Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/8/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej v právnej veci

navrhovateľov 1/ Ing. E. Ď., bývajúceho v P., S., 2/ V. Ď., bývajúceho v P., B., proti

odporkyniam 1/ Ž. L., bývajúcej v D., 2/ E. L., bývajúcej v D., 3/ A. L., bývajúcej v D.,

zastúpeným JUDr. P. G., advokátom so sídlom v Ţ., K., o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda z 27. apríla 2006 č. k. -296 a rozsudku

Krajského súdu v Trnave zo 16. septembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .

Navrhovatelia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do troch dní

odporkyniam 1/ aţ 3/ náhradu trov dovolacieho konania 1 221,86 € k rukám JUDr. P. G.,

advokáta so sídlom v Ţ., K..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. apríla 2006 č. k.

-296 zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/ a 2/ domáhali určenia, ţe do

dedičstva po ich právnych predchodcoch – po nebohom O. Ď., zomrelom 15. novembra 1959,

patrí podiel 1/2 a po nebohej M. Ď., zomrelej 20. januára 1990, patrí podiel 1/2 na

nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. V., zapísaných na LV č. X. ako parc. č. X. - orná

2

pôda o výmere X. m, v k. ú. V. B., zapísaných na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o

22

výmere X. m, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m, parc. č. X. - lesné pozemky o

2 2

výmere X. ma v k. ú. L. K., zapísaných na LV č. X. parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m,

22

parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. -

22

orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - lesné

22

pozemky o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o

222

výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - vinice o výmere X. ma

2

parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe

právnym predchodcom navrhovateľov - nebohému starému otcovi navrhovateľov O. Ď. a

nebohej starej matke M. Ď. na základe výmerov vydaných Povereníctvom pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy podľa nar. č. z 30. septembra 1949 boli

pridelené nehnuteľnosti od bývalého vlastníka A. B. a spol. pod č. X. na nehnuteľnosť v k. ú.

L. K., V. B. a V. 1, ţe pridelené nehnuteľnosti v k. ú. L. K. potvrdené Okresnou roľníckou

komisiou v Dunajskej Strede schválením Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej

2

reformy z 18. marca 1949 pod č. X. v k. ú. L. K. boli o celkovej výmere 12 ha 61 árov 15m,

22

v k. ú. V. B. o celkovej výmere 3 ha 20 árov 35 m, v k. ú. V. 1 o výmere 1 ha 14 árov 58 m,

pričom však predloţené prídelové listiny nespĺňali všetky zákonné náleţitosti a nemohli preto

zaloţiť právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva. Výmery vystavené právnym

predchodcom navrhovateľov nie sú perfektnými listinami, nakoľko ani na jednom z nich sa

pri podpise povereníka nenachádza úradný odtlačok pečiatky Povereníctva a všetky tri

výmery na svojej prvej strane sa odvolávajú na SNR o konfiškácií

majetkoch, a uvedené nariadenie je vyhláška o oprave tlačových chýb. Súd ďalej poukázal,

ţe všetky tri výmery majú rovnaké čísla, hoci sú na rôzne pozemky, pričom z ďalších -

odporcami predloţených - prídelových listín zistil, ţe tieto isté nehnuteľnosti boli pridelené

odporkyni 1/ a jej nebohému manţelovi J. L. a to výmerami vydanými Povereníctvom

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa nar. č. pod č.

3167/48-11 z 15. mája 1948. Z výmeru Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy sekcie B v Bratislave z 31. januára 1948 pod č. 5946/1948-V/B mal za preukázané,

ţe nebohému J. L. na základe ţiadosti boli pridelené hore uvedené nehnuteľnosti z

veľkostatku A. B. a spol., avšak predmetný výmer bol zrušený rozhodnutím PPPR pod č. B-

9042/48-II/2 z 15. apríla 1948, nakoľko nebohý J. L. na základe písomného prehlásenia z 10.

februára 1948 sa vzdal prídelov na nehnuteľnosti bývalého vlastníka A. B. a spol. v k. ú. K.

K.. Zo zápisnice bývalého ONV v Dunajskej Strede z 29. apríla 1957 pod č. 5101-8-11 zistil,

ţe prídelca O. Ď. a manţelka M. opúšťajú prídel vo V. B. v roku 1950 a odišli bývať do

okresu P., pričom v zápisnici zistili, ţe prídelca hospodáril od roku 1948 do roku 1950

a novým nadobúdateľom nehnuteľnosti je JRD V. B.. Ďalej mal za preukázané, ţe právnym

predchodcom navrhovateľov bolo rozhodnutím odboru poľnohospodárstva, lesného

hospodárstva v Dunajskej Strede pod č. Pôd 270/1959 z 9. februára 1959 odňatý prídel pre

neplnenie prídelových podmienok v k.ú. V. za prídelovú cenu 2 300 Kčs, nakoľko prídelca sa

zriekol pridelených nehnuteľností a prídel aj s inventárom prevzalo JRD v K. K. a preto

rozhodnutím OPaLH Rady ONV v Dunajskej Strede zrušilo sa rozhodnutie z18. marca 1949

č. 1977/49 vydané PPPR v Bratislave, ktorým im bol pridelený majetok v k.ú. V.. Rovnako

bol zrušený i prídel v k.ú. L. K., obec K. K. a to rozhodnutím z 25. marca 1959 pod č. Pôd

8/1139/1959. Rozhodnutia ONV o zrušení prídelu povaţoval za vydané v rámci právomoci

danej tomuto orgánu. Dospel ďalej k záveru, ţe k vydrţaniu vlastníckeho práva zo strany

právnych predchodcov navrhovateľov nedošlo, poukáţuc na vydrţaciu lehotu 10 rokov

v zmysle a na rozhodnutia OPLH Rady ONV v Dunajskej

Strede, ktorými sa právnym predchodcom navrhovateľov pôda odňala pred uplynutím tejto

lehoty. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov zamietol. Dopĺňacím rozsudkom z 27.

decembra 2007 č.k. -379 uloţil navrhovateľom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť

právnemu zástupcovi odporkýň 1/ aţ 3/ náhradu trov konania 639 553,39 Sk do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

Krajský súd v Trnave (odvolací súd) rozsudkom zo 16. septembra 2008 sp. zn.

na odvolanie navrhovateľov rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

potvrdil; dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti (o trovách

konania) vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu

k potvrdzujúcemu výroku o. i. poukázal na chronológiu prideľovania nehnuteľností s tým, ţe

v čase pridelenia nehnuteľností právnym predchodcom navrhovateľov, tieto uţ boli

(opakovane) pridelené odporkyni 1/ a právnemu predchodcovi odporkýň . Výmery

a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve

prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami pre zápis

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prejednávanej veci tu popri sebe existujú

výmery svedčiace navrhovateľom i odporcom, avšak po vydaní výmerov v prospech J. L.

a jeho manţelky Ţ. L. uţ nebolo moţné týmito nehnuteľnosťami disponovať; štát uţ nebol ich

vlastníkom a preto nemal právo vydať výmery v prospech O. Ď. a manţelky M.. Navyše

výmery vystavené právnym predchodcom navrhovateľov nie sú perfektnými listinami, ako

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa; v prospech právnych

predchodcov odporcov boli vydané výmery opakované, tieto spĺňali zákonné náleţitosti

potrebné na ich platnosť a účinnosť a boli vydané po tzv. vzdaní sa výmeru J. L.. Výmery

právnych predchodcov navrhovateľov z 30. septembra 1949 boli postupne zrušené

rozhodnutiami OPLH Rady ONV v Dunajskej Strede; keďţe takáto právomoc na uvedený

štátny orgán nikdy neprešla, tieto rozhodnutia boli nulitnými rozhodnutiami. Pri posúdení

otázky vydrţania odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom vysloveným

súdom prvého stupňa.

Proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27. apríla 2006 č. k. 10 C 7/2000-

296 o zamietnutí návrhu a rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. septembra 2008 sp. zn.

, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, podal na základe

podnetu navrhovateľov mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky

s návrhom zmeniť výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a určiť, ţe do dedičstva po

nebohom O. Ď., zomrelom 15. novembra 1959, patrí podiel 1/2 a po nebohej M. Ď., zomrelej

20. januára 1990, patrí podiel 1/2 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa k. ú. V., zapísaných

2

na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, v k. ú. V. B., zapísaných na LV č. X.

22

ako parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m, parc.

2

č. X. - lesné pozemky o výmere X. ma v k. ú. L. K., zapísaných na LV č. X., parc. č. X. -

22

orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o

22

výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X.

222

m, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc.

22

č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. - vinice

2 2

o výmere X. ma parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m. Podľa dovolateľa v predmetnej

právnej veci oba konajúce súdy na daný skutkový stav nesprávne aplikovali právne normy -

ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke vydrţania (§ 243f

ods. 1 písm. c/ ). Vyslovil názor, ţe právnym predchodcom navrhovateľov vzniklo

vlastníctvo vydrţaním. Poukázal, ţe drţba musí byť oprávnená a nepretrţitá počas celej

zákonom ustanovenej doby a ţe oprávnenosť drţby v danom prípade treba odvíjať od

verejných listín z 30. septembra 1949 č. 1977/49, ktorými boli výmery o pridelení majetku

v prospech Ď., aj keď tieto výmery nemali všetky formálne náleţitosti. Nehnuteľnosti právni

predchodcovia navrhovateľov nepretrţite obhospodarovali a uţívali aţ do dňa vstupu

a vloţenia majetku do JRD. Súhlasne s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu mal za to,

ţe aj akty ONV, ktorými boli prídely zrušené, sú nulitné, pretoţe boli vydané vecne

nepríslušným orgánom. Tvrdenie drţiteľa, v tomto prípade navrhovateľov, bolo podloţené

konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, ţe ich presvedčenie (vôľa nakladať s vecou

ako so svojou v dobrej viere, ţe drţiteľovi vec patrí), a to nielen pri vstupe do drţby, ale po

celú dobu, bolo dôvodné. Podľa dovolateľa drţitelia, t.j. právni predchodcovia navrhovateľov,

boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy

narušená ani spochybnená; vydrţacia lehota im začala plynúť 30. septembra 1949 a -

s poukazom na , a (keď zmysle zákona č.

o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam nemalo násilné

zdruţenie pôdy do uţívania bývalých socialistických poľnohospodárskych organizácií za

následok pretrhnutie behu vydrţacej lehoty) - uplynula 30. septembra 1959.

Odporkyne vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ţiadali mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v danej veci konal ako súd dovolací (§ 10a

ods. 3 ), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na

tento opravný prostriedok ( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) a dospel k záveru, ţe

mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

V konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je

dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane

jeho obsahového vymedzenia ( v spojení s ). Obligatórne sa

zaoberá len vadami konania uvedenými v a inými vadami, pokiaľ tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolateľ v mimoriadnom

dovolaní nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe napadnuté rozhodnutia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V tejto právnej veci sa predmetom prieskumu dovolacieho súdu stalo potvrdzujúce

rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol

o zamietnutí návrhu navrhovateľov; negatívny právny záver týchto súdov (posúdenie) k

moţnosti nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov

vydrţaním. Námietka dovolateľa spočíva v tvrdení, ţe niţšie súdy v danom spore nesprávne

právne posúdili otázku vydrţania vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov,

keďţe tieto fyzické osoby - podľa dovolateľa - boli so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená, pričom

vydrţacia lehota, ktorá začala právnym predchodcom navrhovateľov plynúť 30. septembra

1949, uplynula 30. septembra 1959. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto právnym

posúdením generálneho prokurátora nestotoţnil.

V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky

(na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými

prostriedkami, porovnaj druhá veta ). Vychádzajúc z toho dovolací súd

v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť skutkových záverov odvolacieho

súdu; resp. oboch súdov niţších stupňov, z ktorých dospeli k názoru, ţe právni predchodcovia

navrhovateľov nehnuteľnosti nevydrţali. So zreteľom na uvedené sa dovolací súd zaoberal

len právnou otázkou moţnosti nadobudnutia nehnuteľnosti do vlastníctva právnych

predchodcov navrhovateľov právnym titulom vydrţania k 30. septembru 1959, ako to tvrdil

dovolateľ vo svojom mimoriadnom dovolaní.

Podľa (ďalej tieţ „O.z.“)

vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drţí oprávnene (§ 145) a nepretrţite tri

roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydrţacia doba desaťročná.

Podľa § 145 ods. 1 O.z. ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v

tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa

predpokladá, ţe drţba je oprávnená (§ 145 ods. 2 O.z.).

Podľa § 566 ods. 1 O.z. lehota, ktorá začala beţať pred 1. januárom 1951, sa skončí,

ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo

dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa,

keď lehota začala beţať.

To isté platí o vydrţacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 O.z.).

Vydrţanie je osobitný originálny (prvotný či pôvodný) spôsob nadobudnutia

vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa,

predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky

vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je

splnená čo i len jedna, k vydrţaniu nedochádza. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové

právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení

s ustanovením ,

v znení do účinnosti ), ako aj právnou úpravou súčasnou (

v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť drţby jednou

z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním.

Za drţiteľa sa povaţuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec

(corpus possessionis). Pri oprávnenej drţbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri

ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá

je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa, ktorý sám o sebe

nemôţe byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne

presvedčenie, ţe mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to uţ

môţe byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je drţiteľ v dobrej viere

alebo nie je, treba však vţdy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska

(osobného presvedčenia) samého účastníka, a vţdy treba brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej

(normálnej) opatrnosti, ktorú moţno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od

kaţdého poţadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti

o tom, ţe mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamţiku, kedy sa drţiteľ zoznámil so

skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, ţe mu vec právom patrí.

Na tom nič nemení skutočnosť, ţe drţiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení,

ţe mu vec patrí. Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec

mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva;

obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku).

Pred 1. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť (

Zb.), podmienky vydrţania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky

upravovalo obyčajové právo. Okrem vydrţania nehnuteľností mimo pozemkovej knihy

poznalo obyčajové právo ešte pozemnokniţné vydrţanie. Podľa tohto práva (platného na

Slovensku do 31. decembra 1950) nadobudol vydrţaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten,

kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a dlhotrvajúcej drţbe. Všeobecná

vydrţacia doba bola 32 rokov, pri vydrţaní proti štátu sa vyţadovala 100-ročná vydrţacia

doba a pri vydrţaní proti cirkvi 40-ročná vydrţacia doba (porovnaj Štefan Luby, Základy

všeobecného súkromného práva. Bratislava 1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny

súkromného práva na Slovensku. Bratislava 1946, str. 234). Predpokladom vydrţania

vlastníckeho práva bola drţba veci, nestačila odvodená drţba (detencia). Drţba musela byť

počas celej vydrţacej doby pokojná, t. j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá.

Nestačilo preto, ţe drţiteľ mal fakticky vec u seba, ale musel byť dobromyseľný v tom, ţe mu

vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela byť od počiatku. O

dobromyseľnom drţiteľovi sa aţ do dokázania opaku predpokladalo, ţe má právny titul

(porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 162 - 163). Podmienky

pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval z roku 1950

() v ustanoveniach a v spojení s ustanovením ;

išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť drţby, nepretrţitosť drţby počas vydrţacej doby

a uplynutie zákonom stanovenej vydrţacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu

došlo k podstatnému skráteniu vydrţacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo moţné

vydrţaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene

drţal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydrţanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí,

ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným drţiteľom bol ten, kto bol so

zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu vec alebo právo patrí;

v pochybnostiach sa predpokladalo, ţe drţba je oprávnená. Medzí poţiadavkou

dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, ţe obyčajové

právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950 vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení

do drţby, kým podľa z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná

počas celého priebehu vydrţacej doby. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, ţe

u vydrţania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ

vydrţacia doba začala beţať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t.j.

najneskoršie uplynutím kratšej vydrţacej doby stanovenej z roku

1950, počítanej od 1. januára 1951. Vydrţacia doba mohla však uplynúť aj skôr – pred 1.

januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným

dátumom 1. januára 1961. Teda pre vydrţanie vlastníctva nehnuteľností platilo, ţe uţ beţiaca

vydrţacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydrţacej doby; ak tá by však do 1. januára

1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951.

Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr.

R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517). V prípadoch

vydrţania, pri ktorých vydrţacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951, t.j. podľa

obyčajového práva a mala by uplynúť aţ po tomto dni, museli byť však uţ splnené aj ďalšie

podmienky vydrţania, ktoré boli stanovené z roku 1950.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci nie je moţné obísť súvislosť

medzi rozhodnutiami – aktmi orgánov štátu o pridelení sporných nehnuteľností do vlastníctva

právnych predchodcov navrhovateľov ako aj o zrušení týchto prídelov, keďţe majú väzbu na

splnenie (nesplnenie) zákonných predpokladov oprávnenej drţby.

Nariadenie č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej

podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len

„nariadenie“) upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve

pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať

prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy. Výmer o vlastníctve pôdy definuje ako verejnú listinu dokazujúcu

vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej

príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky

dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, ţe ak výmer bol

vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náleţitosti, má povahu

verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer

nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú zákonom poţadované podstatné

náleţitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejto listiny, nie je teda jej

neplatnosť, ale skutočnosť, ţe listina povahu verejnej listiny nemá a teda, ţe nie je spôsobilá

vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia.

Dovolateľ tvrdí, ţe u právnych predchodcov navrhovateľov oprávnenosť drţby treba

odvíjať od verejných listín z 30. septembra 1949 č. 1977/49, ktorými boli výmery o pridelení

majetku v ich prospech, aj keď tieto výmery nemali všetky formálne náleţitosti a teda

nevyvolali účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia. Podľa dovolateľa u

drţiteľov vydrţacia doba preto začala plynúť 30. septembra 1949. Pokiaľ by bolo moţné

stotoţniť sa s tým, ţe tie akty orgánu štátu, z ktorých ţiadne právne následky nevznikajú, boli

u právnych predchodcov navrhovateľov spôsobilé objektívne vyvolať stav vnútorného

pozitívneho presvedčenia, teda presvedčenie, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria, nie je

racionálny dôvod k tomu, aby - na druhej strane - na iné akty orgánu štátu, z ktorých tieţ

nevznikli (nevyvolávajú) ţiadne právne následky, t.j. na nulitné akty o zrušení prídelov u

právnych predchodcov navrhovateľov sa nevzťahovalo posúdenie ich vplyvu na presvedčenie

u týchto drţiteľov (oprávnenosť drţby). Práve na tieto akty súd prvého stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku ohľadom skúmania moţnosti vydrţania správne poukázal s tým, ţe sa

tak stalo pred uplynutím zákonnom stanovenej 10-ročnej vydrţacej doby; odvolací súd sa

v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa pri posúdení

otázky vydrţania. Dovolateľ na jednej strane tvrdí, ţe je zbytočné sa zaoberať a preukazovať

nulitnosť jednotlivých verejných listín (str. 8 dovolania), na druhej strane uznáva význam

(dosah) takýchto listín, ale len (výlučne) ako konkrétnu okolnosť schopnú objektívne vyvolať

dobrú vieru (presvedčenie) u právnych predchodcov navrhovateľov (str. 9 a 10 dovolania);

opačný (negatívny) dosah ďalších listín tejto povahy a to aktov o zrušení prídelov [ako

konkrétnej okolnosti objektívne schopnej vyvolať stratu dobrej viery (zánik presvedčenia

právnych predchodcov navrhovateľov, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria, a tým

oprávnenosti drţby)] zároveň prehliada, tvrdiac, ţe (pôvodná) dobromyseľnosť nebola nikdy

narušená ani spochybnená (tým zároveň odporuje skutkovému zisteniu niţších súdov). So

zreteľom však práve na tieto okolnosti, akty o odňatí pôdy (zrušení prídelov) niţšie súdy mali

za nesplnené podmienky vydrţania u právnych predchodcov navrhovateľov. Podľa názoru

dovolacieho súdu – odlišného od názoru dovolateľa – takáto skutková okolnosť u právnych

predchodcov navrhovateľov bola objektívne spôsobilá vyvolať stratu dobrej viery (negatívne

presvedčenie, alebo inak povedané: zánik presvedčenia, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky

patria). Na tejto skutočnosti nič nemohlo zmeniť, aj keby títo drţitelia sa naďalej

(subjektívne) utvrdzovali v presvedčení, ţe im nehnuteľnosti patria. Za tohto stavu drţbu

bolo treba povaţovať za neoprávnenú a preto k vydrţaniu vlastníctva predmetných

nehnuteľností právnymi predchodcami navrhovateľov nemohlo dôjsť. Dovolací súd má teda

za to, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd pri posúdení otázky vydrţania - oprávnenosti

drţby u právnych predchodcov navrhovateľov postupovali v zmysle zásad platných pre

vydrţanie podľa

S upozornením na svoju uţ vyššie uvedenú argumentáciu (krátke vysvetlenie)

ohľadom intertemporálneho ustanovenia dáva

dovolací súd do pozornosti, ţe uţ len so zreteľom na príslušnú právnu úpravu (§ 566) a stav,

ţe vydrţacia doba mala začať plynúť 30. septembra 1949, je vylúčené, aby k uplynutiu

vydrţacej doby mohlo dôjsť 30. septembra 1959.

Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotoţnil s dôvodmi mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti rozsudkom

oboch niţších súdov, ktoré nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1

písm. c/ ), zamietol ( v spojení s ).

V dovolacom konaní procesne úspešným odporkyniam vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s §

224 ods. 1 a ). Odporkyne si náhradu trov dovolacieho konania uplatnili a

ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (pozri napr. uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2008 sp. zn. ) vzal

zreteľ k tomu, ţe právny zástupca odporkýň zastupoval tieto účastníčky uţ v konaní pred

obomi súdmi niţšieho stupňa. Dovolací súd preto pri rozhodovaní o výške trov právneho

zastúpenia v dovolacom konaní nepriznal odporkyniam náhradu trov právneho zastúpenia aj

za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom

( vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych sluţieb, ďalej len „vyhláška“). Odporkyniam tak miesto poţadovanej

náhrady trov dovolacieho konania za dva úkony priznal iba náhradu trov dovolacieho konania

za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia

k mimoriadnemu dovolaniu (písomné podanie vo veci samej) zo 17. decembra 2009 (§ 14

ods. 1 písm. c/ vyhlášky), pričom odmenu advokáta určil pri stanovení základnej sadzby

tarifnej odmeny za 1 spoločný úkon právnej sluţby v prospech troch odporkýň, vychádzajúc z

ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého výška tejto odmeny 506,21 € v zmysle § 13

ods. 2 vyhlášky sa kráti o 20%, t.j. na 404,97 € x 3. K tejto odmene za úkon právnej sluţby

pripočítal podľa poţiadavky odporkýň reţijný paušál 6,95 € (v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky

ide o 1/100-inu výpočtového základu); spolu takto priznal odporkyniam náhradu trov

dovolacieho konania vo výške 1 221,86 € (1 214.91 + 6,95).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Hrčková Marta