Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/43/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci

žalobcu: W., nar. X., štátny príslušník Kórejskej republiky, bytom H., právne zastúpeného Prof.

JUDr. P., CSc., advokátom V., proti žalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská

Bystrica, Skuteckého č. 15, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.

2/RCP-BB-SK-2008 zo dňa 26.11.2008, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -63 zo dňa 16.12.2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -63 zo dňa 16.12.2009 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol žalobu

o preskúmanie rozhodnutia č. p. UHCP-94-2/RCP-BB-SK zo dňa 26.11.2008, ktorým žalovaný

potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného

zboru Žilina č. p. UHCP-82-6/RCP-BB-CP-ZI-AV-2008 zo dňa 8.10.2008 o administratívnom

vyhostení žalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon“) a určil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní

od vydania tohto rozhodnutia. O trovách rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu žalobcovi

nepriznal.

Krajský súd tak rozhodol po tom, čo dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo

vydané v súlade so zákonom. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s názorom žalovaného,

že žalobca sa zdržiaval na území Schengenského priestoru po 9.9.2008 neoprávnene a teda

keď sa dňa 8.10.2008 dostavil na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline, bolo správne zistené,

že sa dopustil priestupku neoprávneného vstupu na územie Slovenskej republiky a vznikol tak

dôvod administratívneho vyhostenia v zmysle § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona.

Krajský súd uviedol, že v konaní bolo zistené, že žalobca vstúpil na územie Slovenskej

republiky s platným cestovným dokladom ale bez víz, v domnení, že neprekročil povolený počet

dní na polrok, pretože nevedel, že obmedzenie sa týka celého Schengenského priestoru. Poukázal

na čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody a konštatoval, že toto ustanovenie platí

iba pre tie prípady, pokiaľ by bola upravená medzi štátmi iná lehota, než bola lehota stanovená

na voľný pohyb cudzincov v zmysle čl. 20 ods. 1. Vyslovil názor, že aj keď v danom prípade

dohody neustanovujú obmedzenie celkovej doby pobytu, ako je to uvedené v čl. 5 kódexu a v čl. 20

ods. 1 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody, neznamená to, že po prerušení pobytu takejto

osobe opätovne vznikne nárok na možnosť pobytu bez víz na dobu ďalších 90 dní na území

Schengenského priestoru.

K predloženého potvrdeniu Slovenskej agentúry S. zo dňa 21.11.2008 súd uviedol, že táto

skutočnosť by mala význam len pre udelenie prechodného pobytu žalobcovi pre prípad

vykonávania pracovnej činnosti, avšak zo zápisnice zo dňa 8.10.2008 je zrejmé, že žalobca o takýto

pobyt nežiadal, keďže sa bol len prihlásiť na krátkodobý pobyt v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/

zákona.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zmeniť a správne

rozhodnutia oboch stupňov zrušiť dôvodiac, že sa území Schengenského priestoru sa zdržiaval

legálne aj po dátume 9.9.2008, pretože sa nezdržiaval na území Českej republiky viac ako 90 dní,

ale svoj predchádzajúci pobyt dňa 27.7.2008 vycestovaním mimo Schengenský priestor ukončil

a od 27.7.2008, kedy sa do Českej republiky znovu vrátil, mu zároveň začala plynúť nová lehota

na pobyt na jej území v zmysle Dohody medzi českou republikou a Kórejskou republikou. Vyjadril

názor, že táto dohoda má pri aplikácii prednosť v súlade s čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu

Schengenskej dohody a vzhľadom na to, že Česká republika je súčasťou Schengenského priestoru,

zdržiaval sa žalobca na území Českej republiky a tým aj na území Schengenského priestoru legálne

a preto sa nemohol dopustiť priestupku neoprávneného vstupu na územie Slovenskej republiky

a teda nevznikol ani žiaden dôvod na jeho administratívne vyhostenie.

Žalobca vyjadril názor, že podľa dohody medzi Českou republikou a Kórejskou republikou

občania Kórejskej republiky môžu voľne vstupovať na územie Českej republiky za účelom pobytu

nie dlhšieho ako 90 dní od vstupu a teda aj kórejský občan vycestuje pred uplynutím 90 dní mimo

Schengenský priestor a následne sa vráti na územie Českej republiky. Začne mu po návrate

na územie Českej republiky, t. j. od ďalšieho vstupu znovu plynúť 90 dní, počas ktorých

sa na území Českej republiky môže zdržiavať. Podľa neho je úprava lehoty v čl. 20 ods. 1 Dohody

k vykonaniu Schengenskej dohody iná ako lehota v dvojstrannej Dohode medzi Českou republikou

a Kórejskou republikou, pretože dvojstranná dohoda neobsahuje obmedzenie v rozsahu, v akom

ho obsahuje Dohoda k vykonaniu Schengenskej dohody.

Ďalej uviedol, že dňa 9.6.2008 pricestoval na územie Schengenského priestoru cez letisko

Praha – Ruzyně a v Česku sa zdržiaval do 27.7.2008, kedy vycestoval do Chorvátska, čím

Schengenský priestor opustil. V ten istý deň sa do Českej republiky vrátil a zotrval tu do dňa

25.9.2008, kedy odcestoval do Kórejskej republiky. Do Českej republiky, teda na územie

Schengenského priestoru, sa vrátil 4.10.2008 s tým, že na územie Slovenskej republiky pricestoval

5.10.2008 a dňa 8.10.2008 – teda v zákonnej lehote - sa dostavil na príslušné Oddelenie cudzineckej

polície v Žiline za účelom prihlásenia sa na krátkodobý pobyt. Vyjadril presvedčenie, že tento jeho

postup bol jednak v súlade s čl. 22 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody a jednak aj v súlade

s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona a zároveň aj dokazuje jeho snahu postupovať v súlade s právnym

poriadkom a svoj pobyt riadne legalizovať.

Tvrdenie žalovaného, že počas pobytu od 9.6.2008 do 25.9.2008 nebol v štátoch

Schengenského priestoru držiteľom platného povolenia na pobyt a že sa v Schengenskom priestore

zdržiaval viac ako tri mesiace v priebehu šiestich mesiacov, čím porušil Kódex schengenských

hraníc, podľa žalobcu neobstojí, pretože v čase zdržiavania sa na území Českej republiky, ktorá je

súčasťou Schengenského priestoru, žiadne povolenie na pobyt - vzhľadom na prednosť Dohody

medzi Českou republikou a Kórejskou republikou, nepotreboval a teda v Schengenskom priestore

sa zdržiaval legálne. Tiež uviedol, že žalovaným prezentovaný názor odporuje všeobecným

výkladovým metódam a je v rozpore s doslovným znením čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu

Schengenskej dohody, pretože vzhľadom na jasnú formuláciu uvedeného čl. 20 ods. 2 treba

vykladať normu v takom rozsahu, ktorý presne zodpovedá doslovnému vymedzeniu jej obsahu.

Zdôraznil, že bilaterálna dohoda medzi Českou republikou a Kórejskou republikou má

vzhľadom na čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody charakter lex specialis

a preto má pri aplikácii prednosť, pričom toto platí rovnako aj pre dohodu medzi Slovenskou

republikou a Kórejskou republikou. Preto podľa názoru žalobcu rozsudok krajského súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho vyhodnotenia vzájomného vzťahu

jednotlivých právnych predpisov upravujúcich pobyt cudzincov na území Schengenského priestoru.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského súdu ako

vecne správny potvrdiť. Poukázal na bod 4 dohody medzi Slovenskou republikou a Kórejskou

republikou, podľa ktorého sa na štátnych občanov zmluvných strán, ktorí vstúpili na územie druhej

zmluvnej strany, vzťahujú zákony a iné právne predpisy v príslušnej krajine, týkajúce sa vstupu

a pobytu cudzincov, z čoho možno jednoznačne vyvodiť záver, že na žalobcu sa vzťahuje dohoda

uzatvorená medzi Slovenskou republiku a Kórejskou republikou a preto tvrdenia žalobcu o dohode

medzi Českou republikou a Kórejskou republikou sú bezpredmetné, pretože ide o právny predpis,

ktorý nie je súčasťou právneho systému Slovenskej republiky a na jej území neplatí.

Žalovaný konštatoval, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil čl. 5 kódexu.

Zo zápisnice vyplýva samotný fakt neoprávneného vstupu a pobytu žalobcu, keďže žalobca vstúpil

na územie Schengenského priestoru dňa 9.6.2008, pričom tento deň je považovaný za deň prvého

vstupu účastníka konania do Schengenského priestoru a od tohto dňa začala plynúť lehota troch

mesiacov v rámci obdobia šiestich mesiacov, kedy sa na vstup a pobyt žalobcu vzťahuje a aplikuje

čl. 5 kódexu. Uviedol, že žalobca sa zdržiaval oprávnene na území Schengenského priestoru

v zmysle uvedeného článku do 9.9.2008, t. j. do dňa skončenia lehoty troch mesiacov v rámci

obdobia šiestich mesiacov, pričom v uvedenej lehote je započítané aj obdobie prerušenia tejto

lehoty vycestovaním mimo Schengenského priestoru a od tohto dňa žalobca mal mať pre vstup

a pobyt na území Slovenskej republiky - teda aj na vstup a pobyt na území niektorého zo štátov

Schengenského priestoru, platné povolenie na pobyt alebo vízum. K začiatku plynutia lehoty prvého

dňa vstupu poukázal na čl. 20 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, v zmysle

ktorého cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území

zmluvných strán, najviac však 3 mesiace počas doby 6 mesiacov odo dňa prvého vstupu.

K názoru žalobcu, že ak by sa v prípade každého vstupu na územie Schengenského priestoru

alebo na územie Slovenskej republiky, začala zakaždým počítať nová lehota plynutia obdobia,

počas ktorého sa môže cudzinec zdržiavať legálne na území, sa vyjadril, že takto by sa minul účel

opatrenia v oblasti spoločnej politiky vzťahujúcej sa na hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo

členských štátov, ktorý je stanovený v čl. 77 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ platnej od 1.12.2009,

kde je jednoznačne stanovené prijať opatrenia týkajúce sa spoločnej politiky v oblasti víz a iných

povolení na krátkodobý pobyt a podmienok, za ktorých môžu štátni príslušníci tretích krajín počas

krátkeho obdobia voľne cestovať v rámci EÚ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 264c ods. 1

) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 18.5.2010 ( a ).

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca vstúpil do Schengenského

priestoru dňa 9.6.2008 a to do Českej republiky cez medzinárodné letisko Praha – Ruzyně.

V Českej republike, kam bol vyslaný zamestnávateľom na služobnú cestu, sa zdržiaval

do 25.9.2008, s prerušením dňa 27.7.2008, kedy vystúpil zo Schengenského priestoru cez Slovinsko

do Chorvátska a v ten istý deň sa aj vrátil do Českej republiky. Z Českej republiky vycestoval

po skončení služobnej cesty do Kórey dňa 25.9.2008. Následne bol zamestnávateľom vyslaný

na služobnú cestu do Slovenskej republiky, pričom žalobca pricestoval do Prahy dňa 4.10.2008

a dňa 5.10.2008 vstúpil na územie Slovenskej republiky.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. p. UHCP-82-6/RCP-BB-CP-ZI-AV-2008

zo dňa 8.10.2008 žalobcu administratívne vyhostil a zakázal mu vstup na územie Slovenskej

republiky na dobu jedného roka, t. j. od 8.10.2009, z dôvodu, že sa na území Slovenskej republiky

zdržiaval neoprávnene podľa čl. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 562/2006, čím

naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona. Zároveň mu uložil

povinnosť podľa § 57 ods. 4 zákona vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní

od vydania rozhodnutia. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca počas pobytu

od 9.6.2008 do 25.9.2008 nebol v štátoch Schengenského priestoru držiteľom platného povolenia

na pobyt a že sa v ňom počas doby 6 mesiacov odo dňa prvého vstupu zdržiaval viac ako 3 mesiace,

čím porušil čl. 5 Kódexu schengenských hraníc a naplnil tak skutkovú podstatu priestupku podľa

§ 76 ods. 1 písm. a/ zákona. Prvostupňový správny orgán poukázal aj na čl. 20 Dohovoru, ktorým

sa vykonáva Schengenská dohoda, v zmysle ktorého sa cudzinci nepodliehajúci vízovej povinnosti

môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 3 mesiace počas 6 mesiacov

odo dňa prvého vstupu.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, odôvodnené v podstate rovnakými

skutočnosťami ako odvolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol žalovaný

rozhodnutím č. p. UHCP-94-2/RCP-BB-SK-2008 zo dňa 26.11.2008 tak, že odvolanie zamietol

a rozhodnutie prvého stupňa potvrdil, keď po zhodnotení všetkých dôkazov a posúdení odvolacích

dôvodov žalobcu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi

predpismi platnými na území Slovenskej republiky.

V predmetnej právnej veci neboli spornými skutkové zistenia správneho orgánu týkajúce

sa príchodu, odchodu a dĺžky pobytu žalobcu v Schengenskom priestore. Tieto zistenia žalobca

ani nenamietal. Sporným však ostal výklad noriem upravujúcich pobyt cudzincov v Schengenskom

priestore.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006, ktorým

sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex

schengenských hraníc) stanovuje v čl. 5 podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny.

Podľa ustanovenia 1. bodu písm. a/ na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia

šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny mať platný cestovný doklad alebo

doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu.

Podľa čl. 20 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody zo 14.6.1985 medzi vládami

štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky

o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach:

1. Cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území

zmluvných strán po dobu maximálne troch mesiacov počas obdobia šiestich mesiacov odo dňa

prvého vstupu a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 (1) (a), (c), (d) a (e).

2. Odsek 1 sa nedotýka práva každej zmluvnej strany predĺžiť pobyt cudzinca nad dobu troch

mesiacov na jeho území za výnimočných okolností, alebo v súlade s bilaterálnymi dohodami

uzavretými pred nadobudnutím účinnosti tohto dohovoru.

Vstup a pobyt kórejských občanov na území Slovenskej republiky a naopak upravuje

Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Kórejskej republiky o bezvízovom styku

zo dňa 15.6.1995, ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov ako Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č.

V zmysle 1. bodu tejto dohody štátni občania zmluvných strán, ktorí sú držiteľmi

platného cestovného dokladu, môžu vstúpiť na územie druhej zmluvnej strany bez víza

na pobyt nepresahujúci deväťdesiat (90) dní za predpokladu, že cieľom ich pobytu nie je

vykonávať zárobkovú alebo platenú činnosť.

Z obsahu vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že žalobca ako občan Kórejskej republiky

sa v Schengenskom priestore mohol bez víz a osobitného povolenia na pobyt voľne pohybovať

po dobu troch mesiacov a to v rámci šesťmesačného obdobia, ktoré začalo plynúť v deň jeho prvého

vstupu na územie Schengenského priestoru, teda 9.6.2008. Od tohto dňa až do 9.12.2008 sa teda

mohol voľne pohybovať v Schengenskom priestore a to tak, aby jeho pobyt v krajinách patriacich

do tohto priestoru nepresiahol spolu obdobie 3 mesiacov.

Zo spisu bolo preukázané a žalobca túto skutočnosť ani nepopieral, že v Českej republike,

ktoré je súčasťou Schengenského priestoru, zotrval až do 25.9.2008, hoci svoj pobyt

v Schengenskom priestore na 1 deň prerušil vycestovaním do Chorvátska. Aj podľa odvolacieho

súdu bolo preto jednoznačne správnym orgánom preukázané, že v októbri 2008 jeho pobyt

v Schengenskom priestore bez víz už presahoval ustanovené 3-mesačnú maximálnu dobu pobytu.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením neopodstatnenosti námietky žalobcu ohľadne

Dohody medzi Českou republikou a Kórejskou republikou, keďže je zrejmé že táto dohoda nie je

súčasťou slovenského právneho poriadku.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c/, bod 1. zákona policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca

a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi

na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona priestupku sa dopustí ten, kto neoprávnene vstúpi

na územie Slovenskej republiky, neoprávnene sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo

neoprávnene vycestoval z územia Slovenskej republiky.

Odvolací súd je v zmysle viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a keďže

žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové námietky, ktorými by sa už nebol zaoberal krajský súd,

s jeho odôvodnením rozsudku sa odvolací súd stotožňuje a odvolací súd nezistil ani žiadne vady

konania pred krajským súdom, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212

ods. 3 ), rozsudok krajského súdu podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

ustanovenia v spojení s , keď žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní nebol úspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. mája 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová