Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4f5/375928.49199c.pdf
PDF · 155.23 KB
No categories available
1Sža/43/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/43/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci
žalobcu: W., nar. X., štátny príslušník Kórejskej republiky, bytom H., právne zastúpeného Prof.
JUDr. P., CSc., advokátom V., proti žalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská
Bystrica, Skuteckého č. 15, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. UHCP-94-
2/RCP-BB-SK-2008 zo dňa 26.11.2008, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/5/2009-63 zo dňa 16.12.2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 1Scud/5/2009-63 zo dňa 16.12.2009 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol žalobu
o preskúmanie rozhodnutia č. p. UHCP-94-2/RCP-BB-SK zo dňa 26.11.2008, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného
zboru Žilina č. p. UHCP-82-6/RCP-BB-CP-ZI-AV-2008 zo dňa 8.10.2008 o administratívnom
vyhostení žalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1
zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon“) a určil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní
od vydania tohto rozhodnutia. O trovách rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu žalobcovi
nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol po tom, čo dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo
vydané v súlade so zákonom. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s názorom žalovaného,
že žalobca sa zdržiaval na území Schengenského priestoru po 9.9.2008 neoprávnene a teda
keď sa dňa 8.10.2008 dostavil na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline, bolo správne zistené,
že sa dopustil priestupku neoprávneného vstupu na územie Slovenskej republiky a vznikol tak
dôvod administratívneho vyhostenia v zmysle § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona.
Krajský súd uviedol, že v konaní bolo zistené, že žalobca vstúpil na územie Slovenskej
republiky s platným cestovným dokladom ale bez víz, v domnení, že neprekročil povolený počet
dní na polrok, pretože nevedel, že obmedzenie sa týka celého Schengenského priestoru. Poukázal
na čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody a konštatoval, že toto ustanovenie platí
iba pre tie prípady, pokiaľ by bola upravená medzi štátmi iná lehota, než bola lehota stanovená
na voľný pohyb cudzincov v zmysle čl. 20 ods. 1. Vyslovil názor, že aj keď v danom prípade
dohody neustanovujú obmedzenie celkovej doby pobytu, ako je to uvedené v čl. 5 kódexu a v čl. 20
ods. 1 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody, neznamená to, že po prerušení pobytu takejto
osobe opätovne vznikne nárok na možnosť pobytu bez víz na dobu ďalších 90 dní na území
Schengenského priestoru.
K predloženého potvrdeniu Slovenskej agentúry S. zo dňa 21.11.2008 súd uviedol, že táto
skutočnosť by mala význam len pre udelenie prechodného pobytu žalobcovi pre prípad
vykonávania pracovnej činnosti, avšak zo zápisnice zo dňa 8.10.2008 je zrejmé, že žalobca o takýto
pobyt nežiadal, keďže sa bol len prihlásiť na krátkodobý pobyt v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/
zákona.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zmeniť a správne
rozhodnutia oboch stupňov zrušiť dôvodiac, že sa území Schengenského priestoru sa zdržiaval
legálne aj po dátume 9.9.2008, pretože sa nezdržiaval na území Českej republiky viac ako 90 dní,
ale svoj predchádzajúci pobyt dňa 27.7.2008 vycestovaním mimo Schengenský priestor ukončil
a od 27.7.2008, kedy sa do Českej republiky znovu vrátil, mu zároveň začala plynúť nová lehota
na pobyt na jej území v zmysle Dohody medzi českou republikou a Kórejskou republikou. Vyjadril
názor, že táto dohoda má pri aplikácii prednosť v súlade s čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu
Schengenskej dohody a vzhľadom na to, že Česká republika je súčasťou Schengenského priestoru,
zdržiaval sa žalobca na území Českej republiky a tým aj na území Schengenského priestoru legálne
a preto sa nemohol dopustiť priestupku neoprávneného vstupu na územie Slovenskej republiky
a teda nevznikol ani žiaden dôvod na jeho administratívne vyhostenie.
Žalobca vyjadril názor, že podľa dohody medzi Českou republikou a Kórejskou republikou
občania Kórejskej republiky môžu voľne vstupovať na územie Českej republiky za účelom pobytu
nie dlhšieho ako 90 dní od vstupu a teda aj kórejský občan vycestuje pred uplynutím 90 dní mimo
Schengenský priestor a následne sa vráti na územie Českej republiky. Začne mu po návrate
na územie Českej republiky, t. j. od ďalšieho vstupu znovu plynúť 90 dní, počas ktorých
sa na území Českej republiky môže zdržiavať. Podľa neho je úprava lehoty v čl. 20 ods. 1 Dohody
k vykonaniu Schengenskej dohody iná ako lehota v dvojstrannej Dohode medzi Českou republikou
a Kórejskou republikou, pretože dvojstranná dohoda neobsahuje obmedzenie v rozsahu, v akom
ho obsahuje Dohoda k vykonaniu Schengenskej dohody.
Ďalej uviedol, že dňa 9.6.2008 pricestoval na územie Schengenského priestoru cez letisko
Praha – Ruzyně a v Česku sa zdržiaval do 27.7.2008, kedy vycestoval do Chorvátska, čím
Schengenský priestor opustil. V ten istý deň sa do Českej republiky vrátil a zotrval tu do dňa
25.9.2008, kedy odcestoval do Kórejskej republiky. Do Českej republiky, teda na územie
Schengenského priestoru, sa vrátil 4.10.2008 s tým, že na územie Slovenskej republiky pricestoval
5.10.2008 a dňa 8.10.2008 – teda v zákonnej lehote - sa dostavil na príslušné Oddelenie cudzineckej
polície v Žiline za účelom prihlásenia sa na krátkodobý pobyt. Vyjadril presvedčenie, že tento jeho
postup bol jednak v súlade s čl. 22 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody a jednak aj v súlade
s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona a zároveň aj dokazuje jeho snahu postupovať v súlade s právnym
poriadkom a svoj pobyt riadne legalizovať.
Tvrdenie žalovaného, že počas pobytu od 9.6.2008 do 25.9.2008 nebol v štátoch
Schengenského priestoru držiteľom platného povolenia na pobyt a že sa v Schengenskom priestore
zdržiaval viac ako tri mesiace v priebehu šiestich mesiacov, čím porušil Kódex schengenských
hraníc, podľa žalobcu neobstojí, pretože v čase zdržiavania sa na území Českej republiky, ktorá je
súčasťou Schengenského priestoru, žiadne povolenie na pobyt - vzhľadom na prednosť Dohody
medzi Českou republikou a Kórejskou republikou, nepotreboval a teda v Schengenskom priestore
sa zdržiaval legálne. Tiež uviedol, že žalovaným prezentovaný názor odporuje všeobecným
výkladovým metódam a je v rozpore s doslovným znením čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu
Schengenskej dohody, pretože vzhľadom na jasnú formuláciu uvedeného čl. 20 ods. 2 treba
vykladať normu v takom rozsahu, ktorý presne zodpovedá doslovnému vymedzeniu jej obsahu.
Zdôraznil, že bilaterálna dohoda medzi Českou republikou a Kórejskou republikou má
vzhľadom na čl. 20 ods. 2 Dohody k vykonaniu Schengenskej dohody charakter lex specialis
a preto má pri aplikácii prednosť, pričom toto platí rovnako aj pre dohodu medzi Slovenskou
republikou a Kórejskou republikou. Preto podľa názoru žalobcu rozsudok krajského súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho vyhodnotenia vzájomného vzťahu
jednotlivých právnych predpisov upravujúcich pobyt cudzincov na území Schengenského priestoru.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdiť. Poukázal na bod 4 dohody medzi Slovenskou republikou a Kórejskou
republikou, podľa ktorého sa na štátnych občanov zmluvných strán, ktorí vstúpili na územie druhej
zmluvnej strany, vzťahujú zákony a iné právne predpisy v príslušnej krajine, týkajúce sa vstupu
a pobytu cudzincov, z čoho možno jednoznačne vyvodiť záver, že na žalobcu sa vzťahuje dohoda
uzatvorená medzi Slovenskou republiku a Kórejskou republikou a preto tvrdenia žalobcu o dohode
medzi Českou republikou a Kórejskou republikou sú bezpredmetné, pretože ide o právny predpis,
ktorý nie je súčasťou právneho systému Slovenskej republiky a na jej území neplatí.
Žalovaný konštatoval, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil čl. 5 kódexu.
Zo zápisnice vyplýva samotný fakt neoprávneného vstupu a pobytu žalobcu, keďže žalobca vstúpil
na územie Schengenského priestoru dňa 9.6.2008, pričom tento deň je považovaný za deň prvého
vstupu účastníka konania do Schengenského priestoru a od tohto dňa začala plynúť lehota troch
mesiacov v rámci obdobia šiestich mesiacov, kedy sa na vstup a pobyt žalobcu vzťahuje a aplikuje
čl. 5 kódexu. Uviedol, že žalobca sa zdržiaval oprávnene na území Schengenského priestoru
v zmysle uvedeného článku do 9.9.2008, t. j. do dňa skončenia lehoty troch mesiacov v rámci
obdobia šiestich mesiacov, pričom v uvedenej lehote je započítané aj obdobie prerušenia tejto
lehoty vycestovaním mimo Schengenského priestoru a od tohto dňa žalobca mal mať pre vstup
a pobyt na území Slovenskej republiky - teda aj na vstup a pobyt na území niektorého zo štátov
Schengenského priestoru, platné povolenie na pobyt alebo vízum. K začiatku plynutia lehoty prvého
dňa vstupu poukázal na čl. 20 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, v zmysle
ktorého cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území
zmluvných strán, najviac však 3 mesiace počas doby 6 mesiacov odo dňa prvého vstupu.
K názoru žalobcu, že ak by sa v prípade každého vstupu na územie Schengenského priestoru
alebo na územie Slovenskej republiky, začala zakaždým počítať nová lehota plynutia obdobia,
počas ktorého sa môže cudzinec zdržiavať legálne na území, sa vyjadril, že takto by sa minul účel
opatrenia v oblasti spoločnej politiky vzťahujúcej sa na hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo
členských štátov, ktorý je stanovený v čl. 77 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ platnej od 1.12.2009,
kde je jednoznačne stanovené prijať opatrenia týkajúce sa spoločnej politiky v oblasti víz a iných
povolení na krátkodobý pobyt a podmienok, za ktorých môžu štátni príslušníci tretích krajín počas
krátkeho obdobia voľne cestovať v rámci EÚ.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 264c ods. 1
OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 18.5.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca vstúpil do Schengenského
priestoru dňa 9.6.2008 a to do Českej republiky cez medzinárodné letisko Praha – Ruzyně.
V Českej republike, kam bol vyslaný zamestnávateľom na služobnú cestu, sa zdržiaval
do 25.9.2008, s prerušením dňa 27.7.2008, kedy vystúpil zo Schengenského priestoru cez Slovinsko
do Chorvátska a v ten istý deň sa aj vrátil do Českej republiky. Z Českej republiky vycestoval
po skončení služobnej cesty do Kórey dňa 25.9.2008. Následne bol zamestnávateľom vyslaný
na služobnú cestu do Slovenskej republiky, pričom žalobca pricestoval do Prahy dňa 4.10.2008
a dňa 5.10.2008 vstúpil na územie Slovenskej republiky.
Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. p. UHCP-82-6/RCP-BB-CP-ZI-AV-2008
zo dňa 8.10.2008 žalobcu administratívne vyhostil a zakázal mu vstup na územie Slovenskej
republiky na dobu jedného roka, t. j. od 8.10.2009, z dôvodu, že sa na území Slovenskej republiky
zdržiaval neoprávnene podľa čl. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 562/2006, čím
naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona. Zároveň mu uložil
povinnosť podľa § 57 ods. 4 zákona vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní
od vydania rozhodnutia. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca počas pobytu
od 9.6.2008 do 25.9.2008 nebol v štátoch Schengenského priestoru držiteľom platného povolenia
na pobyt a že sa v ňom počas doby 6 mesiacov odo dňa prvého vstupu zdržiaval viac ako 3 mesiace,
čím porušil čl. 5 Kódexu schengenských hraníc a naplnil tak skutkovú podstatu priestupku podľa
§ 76 ods. 1 písm. a/ zákona. Prvostupňový správny orgán poukázal aj na čl. 20 Dohovoru, ktorým
sa vykonáva Schengenská dohoda, v zmysle ktorého sa cudzinci nepodliehajúci vízovej povinnosti
môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 3 mesiace počas 6 mesiacov
odo dňa prvého vstupu.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, odôvodnené v podstate rovnakými
skutočnosťami ako odvolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. p. UHCP-94-2/RCP-BB-SK-2008 zo dňa 26.11.2008 tak, že odvolanie zamietol
a rozhodnutie prvého stupňa potvrdil, keď po zhodnotení všetkých dôkazov a posúdení odvolacích
dôvodov žalobcu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi
predpismi platnými na území Slovenskej republiky.
V predmetnej právnej veci neboli spornými skutkové zistenia správneho orgánu týkajúce
sa príchodu, odchodu a dĺžky pobytu žalobcu v Schengenskom priestore. Tieto zistenia žalobca
ani nenamietal. Sporným však ostal výklad noriem upravujúcich pobyt cudzincov v Schengenskom
priestore.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006, ktorým
sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex
schengenských hraníc) stanovuje v čl. 5 podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny.
Podľa ustanovenia 1. bodu písm. a/ na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia
šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny mať platný cestovný doklad alebo
doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu.
Podľa čl. 20 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody zo 14.6.1985 medzi vládami
štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky
o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach:
1. Cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území
zmluvných strán po dobu maximálne troch mesiacov počas obdobia šiestich mesiacov odo dňa
prvého vstupu a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 (1) (a), (c), (d) a (e).
2. Odsek 1 sa nedotýka práva každej zmluvnej strany predĺžiť pobyt cudzinca nad dobu troch
mesiacov na jeho území za výnimočných okolností, alebo v súlade s bilaterálnymi dohodami
uzavretými pred nadobudnutím účinnosti tohto dohovoru.
Vstup a pobyt kórejských občanov na území Slovenskej republiky a naopak upravuje
Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Kórejskej republiky o bezvízovom styku
zo dňa 15.6.1995, ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov ako Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 12/1996 Z.z.
V zmysle 1. bodu tejto dohody štátni občania zmluvných strán, ktorí sú držiteľmi
platného cestovného dokladu, môžu vstúpiť na územie druhej zmluvnej strany bez víza
na pobyt nepresahujúci deväťdesiat (90) dní za predpokladu, že cieľom ich pobytu nie je
vykonávať zárobkovú alebo platenú činnosť.
Z obsahu vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že žalobca ako občan Kórejskej republiky
sa v Schengenskom priestore mohol bez víz a osobitného povolenia na pobyt voľne pohybovať
po dobu troch mesiacov a to v rámci šesťmesačného obdobia, ktoré začalo plynúť v deň jeho prvého
vstupu na územie Schengenského priestoru, teda 9.6.2008. Od tohto dňa až do 9.12.2008 sa teda
mohol voľne pohybovať v Schengenskom priestore a to tak, aby jeho pobyt v krajinách patriacich
do tohto priestoru nepresiahol spolu obdobie 3 mesiacov.
Zo spisu bolo preukázané a žalobca túto skutočnosť ani nepopieral, že v Českej republike,
ktoré je súčasťou Schengenského priestoru, zotrval až do 25.9.2008, hoci svoj pobyt
v Schengenskom priestore na 1 deň prerušil vycestovaním do Chorvátska. Aj podľa odvolacieho
súdu bolo preto jednoznačne správnym orgánom preukázané, že v októbri 2008 jeho pobyt
v Schengenskom priestore bez víz už presahoval ustanovené 3-mesačnú maximálnu dobu pobytu.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením neopodstatnenosti námietky žalobcu ohľadne
Dohody medzi Českou republikou a Kórejskou republikou, keďže je zrejmé že táto dohoda nie je
súčasťou slovenského právneho poriadku.
Podľa § 57 ods. 1 písm. c/, bod 1. zákona policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca
a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi
na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky.
Podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona priestupku sa dopustí ten, kto neoprávnene vstúpi
na územie Slovenskej republiky, neoprávnene sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo
neoprávnene vycestoval z územia Slovenskej republiky.
Odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a keďže
žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové námietky, ktorými by sa už nebol zaoberal krajský súd,
s jeho odôvodnením rozsudku sa odvolací súd stotožňuje a odvolací súd nezistil ani žiadne vady
konania pred krajským súdom, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212
ods. 3 OSP), rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa
ustanovenia § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní nebol úspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 18. mája 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová