Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/166/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci navrhovateľky M. J., rod. Š., nar. X., bytom K., zastúpenej JUDr. J., advokátom,

advokátskej kancelárie M., so sídlom M., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu

v Lučenci, so sídlom Námestie republiky č. 26, Lučenec, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. LC/2008/00585 z 12. septembra 2008, o odvolaní navrhovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -26 z 22. januára 2009,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. k. -26 z 22. januára 2009 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil podľa ustanovenia

(ďalej len ,,OSP“) rozhodnutie odporcu

č. 440/2008 zo dňa 17. apríla 2008, ktorým odporca rozhodol vo veci nároku navrhovateľky

uplatneného v zmysle o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“ alebo „zákon o pôde“) tak, že navrhovateľke nepriznal vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam evidovaným v pozemkovoknižnej vložke na liste vlastníctva č. X.,

kat. úz. K., ktoré sú v súčasnej dobe evidované v listoch vlastníctva č. X. kat. úz. K.

z dôvodu, že navrhovateľka nesplnila podmienku uvedenú v

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

Svoje rozhodnutie krajský súd právne odôvodnil ustanoveniami § 1, § 6 ods. 1

písm. d/, a ods. , a , a

, zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), , ods. 1, ods. 1, a zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“) ako aj a ,

keď obsahom administratívneho spisu mal preukázané, že navrhovateľka spolu s ďalšími

členmi Lesnej a pasienkovej spoločnosti K. požiadala v zmysle

o navrátení vlastníctva k pozemkom žiadosťou zo dňa 07.12.1993 podanou členmi Lesnej

a pasienkovej spoločnosti K. pôvodne v zastúpení T. na bývalom Pozemkovom úrade

v Lučenci titulom prechodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom žiadosti, do vlastníctva

družstva na základe SNR. Ďalej mal krajský súd preukázané, že

správny orgán rozhodnutím č. 4/94 zo dňa 16.02.1994 konanie prerušil za účelom doloženia

dokladov potrebných pre rozhodnutie a že správny orgán dňa 17.05.1995 pod č. 609/1995

vydal a doručil všetkým päťdesiatim dvom urbárskym spoločnostiam, resp. splnomocneným

zástupcom oprávnených osôb, ktoré uplatnili na úrade nárok na vydanie nehnuteľností podľa

, upozornenie s výzvou na predloženie dôkazov

podľa s tým, že jednotlivé dôkazy, ktoré špecifikoval, je

potrebné predložiť Pozemkovému úradu v Lučenci do 31.12.1995, inak právo na vydanie

nehnuteľností zanikne. Dňa 07. mája 1997 vydal Okresný úrad v Lučenci, odbor pozemkový,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ako právny nástupca Pozemkového úradu

v Lučenci) rozhodnutie č. POZ-97/00210-003-Mi, ktorým pätnástim oprávneným osobám –

členom Lesnej a pasienkovej spoločnosti K. pre splnenie podmienok uvedených v § 6 ods. 1

písm. d/ priznal vlastnícke právo k požadovaným nehnuteľnostiam

s tým, nárok priznal tým oprávneným osobám, ktoré dokladmi preukázali vzťah k pôvodným

vlastníkom (rodné listy, úmrtné listy, dedičské rozhodnutia) navrhovateľka medzi týmito

oprávnenými osobami uvedená nebola, z čoho je nesporné, že citovaným rozhodnutím o jej

rozhodnuté nebolo. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd ďalej za preukázané, že

rozhodnutím č. L/2005/00061 z 24. októbra 2005 rozhodol odporca vo veci uplatneného

reštitučného nároku oprávnenej osoby M. J. podľa tak, že oprávnená

osoba spĺňa podmienky reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona a za odňaté

pozemky priznal právo na náhradu podľa . Z odôvodnenia

rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľka si uplatnila nárok podaním zo dňa 10.03.2004 ako

oprávnená osoba podľa po P. naposledy bytom

K., ktorý zomrel dňa 10.04.1942. Až po vydaní tohto rozhodnutia dňa 10.08.2007

navrhovateľka zaslala odporcovi doklady v súvislosti s rozhodnutím o prerušení konania zo

dňa 16.02.1994, a to úmrtný list jej starého otca P., pôvodného vlastníka zapísaného na PK L

V č. X. kat. územie K. pod B27 v podiele 4/88-in, úmrtný list jej otca J. Š. syna pôvodného

vlastníka a jej rodný list a požiadala o obnovu konania na vydanie rozhodnutia v zmysle

. Dňa 23.04.2008 vyzvala odporcu na vydanie rozhodnutia ohľadom

jej žiadosti zo dňa 07.12.1993 vo veci uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľnosti

v reštitučnom konaní podľa . Dňa 17.06.2008 bola odporcovi

doručená opätovná žiadosť na rozhodnutie o jej uplatnenom nároku podľa

Zb.. Dňa 28.07.2008 prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu bola podaná

žiadosť na Krajský pozemkový úrad v Banskej Bystrici o preskúmanie postupu v konaní

vedenom pod č. 4/94 na Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci. Krajský pozemkový úrad

v Banskej Bystrici v stanovisku k žiadosti o preskúmanie postupu odporcu zo dňa 19.06.2008

okrem iného poukázal na to, že navrhovateľka nemala podaný individuálny návrh a v rámci

Lesnej a pasienkovej spoločnosti K. mala spoločného nástupcu, avšak aj napriek tejto

skutočnosti mal odporca rozhodnúť o konkrétnom účastníkovi konania (oprávnenej osobe)

vydaním meritórneho rozhodnutia alebo procesného rozhodnutia. To že došlo k vydaniu

rozhodnutia zo dňa 24.10.2005 o uplatnenom nároku na predmetné nehnuteľnosti podľa

neukončilo konanie o uplatnenom nároku žiadateľky zo

dňa 07.12.1993 podľa , preto je rozhodnutím zo dňa 16.02.1994

konanie stále prerušené.

Podľa názoru krajského súdu správny orgán zistil náležite skutkový stav vo veci

a zo zistených skutkových okolností aplikujúc vyššie uvedenú právnu úpravu vyvodil

aj správne právne závery. Krajský súd ani v postupe správneho orgánu nezistil takú vadu,

ktorá by spôsobovala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a takto potom preskúmajúc

odvolacím prostriedkom napadnuté rozhodnutie a postup odporcu v medziach a v rozsahu

uplatnených námietok, nepovažoval tieto námietky za dôvodné, resp. relevantné

pre rozhodnutie.

K jednotlivým námietkam krajský súd uviedol nasledovné:

1. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že správny orgán

postupoval nesprávne, ak výzvu na predloženie listinných dôkazov adresoval spoločnému

zástupcovi a nie jej ako oprávnenej osobe, ak sa od nej vyžadovalo splniť nejakú povinnosť.

Takýto postup nevyplýva pre správny organ zo žiadneho právneho predpisu. Naopak, pokiaľ

oprávnené osoby uplatnili reštitučný nárok v zastúpení T., správny orgán nepochybil, ak

tomuto doručil aj výzvu na predloženie potrebných listinných dôkazov. Podľa názoru súdu

prvého stupňa pokiaľ by aj bolo spochybnené to, či správny orgán dal náležité poučenie, resp.

dal nesprávne, či neúplné poučenie, prípadne by nebolo preukázané komu a kedy ho dal, nič

by to nezmenilo na skutočnosti, že oprávnenej osobe (navrhovateľke) uplynula lehota na

predloženie písomných dokladov, v dôsledku čoho zaniklo právo oprávnenej osoby dňa

31.12.1995. Zo spisu totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka predložila relevantné

listinné dôkazy a preukázala vzťah k pôvodnému vlastníkovi predmetných pozemkov až

10.08.2007, pričom pre vydanie vlastníctva nestačilo právo len uplatniť, ale aj predložiť

písomné dôkazy o uplatnenom práve, a to najneskoršie do 31. decembra 1995, inak zákon

stanovil zánik práva na reštitúciu, ak tak oprávnené osoby neurobili (§ 42 ods. 1 druhá veta za

bodkočiarkou ). Poukazovanie na dôvody zmeškania lehoty

prvostupňový súd považoval za irelevantné, nemajúce vplyv na výsledok súdneho

preskúmavacieho konania podľa V. časti ani prípadný nezákonný postup správneho

orgánu nemá podľa názoru súdu za následok obnovenie práva, ktoré zaniklo márnym

uplynutím prepadnej lehoty. Podľa názoru prvostupňového súdu, keďže zákon osobitne

upravuje dôsledky nepredloženia listinných dôkazov v zákonom stanovenej lehote, stáva sa

právne irelevantným, že odporca v predmetnom konaní prerušil konanie na čas, pokiaľ

nebudú predložené dôkazy o uplatnenom reštitučnom práve. Ani rozhodnutie správneho

orgánu nemôže zvrátiť následky preklúzie práva v dôsledku nedodržania zákonom stanovenej

lehoty na predloženie listinných dôkazov. Napokon v zmysle § 29 ods. 5 správneho poriadku,

pokiaľ je konanie prerušené. Neplynú len lehoty podľa tohto zákona (správny poriadok).

Prerušenie konania nemá vplyv na plynutie hmotnoprávnych prepadných lehôt (spojených so

zánikom práva).

2. Súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľky ohľadom

nesplnenia si poučovacej povinnosti podľa článku 47 ods. 2 ,

podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej

správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Túto pomoc

poskytujú súdy, orgány verejnej správy a na zmluvnom základe aj advokáti. Uvedená ústavná

zásada je v správnom konaní premietnutá v § 3 ods. 2 správneho poriadku ako jedno

zo základných pravidiel konania, v zmysle ktorého správne orgány sú povinné poskytovať

pomoc a poučenia účastníkom konania, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli

v konaní ujmu. Rozsah pomoci poskytovanej správnym orgánom v súvislosti s nedostatkami

podania nie je absolútny, pričom obsahom pomoci sú predovšetkým procesné práva

a povinnosti, ktorých uplatňovanie má vplyv na postavenie účastníka konania a na jeho

správny procesný postup; rozsah poučenia nemá nahrádzať pomoc poskytovanú na zmluvnom

základe advokátom. V danom prípade správny orgán prerušil konanie majúc za to,

že je potrebné doplniť návrh – podanie, ktorou bol uplatnený reštitučný nárok. Nedostatky

podania správny orgán videl v nedoložení dôkazov. Z výzvy na doloženie dôkazov

na preukázanie reštitučných nárokov ako aj z obsahu upozornenia a opätovnej výzvy

na doloženie listinných dôkazov mal prvostupňový súd za preukázané, že správny orgán

si v dostatočnom rozsahu splnil svoju povinnosť poskytnúť poučenie účastníkom správneho

konania. Z obsahu spisu teda vyplýva, že nemožno odporcovi vytknúť, že by sa nepokúsil

o odstránenie vád podania spoločného zástupcu, z ktorého vyplýva, že nárok uplatnil

aj za navrhovateľku. Tým, že boli doručené dve výzvy a s upozornením aj na dôsledky

prepadnej lehoty ohľadom zániku práva, ak dôkazy nebudú doložené do 31.12.1995, podľa

názoru súdu správny orgán vyčerpal všetky možnosti dané mu správnym poriadkom ako

aj osobitným zákonom na to, aby zabezpečil objektivitu v konaní tým, že dal účastníkovi

konania možnosť navrhnúť a predložiť potrebné dôkazy na preukázanie uplatneného nároku.

Postupom úradu, ktorý vyzval na doloženie potrebných dôkazov a upozornil na dôsledky

zániku práva, ak dôkazy nebudú doložené v zákonom stanovenej lehote podľa názoru súdu

nebola odňatá možnosť domáhať sa na správnom orgáne ochrany svojich práv v zmysle

článku 46 ods. 1 .

3. Súd prvého stupňa nepovažoval za správnu ani námietku navrhovateľky, že správny

orgán mal pokračovať v konaní len, čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo,

s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade bolo konanie prerušené na čas, pokiaľ

oprávnená osoba nedoloží požadované doklady. Keďže prerušenie konania nemá vplyv

na plynutie hmotnoprávnej lehoty, potom ani doloženie požadovaných dokladov po uplynutí

zákonom stanovenej lehoty i v pokračujúcom konaní meritórne o návrhu rozhodnúť pozitívne,

t. j. vyhovieť uplatnenému nároku. Nie je to možné v dôsledku zániku práva márnym

uplynutím lehoty, v ktorej mala oprávnená osoba povinnosť predložiť požadované doklady.

4. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú námietku, že s navrhovateľkou správny orgán

nekonal ako s účastníčkou konania, pretože z uplatneného nároku bolo zrejmé, že za ňu koná

spoločný zástupca T. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by v lehote do 31.12.1995

navrhovateľka prejavila vôľu v konaní vystupovať samostatne, preto úrad nepochybil, ak

ohľadom jej uplatneného nároku konal so spoločným zástupcom. Naopak z podaní

navrhovateľky zaslaných úradu v roku 2007 a nasl. možno vyvodiť, že sa dožaduje svojich

nárokov samostatne, neskôr prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu – advokáta,

preto nemožno úradu vytknúť, ak už v jej veci nekoná so spoločným zástupcom, navyše ak o

žiadosti spoločného zástupcu úrad rozhodol rozhodnutím zo dňa 07. mája. 1997 ohľadom tých

oprávnených osôb, ktoré v zákonom stanovenej lehote do 31.12.1995 preukázali listinnými

dôkazmi uplatnený nárok.

5. Nedôvodná je podľa názoru prvostupňového súdu aj námietka navrhovateľky

ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Z výroku rozhodnutia jednoznačne

vyplýva ako a podľa akého právneho predpisu správny orgán rozhodol, keď je zrejmé,

že navrhovateľke nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v pk. vl. č. X.

kat. úz. K., a to z dôvodu, že navrhovateľka nespĺňala podmienku uvedenú v § 42a zákona č.

Výrok rozhodnutia plne korešponduje s odôvodnením rozhodnutia, ako aj

s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu.

6. Súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie navrhovateľky,

že sa odporca dôsledne nevysporiadal s otázkou súbehu reštitučných konaní podľa zákona

č. a . Naopak, z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,

že správny orgán poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka si uplatnila reštitučný nárok

následne aj podľa . Krajský súd vyslovil názor, že nepatrí

do právomoci súdu zaoberať sa otázkou postupu správneho orgánu ohľadom uplatneného

nároku podľa v tom smere, či postupoval odporca správne, ak vydal

v následnom konaní rozhodnutie s prihliadnutím na skutočnosť, či vydaniu takéhoto

rozhodnutia nebránilo začaté konanie ohľadom tej istej veci a podobne. V predmetnom

konaní sa súd zaoberá len preskúmavaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu,

ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia. Rozhodnutie č. L/2005/00061 zo dňa

24. októbra 2005 vydané na základe nadobudlo právoplatnosť dňa

28.11.2005, pričom nebolo napadnuté opravným prostriedkom, nie je takým rozhodnutím,

ktoré by tvorilo záväzný podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia, napadnuté

rozhodnutie sa oň neopiera a na jeho preskúmanie je určený osobitný postup (možnosť podať

odvolanie), preto nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania v zmysle § 245 ods. 1

v spojení s . Krajský súd vo vydanom rozhodnutí podľa zákona

č. nevidel zákonný dôvod pre zastavenie správneho konania podľa zákona

č. v dôsledku veci rozhodnutej, nakoľko zákonná úprava v citovaných

reštitučných zákonoch nie je totožná, uplatnený nárok v zmysle

predchádzal uplatneniu nároku podľa . Preto považoval súd prvého

stupňa za správny postup, ak odporca o nároku uplatnenom podľa

meritórne rozhodol, keďže o uplatnenom nároku navrhovateľky zo dna 07.12.1993 nebolo

rozhodnuté rozhodnutím správneho orgánu dňa 07. mája 1997.

Záverom krajský súd zdôraznil, že oprávnené osoby si mali nárok na vydanie uplatniť

na pozemkovom úrade v lehote do 01. decembra 1993 a predložiť písomné dôkazy

o uplatnenom práve najneskôr do 31. decembra 1995, pričom zákon stanovil v prípade

nesplnenia tejto povinnosti zánik práva na reštitúciu ( ).

Ak tak neurobili, právo na vydanie im zaniklo a vlastníctvo zostalo zachované v zmysle

ustanovenia druhá veta Je nepochybné, že navrhovateľka

či už sama alebo prostredníctvom spoločného zástupcu nepredložila v lehote do 31.12.1995

dôkazy o uplatnenom práve, v dôsledku čoho došlo k zániku jej práva na reštitúciu a zároveň

nastala skutočnosť, že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam zostalo zachované. Presahuje

rámec predmetného konania posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu dovolenosť,

platnosť, či neplatnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy V 2715/03 zo dňa 22.12.2003

s poukazom na druhá veta v spojení s a

ods. 2 druhá veta

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 25Ok ods. 1 v spojení s § 2501

ods. 2 a navrhovateľke, ktorá v konaní nemala úspech, náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote navrhovateľka odvolanie namietajúc,

že sa žalovaný v rozhodnom období patrične nevysporiadal s problematikou zistenia spôsobu

a predovšetkým rozsahu akým koná spoločný zástupca za Lesné a pasienkové spoločenstvo

K. Ako v samotnom správnom konaní, tak ani v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu nedošlo k preskúmaniu oprávnenia /po prípade plnomocenstva, či dohody/ na základe

ktorého by bol zástupca Lesného a pasienkového spoločenstva oprávnený konať vo veci

uplatňovania nárokov na vydanie nehnuteľností, a ani jeho predmetu, obsahu a rozsahu

takéhoto oprávnenia, t. j. práva a povinnosti zástupcu. Z týchto dôvodov opätovne namietala

a poukazovala na absenciu oprávnenia zástupcu Lesného a pasienkového spoločenstva T. na

osobné prevzatie tak dôležitého dokumentu, akým bolo rozhodnutie žalovaného (vtedy

Pozemkový úrad Lučenec) č. 4/94 zo dňa 16.02.1994 o prerušení konania podľa § 29 zákona

č. vo veci uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností. V konaní nebolo

preukázané, či táto osoba disponovala akýmkoľvek splnomocnením, resp. jeho rozsahom tak

ako to vyžaduje vyššie uvádzané zákonné ustanovenie, a to vrátane oprávnenia na preberanie

uvedených písomností v správnom konaní v danej veci.

Taktiež poukazovala na skutočnosť, že nebolo žiadnym relevantným spôsobom

preukázané údajné doručenie výzvy žalovaného (vtedy Pozemkový úrad Lučenec) zo dňa

17.05.1995, z obsahu ktorého malo vyplývať upozornenie, že písomné dôkazy k uplatneniu

nárokov na vydanie nehnuteľností je potrebné predložiť Pozemkovému úradu v Lučenci

do 31.12.1995 aj so špecifikáciou jednotlivých potrebných dokladov a s poučením o zaniknutí

práva na vydanie nehnuteľnosti ich nepredložením v stanovenej lehote. Preto opätovne

namietala, že nebola splnená poučovacia povinnosť odporcu v zmysle § 3 ods. 2 druhá veta

Opätovne uvádzala, že je preukázané a nesporné, že len v dôsledku toho, že s ňou

odporca nekonal ako s účastníčkou konania a nedoručil jej výzvu na predloženie dokladov

na preukázanie uplatňovaných nárokov, jej uplynula lehota na predloženie predmetných

dokladov. Vytýkala príslušnému správnemu orgánu aj krajskému súdu, že nezohľadnil túto

skutočnosť, ktorú ona ako navrhovateľka nemohla nijako ovplyvniť a ktorú sama nezavinila.

Taktiež opätovne poukazovala na skutočnosť, že v prípade, ak by v rozhodnom období mala

k dispozícii predmetnú výzvu, predložila by odporcovi v lehote požadované doklady. V tejto

súvislosti považovala za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že z odôvodnenia

napádaného rozhodnutia nie je zrejmé z akého dôkazu vychádzal, keď považoval výzvu

Pozemkového úradu Lučenec za doručenú. Rovnako tak nie je zrejmé, či považoval toto

oznámenie za doručené aj predmetnému pozemkovému spoločenstvu a ak áno tak z akej

dokázanej skutočnosti súd vychádzal. Preto považuje rozhodnutie v tejto časti

za nepreskúmateľné. Mala preto za to, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej

Bystrici vychádza z nedostatočne vykonaného dokazovania, na základe čoho následne dospel

k nesprávnemu právnemu záveru, ktorým je potvrdenie rozhodnutia žalovaného

č. LC/2008/00585 zo dňa 12. septembra 2008.

Namietala, že ju odporca jednoznačne opomenul ako účastníčku konania,

čím pochybil a porušil procesnú zásadu spočívajúcu v aktívnej súčinnosti účastníkov

konania. Takýmto postupom správneho orgánu jej bola odňatá možnosť účelne brániť svoje

práva pred orgánmi štátu, ktorá mi vyplýva priamo z

ako aj z viacerých aktov Rady Európy, konkrétne základnej Rezolúcie /77/31 Výboru

ministrov Rady Európy zakotvujúcej minimálny štandard práv účastníkov správneho konania.

K odôvodneniu namietaného súbehu konania uviedla, že zo strany odporcu nebolo

rozhodnuté o jej reštitučnom nároku, ktorý uplatnila v zmysle

ako jedna z oprávnených osôb členov Lesného a pasienkového spoločenstva K. žiadosťou zo

dňa 07.12.1993, nakoľko Okresný pozemkový úrad v Lučenci odbor pozemkový,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ako právny nástupca zrušeného Pozemkového

úradu Lučenec svojim rozhodnutím zo dňa 07.05.1997 rozhodol o žiadostí len sčasti, a to tak,

že 15 oprávneným osobám v rozhodnutí priznal vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, pričom

ohľadne uplatnených nárokov zvyšných osôb nerozhodol. Vzhľadom na skutočnosť, že sa

dostala do stavu právnej neistoty v dôsledku nekonania žalovaného, uplatnila si svoj

reštitučný nárok aj v zmysle , pričom v predmetnom konaní bolo dňa

24.10.2005 vydané rozhodnutie č. L/2005/00061, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

28.11.2005 a ktorým bola uznaná za oprávnenú osobu spĺňajúcu reštitučný titul podľa § 3 ods.

1 písm. d/ – odňatie bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej

národnej rady č. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Vytýkala krajskému

súdu, že nevidel v skutočnosti súbehu týchto dvoch konaní na tom istom správnom orgáne

prekážky podmienok konania res iudicata a litispendencie, majúc za to, že vyhodnotenie ku

ktorému dospel Krajský súd, že: „zákonná úprava v citovaných reštitučných zákonoch nie je

totožná“, nie je správne, nakoľko ide stále len a výlučne o ten istý reštitučný nárok na tie isté

nehnuteľnosti a z toho istého právneho dôvodu, ktorým je uplatnenie nároku na vydanie

nehnuteľností navrhovateľkou ako osobou oprávnenou, nakoľko je vnučka po zomrelom

starom otcovi P., ktorý bol pôvodným vlastníkov dotknutých nehnuteľností prejdených do

vlastníctva družstva na základe SNR. Preto aj naďalej nepovažuje

postup odporcu, ktorý spočíva v ponechaní oboch konaní v súbehu za správny a namietla

konštatovanie krajského súdu o správnosti takéhoto postupu, vzhľadom na porušenie

povinnosti dôsledne skúmať podmienky konania. Mala za to, že ako správny orgán, tak aj súd

nedôsledne skúmali súbeh týchto dvoch konaní, ktorých obsahom je rozhodovanie o totožnom

nároku. Bola toho názoru, že za súčasného stavu existujú dve protichodné rozhodnutia

o totožnom nároku, čo je v príkrom rozpore so zásadou právnej istoty. V tejto súvislosti

poukázala na to, že takýto stav je ústavne neudržateľný a mal vyústiť do iného než

meritórneho rozhodnutia v danom konaní.

Pokiaľ sa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy V2715/03

zo dňa 22.12.2003), mala za to, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu a jeho špecifickosť

si súd môže a podľa jej názoru by si aj dôvodne mal urobiť prejudiciálne záver o platnosti

alebo neplatnosti akéhoto právneho úkonu, i napriek tomu, že účastníkom konania

nie je žiadny z účastníkov tohto právneho úkonu.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov výrok napadaného rozsudku podľa

navrhovateľky neobstojí a nemá zákonný podklad, a to najmä vzhľadom na odvolacie dôvody

podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, § 205 ods. 2 písm. d/, § 205

ods. 2, písm. f/, a preto žiadala, aby odvolací súd jej odvolaniu proti rozsudku krajského súdu

o potvrdení rozhodnutia odporcu v plnom rozsahu vyhovel a aby napadnutý rozsudok zrušil

v celom rozsahu. Pre prípad úspechu si uplatnila trovy právneho zastúpenia.

Odporca sa písomným podaním zo dňa 08. apríla 2009 vyjadril k odvolaniu

navrhovateľky poukazujúc na to, že ako členka pasienkového spoločenstva menovaná

figurovala na mennom zozname osôb, ktoré si uplatnili nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa

§ 9 zákona č. 229/91 Zb., kedy boli nehnuteľnosti odňaté bez náhrady postupom podľa

SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Uplatnenie bolo

doručené na pozemkový úrad 07.12.1993. V záhlaví uplatneného nároku figuruje meno T.,

M., K., na konci podania je nečitateľný podpis. V podaní pod hlavičkou oprávnené osoby sú

uvedení: N., K., L., P., Č., J., V., C., T. Pri menách sú uvedené dátumy narodenia, rodné čísla

a adresa trvalého bydliska, pri menách nie sú podpisy. Dňa 28.12.1993 bol doručený zo strany

T. dodatok k uplatnenému nároku, v ktorom sú uvedené ďalšie oprávnené osoby bez udania

adries a osobných údajov, spolu s prvým podaním je to 38 oprávnených osôb. V podaní

zo dňa 07.12.1993 bola doložená pozemkovoknižná vložka, v ktorej boli uvedení pôvodní

vlastníci. Z obidvoch žiadostí nebolo zrejmé, ktorá oprávnená osoba si uplatňuje nárok

po ktorom pôvodnom vlastníkovi, pretože chýbal zoznam, v ktorom by bol na prvom mieste

uvedený pôvodný vlastník s podielom ktorý vlastnil, na druhom mieste oprávnená osoba

alebo osoby po pôvodnom vlastníkovi a na ďalšom vzťah oprávnenej osoby k pôvodnému

vlastníkovi. To, že je žiadateľ skutočne oprávnenou osobou sa dalo preukázať až na základe

predložených dôkazov – ak pôvodný vlastník už nežil, bolo potrebné predložiť jeho úmrtný

list, prípadne dedičské konanie a rodný list oprávnenej osoby. Na vydokladovanie uvedených

chýbajúcich dokladov a údajov vyzval Pozemkový úrad v Lučenci dňa 16.02.1994, kedy

pod číslom 4/94 bolo vydané rozhodnutie o prerušení konania. V rozhodnutí boli vymenované

údaje a doklady potrebné k vydaniu rozhodnutia v zmysle zákona č. 229/91 Zb.. Vo výzve

je na prvom mieste uvedená zápisnica z ustanovujúcej schôdze spoločnosti, kde je zápis,

kto bude spoločnosť zastupovať navonok, v ďalšom vyzýva doplniť zoznam oprávnených

osôb o rodné listy, dedičské rozhodnutia po pôvodnom vlastníkovi a ostatné doklady potrebné

k vydaniu rozhodnutia. Pozemkový úrad v Lučenci adresoval spisovú agendu osobe, ktorá

figurovala záhlaví podania a ktorej podpis figuroval na konci žiadosti. Ak by si bola M.

podala žiadosť v zmysle § 9 zákona č. 229/91 Zb. individuálne, ako samostatná žiadateľka,

pozemkový úrad by bol všetky písomnosti adresoval jej osobne. Okresný úrad v Lučenci

odbor PPLH svojimi rozhodnutiami POZ-97/0021(M)02-Mi a POZ-97/00210-003-Mi zo dňa

07.05.1997, ktoré nadobudli právoplatnosť 20.06.1997 rozhodol o uplatnenom nároku tých

oprávnených osôb, členov Lesnej a pasienkovej spoločnosti K., ktorí písomné dôkazy

o uplatnenom práve predložili Pozemkovému úradu v Lučenci do 31.12.1995, tak ako je to

uvedené v § 42a ods. 1 zákona č. 330/1995 Zb.. Navrhovateľka nepredložila pozemkovému

úradu písomné dôkazy o uplatnenom práve do 31.12.1995, preto o jej vlastníctve nebolo

rozhodnuté v rozhodnutiach č. POZ-97/0021(M)02-Mi a POZ-97/00210-03-Mi zo dňa

07.05.1997, ktoré nadobudli právoplatnosť 20.06.2007.

Odporca má za to, že tvrdenie navrhovateľky, že sa dostala do stavu právnej neistoty,

nakoľko podľa /Zb. nebolo o jej návrhu rozhodnuté, preto si uplatnila

nárok na Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci v zmysle ,

sa nezakladá na pravde, a to z nasledovných dôvodov:

Nárok v zmysle si navrhovateľka uplatnila na OPÚ v Lučenci

dňa 10.03.2004. Rozhodnutie o priznaní práva na náhradu č. L/2005/00061 bolo vydané dňa

24.10.2005 a nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005. Náhrada bola priznaná z dôvodu,

že pozemky po prechode na JRD boli na základe kúpnej zmluvy č. V2715/03 zo dňa

22.12.2003 prevedené do vlastníctva fyzických osôb: manželov Ing. L. a jeho manželky Ing.

T., čo je zákonnou prekážkou navrátenia vlastníctva v zmysle § 6 ods. 1 písm. a/ zákona. Ak

by bola navrhovateľka v stave právnej neistoty bola by najprv žiadala vydať rozhodnutie

v zmysle zákona č. 229/91 Zb., ak podľa jej tvrdenia konanie nebolo ukončené v zmysle

zákona. navrhovateľka aktívne spolupracovala s pozemkovým úradom v tom smere, že

bezodkladne predložila všetky potrebné doklady k vydaniu rozhodnutia v zmysle zákona č.

a po obdržaní identifikácie, overenej kópie pozemkovoknižnej vložky č. X.,

listov vlastníctva č. X. kat. úz. K. zo Správy katastra v Lučenci OPU vydal rozhodnutie č.

72005/00061 voči, ktorému sa žiadateľka neodvolala. Doklady (úmrtný list starého otca,

úmrtný list otca a svoj rodný list) s odvolaním sa na prerušenie konania, ktoré bolo vydané

bývalým Pozemkovým úradom v Lučenci dňa 16.02.1994 zaslala na OPÚ v Lučenci

10.08.2007 s tým, že žiadala obnovu konania o uplatnenom nároku na navrátenie vlastníctva

v zmysle . Ďalšiu žiadosť o vydanie rozhodnutia v zmysle zákona č.

podala dňa 17.06.2008. Obvodný pozemkový úrad v Lučenci na základe

stanoviska Krajského pozemkového úradu v Banskej Bystrici vydal dňa 12.09.2008

rozhodnutie č. LC/2005/00585, ktorým navrhovateľke nepriznal vlastnícke právo, pretože

nespĺňa podmienku uvedenú v o pozemkových úpravách,

usporiadaného pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde

a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.

Podiely z pk. vl. č. X. kat. úz. K., ktoré neboli predmetom rozhodnutia č. POZ-

97/00210-002-Mi zo dňa 07.05.1997 vydaného Okresným úradom v Lučenci odborom PPLH,

ktorým sa priznalo vlastnícke právo oprávneným osobám, ktoré si doložili doklady v zmysle §

42a , ostali vo vlastníctve Podielnického poľnohospodárskeho

družstva R. Družstvo mohlo s podielmi disponovať do nadobudnutia účinnosti zákona č.

(do 01.01.2004). Kúpna zmluva V2715/03 zo dňa 22.12.2003 bola na Správe

katastra v Lučenci zavkladovaná dňa 22.12.2003, čiže pred tým ako

nadobudol platnosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odporca navrhol napadnuté rozhodnutie

krajského súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno

priznať úspech.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku ( v spojení s

). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou,

že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom

prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia v spojení s treba vyvodiť,

že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia

explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia

správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného

prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa vo svojom

rozhodnutí podrobne vyporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky uvedenými

v opravnom prostriedku a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom aj odôvodnil. Na toto

odôvodnenie odvolací súd v súlade s ustanovením v spojení s

veta prvá i poukazuje a s týmto sa v zásade stotožňuje .

K námietkam uvedeným v odvolaní uvádza, že predmetom správneho konania

v preskúmavanej veci bolo rozhodnutie o nároku navrhovateľky podľa § 6 ods. 1 písm. d/

, podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti,

ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom

podľa SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Bývalí členovia urbáru mohli poveriť svojho zástupcu na uplatnenie nároku

na vydanie nehnuteľnosti v zmysle , podľa ktorého

na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich

zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci)

spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný

súhlas majiteľov väčšiny podielov.

Podľa právo oprávnených osôb uvedených

v § 37 ods. 1 a 2 nezanikne, ak ho na obvodnom pozemkovom úrade uplatnia v lehote

do 31. decembra 1993. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov o uplatnenom práve

sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní; dôkazy možno okresnému úradu

predložiť najneskôr do 31. decembra 1995, inak právo zanikne.

Pod preklúziou rozumieme zánik práva uplynutím času. Ak sa má právo

prekludovať, je to v právnych predpisoch spravidla vyjadrené výrazmi „právo zanikne“,

„inak právo zanikne“ alebo „právo zanikne, ak nebolo v ustanovenej lehote uplatnené

alebo vykonané“ a podobne.

Lehota na uplatnenie práva uvedená vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení

má hmotnoprávny charakter, pretože je spojená s uplatnením majetkového práva. Jej

márnym uplynutím dochádza k preklúzii, t. j. zániku práva. Správny orgán jej zmeškanie

nemôže odpustiť. Právo, ktoré zaniklo v dôsledku preklúzie, nemožno priznať.

Po vyhodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané pred správnym orgánom v ich

vzájomných súvislostiach, dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní ani nebolo sporné,

že navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote nepredložila doklady potrebné

na preukázanie oprávnenosti je nároku. V dôsledku preklúzie - zániku nároku nebolo

možné navrhovateľke priznať vlastnícke právo k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam

podľa

Z obsahu pripojeného spisového materiálu treba mať za nesporné,

že navrhovateľka nepopiera uplatnenie nároku v mene urbárnikov T. Ak teda nepopiera,

že T. bol splnomocnený na uplatnenie nároku, potom s ním pozemkový úrad správne

konal ako so spoločným zástupcom. Administratívny spis však poverenie na uplatnenie

nároku neobsahuje a sama navrhovateľka jeho existenciu spochybnila na pojednávaní

pred krajským súdom (č. l. 24). Nakoľko poverenie zástupcu na uplatnenie nároku na

vydanie nehnuteľnosti v zmysle musí byť

zrozumiteľné, jednoznačné a formulované tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností

zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, ktoré osoby poverenie udelili a na aký

konkrétny právny úkon bolo udelené (k tomu bližšie rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. 1 SžoKS 162/2004 – 30/2007 ZSP), je potom otázne, či nárok podľa zákona o pôde

bol navrhovateľkou vôbec účinne uplatnený.

Každý demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, ale nevnucuje“

a „práva patria len bdelým - vigilantibus iura scripta sunt“. Navrhovateľka v celom

konaní pred súdom nevysvetlila, prečo bola v administratívnom konaní nečinná

(prečo sa nespojila s p. K., prečo sa o vec nezaujímala a nedomáhala skôr vydania

rozhodnutia podľa zákona o pôde, ani prečo, ak mala za to, že jej nárok bol riadne

uplatnený podľa zákona , uplatnila ho znova podľa zákona ,

prečo, ak jej bola priznaná podľa iba náhrada za pozemky,

nepodala opravný prostriedok na súd, v ktorom mohla uplatniť námietky, ktoré uplatňuje

v tomto konaní ?).

Zásada ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci) je základnou zásadou

procesného práva a znamená, že o tej istej veci nemožno rozhodnúť znova.

i sú definované ako dva

zo zákonov reštitučného charakteru, ktorých cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými

zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne

vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov

straty majetku, no napriek tomu nejde o totožné zákony.

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo

vydané podľa osobitného predpisu ( a až 39 zákona SNR

č. – poznámka pod čiarou). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom,

ktoré tvoria po a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria a po b) lesný pôdny

fond (§ 1 zákona). Tento zákon nedeklaruje ani negarantuje právo vlastniť pozemky,

ale upravuje podmienky a rozsah navrátenia vlastníctva k pozemkom. To napokon vyplýva

aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom (tlač

č. 537 z augusta 2003), v ktorej sa konštatuje, že „Vzhľadom na to, že právo na vydanie

nehnuteľnosti, ktoré nebolo uplatnené do 31. decembra 1992, okrem osobitných prípadov

(tam, kde bola lehota predĺžená do 31. decembra 1995), zaniklo ako aj z dôvodu, že doterajšie

právne predpisy riešili otázku náhrad komplexne a z dôvodu, že pozemky, ktoré zostali

vo vlastníctve štátu boli prideľované oprávneným osobám ako náhradné a tam, kde bol štát

spoluvlastník aj odpredávané z dôvodu usporiadania pozemkového vlastníctva podľa Zásad

na uplatňovanie niektorých ustanovení o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, dospelo sa k záveru vypracovať predkladaný návrh

zákona. Cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť oprávneným osobám,

ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote, aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej

lehote.“.

Z uvedeného je zrejmé, že samotné uplatnenie nároku podľa zákona o pôde, rovnako

ako nevydanie veci podľa tohto zákona nebolo prekážkou uplatnenia nároku podľa zákona

č. , a teda ani prekážkou litispendencie ani rei iudicatae.

Ak však bolo o nároku navrhovateľky rozhodnuté podľa ,

nemôže sa už úspešne domáhať vydania veci podľa , nakoľko nárok

navrhovateľky bol uspokojený, aj keď v inej forme, proti ktorému postupu sa navrhovateľka

nebránila, napr. podaním opravného prostriedku proti rozhodnutiu Obvodného pozemkového

úradu v Lučenci z 24.10.2005, číslo: L/2005/00061, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

28.11.2005. Preto dôvodom na zrušenie rozhodnutia nemôže byť ani nespokojnosť

navrhovateľky (vyslovená na pojednávaní pred krajským súdom dňa 21.01.2009) s tým,

že pokiaľ by správny orgán rozhodoval podľa , malo by to dopad,

že v konečnom dôsledku by mohlo byť navrátené vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam,

pretože keď bolo rozhodované podľa druhej reštitučnej žiadosti podľa

Z. z., existovala už zákonná prekážka na navrátenie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam,

keďže v decembri 2003 bol zo strany povinnej osoby prevedené do vlastníctva fyzických

osôb.

Z tohto pohľadu i námietka, že odporca nemal v danom konaní rozhodnúť meritórne

je bez právneho významu a meritórne rozhodnutie nemožno v zmysle

v spojení s považovať za takú vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Právne irelevantná vo vzťahu k preskúmavanému

rozhodnutiu je potom aj otázka „prejudicionálneho záveru“ o platnosti, či neplatnosti

právneho úkonu – kúpnej zmluvy V2715/03 zo dňa 22.12.2003; táto námietka mohla byť

významná iba v konaní o uplatnení nároku podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery

uvedené vyššie nepovažoval námietky navrhovateľky uplatnené v tomto odvolacom

konaní za také, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie danej veci krajským súdom, a preto

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa

s poukazom na veta druhá a súc viazaný

aj dôvodmi odvolania ( v spojení s veta prvá )

potvrdil ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 s poukazom na a , pretože úspešný navrhovateľ

ich náhradu neuplatnil ( v spojení s veta prvá ).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. mája 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková