ešte v roku 2005,

odporkyňa vypovedala nájom až 30. júla 2007, kedy už nemala právo na bytovú náhradu

podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. septembra 2001.

Okresný súd Bratislava IV (okresný súd) rozsudkom z 5. mája 2008 č.k.

-67 vyhovel návrhu na určenie neplatnosti výpovede nájmu a odporkyni uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania. Vo veci samej dospel k záveru, že

„napriek splneniu formálnych znakov predmetnej výpovede, s ohľadom na individuálnosť

a isté špecifikum tohto prípadu, bolo namieste v konaní o neplatnosť výpovede predbežne

skúmať aj splnenie podmienky bytovej náhrady v prospech navrhovateľky“. Ustálil, že

navrhovateľka by mala mať v zmysle ustanovenia o úprave

niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami právo na bytovú

náhradu, pretože pred užívaním sporného služobného bytu na A. ulici ukončila v roku 1987

užívanie iného bytu na G. ulici X. v B. S prihliadnutím na okolnosti prípadu, najmä na vek

navrhovateľky a jej nepriaznivé majetkové pomery, dospel k záveru, že nepriznanie bytovej

náhrady navrhovateľke je v rozpore s jej garantovaným právom na pokojné, dôstojné

a nerušené bývanie v byte, ktorý nepretržite užíva od roku 1987.

Z uvedeného vyvodil, že „nepriznaním bytovej náhrady pre navrhovateľku odporkyňa

sledovala cieľ, aby jej práva a oprávnené záujmy neboli dodržané“. Výpoveď nájmu

služobného bytu je preto neplatná v zmysle ustanovenia , uzavrel súd prvého stupňa.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 27. januára 2009 sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietol a navrhovateľke

uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania. Podľa odvolacieho súdu nie je

správny záver súdu prvého stupňa, že neposkytnutie bytovej náhrady navrhovateľke má

za následok neplatnosť výpovede nájmu služobného bytu. Považoval za správnu odvolaciu

námietku odporkyne, že neplatnosť výpovede nájmu bytu nemožno viazať na nepriznanie

bytovej náhrady. Podľa odvolacieho súdu ide o dve samostatné právne skutočnosti, ktoré je

potrebné posudzovať oddelene. Navrhovateľka prestala v roku 2005 vykonávať prácu

školníčky, na ktorú prácu bol nájom služobného bytu viazaný. Tým boli splnené zákonné

podmienky výpovede nájmu služobného bytu v zmysle ustanovenia .

Opätovne dodal, že „posúdenie, či navrhovateľka má alebo nemá nárok na bytovú náhradu

vzhľadom na skutočnosť, že zákonné podmienky na danie výpovede vznikli v čase, keď jej

zákon takýto nárok priznával, je samostatnou právnou skutočnosťou, ktorej určenia sa

navrhovateľka v tomto konaní nedomáhala. Súd však je vždy povinný skúmať nárok

na bytovú náhradu, ak by sa odporca domáhal, aby navrhovateľka vypratala sporný služobný

byt“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovateľka (v ďalšom texte aj ako „dovolateľka“)

podala dovolanie, ktoré odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 1 písm. c/

, v znení neskorších predpisov ,

t.j. tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa

dovolateľky odvolací súd pri rozhodovaní o veci sa neriadil dôsledne ustanoveniami § 3, § 39,

a ods. .6, v znení od 1. septembra 2001 a prechodným

ustanovením k úpravám účinným od 1. septembra 2001, ani ustanoveniami

, a Uviedla: „Právny základ neplatnosti výpovede z nájmu bytu

zo dňa 30.07.2007 je v zrejmom porušení ustanovenia § 39 Obč. zákonníka tým, že výpoveď

z nájmu nebola daná v čase skončenia pracovného pomeru k 30.06.2005, kedy sa na výpoveď

z nájmu služobného bytu vzťahovalo ustanovenie § 879c ods. 2 v spojení s § 712a ods. 1

Obč. zákonníka v znení platnom do 31.08.2001 alebo bezprostredne na to, ale až o 2 roky

neskôr, kedy sa už táto ochrana ... pri výpovedi z nájmu služobného bytu nevzťahovala“.

V takomto postupe odporkyne vidí navrhovateľka jej zámer obchádzať zákon a vyhnúť sa tak

splneniu povinnosti prideliť náhradný byt. Takáto aplikácia zákona odporuje dobrým mravom

a je obchádzaním zákona, a „dokonca možno s poukazom na ustanovenie § 3 Obč. zákonníka

z časového hľadiska uvažovať nad zneužitím práva na výpoveď z nájmu služobného bytu“.

Podľa dovolateľky pre posúdenie platnosti výpovede nájmu nepostačovalo teda posúdenie

tohto právneho úkonu iba z hľadiska ustanovenia . Vzhľadom

na okolnosti predmetnej právnej veci neobstojí preto záver odvolacieho súdu, že posúdenie

otázky, či ako bývalá nájomníčka služobného bytu má alebo nemá právo na bytovú náhradu

je samostatnou právnou skutočnosťou, ktorú súd bude skúmať až vtedy, ak sa odporkyňa bude

domáhať vypratania bytu.

Odporkyňa navrhla rozsudok odvolacieho súdu „potvrdiť“ a dovolanie navrhovateľky

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená

advokátom ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu podľa a dospel

k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa tohto, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Navrhovateľka vady konania v zmysle nenamietala a v dovolacom konaní

žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľka v dovolaní výslovne

uplatňuje (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), vrátane

jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami navrhovateľkou

nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie je spôsobilý spochybniť

správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov

výslovne v ňom uvedených.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou

spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu veci.

Dovolateľka vidí vadu rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcu v nesprávnom

právnom posúdení veci v tom, že na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval, resp. vôbec

neaplikoval hmotnoprávne ustanovenia § 3, § 39, § 711 ods. 1 písm. b/ a ods. 6, § 712a ods. 1

v znení od 1. septembra 2001 a prechodné ustanovenie k úpravám

účinným od 1. septembra 2001. Tvrdí, že odporkyňa pri skončení nájmu služobného bytu sa

vyhla splneniu povinnosti poskytnúť jej bytovú náhradu. Jej konanie má tak znaky konania

obchádzajúceho zákon a odporujúceho dobrým mravom a v danej veci „dokonca možno

s poukazom na ustanovenie § 3 Obč. zákonníka z časového hľadiska uvažovať nad zneužitím

práva na výpoveď z nájmu služobného bytu“. Podľa navrhovateľky „právny základ

neplatnosti výpovede z nájmu bytu zo dňa 30.07.2007 je v zrejmom porušení ustanovenia

§ 39 Obč. zákonníka tým, že výpoveď z nájmu nebola daná v čase skončenia pracovného

pomeru k 30.6.2005, kedy sa na výpoveď z nájmu služobného bytu vzťahovalo ustanovenie

§ 879c ods. 2 v spojení s § 712a ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom do 31.08.2001 alebo

bezprostredne na to, ale až o 2 roky neskôr, kedy sa už táto ochrana ... pri výpovedi z nájmu

služobného bytu nevzťahovala“. Táto argumentácia navrhovateľky nie je opodstatnená.

Vzhľadom na dôvody dovolania v časti, v ktorej navrhovateľka vidí v konaní

odporkyne okrem znakov konania priečiaceho sa dobrým mravom aj znaky konania

obchádzajúceho zákon, ba dokonca znaky konania, ktorým sa zneužilo právo na výpoveď

nájmu služobného bytu, dovolací súd považuje za potrebné na tomto mieste poznamenať, že

z ustanovenia („Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom“) vyplýva, že

za neplatný sa považuje nielen právny úkon, ktorý odporuje zákonu alebo ktorý zákon

obchádza, ale aj taký právny úkon, ktorý je síce v súlade so zákonom a ani zákon neobchádza,

avšak prieči sa dobrým mravom. Uvedené okrem iného znamená, že pri právnom úkone,

ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo zákon obchádza, už neprichádza

do úvahy posúdenie, či tu nie je rozpor aj s dobrými mravmi, a teda že rozpor s dobrými

mravmi je dôvodom neplatnosti právneho úkonu len vtedy, ak právny úkon zodpovedá

zákonu, t.j. nie je v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza. O právny úkon odporujúci

zákonu (contra legem) ide vo všeobecnosti vtedy, keď úkon zákon výslovne zakazuje, teda

keď je právny úkon v rozpore so zákonným zákazom. V prípade právneho úkonu zákon

obchádzajúceho ide o úkon, ktorý síce nie je v priamom rozpore s výslovným zákonným

zákazom, ale svojimi účinkami jeho účelu a zmyslu (ratio legis) odporuje alebo ich obchádza.

V oboch týchto prípadoch ide o tzv. dovolenosť predmetu právneho úkonu. Na rozdiel

od toho v rozpore s dobrými mravmi je právny úkon, ktorý nezodpovedá mravným zásadám,

prípadne kultúrnym a spoločenským normám, ktoré sú všeobecne prijímané v určitej

spoločnosti a vytvárajú tak všeobecnú mienku o tom, čo je touto spoločnosťou

akceptovateľné a považované za poctivé konanie. V rozpore s dobrými mravmi je právny

úkon vtedy, keď odporuje takým pravidlám správania sa, ktoré nemajú povahu právnych

noriem.

V čase skončenia nájomného pomeru (odporkyňa vypovedala nájom listom z 30. júna

2007) zákon nezakazoval vypovedať nájom služobného bytu. Podľa

v znení od 1. septembra 2001 prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca prestal

vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Výpoveď nájmu odporkyňou

z dôvodu, že navrhovateľka prestala 30. júna 2005 vykonávať prácu, na ktorú bol nájom

služobného bytu viazaný, svojím účinkom účelu a zmyslu uvedenej zákonnej úpravy

neodporuje ani účel a zmysel ustanovenia neobchádza.

Vzhľadom na uvedené zostalo dovolaciemu súdu posúdiť, či sa výpoveď nájmu

služobného bytu neprieči dobrým mravom. Dovolací súd nezistil, že by sa právny úkon

odporkyne, spočívajúci vo výpovedi nájmu služobného bytu, priečilo morálnym normám

a pravidlám, ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej

slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie.

Pokiaľ dovolateľka vyvodzuje rozpor výpovede nájmu s dobrými mravmi z toho, že

výpoveď jej nebola daná vzápätí po skončení pracovného pomeru, kedy sa na výpoveď

vzťahovalo prechodné ustanovenie v spojení s v znení

platnom do 31. augusta 2001, ale až o 2 roky neskôr, kedy sa už táto ochrana na ňu

nevzťahovala, robí tak neopodstatnene.

Podľa dovolacieho súdu na predmetnú vec nebolo možné použiť prechodné

ustanovenie k úpravám účinným od 1. septembra 2001. Podľa tohto

ustanovenia totiž, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa

nájomca má do piatich rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona právo na bytovú

náhradu podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak nájomca je vlastníkom bytu alebo mu

vznikol nájomný vzťah k bytu u iného prenajímateľa. Zo zmyslu a obsahu v tomto

normatívnom texte použitých slov a nimi utváranej vety (z jazykového výkladu normy)

vyplýva, že nájomca mal právo na bytovú náhradu po ustanovenú dobu iba v prípadoch, keď

sa nájomný pomer skončil (z dôvodu podľa v znení do 31. augusta

2001) do nadobudnutia účinnosti ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov. Iný výklad by bol v rozpore so sémantickým

výkladom v ustanovení použitých slov a časovania v ňom použitých slovies.

Predmetné prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. septembra 2001 bolo

do novej právnej úpravy zaradené z dôvodu prechodnej ochrany práv nájomcu služobného

bytu, s ktorým bol nájomný pomer skončený z dôvodu podľa

do 31. augusta 2001, keďže pri novej právnej úprave jeho právneho postavenia došlo

k oslabeniu jeho práva na bytovú náhradu [v porovnaní s dovtedajšou úpravou priznávajúcou

právo na bytovú náhradu vždy, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov uvedených v § 711

ods. 1 písm. b/ v znení do 31. augusta 2001 ( v znení do 31. augusta

2001), nová úprava priznala bytovú náhradu pri skončení nájmu služobného bytu z dôvodu

podľa iba nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú bol

nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý

zamestnávateľ zodpovedal podľa osobitných predpisov; v iných prípadoch skončenia

vykonávania práce, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, nemal nájomca, ktorému

bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/, právo na bytovú náhradu (§ 712a

ods.1 v znení od 1. septembra 2001)].

Prechodné ustanovenie by sa na danú vec teda nevzťahovalo ani

vtedy, ak by odporkyňa vypovedala nájom služobného bytu bezprostredne po skončení

pracovného pomeru.

Neplatnosť výpovede nájmu z dôvodu, že sa tento právny úkon prieči dobrým mravom

nebolo teda možné vyvodzovať z toho, že odporkyňa vypovedala nájom služobného bytu až

po uplynutí lehoty piatich rokov od nadobudnutia účinnosti , ktorým

sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov.

Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu

( ) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo

postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie navrhovateľky podľa rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení s ).

Dovolací súd ale odporkyni nepriznal náhradu trov, pretože nepodala návrh na ich priznanie

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová