Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a4a/366960.887011.pdf
PDF · 122.27 KB
No categories available
5Cdo/114/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka,
v právnej veci navrhovateľky: E. T., bývajúca v B.,v dovolacom konaní zastúpená JUDr. J.
H., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti odporkyni: M., N., o určenie, že
je neplatná výpoveď nájmu služobného bytu, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 24 C 235/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 27. januára 2009 sp. zn. 14 Co 422/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania podaným na súde 5. novembra 2007 navrhovateľka
uplatnila neplatnosť výpovede nájmu služobného bytu v budove Materskej škôlky
na A. ulici v B., ktorú jej dala odporkyňa listom z 30. júla 2007 z dôvodu, že prestala
vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný [§ 711 ods. 1 písm. b/
Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ)]. Ako
rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzovala neplatnosť výpovede, uviedla, že naďalej
vykonáva prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný, pravda v inom zariadení než v ktorom sa
predmetný byt nachádza; ustanovenie, podľa ktorého jej bola výpoveď daná, ale „neviaže
možnosť výpovede bytu na konkrétne miesto výkonu práce, ale ukončenie výkonu práce“.
Na pojednávaní konanom 6. marca 2008 navrhovateľka uviedla ako ďalší dôvod neplatnosti
výpovede to, že podľa jej názoru výpoveď obchádza zákon a je v rozpore s dobrými mravmi.
K tomu uviedla, že hoci pracovný pomer účastníkov bol skončený ešte v roku 2005,
odporkyňa vypovedala nájom až 30. júla 2007, kedy už nemala právo na bytovú náhradu
podľa prechodného ustanovenia § 879c ods. 2 OZ k úpravám účinným od 1. septembra 2001.
Okresný súd Bratislava IV (okresný súd) rozsudkom z 5. mája 2008 č.k.
24 C 235/2007-67 vyhovel návrhu na určenie neplatnosti výpovede nájmu a odporkyni uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania. Vo veci samej dospel k záveru, že
„napriek splneniu formálnych znakov predmetnej výpovede, s ohľadom na individuálnosť
a isté špecifikum tohto prípadu, bolo namieste v konaní o neplatnosť výpovede predbežne
skúmať aj splnenie podmienky bytovej náhrady v prospech navrhovateľky“. Ustálil, že
navrhovateľka by mala mať v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave
niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami právo na bytovú
náhradu, pretože pred užívaním sporného služobného bytu na A. ulici ukončila v roku 1987
užívanie iného bytu na G. ulici X. v B. S prihliadnutím na okolnosti prípadu, najmä na vek
navrhovateľky a jej nepriaznivé majetkové pomery, dospel k záveru, že nepriznanie bytovej
náhrady navrhovateľke je v rozpore s jej ústavou garantovaným právom na pokojné, dôstojné
a nerušené bývanie v byte, ktorý nepretržite užíva od roku 1987.
Z uvedeného vyvodil, že „nepriznaním bytovej náhrady pre navrhovateľku odporkyňa
sledovala cieľ, aby jej práva a oprávnené záujmy neboli dodržané“. Výpoveď nájmu
služobného bytu je preto neplatná v zmysle ustanovenia § 39 OZ, uzavrel súd prvého stupňa.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 27. januára 2009 sp. zn.
14 Co 422/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietol a navrhovateľke
uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania. Podľa odvolacieho súdu nie je
správny záver súdu prvého stupňa, že neposkytnutie bytovej náhrady navrhovateľke má
za následok neplatnosť výpovede nájmu služobného bytu. Považoval za správnu odvolaciu
námietku odporkyne, že neplatnosť výpovede nájmu bytu nemožno viazať na nepriznanie
bytovej náhrady. Podľa odvolacieho súdu ide o dve samostatné právne skutočnosti, ktoré je
potrebné posudzovať oddelene. Navrhovateľka prestala v roku 2005 vykonávať prácu
školníčky, na ktorú prácu bol nájom služobného bytu viazaný. Tým boli splnené zákonné
podmienky výpovede nájmu služobného bytu v zmysle ustanovenia § 711 ods. 1 písm. b/ OZ.
Opätovne dodal, že „posúdenie, či navrhovateľka má alebo nemá nárok na bytovú náhradu
vzhľadom na skutočnosť, že zákonné podmienky na danie výpovede vznikli v čase, keď jej
zákon takýto nárok priznával, je samostatnou právnou skutočnosťou, ktorej určenia sa
navrhovateľka v tomto konaní nedomáhala. Súd však je vždy povinný skúmať nárok
na bytovú náhradu, ak by sa odporca domáhal, aby navrhovateľka vypratala sporný služobný
byt“.
Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovateľka (v ďalšom texte aj ako „dovolateľka“)
podala dovolanie, ktoré odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O.s.p.),
t.j. tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa
dovolateľky odvolací súd pri rozhodovaní o veci sa neriadil dôsledne ustanoveniami § 3, § 39,
§ 711 ods. 1 písm. b/ a ods. .6, § 712a ods. 1 OZ v znení od 1. septembra 2001 a prechodným
ustanovením § 879c ods. 2 OZ k úpravám účinným od 1. septembra 2001, ani ustanoveniami
§ 132, § 219 a § 220 O.s.p. Uviedla: „Právny základ neplatnosti výpovede z nájmu bytu
zo dňa 30.07.2007 je v zrejmom porušení ustanovenia § 39 Obč. zákonníka tým, že výpoveď
z nájmu nebola daná v čase skončenia pracovného pomeru k 30.06.2005, kedy sa na výpoveď
z nájmu služobného bytu vzťahovalo ustanovenie § 879c ods. 2 v spojení s § 712a ods. 1
Obč. zákonníka v znení platnom do 31.08.2001 alebo bezprostredne na to, ale až o 2 roky
neskôr, kedy sa už táto ochrana ... pri výpovedi z nájmu služobného bytu nevzťahovala“.
V takomto postupe odporkyne vidí navrhovateľka jej zámer obchádzať zákon a vyhnúť sa tak
splneniu povinnosti prideliť náhradný byt. Takáto aplikácia zákona odporuje dobrým mravom
a je obchádzaním zákona, a „dokonca možno s poukazom na ustanovenie § 3 Obč. zákonníka
z časového hľadiska uvažovať nad zneužitím práva na výpoveď z nájmu služobného bytu“.
Podľa dovolateľky pre posúdenie platnosti výpovede nájmu nepostačovalo teda posúdenie
tohto právneho úkonu iba z hľadiska ustanovenia § 711 ods. 1 písm. b/ OZ. Vzhľadom
na okolnosti predmetnej právnej veci neobstojí preto záver odvolacieho súdu, že posúdenie
otázky, či ako bývalá nájomníčka služobného bytu má alebo nemá právo na bytovú náhradu
je samostatnou právnou skutočnosťou, ktorú súd bude skúmať až vtedy, ak sa odporkyňa bude
domáhať vypratania bytu.
Odporkyňa navrhla rozsudok odvolacieho súdu „potvrdiť“ a dovolanie navrhovateľky
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
podľa tohto, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Navrhovateľka vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní
žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľka v dovolaní výslovne
uplatňuje (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), vrátane
jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami navrhovateľkou
nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie je spôsobilý spochybniť
správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov
výslovne v ňom uvedených.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou
spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu veci.
Dovolateľka vidí vadu rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcu v nesprávnom
právnom posúdení veci v tom, že na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval, resp. vôbec
neaplikoval hmotnoprávne ustanovenia § 3, § 39, § 711 ods. 1 písm. b/ a ods. 6, § 712a ods. 1
OZ v znení od 1. septembra 2001 a prechodné ustanovenie § 879c ods. 2 OZ k úpravám
účinným od 1. septembra 2001. Tvrdí, že odporkyňa pri skončení nájmu služobného bytu sa
vyhla splneniu povinnosti poskytnúť jej bytovú náhradu. Jej konanie má tak znaky konania
obchádzajúceho zákon a odporujúceho dobrým mravom a v danej veci „dokonca možno
s poukazom na ustanovenie § 3 Obč. zákonníka z časového hľadiska uvažovať nad zneužitím
práva na výpoveď z nájmu služobného bytu“. Podľa navrhovateľky „právny základ
neplatnosti výpovede z nájmu bytu zo dňa 30.07.2007 je v zrejmom porušení ustanovenia
§ 39 Obč. zákonníka tým, že výpoveď z nájmu nebola daná v čase skončenia pracovného
pomeru k 30.6.2005, kedy sa na výpoveď z nájmu služobného bytu vzťahovalo ustanovenie
§ 879c ods. 2 v spojení s § 712a ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom do 31.08.2001 alebo
bezprostredne na to, ale až o 2 roky neskôr, kedy sa už táto ochrana ... pri výpovedi z nájmu
služobného bytu nevzťahovala“. Táto argumentácia navrhovateľky nie je opodstatnená.
Vzhľadom na dôvody dovolania v časti, v ktorej navrhovateľka vidí v konaní
odporkyne okrem znakov konania priečiaceho sa dobrým mravom aj znaky konania
obchádzajúceho zákon, ba dokonca znaky konania, ktorým sa zneužilo právo na výpoveď
nájmu služobného bytu, dovolací súd považuje za potrebné na tomto mieste poznamenať, že
z ustanovenia § 39 OZ („Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom“) vyplýva, že
za neplatný sa považuje nielen právny úkon, ktorý odporuje zákonu alebo ktorý zákon
obchádza, ale aj taký právny úkon, ktorý je síce v súlade so zákonom a ani zákon neobchádza,
avšak prieči sa dobrým mravom. Uvedené okrem iného znamená, že pri právnom úkone,
ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo zákon obchádza, už neprichádza
do úvahy posúdenie, či tu nie je rozpor aj s dobrými mravmi, a teda že rozpor s dobrými
mravmi je dôvodom neplatnosti právneho úkonu len vtedy, ak právny úkon zodpovedá
zákonu, t.j. nie je v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza. O právny úkon odporujúci
zákonu (contra legem) ide vo všeobecnosti vtedy, keď úkon zákon výslovne zakazuje, teda
keď je právny úkon v rozpore so zákonným zákazom. V prípade právneho úkonu zákon
obchádzajúceho ide o úkon, ktorý síce nie je v priamom rozpore s výslovným zákonným
zákazom, ale svojimi účinkami jeho účelu a zmyslu (ratio legis) odporuje alebo ich obchádza.
V oboch týchto prípadoch ide o tzv. dovolenosť predmetu právneho úkonu. Na rozdiel
od toho v rozpore s dobrými mravmi je právny úkon, ktorý nezodpovedá mravným zásadám,
prípadne kultúrnym a spoločenským normám, ktoré sú všeobecne prijímané v určitej
spoločnosti a vytvárajú tak všeobecnú mienku o tom, čo je touto spoločnosťou
akceptovateľné a považované za poctivé konanie. V rozpore s dobrými mravmi je právny
úkon vtedy, keď odporuje takým pravidlám správania sa, ktoré nemajú povahu právnych
noriem.
V čase skončenia nájomného pomeru (odporkyňa vypovedala nájom listom z 30. júna
2007) zákon nezakazoval vypovedať nájom služobného bytu. Podľa § 711 ods. 1 písm. b/ OZ
v znení od 1. septembra 2001 prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca prestal
vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Výpoveď nájmu odporkyňou
z dôvodu, že navrhovateľka prestala 30. júna 2005 vykonávať prácu, na ktorú bol nájom
služobného bytu viazaný, svojím účinkom účelu a zmyslu uvedenej zákonnej úpravy
neodporuje ani účel a zmysel ustanovenia § 711 ods. 1 písm. b/ OZ neobchádza.
Vzhľadom na uvedené zostalo dovolaciemu súdu posúdiť, či sa výpoveď nájmu
služobného bytu neprieči dobrým mravom. Dovolací súd nezistil, že by sa právny úkon
odporkyne, spočívajúci vo výpovedi nájmu služobného bytu, priečilo morálnym normám
a pravidlám, ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej
slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie.
Pokiaľ dovolateľka vyvodzuje rozpor výpovede nájmu s dobrými mravmi z toho, že
výpoveď jej nebola daná vzápätí po skončení pracovného pomeru, kedy sa na výpoveď
vzťahovalo prechodné ustanovenie § 879c ods. 2 OZ v spojení s § 712a ods. 1 OZ v znení
platnom do 31. augusta 2001, ale až o 2 roky neskôr, kedy sa už táto ochrana na ňu
nevzťahovala, robí tak neopodstatnene.
Podľa dovolacieho súdu na predmetnú vec nebolo možné použiť prechodné
ustanovenie § 879c ods. 2 OZ k úpravám účinným od 1. septembra 2001. Podľa tohto
ustanovenia totiž, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ OZ
nájomca má do piatich rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona právo na bytovú
náhradu podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak nájomca je vlastníkom bytu alebo mu
vznikol nájomný vzťah k bytu u iného prenajímateľa. Zo zmyslu a obsahu v tomto
normatívnom texte použitých slov a nimi utváranej vety (z jazykového výkladu normy)
vyplýva, že nájomca mal právo na bytovú náhradu po ustanovenú dobu iba v prípadoch, keď
sa nájomný pomer skončil (z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ OZ v znení do 31. augusta
2001) do nadobudnutia účinnosti zákona č. 261/2001 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov. Iný výklad by bol v rozpore so sémantickým
výkladom v ustanovení § 879c ods. 2 OZ použitých slov a časovania v ňom použitých slovies.
Predmetné prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. septembra 2001 bolo
do novej právnej úpravy zaradené z dôvodu prechodnej ochrany práv nájomcu služobného
bytu, s ktorým bol nájomný pomer skončený z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ OZ
do 31. augusta 2001, keďže pri novej právnej úprave jeho právneho postavenia došlo
k oslabeniu jeho práva na bytovú náhradu [v porovnaní s dovtedajšou úpravou priznávajúcou
právo na bytovú náhradu vždy, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov uvedených v § 711
ods. 1 písm. b/ OZ v znení do 31. augusta 2001 (§ 712a ods. 1 OZ v znení do 31. augusta
2001), nová úprava priznala bytovú náhradu pri skončení nájmu služobného bytu z dôvodu
podľa § 711 ods. 1 písm. b/ OZ iba nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú bol
nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý
zamestnávateľ zodpovedal podľa osobitných predpisov; v iných prípadoch skončenia
vykonávania práce, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, nemal nájomca, ktorému
bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/, právo na bytovú náhradu (§ 712a
ods.1 OZ v znení od 1. septembra 2001)].
Prechodné ustanovenie § 879c ods. 2 OZ by sa na danú vec teda nevzťahovalo ani
vtedy, ak by odporkyňa vypovedala nájom služobného bytu bezprostredne po skončení
pracovného pomeru.
Neplatnosť výpovede nájmu z dôvodu, že sa tento právny úkon prieči dobrým mravom
nebolo teda možné vyvodzovať z toho, že odporkyňa vypovedala nájom služobného bytu až
po uplynutí lehoty piatich rokov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 261/2001 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo
postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd ale odporkyni nepriznal náhradu trov, pretože nepodala návrh na ich priznanie
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová