Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)f93/367331.defbb3.pdf
PDF · 151.3 KB
No categories available
1MCdo/8/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej v právnej veci
navrhovateľov 1/ Ing. E. Ď., bývajúceho v P., S., 2/ V. Ď., bývajúceho v P., B., proti
odporkyniam 1/ Ž. L., bývajúcej v D., 2/ E. L., bývajúcej v D., 3/ A. L., bývajúcej v D.,
zastúpeným JUDr. P. G., advokátom so sídlom v Ţ., K., o určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 7/2000,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 27. apríla 2006 č. k. 10 C 7/2000-296 a rozsudku
Krajského súdu v Trnave zo 16. septembra 2008 sp. zn. 10 Co 74/2008, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .
Navrhovatelia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do troch dní
odporkyniam 1/ aţ 3/ náhradu trov dovolacieho konania 1 221,86 € k rukám JUDr. P. G.,
advokáta so sídlom v Ţ., K..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. apríla 2006 č. k.
10 C 7/2000-296 zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/ a 2/ domáhali určenia, ţe do
dedičstva po ich právnych predchodcoch – po nebohom O. Ď., zomrelom 15. novembra 1959,
patrí podiel 1/2 a po nebohej M. Ď., zomrelej 20. januára 1990, patrí podiel 1/2 na
nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. V., zapísaných na LV č. X. ako parc. č. X. - orná
2
pôda o výmere X. m, v k. ú. V. B., zapísaných na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o
22
výmere X. m, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m, parc. č. X. - lesné pozemky o
2 2
výmere X. ma v k. ú. L. K., zapísaných na LV č. X. parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m,
22
parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. -
22
orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - lesné
22
pozemky o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o
222
výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - vinice o výmere X. ma
2
parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe
právnym predchodcom navrhovateľov - nebohému starému otcovi navrhovateľov O. Ď. a
nebohej starej matke M. Ď. na základe výmerov vydaných Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nar. č. 104/1946 Zb. z 30. septembra 1949 boli
pridelené nehnuteľnosti od bývalého vlastníka A. B. a spol. pod č. X. na nehnuteľnosť v k. ú.
L. K., V. B. a V. 1, ţe pridelené nehnuteľnosti v k. ú. L. K. potvrdené Okresnou roľníckou
komisiou v Dunajskej Strede schválením Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
2
reformy z 18. marca 1949 pod č. X. v k. ú. L. K. boli o celkovej výmere 12 ha 61 árov 15m,
22
v k. ú. V. B. o celkovej výmere 3 ha 20 árov 35 m, v k. ú. V. 1 o výmere 1 ha 14 árov 58 m,
pričom však predloţené prídelové listiny nespĺňali všetky zákonné náleţitosti a nemohli preto
zaloţiť právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva. Výmery vystavené právnym
predchodcom navrhovateľov nie sú perfektnými listinami, nakoľko ani na jednom z nich sa
pri podpise povereníka nenachádza úradný odtlačok pečiatky Povereníctva a všetky tri
výmery na svojej prvej strane sa odvolávajú na nariadenie č. 94/1946 Zb. SNR o konfiškácií
majetkoch, a uvedené nariadenie je vyhláška o oprave tlačových chýb. Súd ďalej poukázal,
ţe všetky tri výmery majú rovnaké čísla, hoci sú na rôzne pozemky, pričom z ďalších -
odporcami predloţených - prídelových listín zistil, ţe tieto isté nehnuteľnosti boli pridelené
odporkyni 1/ a jej nebohému manţelovi J. L. a to výmerami vydanými Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nar. č. 104/1946 Zb. pod č.
3167/48-11 z 15. mája 1948. Z výmeru Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy sekcie B v Bratislave z 31. januára 1948 pod č. 5946/1948-V/B mal za preukázané,
ţe nebohému J. L. na základe ţiadosti boli pridelené hore uvedené nehnuteľnosti z
veľkostatku A. B. a spol., avšak predmetný výmer bol zrušený rozhodnutím PPPR pod č. B-
9042/48-II/2 z 15. apríla 1948, nakoľko nebohý J. L. na základe písomného prehlásenia z 10.
februára 1948 sa vzdal prídelov na nehnuteľnosti bývalého vlastníka A. B. a spol. v k. ú. K.
K.. Zo zápisnice bývalého ONV v Dunajskej Strede z 29. apríla 1957 pod č. 5101-8-11 zistil,
ţe prídelca O. Ď. a manţelka M. opúšťajú prídel vo V. B. v roku 1950 a odišli bývať do
okresu P., pričom v zápisnici zistili, ţe prídelca hospodáril od roku 1948 do roku 1950
a novým nadobúdateľom nehnuteľnosti je JRD V. B.. Ďalej mal za preukázané, ţe právnym
predchodcom navrhovateľov bolo rozhodnutím odboru poľnohospodárstva, lesného
hospodárstva v Dunajskej Strede pod č. Pôd 270/1959 z 9. februára 1959 odňatý prídel pre
neplnenie prídelových podmienok v k.ú. V. za prídelovú cenu 2 300 Kčs, nakoľko prídelca sa
zriekol pridelených nehnuteľností a prídel aj s inventárom prevzalo JRD v K. K. a preto
rozhodnutím OPaLH Rady ONV v Dunajskej Strede zrušilo sa rozhodnutie z18. marca 1949
č. 1977/49 vydané PPPR v Bratislave, ktorým im bol pridelený majetok v k.ú. V.. Rovnako
bol zrušený i prídel v k.ú. L. K., obec K. K. a to rozhodnutím z 25. marca 1959 pod č. Pôd
8/1139/1959. Rozhodnutia ONV o zrušení prídelu povaţoval za vydané v rámci právomoci
danej tomuto orgánu. Dospel ďalej k záveru, ţe k vydrţaniu vlastníckeho práva zo strany
právnych predchodcov navrhovateľov nedošlo, poukáţuc na vydrţaciu lehotu 10 rokov
v zmysle § 116 zákona č. 141/1950 Zb. a na rozhodnutia OPLH Rady ONV v Dunajskej
Strede, ktorými sa právnym predchodcom navrhovateľov pôda odňala pred uplynutím tejto
lehoty. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov zamietol. Dopĺňacím rozsudkom z 27.
decembra 2007 č.k. 10 C 7/2000-379 uloţil navrhovateľom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
právnemu zástupcovi odporkýň 1/ aţ 3/ náhradu trov konania 639 553,39 Sk do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd) rozsudkom zo 16. septembra 2008 sp. zn.
10 Co 74/2008 na odvolanie navrhovateľov rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
potvrdil; dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti (o trovách
konania) vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu
k potvrdzujúcemu výroku o. i. poukázal na chronológiu prideľovania nehnuteľností s tým, ţe
v čase pridelenia nehnuteľností právnym predchodcom navrhovateľov, tieto uţ boli
(opakovane) pridelené odporkyni 1/ a právnemu predchodcovi odporkýň . Výmery
a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve
prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami pre zápis
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prejednávanej veci tu popri sebe existujú
výmery svedčiace navrhovateľom i odporcom, avšak po vydaní výmerov v prospech J. L.
a jeho manţelky Ţ. L. uţ nebolo moţné týmito nehnuteľnosťami disponovať; štát uţ nebol ich
vlastníkom a preto nemal právo vydať výmery v prospech O. Ď. a manţelky M.. Navyše
výmery vystavené právnym predchodcom navrhovateľov nie sú perfektnými listinami, ako
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa; v prospech právnych
predchodcov odporcov boli vydané výmery opakované, tieto spĺňali zákonné náleţitosti
potrebné na ich platnosť a účinnosť a boli vydané po tzv. vzdaní sa výmeru J. L.. Výmery
právnych predchodcov navrhovateľov z 30. septembra 1949 boli postupne zrušené
rozhodnutiami OPLH Rady ONV v Dunajskej Strede; keďţe takáto právomoc na uvedený
štátny orgán nikdy neprešla, tieto rozhodnutia boli nulitnými rozhodnutiami. Pri posúdení
otázky vydrţania odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom vysloveným
súdom prvého stupňa.
Proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27. apríla 2006 č. k. 10 C 7/2000-
296 o zamietnutí návrhu a rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. septembra 2008 sp. zn.
10 Co 74/2008, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, podal na základe
podnetu navrhovateľov mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky
s návrhom zmeniť výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a určiť, ţe do dedičstva po
nebohom O. Ď., zomrelom 15. novembra 1959, patrí podiel 1/2 a po nebohej M. Ď., zomrelej
20. januára 1990, patrí podiel 1/2 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa k. ú. V., zapísaných
2
na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, v k. ú. V. B., zapísaných na LV č. X.
22
ako parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m, parc.
2
č. X. - lesné pozemky o výmere X. ma v k. ú. L. K., zapísaných na LV č. X., parc. č. X. -
22
orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o
22
výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X.
222
m, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc.
22
č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - vinice
2 2
o výmere X. ma parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m. Podľa dovolateľa v predmetnej
právnej veci oba konajúce súdy na daný skutkový stav nesprávne aplikovali právne normy -
ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke vydrţania (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vyslovil názor, ţe právnym predchodcom navrhovateľov vzniklo
vlastníctvo vydrţaním. Poukázal, ţe drţba musí byť oprávnená a nepretrţitá počas celej
zákonom ustanovenej doby a ţe oprávnenosť drţby v danom prípade treba odvíjať od
verejných listín z 30. septembra 1949 č. 1977/49, ktorými boli výmery o pridelení majetku
v prospech Ď., aj keď tieto výmery nemali všetky formálne náleţitosti. Nehnuteľnosti právni
predchodcovia navrhovateľov nepretrţite obhospodarovali a uţívali aţ do dňa vstupu
a vloţenia majetku do JRD. Súhlasne s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu mal za to,
ţe aj akty ONV, ktorými boli prídely zrušené, sú nulitné, pretoţe boli vydané vecne
nepríslušným orgánom. Tvrdenie drţiteľa, v tomto prípade navrhovateľov, bolo podloţené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, ţe ich presvedčenie (vôľa nakladať s vecou
ako so svojou v dobrej viere, ţe drţiteľovi vec patrí), a to nielen pri vstupe do drţby, ale po
celú dobu, bolo dôvodné. Podľa dovolateľa drţitelia, t.j. právni predchodcovia navrhovateľov,
boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy
narušená ani spochybnená; vydrţacia lehota im začala plynúť 30. septembra 1949 a -
s poukazom na § 566 ods. 1, 2 a § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. (keď zmysle zákona č.
293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam nemalo násilné
zdruţenie pôdy do uţívania bývalých socialistických poľnohospodárskych organizácií za
následok pretrhnutie behu vydrţacej lehoty) - uplynula 30. septembra 1959.
Odporkyne vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ţiadali mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v danej veci konal ako súd dovolací (§ 10a
ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na
tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
V konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je
dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane
jeho obsahového vymedzenia (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.). Obligatórne sa
zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolateľ v mimoriadnom
dovolaní nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V tejto právnej veci sa predmetom prieskumu dovolacieho súdu stalo potvrdzujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol
o zamietnutí návrhu navrhovateľov; negatívny právny záver týchto súdov (posúdenie) k
moţnosti nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov
vydrţaním. Námietka dovolateľa spočíva v tvrdení, ţe niţšie súdy v danom spore nesprávne
právne posúdili otázku vydrţania vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov,
keďţe tieto fyzické osoby - podľa dovolateľa - boli so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená, pričom
vydrţacia lehota, ktorá začala právnym predchodcom navrhovateľov plynúť 30. septembra
1949, uplynula 30. septembra 1959. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto právnym
posúdením generálneho prokurátora nestotoţnil.
V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky
(na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými
prostriedkami, porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.). Vychádzajúc z toho dovolací súd
v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť skutkových záverov odvolacieho
súdu; resp. oboch súdov niţších stupňov, z ktorých dospeli k názoru, ţe právni predchodcovia
navrhovateľov nehnuteľnosti nevydrţali. So zreteľom na uvedené sa dovolací súd zaoberal
len právnou otázkou moţnosti nadobudnutia nehnuteľnosti do vlastníctva právnych
predchodcov navrhovateľov právnym titulom vydrţania k 30. septembru 1959, ako to tvrdil
dovolateľ vo svojom mimoriadnom dovolaní.
Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (ďalej tieţ „O.z.“)
vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drţí oprávnene (§ 145) a nepretrţite tri
roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydrţacia doba desaťročná.
Podľa § 145 ods. 1 O.z. ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v
tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa
predpokladá, ţe drţba je oprávnená (§ 145 ods. 2 O.z.).
Podľa § 566 ods. 1 O.z. lehota, ktorá začala beţať pred 1. januárom 1951, sa skončí,
ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo
dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa,
keď lehota začala beţať.
To isté platí o vydrţacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 O.z.).
Vydrţanie je osobitný originálny (prvotný či pôvodný) spôsob nadobudnutia
vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa,
predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky
vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je
splnená čo i len jedna, k vydrţaniu nedochádza. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové
právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka
v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ako aj právnou úpravou súčasnou (§ 134
Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť drţby jednou
z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním.
Za drţiteľa sa povaţuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec
(corpus possessionis). Pri oprávnenej drţbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri
ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá
je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa, ktorý sám o sebe
nemôţe byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne
presvedčenie, ţe mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to uţ
môţe byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je drţiteľ v dobrej viere
alebo nie je, treba však vţdy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samého účastníka, a vţdy treba brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú moţno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
kaţdého poţadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, ţe mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamţiku, kedy sa drţiteľ zoznámil so
skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, ţe mu vec právom patrí.
Na tom nič nemení skutočnosť, ţe drţiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení,
ţe mu vec patrí. Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec
mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva;
obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku).
Pred 1. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950
Zb.), podmienky vydrţania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky
upravovalo obyčajové právo. Okrem vydrţania nehnuteľností mimo pozemkovej knihy
poznalo obyčajové právo ešte pozemnokniţné vydrţanie. Podľa tohto práva (platného na
Slovensku do 31. decembra 1950) nadobudol vydrţaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten,
kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a dlhotrvajúcej drţbe. Všeobecná
vydrţacia doba bola 32 rokov, pri vydrţaní proti štátu sa vyţadovala 100-ročná vydrţacia
doba a pri vydrţaní proti cirkvi 40-ročná vydrţacia doba (porovnaj Štefan Luby, Základy
všeobecného súkromného práva. Bratislava 1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny
súkromného práva na Slovensku. Bratislava 1946, str. 234). Predpokladom vydrţania
vlastníckeho práva bola drţba veci, nestačila odvodená drţba (detencia). Drţba musela byť
počas celej vydrţacej doby pokojná, t. j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá.
Nestačilo preto, ţe drţiteľ mal fakticky vec u seba, ale musel byť dobromyseľný v tom, ţe mu
vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela byť od počiatku. O
dobromyseľnom drţiteľovi sa aţ do dokázania opaku predpokladalo, ţe má právny titul
(porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 162 - 163). Podmienky
pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950
(zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145;
išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť drţby, nepretrţitosť drţby počas vydrţacej doby
a uplynutie zákonom stanovenej vydrţacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu
došlo k podstatnému skráteniu vydrţacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo moţné
vydrţaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene
drţal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydrţanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí,
ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným drţiteľom bol ten, kto bol so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu vec alebo právo patrí;
v pochybnostiach sa predpokladalo, ţe drţba je oprávnená. Medzí poţiadavkou
dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, ţe obyčajové
právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950 vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení
do drţby, kým podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná
počas celého priebehu vydrţacej doby. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, ţe
u vydrţania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ
vydrţacia doba začala beţať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t.j.
najneskoršie uplynutím kratšej vydrţacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku
1950, počítanej od 1. januára 1951. Vydrţacia doba mohla však uplynúť aj skôr – pred 1.
januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným
dátumom 1. januára 1961. Teda pre vydrţanie vlastníctva nehnuteľností platilo, ţe uţ beţiaca
vydrţacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydrţacej doby; ak tá by však do 1. januára
1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951.
Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr.
R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517). V prípadoch
vydrţania, pri ktorých vydrţacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951, t.j. podľa
obyčajového práva a mala by uplynúť aţ po tomto dni, museli byť však uţ splnené aj ďalšie
podmienky vydrţania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci nie je moţné obísť súvislosť
medzi rozhodnutiami – aktmi orgánov štátu o pridelení sporných nehnuteľností do vlastníctva
právnych predchodcov navrhovateľov ako aj o zrušení týchto prídelov, keďţe majú väzbu na
splnenie (nesplnenie) zákonných predpokladov oprávnenej drţby.
Nariadenie č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len
„nariadenie“) upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve
pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať
prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy. Výmer o vlastníctve pôdy definuje ako verejnú listinu dokazujúcu
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej
príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky
dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, ţe ak výmer bol
vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náleţitosti, má povahu
verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer
nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú zákonom poţadované podstatné
náleţitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejto listiny, nie je teda jej
neplatnosť, ale skutočnosť, ţe listina povahu verejnej listiny nemá a teda, ţe nie je spôsobilá
vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia.
Dovolateľ tvrdí, ţe u právnych predchodcov navrhovateľov oprávnenosť drţby treba
odvíjať od verejných listín z 30. septembra 1949 č. 1977/49, ktorými boli výmery o pridelení
majetku v ich prospech, aj keď tieto výmery nemali všetky formálne náleţitosti a teda
nevyvolali účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia. Podľa dovolateľa u
drţiteľov vydrţacia doba preto začala plynúť 30. septembra 1949. Pokiaľ by bolo moţné
stotoţniť sa s tým, ţe tie akty orgánu štátu, z ktorých ţiadne právne následky nevznikajú, boli
u právnych predchodcov navrhovateľov spôsobilé objektívne vyvolať stav vnútorného
pozitívneho presvedčenia, teda presvedčenie, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria, nie je
racionálny dôvod k tomu, aby - na druhej strane - na iné akty orgánu štátu, z ktorých tieţ
nevznikli (nevyvolávajú) ţiadne právne následky, t.j. na nulitné akty o zrušení prídelov u
právnych predchodcov navrhovateľov sa nevzťahovalo posúdenie ich vplyvu na presvedčenie
u týchto drţiteľov (oprávnenosť drţby). Práve na tieto akty súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku ohľadom skúmania moţnosti vydrţania správne poukázal s tým, ţe sa
tak stalo pred uplynutím zákonnom stanovenej 10-ročnej vydrţacej doby; odvolací súd sa
v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa pri posúdení
otázky vydrţania. Dovolateľ na jednej strane tvrdí, ţe je zbytočné sa zaoberať a preukazovať
nulitnosť jednotlivých verejných listín (str. 8 dovolania), na druhej strane uznáva význam
(dosah) takýchto listín, ale len (výlučne) ako konkrétnu okolnosť schopnú objektívne vyvolať
dobrú vieru (presvedčenie) u právnych predchodcov navrhovateľov (str. 9 a 10 dovolania);
opačný (negatívny) dosah ďalších listín tejto povahy a to aktov o zrušení prídelov [ako
konkrétnej okolnosti objektívne schopnej vyvolať stratu dobrej viery (zánik presvedčenia
právnych predchodcov navrhovateľov, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria, a tým
oprávnenosti drţby)] zároveň prehliada, tvrdiac, ţe (pôvodná) dobromyseľnosť nebola nikdy
narušená ani spochybnená (tým zároveň odporuje skutkovému zisteniu niţších súdov). So
zreteľom však práve na tieto okolnosti, akty o odňatí pôdy (zrušení prídelov) niţšie súdy mali
za nesplnené podmienky vydrţania u právnych predchodcov navrhovateľov. Podľa názoru
dovolacieho súdu – odlišného od názoru dovolateľa – takáto skutková okolnosť u právnych
predchodcov navrhovateľov bola objektívne spôsobilá vyvolať stratu dobrej viery (negatívne
presvedčenie, alebo inak povedané: zánik presvedčenia, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky
patria). Na tejto skutočnosti nič nemohlo zmeniť, aj keby títo drţitelia sa naďalej
(subjektívne) utvrdzovali v presvedčení, ţe im nehnuteľnosti patria. Za tohto stavu drţbu
bolo treba povaţovať za neoprávnenú a preto k vydrţaniu vlastníctva predmetných
nehnuteľností právnymi predchodcami navrhovateľov nemohlo dôjsť. Dovolací súd má teda
za to, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd pri posúdení otázky vydrţania - oprávnenosti
drţby u právnych predchodcov navrhovateľov postupovali v zmysle zásad platných pre
vydrţanie podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.
S upozornením na svoju uţ vyššie uvedenú argumentáciu (krátke vysvetlenie)
ohľadom intertemporálneho ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dáva
dovolací súd do pozornosti, ţe uţ len so zreteľom na príslušnú právnu úpravu (§ 566) a stav,
ţe vydrţacia doba mala začať plynúť 30. septembra 1949, je vylúčené, aby k uplynutiu
vydrţacej doby mohlo dôjsť 30. septembra 1959.
Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotoţnil s dôvodmi mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti rozsudkom
oboch niţších súdov, ktoré nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1
písm. c/ O.s.p.), zamietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní procesne úspešným odporkyniam vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyne si náhradu trov dovolacieho konania uplatnili a
ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (pozri napr. uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2008 sp. zn. 3 Cdo 196/2008) vzal
zreteľ k tomu, ţe právny zástupca odporkýň zastupoval tieto účastníčky uţ v konaní pred
obomi súdmi niţšieho stupňa. Dovolací súd preto pri rozhodovaní o výške trov právneho
zastúpenia v dovolacom konaní nepriznal odporkyniam náhradu trov právneho zastúpenia aj
za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom
(§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych sluţieb, ďalej len „vyhláška“). Odporkyniam tak miesto poţadovanej
náhrady trov dovolacieho konania za dva úkony priznal iba náhradu trov dovolacieho konania
za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia
k mimoriadnemu dovolaniu (písomné podanie vo veci samej) zo 17. decembra 2009 (§ 14
ods. 1 písm. c/ vyhlášky), pričom odmenu advokáta určil pri stanovení základnej sadzby
tarifnej odmeny za 1 spoločný úkon právnej sluţby v prospech troch odporkýň, vychádzajúc z
ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého výška tejto odmeny 506,21 € v zmysle § 13
ods. 2 vyhlášky sa kráti o 20%, t.j. na 404,97 € x 3. K tejto odmene za úkon právnej sluţby
pripočítal podľa poţiadavky odporkýň reţijný paušál 6,95 € (v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky
ide o 1/100-inu výpočtového základu); spolu takto priznal odporkyniam náhradu trov
dovolacieho konania vo výške 1 221,86 € (1 214.91 + 6,95).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Hrčková Marta