Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/71/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: A., s.r.o., s miestom podnikania A., IČO: X.,

zast. advokátskou spoločnosťou: JUDr. B., advokát, spol. s r.o., so sídlom X., proti

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13,

975 04 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

zo dňa 10. marca 2009 č. k. -52, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 10. marca 2009 č. k. -52 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutím č. I/228/2453-15899/2008/993168-r zo dňa 11.02.2008, ktorým

druhostupňový daňový orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Čadca

č. /Bos zo dňa 23.10.2007, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel na dani

z pridanej hodnote za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 17.875,– Sk.

Žalovaný v odôvodnení uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval

činnosť obchodného partnera žalobcu, tzn. obchodnú spoločnosť S. a zistil, že na adrese sídla

tejto spoločnosti, že táto spoločnosť nemala uzatvorenú žiadnu nájomnú zmluvu, ani zmluvu

o podnájme k uvedenej budove, tzn. nesídlila na adrese, ktorá bola ako sídlo uvedená v

obchodnom registri. Súčasne jediný konateľ a spoločník uvedenej spoločnosti S., s.r.o., p. F.

sa od 24.03.2005 nachádzal vo výkone väzby.

Po tom, čo správca dane vyzval žalobcu, aby predložil dôkazy preukazujúce obchodnú

spoluprácu a jej podrobný priebeh so spoločnosťou S., s.r.o. (tzn. kto prepravu zabezpečoval,

kde sa tovar nakladal, uviesť mená skladníkov, šoférov a pod.), žalobca označil Mgr. K. ako

osobu preberajúcu tovar. Mgr. K. však podľa žalovaného nevedel konkrétne označiť osobu,

s ktorou jednal, za aký podnikateľský subjekt vystupovala, kto v skutočnosti zmluvu podpísal,

komu boli vyplatené peniaze za úhradu faktúr. Z jeho strany neboli konkrétne uvedené

automobily, ktorými bol tovar dodaný, ani ich šoféri.

Ďalej žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní z obsahu zápisnice o ústnom

pojednávaní spísanej Daňovým úradom Žilina I. dňa 22.08.2005 v priestoroch Ústavu

na výkon väzby Bratislava vo veci vypočutia svedka F.. Tento svedok uviedol, že firma mu

bola daná nasilu, podpisoval len papiere, všetky osobné doklady mu boli zadržané, nevedel

nič o činnosti firmy, pod nátlakom podpisoval papiere a vyberal peniaze z banky, on sám

účtovníctvo neviedol, nevypĺňal daňové priznania, ekonómku spoločnosť nemala.

Na základe uvedených skutočností správca dane konštatoval, že nákup tovaru nebol

realizovaný od spoločnosti S., s.r.o. uvedenej na faktúrach. Preto podľa žalovaného nedošlo

k splneniu podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. l

(dodávateľskej spoločnosti nevznikla daňová povinnosť, keďže tovar nedodala) ods. 2

písm. a) a tiež ods. l písm. a) o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „). Takisto

žalovaný zdôraznil to, že pre akceptovanie odpočítania dane je žalobca ako platiteľ zaťažený

dôkazným bremenom preukázateľnosti uskutočneného dodania, ktoré je predmetom dane

z pridanej hodnoty, a to a to nielen po stránke formálnej (vyhotovenými dokladmi),

ale aj po stránke obsahovej.

II.

Proti hore uvedenému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca na Krajský súd v Žiline

žalobu zo dňa 08.04.2008.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj im predchádzajúcich

rozhodnutí prvostupňových daňových orgánov, a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,

že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa

Krajský súd s odkazom na ust. v odôvodnení zhrnul skutkový stav

tak, že pri preverení obchodnej spolupráce žalobcu s obchodnou spoločnosťou S. založenej na

dodávke náhradných dielov na automobily, bolo zistené správcom dane, že uvedená

spoločnosť S., s.r.o. so sídlom podľa obchodného registra na G. na adrese vôbec nesídlila.

Uvedená dodávateľská spoločnosť mala jediného konateľa a spoločníka F., ktorý sa nachádzal

od 24.03.2005 vo väzbe. Taktiež podľa zistení správcu dane F. je zapísaný v obchodnom

registri ako konateľ celkove v 14 obchodných spoločnostiach s ručením obmedzeným.

Vo svojej svedeckej výpovedi F. uviedol, že spoločnosť S., s.r.o. mu bola daná nasilu,

podpisoval len papiere, všetky osobné doklady mu boli zadržané, nevedel nič o činnosti tejto

firmy, pod nátlakom podpisoval papiere a vyberal peniaze z banky. On sám účtovníctvo

neviedol, nevypĺňal daňové priznania a spoločnosť S., s.r.o. nemala ekonómku.

Na základe uvedených skutočností krajský súd vyslovil svoj záver, že správca dane

ako aj žalovaný správne postupovali, keď bol predpísaný žalobcovi ako daňovému subjektu

rozdiel na dani z pridanej hodnoty na základe nepriznania nároku na odpočítanie dane

z predmetnej dodávateľskej faktúry zo dňa 18.1.2005, pretože je celkom nesporné,

že sa reálne nemohol uskutočniť nákup tovaru od obchodnej spoločnosti S., s.r.o. Čadca.

III.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 02. apríla 2009 (č. l. 56) proti rozsudku

prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to,

že prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil stroho len tým, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno. Správnosť vyhodnotenia dôkazov v daňovom konaní pre krajský súd

logicky vyplýva z výsluchu svedka, v konaní vypočutého jediného konateľa a spoločníka F..

S odkazom na ust. , , , a ako aj na ust.

žalobca tvrdí, že konajúci súd sa pri rozhodovaní veci vyššie

uvedenými normami dôsledne neriadil.

Žalobca ďalej nesúhlasil s tvrdením krajského súdu o tom, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, nakoľko nepovažuje za seriózny prístup správcu dane, aby musel

produkovať ďalšie dôkazy, ktoré by mali preukázať „skutočné“ dodanie tovaru,

tzn. preukázať, aké autá tovar priviezli, mená vodičov apod.

Záverom svojho odvolania žalobca žiadal zrušenie rozsudku krajského súdu a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto

ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v

potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie

dôvody).

Žalobca predovšetkým spochybňoval svoju povinnosť produkovať dôkazy na podporu

svojich tvrdení uvedených v daňovom priznaní, tzn. povinnosť uniesť dôkazné bremeno.

Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil realizáciu zdaniteľného

obchodu nie z dôvodu, že by konkrétne autosúčiastky neboli dodané, ale z toho dôvodu,

že uvedené autosúčiastky alebo dielce nemohli byť dodané od spoločnosti S..

Najvyšší súd už v svojej predchádzajúcej judikatúre (napríklad rozhodnutí Najvyššieho

súdu sp. zn. , resp. 1Sž-o-KS 125/2004) zdôraznil dôkaznú povinnosť daňového

subjektu v daňovom konaní.

Potom na základe hore uvedeného spochybnenia vierohodnosti osoby vykonávajúcej

zdaniteľný obchod (nie vierohodnosti zakúpenia, resp. zaobstarania konkrétneho tovaru ako

takého) bol žalobca nielen počas vykonávania daňovej kontroly zaťažený podľa § 15 ods. 6

písm. e) povinnosťou predkladať v súlade so zákonom všetky mu

dostupné dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení, ale aj neskôr, počas

vyrubovacieho konania, bol v súlade s § 29 ods. 8 cit. zákona zaťažený aj dôkazným

bremenom preukázať v zmysle požiadaviek osobu

platiteľa ako dodávateľa tovaru (autosúčiastok), ktorú sám deklaroval v daňovom priznaní

za zdaňovacie obdobie január 2005, lebo tento údaj je rozhodujúcou veličinou na preukázanie

vzniku nároku na daňový odpočet.

Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového

konania z toho, že žalobca v postavení daňového subjektu je zaťažený procesnou povinnosťou

obnoviť dôveryhodnosť ním tvrdeného údaju o osobe dodávateľa konkrétneho tovaru, lebo

žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne

uvádza v daňovom priznaní alebo v inej evidencii, ktorou je v tomto konkrétnom prípade

účtovníctvo žalobcu.

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že pri výklade „argumentum a contrario“

ustanovenia si žalobca nemôže túto povinnosť vysvetľovať

ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu

pri preukazovaní výšky výdavkov.

Uvedené závery vychádzajú zo zásady zákonnosti daňového konania, ktorá vyplýva

z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní (viď Slovenskej

republiky) a je na účely daňového konania bližšie špecifikovaná v ust. § 2 ods. 1 zákona

č. o správe daní a poplatkov.

Preto žalobca v svojom odvolaní mylne brojil proti nutnosti predkladať dôkazy,

napríklad vo forme, ktoré autá tovar priviezli, mená vodičov a pod., a označoval takýto

prístup správcu dane za „neprimeraný .... nátlak“, lebo základnou úlohou správcu dane

v daňovom dokazovaní je podľa uplatniť zásadu

prejednávaciu, tzn. zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

žalobcu boli zistené aj bez súčinnosti žalobcu čo najúplnejšie s tým, že nikto nemôže viazať

správcu dane povinnosťou vykonávať dokazovanie iba v rámci dôkazných prostriedkov

navrhnutých žalobcom ako daňovým subjektom. Iba za týmto účelom vedie správca dane

v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. , resp. 1Sž-o-KS 125/2004

dokazovanie.

Podľa platí, že ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na

výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené

daňovými subjektmi a doklady k nim.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. ,

resp. 1Sž-o-KS 125/2004, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod,

aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného

skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením

si argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (povinnosť zaplatiť daň z pridanej

hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i

ods. 1 vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie

nariadiť.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi, ktorý včas vyčísli

svoj nárok na náhradu trov konania, právo na ich náhradu vznikne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

).

V Bratislave 18. mája 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová