Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
721/367243.0388ad.pdf
PDF · 117.72 KB
No categories available
6Cdo/69/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 69/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L., I., so sídlom v B., proti
ţalovanej Slovenskej republike – Úradu geodézie, kartografie a katastra SR Bratislava
so sídlom v B., o zaplatenie 547 544,60 Sk (18 175,15 EUR) s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 C 7/2005, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 23. mája 2007 č.k. 6 C 7/05-113 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 547 544,60 Sk (18 175,15 EUR) a zaplatiť
mu aj náhradu trov konania 48 882,50 Sk (1 622,60 EUR) do rúk jeho zástupcu
JUDr. A. Š., CSc., to všetko do troch dní. Takto rozhodol povaţujúc uplatnený nárok na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu (spočívajúcim v
nerozhodnutí o návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zákonom stanovenej
lehote tridsiatich dní) za dôvodný.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na odvolanie ţalovanej rozsudkom
z 24. novembra 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie
2 596,49 EUR zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, a vo zvyšku vo veci samej rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi náhradu
trov konania 2 029,44 EUR do rúk jeho právneho zástupcu. V odôvodnení rozsudku uviedol,
ţe rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v časti priznania istiny 469 322,60 Sk
(15 578,66 EUR) predstavujúcej náhradu škody vzniklej za dobu od 1.1.2002 do 14.3.2002,
no nesprávne bol uplatnený nárok posúdený v časti o zaplatenie istiny 78 222,-- Sk
(2 596,49 EUR) predstavujúcej náhradu škody za čas od 14.3.2002 do vydania rozhodnutia
o povolení vkladu, pretoţe v tejto dobe škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Ţiadala,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím moţnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym
posúdením veci odvolacím súdom. Odňatie moţnosti konať pred súdom malo spočívať v tom,
ţe napriek jej oznámeniu (na ktoré bola vyzvaná súdom prvého stupňa), ţe nesúhlasí
s rozhodnutím bez nariadenia odvolacieho pojednávania, odvolací súd rozhodol o odvolaní
bez pojednávania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v zmysle
ust. § 238 ods. 1 O.s.p. je zaloţená na rozdielnosti (nesúhlasnosti) rozsudku odvolacieho súdu
s rozsudkom súdu prvého stupňa. O nesúhlasné rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné
pre rozhodnutie veci boli posúdené oboma súdmi rozdielne tak, ţe práva a povinnosti
stanovené účastníkom sú podľa záverov týchto rozsudkov odlišné. Odlišnosťou sa pritom
nemyslí rozdielne právne posúdenie, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale iba taký záver, ktorý rozdielne konštituuje alebo deklaruje práva a povinnosti
v právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, nie je podstatné, či odvolací súd formálne rozhodol podľa § 219 alebo či postupoval
podľa ustanovenia § 220 O.s.p. Rozhodujúci je obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch
stupňov v tom, ako rozdielne posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov
konania. Významným nie je ani to, ako odvolací súd formuloval výrok svojho rozsudku,
či ho napríklad formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci
rozsudok.
V preskúmavanej veci je z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu vo väzbe na ich odôvodnenie zrejmé, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol jednak
zmeňujúci (v časti, v ktorej bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţaloba v časti
o zaplatenie 78 222,-- Sk /2 596,49 EUR/ bola zamietnutá) a jednak potvrdzujúci (v časti,
v ktorej vo zvyšku bolo ţalobe vyhovené, t.j. v ktorej bola rozsudkom súdu prvého stupňa
uloţená ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 469 322,60 Sk (15 578,66 EUR).
K rovnakému záveru by viedla aj taká formulácia výroku rozsudku odvolacieho súdu vo veci
samej, podľa ktorej by bol odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe by uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 15 578,66 EUR a vo zvyšku (o zaplatenie
2 596,49 EUR) by ţalobu zamietol. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné posudzovať
samostatne vo vzťahu k potvrdzujúcemu i zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu.
Prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku v predmetnej veci podľa
§ 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ v tejto časti o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci
ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku
aj z hľadísk uvedených pod písmenami a/ aţ g/ ustanovenia § 237 O.s.p., nezistil
však existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúcej z tohto zákonného
ustanovenia. Za nedôvodnú povaţoval námietku dovolateľky odňatí moţnosti konať
pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, ţe odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom od 15.10.2008
(podľa ktorého bolo potrebné v zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. postupovať aj v odvolacom
konaní začatom pred 15. októbrom 2008) odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto
ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O.s.p., závisí od úvahy odvolacieho
súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania
alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Pretoţe v predmetnej veci nešlo o ţiaden
z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku
2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Pokiaľ ide o dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
prvostupňový rozsudok tak, ţe v časti o zaplatenie 2 596,49 EUR bola ţaloba zamietnutá,
dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne oprávnenie dovolateľky podať dovolanie proti
tejto časti napadnutého rozsudku.
Vychádzajúc z účelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, môţe
dovolanie podať len ten účastník konania, ktorému nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu
celkom vyhovené, prípadne ktorému bola týmto rozhodnutím spôsobená určitá ujma na jeho
právach, ktorú moţno odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. V prejednávanej veci
bola ţalovaná v odvolacom konaní v časti, v ktorej bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený
tak, ţe ţaloba bola voči nej čiastočne zamietnutá, úspešná. Jej dovolanie proti zmeňujúcemu
výroku rozsudku odvolacieho súdu preto nebolo subjektívne prípustné.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovanej podľa § 218 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243b ods.5 O.s.p. ako neprípustné odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe trovy ţalobcu, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením
jeho zástupcu k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné
na účelné bránenie práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. mája 2010
JUDr. Rudolf Č i r č , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam
toto odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2010
sp. zn. 6 Cdo 69/2010.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým
bolo odmietnuté dovolanie ţalovanej aj proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 24. novembra 2009 sp. zn 8 Co 427/2007, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa. Zastávam názor, ţe konanie pred krajským súdom ako odvolacím súdom
bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. odňatím moţnosti
ţalovanej konať pred súdom. Táto vada je daná skutočnosťou, ţe odvolací súd rozhodol
bez prejednania odvolania na pojednávaní, čím znemoţnil ţalovanej realizáciu jej procesného
práva zúčastniť sa prejednania veci vo svojej prítomnosti. Svoj právny názor odôvodňujem
takto:
I keď Občiansky súdny poriadok v znení platnom od 15.10.2008, t.j. od účinnosti
novely vykonanej zákonom č. 384/2008 Z.z., umoţňuje odvolaciemu súdu (s výnimkou
taxatívne určených prípadov) rozhodnúť o odvolaní aj bez nariadenia pojednávania, je podľa
môjho názoru potrebné v odvolacom konaní začatom do účinnosti uvedenej novely, pokiaľ
ide o otázku spôsobu prejednania odvolania, pouţiť dovtedy platnú právnu úpravu.
Trvale platnou zásadou procesného práva o časových medziach procesných zákonov
je zásada, podľa ktorej nové procesné právo (jeho zmeny) má pôsobiť výlučne odo dňa
nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania začaté pred jeho účinnosťou,
no účinky procesných úkonov súdu i účastníkov, ktoré s nimi spájala (či nespájala) skoršia
úprava, zostávajú zachované. Táto zásada bola vyjadrená v § 355 O.s.p. a v súvislosti
so zmenami právnej úpravy bola opakovane vyjadrená v §§ 372e, 372h, 372i
a 372o uvedeného právneho predpisu.
Ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p. upravuje otázku aplikovateľnosti novej úpravy tak,
ţe sa pouţije aj na konania začaté pred 15. októbrom 2008, no mlčí v otázke, či zostávajú
zachované účinky úkonov, ktoré s nimi spájala predchádzajúca úprava. Preto pri výklade
tohto zákonného ustanovenia treba tento nedostatok preklenúť výkladom ústavne súladným,
ktorý ako generálne výkladové pravidlo vyţaduje čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Za ústavne súladný treba povaţovať taký výklad § 372p ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
sa síce nová procesná úprava pouţije aj na konania začaté pred jej účinnosťou, no s výnimkou
takých procesných situácií, v ktorých by jej pouţitie bolo porušením princípu právnej istoty
a v rámci neho porušením zásady dôvery v platné právo a zásady zákazu tzv. pravej
retroaktivity, ako aj porušením základného práva na legitímne očakávanie (ako súčasti
základného práva na spravodlivý proces).
Z povahy procesného práva plynie, ţe zmeny, ktoré prináša procesné právo nové,
môţu pôsobiť výlučne odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania,
ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou (zásada nepravej spätnej účinnosti novej úpravy).
Všeobecne platný zákaz pravej retroaktivity však vyţaduje, aby tie účinky,
ktoré doterajšia procesná úprava spájala s určitými procesnými úkonmi zostali zachované
aj naďalej. Negatívne vyjadrenie tejto zásady vyznieva v záver, ţe ak s určitými úkonmi
doterajšie procesné právo ţiadne účinky nespájalo, potom zostáva aj takýto účinok
zachovaný, to znamená, ţe účinky, ktoré určitému procesnému úkonu prisudzuje aţ nová
úprava, nastanú len za predpokladu, ţe úkon bol urobený za účinnosti novej úpravy.
V súvislosti so spôsobom prejednania odvolania to potom znamená, ţe ak odvolanie bolo
podané pred účinnosťou novely O.s.p., ktorá tento spôsob zásadne zmenila, mal sa odvolací
súd v tejto otázke riadiť dovtedy platnou právnou úpravou, t.j. ustanovením § 214 ods. 1
O.s.p. v znení do 14.10.2008. Na prejednanie odvolania bol preto povinný nariadiť
pojednávanie (ak neboli splnené podmienky podľa odseku 2 alebo 3 uvedeného ustanovenia
pre moţnosť prejednania odvolania bez pojednávania). Existencia tejto povinnosti zaručovala
účastníkovi odvolacieho konania právo na prejednanie odvolania v jeho prítomnosti, ktoré
ako základné právo na spravodlivé súdne konanie je chránené aj čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Rešpektujúc zásadu ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcu
z princípu dôvery v platné právo, nemôţe byť účastník odvolacieho konania v dôsledku
účinnosti novej právnej úpravy zbavený práva na prejednanie veci vo svojej prítomnosti, resp.
moţnosť realizácie tohto práva nemôţe byť závislá od náhodilej udalosti, teda od toho,
či odvolací súd odvolanie prejednal do účinnosti novej úpravy, alebo či tak urobil aţ potom.
Pokiaľ totiţ procesná právna úprava platná v čase podania odvolania zaručovala účastníkovi
právo na prejednanie tohto opravného prostriedku na pojednávaní (pri jeho nesúhlase
s prejednaním odvolania bez pojednávania) a táto skutočnosť mohla ovplyvniť obsah
podaného odvolania v tom smere, ţe účastník sa mohol spoliehať na moţnosť
jeho prípadného upresnenia, rozvinutia či objasnenia na odvolacom pojednávaní, nemôţe
byť v nadobudnutej dôvere takto postupovať sklamaný.
Okrem toho výklad ustanovenia § 372p ods. 1 O.s.p. musí šetriť zmysel a podstatu
základného práva dotknutého novou procesnou úpravou. Týmto základným právom
je právo účastníka konania na legitímne čakávanie, ţe ak odvolacie konanie začalo podaním
odvolania pred 15. októbrom 2008, bude sa spôsob prejednania odvolania riadiť právnou
úpravou platnou v čase začatia odvolacieho konania. Legitímne očakávanie na zachovanie
takéhoto postupu súdu (v situácii, keď tento postup zaručoval účastníkovi konania
v porovnaní s novou právnou úpravou väčší rozsah procesných práv) je zvlášť
zrejmé v prípadoch, v ktorých účastník na výzvu súdu urobenú podľa § 214 ods. 3 O.s.p.
v znení do 15. októbra 2008 oznámil, ţe s prejednaním odvolania bez nariadenia pojednávania
nesúhlasí. Opačný aplikačný a interpretačný postup znamená porušenie čl. 13 ods. 4 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky (podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd
sa musí dbať na ich podstatu a zmysel) a je preto vo svojom dôsledku výkladom
retroaktívnym.
Z preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe ţalovaná podala proti rozsudku
súdu prvého stupňa odvolanie 10.7.2007. Na výzvu prvostupňového súdu, či súhlasí
s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, odpovedala listom z 2.8.2007
tak, ţe s takýmto postupom nesúhlasí. Spis bol predloţený odvolaciemu súdu 9.10.2007,
pričom tento o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom
z 24. novembra 2009.
Vzhľadom na vyššie uvedený výklad odvolací súd tým, ţe na prejednanie
odvolania nenariadil pojednávanie, odňal ţalovanej moţnosť konať pred súdom.
Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie práva
na spravodlivý proces, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť,
mal byť podľa § 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku
vo veci samej a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušený a vec mu mala byť v rozsahu
zrušenia vrátená na ďalšie konanie.
V Bratislave 5. mája 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
sudca
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová